ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Rozplašenie piadimužíkov, oslobodenie sa od psohlavcov, príchod do ohrád Puchorových na Rvačári, štúdie nad obrom a jeho premoženie.)

Pokiaľ toto sa dialo v Kocúrkove, Faust a spoločníci museli zápasiť pri svojom podniku s nesnádzami, premáhať do cesty im prišlé prekážky, aby nenosili darmo meno hrdinov.

Cesta ich viedla cez dŕžavu piadimužíkov, ľudí to len na piaď vysokých. Títo sa splašili, sbehli ozbrojení, aby zastúpili nepriateľovi v úžinách cestu. Zjavili sa v takom množstve na bojovných kohútoch a capoch ako kobylky. A viedli medzi sebou reč ozaj vysokú, chvastali sa, hrozili. Náhle ale vzal Faust hrachom naplnený mechúr a počal hrkať, piadimužíci všetci v nohy, bolo po odpore.

Väčšia bola nesnádza v zemi psohlavcov. Títo ľudia so psími hlavami a pazúrmi zakončenými prstami, sú naozaj hrozní. Kúšu a driapu, kto sa k nim priblíži, ako divé mačky. Nebol to teda žart, keď celý zástup takýchto potvor bežal cvalom proti Faustovi a jeho spoločníkom. Faust ale vedel si vždy a všade pomôcť. Vzal ohryzenú kosť zo šunky, hodil ju medzi psohlavcov. Títo sa vrhli dychtive všetci razom na kosť, počali bojovať medzi sebou a vyškrtili sa vospolok.

Po premožení týchto prekážok mali hrdinovia naši prístup na Rvačár voľný. Okolo poludnia dodriapali sa chlmu.

Ohromné dielo Alexandra Veľkého macedónskeho, Puchorove chlievy, zjavilo sa odrazu pred ich užasnutým zrakom. Krovu už nebolo, ale železné vráta ešte stály, ako ich Alexander svojou vlastnou rukou bol vsadil.

Gazdu teraz nebolo tam, ani jeho stáda, preto naši vošli smelo a brodili sa v hnoji a smetiach, ktoré vyčistiť nebola by menšia práca, ako vymiesť všetky školské predsudky z hlavy chovanca maďarsko-latinských škôl alebo deutsch-ungrisch a ungrisch-deutsch^[294] vychovanej paničky. Obzerali steny, či by nebolo možno umknúť včas nebezpečenstvu? Ale steny hladké ako ľad, škára žiadna a vráta priliehajú k tesaným bočným stĺpom tak zovrubne, že by myš sa neprepchala.

Po chvíli dalo sa počuť bečanie kôz a dunenie zeme pod ťažkými krokmi obrovými. Gog a Magog chceli zutekať, ale Faust im dodal smelosti.

„Nič sa nebojte,“ hovoril, „hmotná sila musí vždy podľahnúť duchovnej.“

Len to uznal za potrebné, skryť sa zpočiatku za kopu hnoja.

Vošlo riadne celé prepočetné stádo šutých kôz. Bolo ich prinajmenej toľko ako v Uhrách vlastencov, ktorí od Nemcov ani úrady ani tituly neprijmú, a nestranných sudcov, ktorí pánovi a nádenníkovi jednou mierou merajú spravodlivosť.

Za kozami vošiel obor sám, ozrutná postava. Velikánske steny siahaly mu len po prsia. Jedno lýtko neobsiahli by dvaja Detvani s rozpätými ramenami. Kosmaté prsiská ako hodný riekochodný čln, hlava ako dutina na veži kocúrkovskej. V hrubých pradenách na plecia padajúce hnedé vlasiská neznaly hrebeň; len dlhými, ako pazúre nechtiskami poškrabával v nich obor často. Oko mal len jedno, na čele, ale tak veliké ako misa, z ktorej by sa bol najedol paholok; a to musí byť hodné misisko. Úbor jeho nepodliehal žiadnym premenám módy, pretože to bol úbor rajský. Len tá čiastka tela bola zastretá medveďou kožou, za ktorú každý poctivý človek tak sa hanbí, ako Čech a Slovák za hriešnu svoju reč. Cez rozdžavené tlsté gamby vykukovaly snehobiele zubiská, toľké ako krhly.

Vkročiac takýto, zatvoril sa a zamkol za sebou ohromné železné vráta. Potom vzal velikú geletu z lipového dreva, sadol si na kopu hnoja a zahvízdal. Kozy sa tak trpezlive poddávaly samy pastierovi svojmu ako Slovania svojim prirodzeným pánom.^[295] Sama prišla každá za radom oddať svoju daň za otcovské obhajovanie. Postavila sa obrovi zadkom medzi kolená, rozčeperila nohy, zdvihla šutý chvostík a čurila mu bez naťahovania vemiačka a ceckov mlieko do gelety tak, že nejedna pri silení sa i bobky púšťala.

