ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Shromaždenie účastinárov novín v slovenskom kasíne a márne snahy národovcov slovenských pri nich.)

Utrafil potom práve na to vznikajúce slovenské kasíno, proti ktorému už brojili renegáti.

Vybrali na to národovci podzemnú krčmu, pivnicu, z dvoch príčin: aby privábili Slovákov a aby boli skrytí pred nástrahami renegátov. Žid prepustil pivnicu zadarmo, bo mal pritom svoje účty; na noviny poskladali sa účastinári po červenom dudku.^[239]

Bolo ich tam i teraz jedno pätnásť, najviac sedliaci z predmestia, jeden kuchár, jeden mládenec a dakoľko tovarišov z mesta. Sedeli za dlhým nečistým stolom, už dobre podnapilí, pred nimi sklenice s vínom, poháre a jedno číslo omočených, zčasti potrhaných novín.

Pri ich krikľavých rozhovoroch viedli predok mäsiarsky tovariš Baláš a ten Galuška, ktorého sme už videli pred krčmou u víťazoslávnej brány. Vysoký tento cogan býval stoličným hajdúchom, teraz bol poľný hospodár. Nachádzal sa človek, pri všetkej svojej márnotratnosti, vždy pri peniazoch, pretože nemal deti a prevádzal súčasne výnosné kupectvo s koňmi. On vždy musel zarobiť na mršinách, ktoré raz dostal do ruky. Často sa len obrátily u neho kone, a už získal tridsať, päťdesiat, i sto zlatíkov.

Predmetom ich surových vtipov, narážok, úškľabkov býval obyčajne istý pološialený, územčistý, zriedka triezvy sedliak Kijovský. Teraz ale nežartovali, neprekárali sa vospolok, lež pretriasali s trpkými poznamenaniami životy tých, ktorí ich sohnali: farára Mazalyigga, kaplána Chvaliboha a básnika Schuhthaagha. Galuškovi sa nepáčilo, že sa dali zviesť ľuďom chatrným, zlej povesti, opovrženým. Všetci vraj páni pohŕdajú nimi očividne a robia z nich len posmech. „Takí ľudia,“ dodal, „v čom ti môžu byť na pomoci?“

Baláš sa osvedčil, že sa hanbí za vstúpenie do spoločnosti, lebo že ho spolutovariši vysmievajú. Kuchár sa bál o službu, mládenec, že ho odvedú za vojaka. Kijovský poznamenal, že ich držia za hurbančíkov a zradcov krajiny.^[240] Iní sa tázali, čo z tej hlúpej slovenskej reči?

„Nikdy by som ňou nehovoril,“ riekol mlynársky tovariš, „keby som znal inakšiu.“

Pri takomto shovore, v takomto nastrojení zastihol ich Faust a hneď potom i pôvodcovia spoločnosti, zakladatelia kasína.

Títo nemali ani tušenia o tom, čo sa deje, a vkročili plní svätej radosti. Tešili sa, že sa im podarilo sobrať a k šľachetnejším snahám upraviť schopnejších synov opusteného, sirotčieho národa, a mali im sdeliť dôležité veci, pomknúť ich na nastúpenej dobrej ceste ďalej.

