ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Príchod Faustov do samého mesta Kocúrkova a do anglického parku mešťanostovho.)

Hneď ako prekročil rumy rozváľanej brány, objavila sa mu vysoká kocúrkovská vzdelanosť. Meštianstvo síce našiel sprosté, reč slovenská ozývala sa všeobecne i tam; ale kde sa zjavili dáki starí páni, tí drkotali latinsky, mladí pánici maďarsky, paničky v krinolínach a početní Židia a Židovky nemecky. Znak to vzdelanosti cudzej, zvonku prišlej, v ľude korene nemajúcej, ba zhovädilosť ľudu zapríčiňujúcej.

Nápisy remeselnícke na sklepoch, krčmách, lekárňach, úradoch sú všetky alebo maďarské alebo nemecké. Len na jednej čiernej tabuľke na stĺpe nachádzal sa Židom vyhotovený slovenský nápis: „Nyeslyebodno ku-riti.“ Okolo tohto stĺpu tlupilo sa mnoho mešťanov a všelijakých uličníkov. Tam stál i františkánsky fráter, ktorého nakveštované husi opodiaľ gagotaly. Všetci hľadeli, ukazovali na nápis. Fráter riekol so šelmovským úsmevom: „To môže prám všakovak se rozumet.“ Prítomní sa dovtípili dvojsmyslu, ale dvojakú ortografiu v troch slovách nikto netušil.

Čižmár Tesnošil obrátil pozornosť na nápis budoviska, pri ktorom sa nachádzal stĺp: „Ober Gericht“.^[200]

„Je to nápis nemecký, či slovenský?“ tázal sa.

Otázku riešil františkánsky fráter. „Posledné vraj slovo je nemecké, prvé slovenské; len to neviem, koho budú tu oberať.“

Za tak vhodné vysvetlenie ponúkol mu Tesnošil tabačnicu. Fráter si zasmrkol, potom vyňal svoju tabačnicu z rukáva a podával ju rad-radom poctivým mešťanom. Pretože primiešal do tabaku piepra, bolo všeobecné kýchanie.

Jeden z mešťanov však ani nesmrkal, ani nekýchal, len držal, potácajúc sa, otrčený kľúč v ruke.

„Čo to za kľúč?“ tázali sa ho.

„Od môjho domu.“

„A načo ho tu držíš otrčený?“

„Hm, blázni! Nevidíte, že všetky domy bežia okolo? Príde i môj, ta si odomknem dvere.“

Pri smiechu z toho povstalom zaznel prenikavý zvuk spiežového zvonca. Obzreli sa, mysliac, že dáke veľkomožné panstvo na štyroch. Bol to ale kaplán Chvaliboh. Niesol verejne sviatosť k nemocnému. Z mešťanov jedni si lepšie vtisli beťárske klobúčky^[201] do očú, druhí ich složili, kľakli na kolená a žehnali sa.

Učinila to i jedna dedinská žena s vajcami v košíku. Tieto sa jej pri šibrinkovaní rukou vysypaly práve vtedy, keď kaplán šiel popri nej. Pri takej nehode zhíkla žena: „Ježiš by ťa strestal, Kristove rany by ťa pobily!“ Kaplána stálo námahu zdržať sa smiechu, mešťania sa zarehotali hlasne.

Tak Faust mal príležitosť poznať hneď pri príchode do tejto ideálnej slovenskej metropoly vzdelanosť jej obyvateľstva.

Pretože po nočnej udalosti zlačnel, šiel sa občerstviť k ovocinárkam a kúpil si za jedno brucho čerešní. Odvážili ho totiž pred jedením i po jedení a o koľko bol potom ťažší, zaplatil.

Pomyslel potom, načo vlastne prišiel do Kocúrkova a uznal za dobré, navštíviť predovšetkým pána mešťanostu.