Faust činil na ňom, zpoza kopy hnoja, svoje štúdie, ako keď si Angličan ohliada na trhu otrokov. Ako takýto liberálny brat Jonatan,^[296] ktorému nevoľníctvo v Rusku a týranie Poliakov ani spať nedá, keď sa dostáva k brehom africkým, aby nahrúžil svoje lode na železné drúky prikovanými černochmi a odviezol ich na slobodnú americkú pôdu na nútenú robotu, ohliada si toto ľudské hoviadko, koľko holbí pálenky môže byť hodno, tak ohliadal Faust od päty do hlavy Puchora. Skúmal menovite jeho lebku, podľa leboslovnej teórie doktora Galla,^[297] o ktorej Faust tým viac vedel, čím menej vie o nej príroda.

Skúmajúc potom všetky prehyby a vypukliny jeho lebky, zbadal pri ňom velikú zásobnicu pre všelijaké užitočné povery. Potom v schránke, doktorom číslom nula poznačenej, preohromný talent rečí a nasledovania. „Hotová opica,“ myslel si. Za ušami sedela náchylnosť k hlúpej pýche, ktorá keď príde k nej trochu zlosti, býva úrodnou matkou svárov. Ale najvyvinutejšiu našiel schránku pre nezdržanlivosť a opilstvo.

„Tento síce nevynašiel pálenku,“ šepol tovarišom, „ale ju vynašli pre neho.“ Tak upotrebil Faust svoje leboznalecké vedomosti.

Ja však by som radil položiť za základ skúmania schopností a náklonností nie lebku, ale vlasy. Bo mne sa zdá, že Boh vlasy učinil barometrom rozumu. Čím tenší vlas, tým tenší rozum, a naopak. K tomu cieli už história o Samsonovi. Ani nepochybujem, že sa nájde Nemec, ktorý vypracuje o tom celú rozvetvenú sústavu. Roztriedi vlasy podľa hrubosti ako nite v pradiarňach aspoň na päťdesiat tried, každú pod svojím číslom a pri každej vyznačí, s akými náklonnosťami je spojená. Jeden napríklad má náklonnosť k špiclíctvu, tajným donosom, denunciáciám, druhý odvrátenosť od úradov a hodností. Aké to potom bude poľahčenie pre vlády! Budú hneď vedieť, ako majú vynaložiť tajné fondy, nebudú habkať a mýliť sa v osobách, pochytia hneď nádejného bojovníka proti nebezpečným panslávom. I biskupi budú vedieť, koho majú predkom určiť za kanonika, koho len za sprostého farára.

Ale nechajme to teraz a vráťme sa k nášmu obrovi. Vypijúc všetko vydojené mlieko, založil za kolená ruky a odpočíval, sediac na kope hnoja a hľadiac bez myslenia pred seba.

V takomto blaženom stave prekvapil ho Faust, predstaviac sa mu s tovarišmi.

„Čo to?“ pokrútil nad tým obor hlavou. Padlo mu divne, že keď iní ľudia zďaleka utekajú od neho, títo sa osmelili do jeho nedotknuteľných ohrád.

„Vy čo tu?“ skríkol. „Prišli ste kradnúť moje kozy?“

„Nie kradnúť,“ vetí Faust smelo, „lež odohnať všetky medzinárodným právom mocnejšieho a teba zajať do okov.“

„Tak? Vitajte teda,“ zasmial sa obor a podal Faustovi malý prst miesto dlane. Učinil to z opovrženia a posmechu, ale zhíkol, vzchopil sa a ofukoval si malík. Lebo Faust mu ho uštipol kliešťami.^[298]

„Vy teda chcete so mnou zápasiť?“

„Nepohŕdaj nami,“ vetí Faust, „bo sa oklameš. Z postavy klamné je súdiť, čo kto môže. To vedz, že my dvaja, ja a Boh, môžeme všetko. Aby si sa presvedčil, s kým máš do činenia, skúsme, kto z nás mocnejšie stisne kameň. Mne z tohoto,“ zdvihol upustenú na zem hrudu syra, „potečie čurkom voda.“ Bola to srvátka, ktorá tiekla z čerstvého syra, keď ho stisol z celej sily päsťami.

„Hm,“ pokrútil obor hlavou a pochytil kamenisko, nie menšie ako žarnov. Akokoľvek ale napínal svalovité ramená, vytlačil z neho len trochu rosy. Čím rozhnevaný, zahnal sa a mrštil kameň do povetria tak, že pri spadnutí zdrúzgal, ako hromová strela, bukový strom.

Faust sa zasmial: „No, ale si to dokázal! Viď, ako ja vyhodím kameň.“

Miesto kameňa vyhodil škovránka, ktorý sa vznášal podľa svojej obyčaje prosto do výšky, až zmizol.