„Vysokoctení slovenskí národovci!“ započal slávnostne Mazalyigg. „Sú síce na božom svete i väčší od nás grundáli,^[241] ale sú i národy ďaleko nás prevyšujúce. Ja som videl zeme, kde valach za ovcami číta knižku; kde sedliak tak nemôže byť bez novín, ako u nás bez pálenky; kde s jedným paholkom možno prehovoriť múdrejšie slovo než u nás s učiteľom; kde mešťania sú ako páni, sedliaci ako mešťania, parobci gavalieri, dievky kišasonky, a našej ohlúpenej, otupenej, bez hodnosti ľudskej živoriacej sprostače a chátry niet. My vás a celý národ chceme pozdvihnúť na takýto stupeň. Teda, počujte, ako to inde robia. Predne majú múdrych učiteľov a farárov, bo ich tak platia, aby mohli nielen žiť, lež i vzdelávať sa. Potom posielajú všetci bez rozdielu svoje deti do školy, šesť rokov do každodennej, tri alebo viac do nedeľnej a opakovacej. Neučia sa však v škole reči cudzie, lež učia sa v reči svojej veci potrebné, náboženstvo, počty, pravopis, sloh, dejepis, zemepis, prírodopis, prírodospyt, zememeranie, vedenie účtov, rozumné hospodárstvo, remeslovedu, a čo iné potrebuje vedieť udatný človek. Čomu v škole sa naučili, to potom nielen nezabúdajú, lež i rozmnožujú a zdokonaľujú čítaním kníh a novín. Takto je to inde. U nás stará bláznivosť vytisnutá je novou. My sa vždy len cudzími rečami moríme. Otcovia naši mali svoje latinky; my máme maďarčinu a nemčinu. Tamtí mysleli, že už všetku múdrosť vypili, keď sa naučili drkotať slovensky latinskými slovami; my sa domnievame, že nás maďarská a nemecká reč učiní vzdelanými. Tým ale premieňa sa len slovenský hlupák na maďarského a nemeckého hlupáka. Lebo reč je len nádoba múdrosti, nie múdrosť sama. Kto zná mnoho rečí, neučil sa však v nich ničoho, podobný je človeku, majúcemu mnoho mís a hrncov, ale nemajúcemu čo jesť. My teda, učiac sa len cudzie reči, neučíme sa vlastne ničomu. Pozrite na Cigánov. Každý zná prinajmenej dve, daktorý aj tri, štyri reči; a predsa sú to tí najnevedomejší ľudia na svete. Cudzie reči privodia u nás nazmar všetko ovocie škôl. Deti naše, ak nerastú bez všetkého cvičenia školského, neučia sa zhola nič vecného, trávia drahý čas len cudzími rečami, pri nevedomých učiteľoch a nedbanlivých farároch. Nenaučili sa v škole ničoho a potom nevzdelávajú sa ďalej čítaním. Toto všetko chceme, nakoľko nám možno, napraviť. Chceme nástojiť, aby aj Slováci mali tak spôsobných učiteľov ako iné národy, súriť zriadenie slovenských preparandií.^[242] Chceme odstrániť z dedinských i mestských škôl cudzie reči a zaviesť vecné vyučovanie. Chceme napomáhať národné knižníctvo^[243] a časopisectvo, aby ono doplňovalo školskú výchovu, viedlo dospelých na ceste vzdelanosti ďalej. Chceme povýšiť, prostredníctvom škôl a kníh, celý národ na vyšší stupeň umnej i mravnej dokonalosti. Toto náš úmysel, ktorému venujeme naše práce, náš čas, naše skromné imanie, ktorý ale obsiahnuť ťažko. Lebo keď inde všetky mocnosti, všetky stavy túto úlohu svorne napomáhajú, nás len dakoľko nízkych ľudí je, ktorí k tomu pracujeme, ostatní sú oproti nám. Majúc pred očima len naše preliatie do maďarstva, cieľ to nedostihnuteľný, nemravný, proti Bohu smerujúci, hanebnú samovraždu od nás žiadajúci, neprajú nám vecné vyučovanie v školách; nedbajú, že naši učitelia a farári ani len čítať slovensky pravidelne nevedia; nechcú zriadiť prípravovne,^[244] zaviesť vyššie školy slovenské; činia všemožné prekážky nášmu knižníctvu a časopisectvu; udržujú nás náročky v nevedomosti; odstrkujú mužov, za národ slovenský zaujatých, od všetkých úradov. Maďari a Nemci dujú v tom do jedného mecha, podporujú len zradných Slovákov, dajú im riadiť u nás výlučne. Počujte teda, čo vám teraz predkladáme. Predovšetkým chceme Slovákom otvoriť oči, aby videli, odkiaľ pochádzajú ich neresti a čo im treba. Lebo od nich samých musí vyjsť polepšenie ich stavu. Musia znať, čo im škodí, čo osoží, a domáhať sa odstránenia toho, vyplnenia tohoto, nástojiť, kričať. Pokiaľ národ bude mlčať, všetko nemo prijímať, odporcovia budú vždy hovoriť, že u nás je všetko v poriadku, na dobrej ceste, že krik robia len jednotliví nespokojníci a zradcovia krajiny, ktorých treba potrestať. Národ mlčiaci, záujmy svoje nechápajúci, môže chytrosť zneužiť na čo chce, všetko s ním zrobiť. Oproti tomu nič nemožno odoprieť národu, ktorý záujmy svoje zná a svorne stojí za ne. Preto my chceme predovšetkým Slovákov poučiť, ukázať im, čo je potrebné, aby sa mali lepšie. Dosiahne sa to, keď sa valne rozšíria medzi Slovákmi noviny, nie ktoré neprajníci vydávajú,^[245] Judáši za mzdu píšu, lež nezávislé noviny, v ktorých hovoria praví milovníci a zástupcovia národa. Takéto noviny už podporujete, keď ich odberáte a čítate. Teraz pôjdeme o krok ďalej. Zriadime medzi vami nedeľnú školu. Budeme tam vyučovať vo veciach najpotrebnejších zadarmo, nežiadame za to od nikoho žiadnu plácu. Ktorí z vás sú starší, pošlú svoje deti; ktorí mladší, prídu sami. Učiť sa nie je hanba, ale postydné je byť nevedomcom. Potom chceme založiť knižnicu, aby ste i okrem novín mali čo čítať v hodinách, slobodných od práce povolania. Na toto ale sú potrebné peniaze. Teda učiníme takto. Jeden krajciar nikoho neožobráči. Vrhne teda každý z nás denne jeden krajciar do buksy. Z tejto maličkosti sosbiera sa do roka značná suma, takže si každoročne dakoľko užitočných kníh zaopatríme. Čo by každému pre seba ťažko padlo, to obsiahneme spojenými silami hračkou.“ S tým položil hlinenú buksu na stôl.