Keď uzrel dom, hneď vedel, s kým bude mať šťastie. Na štíte visel veliký začadený obraz s teraz poštiepanou, kedysi pozlátenou obrubou. Nebol to ani Ján, ani Florián, ani žiaden iný svätý, lež akýsi ideál Maďara, ako žije v hlavách všetkých maďarských kronikárov, dejepiscov a básnikov. Máchne budzogáňom raz, zmizne jedna polovica sveta; máchne druhý raz, zmizne druhá polovica sveta; máchne tretí raz, zmizne on sám. Nebo toľko predností vylialo na Maďara, že pre synov a dcéry iných národov nezvýšilo sa ničoho. Len prilhaním sa k Maďarom môže sa človek stať účastným ich predností, ako mešťanosta kocúrkovský.

Jeho otec nazýval sa Vŕzgal, pochádzal z Moravy a bol hostinský. Syn ale prelial sa úplne v Maďara, hovoril maďarčinou s celou jej dlhosťou a širokosťou, vzal na seba všetku nadutosť maďarského granda a zlosť slovenského renegáta. Nenávidel nesmierne svoj slovenský národ, čo mu dopomohlo k prvej hodnosti v Kocúrkove, kde všetky úrady sú odmenou národnej zrady. Aby zakryl svoj pôvod, premenil i svoje meno na Verešgála.

A bol to naozajstný Verešgál. Vyzeral ako červený túz na kartách a batolil sa, ako čoby práve bol na štyroch vyšiel krochkajúc z kŕmnika. Jeho lajblík by bol mohol nosiť chudý študent miesto plášťa. Uhorské nohavice s remeňom^[202] nechcely sa vonkoncom držať na vypuklom bruchu, boly mu na piaď niže pupka.

Ako v každom ohľade liberálny muž, žil bez manželky, ale nie bez toho, prečo iní ľudia sa ženia. Prilipla k nemu tiež istá Moravanka, ktorá sa tiež akosi dostala do Kocúrkova pri velikej špedícii cudzozemských „beamtrov“.^[203] Zprvu, pravda, len kravy dojila a chyžu vymetala, potom ale, keď prišla do bližšej známosti s naďšágošom Verešgálom, bola povýšená za madámu Kakadú, dala sa zvať veľkomožnou a mala rada bozkávanie rúčky. Podnebie kocúrskovské i jej dobre prialo. Toľké sa jej opálaly cicky ako vahany.

Tento dobre vychovaný párik našiel Faust v anglickom parku, preto tak zvanom, že tam všetko rástlo divo: slivky, jablone, hrušky, tŕnie, šípky, baza, žihľava, a že sa tu nemiešala žiadna ruka ľudská do hospodárenia matičky prírody.

Soskupenie, v akom ich našiel, bolo hodné dláta Canovu.^[204] Obaja sedeli na lavici, z neolúpaných brezových drúčkov sbitej, pri jedľovom okrúhlom stolíku. Pán mešťanosta mal svoju tlstú hlavu na lone madáminom a táto ho ískala, keď plod ich poctivého loža, osemročný Vak Béla,^[205] v širokých gaťkách a hunke maďarského sviniarika, čítal gombíčky na otčíčkovej mentieke.

Pri príchode hosťovom zdvihol pán mešťanosta hlavu, vstal, podvihol si nohavice, usadil „švagra“ Nemca k sebe a madáme kázal dohliadnuť a posúriť pre čakaných hostí hotovené raňajky. Madáma si upravila na miesto svoju nadurenú krinolínu, potiahla si šatku na bielej šiji, šibla šelmovsky očima po hosťovi a pošla, zametajúc prach vlečkou, až sa kúrilo za ňou. Mladý sviniarik vyliezol na lavicu a bubnoval Faustovi na vysokom pinči, keď tento viedol vážny rozhovor s veľkomožným „apókom“.

Tento pretriasal, hoci trochu ostýchave, hospodárenie cudzozemského úradníctva. „Lebo Nemcovi niet čo veriť,“ myslel si. „Je tým, čo práve výhodu sľubuje, hneď besným, červeným republikánom, hneď najoddanejším sluhom ktoréhokoľvek pána na svete.“