Obor hľadí za kameňom, čaká, kedy spadne, ale niet ho.

„Darmo čakáš,“ vetí mu Faust. „Môj kameň až zajtra doletí z výšky nazpät.“

„Oprobujme teda do hĺbky,“ pokrútil obor hlavou a pochytil svoj železný kyj, celé brvno. Vtlačil ho jedným prstom do kamennej pôdy tak, že len koniec z neho trčal. „Ty ho teraz vytiahni,“ riekol Faustovi. „Ak to dokážeš, uznám sa premoženým; ináč ťa zjem.“

Faust si pľul do dlaní, prevracal oči, pozeral hneď na slnce hore, hneď na kyjak dolu, činil, ako by chcel chopiť kyj a zase rozmýšľal.

„Čo to robíš?“ táže sa obor.

Faust kľakne na kolená, sopne ruky a modlí sa, hľadiac do slnka: „Ty jasné oko sveta! Ty lampa denná, ktorej olej nikdy nevychádza! Ty Herakles,^[299] ktorý vždy dvanásť svojich prác konáš a nikdy ich nedokonávaš! Ty Adonis,^[300] čo vždy umieraš a vždy žiješ! Ty Svetovid,^[301] Foebus, Apolón,^[302] Bál,^[303] Oziris,^[304] ktorého svet vždy vzýval a nikdy nevedel, čo činí! Odpusť, že ja urobím koniec tvojim prácam, utrpeniam, umieraniu a ožívaniu, lež i poctám. Nie ja som príčina, že nebudeš viac voziť po oblohe tú životadajnú svoju lampu, lež tento tu jednooký, ktorý ma na to núti, chcejúc vidieť a skúsiť moju silu.“

„Nech sa prepadnem,“ vetí obor, „ak rozumiem tvojim táraninám.“

Faust vstane, pľuje si znovu do dlaní, pozerá striedave na kyj a slnko. „Musím dobre namieriť. Lebo na drobné kúsky musí sa rozletieť zdrúzganý tvoj voz, skvelý Jásoň.^[305] Budeš si potom lapať splašené sivky po oblohe, ale nenájdeš kolára, ktorý by ti nový voz, ani sklenára, čo by ti novú lampu urobil. Preč si, i my s tebou. Večná tma a zima bude večnou pamiatkou toho kedy rytier Faust obra Puchora v zápase prevýšil. Ľúto mi, ale on chce.“

„Teda rytier si ty?“ táže sa predesený obor, ktorý mnoho slýchal o divných skutkoch rytierov a už sa dovtípil, čo zamýšľa Faust.

„Dokážem to skutkom,“ vetí tento a znovu si pľuje do dlaní. „Prizri sa dobre tej lampe nebeskej, bo ostatný raz vidíš ju.“

Také prípravy podesily Puchora. Bál sa straty svetla a tepla ako Slovania straty cudzej osvety. Učinil teda, ako zvykli činiť panovníci, keď slepá poslušnosť prechádza v slepú vzburu a navyknutí poslúchať vystupujú s nárokmi spolupanovania, upravovania svojich osudov. Tiger stáva sa odrazu krotkým baránkom. Ktorý sa držal prv za neobmedzeného pána všetkých, i životov i mešcov, ten sľubuje tú najliberálnejšiu ústavu,^[306] zapudzuje až za siedmu horu ministrov a radcov, ktorí ho navádzali na zlé, osvedčuje sa, že nemôže pochopiť, ako mohol slúchať takých planých ľudí, dáva úplnú slobodu všetkým krikľúnom vrešťať na snemoch i v novinách až do zachrípnutia, ľutuje, že už dávno na túto pravú cestu neutrafil, prisahá, že odteraz toho bude považovať za najlepšieho priateľa, kto najsmelšie bude ohovárať všetky jeho nariadenia a kroky. Tak sa premenil odrazu i náš vzdorovitý obor.

„Aha!“ učinil sladkú tvár ku kyslej hre. „Zjedly by teba myši a potkany ako Popela v murovanej veži!^[307] Nevieš ty, čo je žart? U mňa je pohostinstvo tak doma, ako u všetkých hlúpych ľudí, ktorí nútia pocestných k sebe a snímajú im kolesá z voza, aby im pomáhali pojesť, popiť a nič nerobiť. Rozložte sa pohodlne.“

Železný kyj vytiahol on sám a odmrštil na stranu. Potom polámal na kolene buk, rozložil vatru, urval dvanástim capom hlavy a vrhol ich so všetkým, kožou, srsťou, bambuchmi, do ohňa. Lebo na čistotu tak málo dbal, ako slovenskí spisovatelia na výber slov a krásu slohu.