Za ním prevzal slovo Chvaliboh: „My tu pred vami podávame si ruky z rôznych ovčíncov, od rozličných oltárov. Lebo hoc rozličné sú katechizmy, ale vedy a umenia jedny; hoci chodíme slúžiť Bohu do rozličných chrámov, ale v jednom chráme osvety máme slúžiť národu; hoci osobitne sporiadame naše záležitosti cirkevné, súčasne sa máme starať o záležitosti národné. Brániť život náš proti útokom, chrániť česť národnú, zastávať naše prirodzené a neodcudziteľné práva, otvoriť v reči našej prameň osvety žíznivým, viesť národ najkratšou cestou k osvete a skrze to i k hmotnému blahobytu, to je spoločný svätý cieľ katolíkov i luteránov. Tu si máme podať bratské ruky, ako to činia Nemci a Maďari. Povážte, ako žijú tu medzi vami spoluobčania Nemci. Oni vzdelaní ľudia, vy sprostač; oni páni, vy ich paholci. Prečo? Pretože privlastnili si všetky školy, so školami osvetu, s osvetou občianske výhody. Oni sa učia potrebným veciam; vy len omrviny z ich reči sbierate. Oni čítajú noviny, knižky, vy vediete život celkom smyselný, staráte sa len o jedlo a pitie. Preto oni majú v rukách úrady, kupectvo, obchod, umenia, všetky výnosnejšie remeslá; vy len slúžite a nádenníčite. Ich je málo, vás mnoho, ale u nich rozum a vedomosť, vy ste surová masa. Doháňajte teda aspoň teraz, čo ste zanedbali v mladosti. Keď sa vzdeláte, budete nám pomáhať v národnom boji za naše zneuznávané národné práva, aby aspoň potomkom bolo lepšie.“

Básnik Schuhthaagh ukázal im na príklade, aká je moc a čo môže vzdelanosť.

