ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dojenie pokračovalo veľmi chytro. Ovce sa v strunge necítili voľno, tisli sa k otvorom. Mali sa prečo ponáhľať. Ako ju gazdiná pustila, už letela ovca ku kolibe, do tône. Tam boli skupiny oviec okolo balvanov soli.

Ženy s nadojeným mliekom spechali k veľkej nádobe, putere, kde stál slávny úrad. Mlieko sa odmeralo a notáriuš každej gazdinej oznámil, koľko oštiepkov dostane od svojich oviec.

Mňa tá zdĺhavá práca už nebavila. Bol som príliš vzrušený, než aby na ňu hľadel. Vyhľadal som honelníka, ktorý stál zasa vyše koliby pri ovciach. Jeho reč, jeho milá, ohorená tvár: vôbec všetko sa mi na ňom páčilo.

„Dnes už nepôjdete s ovcami?“

„Ideme — hneď. Ešte meridzajú.“

Nevedel som, čo je to meridzať. Honelník mi ukázal ovcu, čo prežúvala.

„A čo si jedol?“

„Črpák kyslej a halušky. Bačuľa nám doniesla.“

„Čo nepiješ radšej sladkú? Je hustejšia.“

„Urda sa mi prijedla.“

Šli sme k strunge, od strungy k tej druhej ohrade.

„To je košiar,“ vysvetľoval mi honelník.

„A načo je?“

„Aby v ňom ovce nocúvali.“

To sa mi zdalo zbytočným, aby ovce na noc zavierali. Utiecť by neutiekli. No honelník doložil, že košiar je i na to, aby sa trus po poľane neroznášal. A tu som si všimol pôdy. Vzdor suchote v košiari bolo blato a kal do členkov.

„Veru škoda ovce takto kvôli trusu sužovať. Aká je tá zem, a ovce sú tu ešte len päť týždňov! Do Michala sa utopia v tom blate.“

„Ešte sú tu len päť dní. Košiare prekladáme každý týždeň.“

Zišla mi na um rozprávka, kde kostol na hrachu potískali. Každý týždeň toľkýto plot zválať a zasa nový upliesť: to si možno len na salaši predstaviť, kde ľudia, ako známo, nemajú žiadnej roboty.

„Ó, nie,“ odpovedal mi honelník. „Keď sa raz chytíme, košiar je za pol hodiny preložený.“

A ukázal mi, ako plot pozostáva z čiastok.

„Ako takýto kus plota voláte?“

„Lesina.“

Plot pozostával z mnoho takých lesín. Boli v nej tri žŕdky, rovnobežne ležiace jedna nad druhou; tvorili rebrá, medzi ktorými sa vrbinové prúty popreťahúvali, aby ovca nemohla sa navonok dostať. Žŕdky boli koncami vbité na dvoch mocných, kolmých kolíkoch, naspodku zaostrených. Keď sa zakresané kolíky vrazili do zeme, lesina stála. Prekladanie košiarov musí ísť dľa toho veľmi od ruky. Hja, už i na salaši vedia gazdovať s časom.

Pri košiari stála neveľká búdka, chvojím nedbale krytá.

„Načo je tá búdka?“

„V nej nocúvam ja a ešte daktorý valach, aby nám dačo medzi ovce nevošlo. Nakladieme si ohňa a spíme.“

„A ktorý valach tu nocúva?“

„Každú noc iný: narážajú si.“

„A čoho sa toľme bojíte?“

„My sa nebojíme; ale ovce by sa zdurili a rozpŕchli by sa po poľane, keby dačo prišlo.“

„A už niekedy dačo prišlo?“

„Vlani bol dva razy vlk. Ale sme ho zahnali. Toho roku ešte nebol.“

„Strelili ste naň?“

„My nemáme flinty. Vlka zaženieme ohňom. Chytí sa hlaveň^[13] a uteká sa za ním. Vlk sa ohňa veľmi bojí — utečie.“

„A keby prišiel medveď — ten by vás potrhal, keď nemáte flinty.“

„Medvede sem nechodia. Iba na holi, keď bol bača ešte valachom, raz prišiel: zahnali ho tiež.“

„A čím?“

„Máme dvoch psov, a chlapi by chytili sekery.“

„Tento pes že by sa nedal medveďovi?“

„Už sa tri razy s vlkom ruval, a vlk vždy utiekol.“

„Hm, to je mocný psisko, ale aby vlka zahnal, to neverím.“

„Vlk chytí psa vždy za krk, poza väzy, a strasie ho ako vrece; tak ho zahrdúsi. Ale nášho Dunaja nemôže poza väzy chytiť, lebo by si vylámal na ňom zuby.“

Až teraz som si obzrel lepšie Dunaja. Na hrdle mal široký plechový mocný obojok, z ktorého dlhé klince na všetky strany trčali. Sprvu držal som to len za parádu.

„Váš salaš je krásny. Páči sa ti tu?“

„No, nikdy mi tak nebolo.“

„Včas vstávaš?“

„Niekedy o tretej, ale bača ma nechá i do štvrtej spať.“

„Rád vidíš baču?“

„No!“

V tom slove spočívalo viac lásky a nežnosti než v niektorom celom románe.