„Porovnajte,“ riekol „Cigánov a Židov. Títo tak prišli s holou dlaňou k nám ako tamtí. A teraz! Cigán chodí nahý, bosý; Žid pán, aristokrat. Prečo? Bo tamten je zver, tento hľadá osvetu. Cigánskeho decka nevideli ste ešte v škole, židovského nevideli ste bez vyučovania. Tu, hľa, prameň, z ktorého vyplýva zámožnosť alebo chudoba. Kde deti rastú, ako zvieratá, bez vyučovania a cviku, tam sa dospelí odievajú v handry a mŕložia v opovržení. Starostlivosť o výchovu detí je miera blahobytu národov.“

Všetky tieto horlivé reči slúchali účastinári chladne, ba s omrzením.

A vtedy už práve stali sa nedostupnými každému rozumnému slovu, keď prišli neočakávane Tátrahegyi a Šúľoš. Vrútili sa s takým štrkotom ostrôh, ako čoby boli vošli väzni v okovách, zaujali miesto pri osobitnom stolíku, po boku Faustovi, a rozkázali si vína. Ich prítomnosť ustrašila slabých, zlovoľným dodala srdca k ukázaniu zloby.

Keď ich teda oslovil Mazalyigg, aby dávali do buksy, odstrčil ju Baláž s tým vzdorovitým osvedčením, že tu nie je kostol.

A keď Schuhthaagh položil nové číslo novín na stôl, hodil ho Galuška o zem so slovami: „Či nám čert do takých novín, ktoré nám nikdy nič neprinesú?“

„Pravda,“ prisvedčovali všetci s patrným zámerom zaľúbiť sa maďarónom. Galuška sa rozhadzoval: „Škoda našich dudkov! Ja chcem svoj dudok nazpät.“ „I ja, i ja!“ ozývali sa zaradom účastinári.

„Nuž, čože vám teda majú noviny priniesť?“ tázal sa mrzute Chvaliboh.

„Nič nestoja,“ ozval sa Kijovský. „V maďarských novinách vždy je dačo; v týchto slovenských nikdy nič.“

„A čože je v maďarských?“ ozval sa Schuhthaagh.

„Dačo musí byť,“ kýval hlavou Kijovský. „Páni by ich zadarmo nedržali. Keď maďarské noviny prinášajú dobré veci pánom, slovenské by maly dačo priniesť nám sprostákom.“

„Tak veru,“ skríkli všetci.

„A čo by vám teda malý priniesť slovenské?“ nástojil Chvaliboh.

„Dačo o lesoch,“ riekol Galuška.

„Že chotár bude sa znova merať,“ hodil sa surove Kijovský.

„Že akcíz prestane,“ trepol o stôl Baláš.

„Že dohánové trafiky budú zrušené,“ ukazoval svoju dymku mládenec. A tak prišlo za radom na všetko, na štemple, na veliké dane, na prirážky, na drahotu soli. Boly prednesené všetky sťažnosti ako za dávnych časov na sneme, pokiaľ ešte nebolo všetko dobre, ako je už teraz.

Panslávi boli ako oparení. Už mali hotový článok do novín o tom, čo vykonali. Schuhthaagh tam dokazoval výrečne, že každý národovec môže dačo zrobiť, a kto nič nezrobí, je ničomník. A teraz, hľa, dielo sotva počaté už sa chýlilo k rozpadnutiu.

Čuhári oproti tomu pásli s radosťou na nich oči.

„Pravdu máte,“ ozvali sa k účastinárom. „Maďarské noviny to všetko majú, čo v slovenských pohrešujete. Škoda za ne krajciara.“

„Ajhľa, človek nepriateľ, ktorý seje kúkoľ medzi pšenicu,“ obzrel sa hnevne na nich Mazalyigg.

Ale darmo, účastinári vykrikovali:

„Dajme si teda nosiť noviny maďarské!“

V horlivosti aj na to zabudli, že maďarsky neznajú.

Pri tom všetkom vyňal ešte Schuhthaagh Lichardovu ,Pokladnicu‘ a riekol: „Iné národy majú kalendáre, kde mnoho pekných vecí pre poučenie i zábavu. Pre nás Slovákov vydávali dosiaľ špekulanti nemeckí len kadejaké lajná v Budíne. Teraz ale prichytil sa na to jeden z najschopnejších našich mužov. Tu jeho kalendár. Dáte zaň o pár krajciarov viac ako za tú ošprtu budínsku a máte knihu, ktorú ešte i deti vašich detí s úžitkom čítať môžu. Prišla ich debna. Odkúpite po výtlačku.“

Odmáhali sa ale všetci.

Mazalyigg oslovil Galušku: „Kúpte aspoň vy jeden. Ste bezdetný boháč. Zarobíte každý trh i po tristo zlatých.“

„Ja kupovať kalendáre?“ pokrútil hlavou ako túz červený Galuška. „Jeden som kúpil, i ten som porúbal na kláte. Keď písal o jasnej chvíli, vtedy mi ľadovec zmlátil všetky úrody.“

„Múdry nekupuje kalendáre pre chvíľu, ktorú predpovedať nikto nemôže,“ poučil ho Mazalyigg, „len vy kúpte.“

„Ja? Radšej všetky tieto sklenice potrepem a zaplatím.“

„Nemal bys’ toľko guráže,“ namietol Baláš.

„Nie?“ vzal Galuška palicu, zmlátil všetky sklenice na stole a vyhodil desaťzlatovku: „Na, žide, kúp si nové.“

„Škoda!“ pokrútil hlavou Baláš. „Mohli sme to radšej prepiť.“

„A načo ma dráždiš?“ odvetil rozpaprčený Galuška. „Aby si vedel, že mám i guráž i peniaze, tu!“ roztrepal ešte zrkadlo na stene a vyhodil novú desaťzlatovku. Žid by nebol dbal, čoby mu všetko náradie bol potrepal.

Mazalyigg sa obrátil so smutnou tvárou k tovarišom:

„Darmo, priatelia. Nádeja naša je len v tých dakoľko vzdelaných Slovákoch, ktorí neplynú s prúdom. S týmito zverskými bambuchmi nič.“

V tej chvíli vstúpil Cigán v červených nohaviciach, bosý, s rozopätým lajblíkom. Tátrahegyi mihol na Šúľoša, Cigán na Tátrahegyiho a vzal vojenskú pozitúru pred Mazalyiggom:

„Dajte mi rodný list, pán farár.“

„Ako sa volal tvoj otec?“

„Neviem.“

„A matka?“

„Neviem.“

„A teba ako volajú?“

„Nijako.“

„Akýže ti teda mám vydať rodný list?“ pokrútil Mazalyigg hlavou.

„To vy viete, a skoro,“ súril Cigán. „Bo keď nie, ta idem žalovať.“

„Žalovať? To je nastrojené,“ pozrel Mazalyigg na čuhárov, Cigána chopil za plece a vysotil.

„Bude,“ šepol pritom Tátrahegyi Šúľošovi.

Hneď za tým odišla i panslavistická trojica, ako ich v Kocúrkove nazývali.

Na ulici stretli Bobáka a zvestovali mu smutne, že kasíno sa rozpŕchlo, že všetkému koniec.

Bobák vyslovil svoj veliký žiaľ a hneď bežal zvestovať radostnú novinku Verešgálovi.