Čím viac som sa hĺbil do života týchto ľudí, tým mi bolo bolestnejšie. Ten čerstvý, voňavý vzduch, bezprostredné susedstvo veľkej prírody, tento voľný výhľad, ranné i večerné zore: všetko som im závidel. Oni sa toho už nasýtili; ani nebadajú, čo v sebe chová ich život. Ako by to ja vedel oceniť! Zišla mi na um nemecká báseň, ktorá ospevovala život alpských pastierov. Kedysi som ju nepochopil, dnes áno. Konečne, čo je za rozdiel medzi alpskými a týmito pastiermi? Ako tamtí, tak i títo nepovedome sa koria veľkej prírode a ľnú k tomu životu, ktorý obsahuje toľko pôžitku, toľko krásy.

Salaš — salaš! Tu zostať, zabudnúť všetko, čo som sa naučil, zabudnúť grécku i latinskú gramatiku a učiť sa poznávať starodávne znaky ovčích uší. To je to najstaršie písmo, ktoré vtedy sa počalo, keď sa počal pastiersky život. Zabudnúť i históriu Ríma a Karola Veľkého^[14] a učiť sa životopis oviec od tohto chlapca. Zabudnúť i algebru a bláznivé združovanie latinských litier v matematike a geometrii a učiť sa radšej od baču a salašníka beh veľkých telies na oblohe nebeskej. Čo mi je zo sínusov a kosínusov,^[15] keď neviem ani len to uhádnuť, kedy je poludnie?

Úradskí skončili svoju prácu, ženy medzi sebou hovorili a pili žinčicu na rozchodnú. Úradskí jedli v kolibe syr, ktorého im bača celú hrudu predložil a rozkrájal. Traja valasi zahodili si hune na plece i honelník, a vyrušili z poludňajšieho spánku lenivé stádo. Udreli niekoľko ráz vatráľom o zem. Zvonce, ktoré prv tiež driemali, sa prebudili; na poľane nastal nový život. Pes, ktorý sa lenivo rozvalil v chládku, natiahol laby, otvoril tlamu, vyplazil svoj dlhý, tenký jazyk, skrútiac ho oblúkovite dohora. Honelník prešiel popri mne bez slova, bez pohľadu. Bolo mi akosi smutno. Ten chlapec iste cení ovce svoje vyššie než mňa, snáď ma do večera zabudne.

Stádo sa z poľany stratilo, posledný zvonec zatíchol. Bolo mi skoro do plaču.

Ženy vo väčších-menších skupinách sa rozchádzali; deti pobehúvali za nimi. Poľana zatíchla, len z koliby zaznieval veselý hovor, prehlušovaný smiechom. Slávny úrad sa zabával. Na lavici boli už len pozostatky tej hrudy, čo bača bol prvej rozkrájal. Bolo tam ešte niekoľko kúskov. Ale čo je to mne! Ponúkli ma kúskom. Zúfal som si, že môj alumniou odchovaný žalúdok má sa takou omrvinou dať utíšiť. Ale márne strachy! Syra mi bolo celkom dosť. Núkali ma ešte druhým kúskom — oči by boli jedli.

Notáriuš dľa starej obyčaje vytiahol obecnú krpku a nalieval rad-radom. Krstný otec vzal skleničku do ruky, sňal široký klobúk a vinšoval v dlhej reči zdaru i požehnania bačovi i salašu. Celý úrad s obnaženou hlavou a stojačky vypočul reč svojej uznanej hlavy. Bača zas poďakoval, a to isté požehnanie vrátil richtárovi, to sa rozumie, že ho zostonásobil. Zhoda bola prekrásna. Srdcia sa potúžili, oči zajagali… Mňa ponúkli žinčicou, lebo páni nedržiavajú so sedliakmi. Urda^[16] bola dobrá. Mohli by ňou ľudí kriesiť.

Valasi zostali síce pri salaši, ale nezamiešali sa medzi úrad. Štiepali pred kolibou polená. No bača ich zavolal, podal im po skleničke, i tí zazdravkali, utreli ústa a nemo sa vytratili k svojej práci.

Na vatru v kolibe položilo sa niekoľko triesok. Ohník vzblčal, voda v kotle sa začala pariť. Dym sa rozvaľoval lenivo po kolibe. Chlapi uhli sa, len aby zostali pod ním. Ja som sa tiež krčil, ako som sa mohol. Kašeľ, smrkanie, slzenie v celej kolibe. Jediný bača, vzdor tomu, že sedel na lavici, neslzil ani nekašlal. Vedel hlavu tak uhýnať a nachyľovať, že dym ho málo trápil. Moja šatka bola celkom premoknutá. Nikdy som sa toľko nenaplakal. I ,slávny úrad‘, čo sa ako hanbil, plakal bez rozdielu. Mohli sme ísť pred kolibu, tam bol čerstvý vzduch; ani jeden sa nehol. Neviem, čo sa nám v tej začadenej kolibe tak páčilo.

Bača s valachmi obsadol puteru, v ktorej bol čerstvý syr. Robil oštiepky. Ja, i slávny úrad sme sa dívali na jeho prácu. Nechcelo sa nikomu odísť.