ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Obyčaj je, k starým, na sklade ležiacim knižkám dávať tlačiť titul nový, s udaním tolikého a tolikého vydania. Ja som si chcel túto, u Nemcov obyčajnú prácu zgazdovať; preto dávam hneď tlačiť vydanie tretie.

Nakladateľa darmo som hľadal po celom Okolí Slovenskom^[2] i za hranicami jeho, ktorých niet. Milton^[3] dostal za svoj „Stratený raj“ aspoň tridsať hrdzavých pištolí, aby sa mal čím zastreliť, keby ho chuť k tomu nadišla; ja som za svoju „Faustiádu“ ani jednej vybehať nemohol. Len slovanský kníhkupec a nakladateľ vo Viedni, Wenedikt, ponúkol sa, že i toto dielo, ako „Múdrosť života“,^[4] dá vytlačiť svojím nákladom, ak ja dám na to peniaze, a potom všetko ponechám jemu, čo za knižku, ako za starý, nepotrebný papier, utŕži. Ponúknutie toto sa mi neľúbilo, a tak som sa odhodlal vydať dielo na vlastnú stratu. Bo u nás, keď vydáš knižku, treba priateľom literatúry slovenskej poslať po jednom výtlačku darom; a potom vždy neisté je, či ostatné nepriatelia rozkúpia. Slovenské spisovateľstvo je jeden druh márnotratnosti.

Nebudem si však predkom lámať hlavu. Až keď dielo bude vytlačené, pomyslím, čo s ním počať.

Skladám nádeju na literárnu vzájomnosť slovanskú.^[5] Pošlem do Čiech, na Moravu, do Poľska, Ruska, Chorvátska, Srbska, Bulharska, Štajerska, Korutanska, všade po polmilióne výtlačkov, a nenavráti sa mi ani jeden, leda žeby debny nezahynuly na pošte, jediná to záruka praktičnosti takého podniku.

Možno, že i samé úrady prejmú starosť o to, kam sa má podieť dielo, nesúce samý nebezpečný kontraband,^[6] ako keď Andraščík^[7] vydal svoj „Pálenčený šenk“. Keďže tento spisok chcel ohnusiť sedliakom krčmy, bol uznaný za panslavistický, revolucionársky, komunistický, a ešte i biskupom zakázaný, pod pokutou večného zatratenia.

Ale najväčšiu nádeju na úspech dáva mi nepochybná povolanosť k spisovateľstvu. Lebo to je istá vec, že Slovák nič nemôže sám zo seba ako sám zo seba, ale že všetka naša spôsobnosť je z Nemcov. Ale už ja som študoval za celý rok v Halle^[8] nemeckú Vielsaufiu.^[9] To ma uspôsobilo k spisovateľstvu tak, že moje spisy len jednu chybu majú, tú, že pochádzajú odo mňa.

Ja cítim nevyrovnanú klasičnosť Múzy svojej a musím sa sám pochváliť, keď Slováci, ako prirodzení nepriatelia klasicizmu,^[10] nečinia svoju povinnosť. Musím mať strašne mnoho rozumu, keď som ešte neprišiel oň vcele.

Diela moje budú večnou chlúbou a večnou potupou pre Slovákov. Chlúbou, že tak výtečného mali spisovateľa; potupou, že ho nevedeli oceniť.

Zvlášte prítomné dielo je tak dôležité, že ešte i Brunšvíka a Jenovefu,^[11] áno, i kalpakové verše Grmanecove^[12] prevyšuje. Z neho možno naučit sa dokonale všetkému, zvlášte histórii a geografii, z ktorých často i najkrikľavejší politici tak málo vedia.

Kto túto knižku prečíta, iných čítať nepotrebuje. Lebo tu je všetka múdrosť práve tak, ako v Koráne.^[13] Čo zaslúži, aby dakto čítal, to je tu; čoho tu niet, to nezaslúži, aby si pritom človek hubil oči. Po zjavení sa tejto knižky môžu bezpečne všetky ostatné knihy na svete byť spálené.

Aké to dobrodenie pre vás, Slováci! Znám vašu hospodárlivosť pri kupovaní a šetrenie očí pri čítaní kníh. Teraz sa vám poľahčí. Oželejete raz navždy pár krajciarov za „Faustiádu“ a budete potom dišpenzovaní od kupovania a čítania kníh na večné časy. Najlepšie ale pritom obstoja tí slovenskí farári, ktorí sa zaviazali patrónom na česť a svedomie, pri vyžobraní fary, že žiadne slovenské knižky kupovať a čítať jakživ nebudú. S touto jednou im len dovolia učiniť výnimku; iných beztoho už potom potrebovať nebudú.

Ale nech sa ponáhľa každý zaopatriť si dielo tak nesmierne dôležité, aby neprišiel pozde. Lebo naše slovenské knižky vychádzajú už z tlačiarne ako antikvárna zriedkavosť, majúc v tom nápadnú podobnosť so somárom, ktorý sa rodí šedivý. Za to vám stojím, že zakrátko o ňom ani lipskí starinári^[14] nič vedieť nebudú.

Pripíšte potom svojej nedbanlivosti, keď zostanete bez diela, tvoriaceho epochu v svetovej literatúre. Roky potom budú sa rátať od vydania „Faustiády“.

Preto chcem i zvedavosti potomstva zadosť učiniť, aby vedelo, ako vzniklo dielo tak povestné po celom svete, a do všetkých rečí, nevynímajúc ani hotentotskú, preložené.

Očakával som podistým také asi povýšenie, akého sa kedysi za podiel bolo dostalo Pázmánovi;^[15] a ono, hľa! Jedna z prvých fár od konca. Pomyslel som si teda: keď neoslávi bydlisko moje mňa, oslávim ho ja. A pousiloval som sa, aby Župčany staly sa povestnými od Švine až po Prešov.

Potom chcel som sa dodriapať na profesorskú katedru. Nešlo ani to. Ej, no! Budem teda profesorom profesorov. A zahanbil som šťastne všetkých neprajníkov. Ako profesor bol by som vykladal chlapcom diela cudzie: teraz budú vykladať profesori moje.

Ostatne vodilo sa mi ako tomu bojazlivému husárovi, ktorý, keď utekal pred nepriateľom, práve vrazil naň a potom sa sekal tak chrabre, že dostal krajciarové vyznačenie. Po skúsenostiach pri prvých dielach uznal som za najmúdrejšie držať sa toho: „Si tacuisses, philosophus mansisses.“ Ale dlhá chvíľa donútila ma spreneveriť sa predsavzatiu. Ráno sa mi zívalo, že som dávno vstal, večer, že už treba spať, a potom nedajbože usnúť. Uznal som teda za pravé, že je predsa lepšie zapodievať sa vecou márnou, než zevlovať bez všetkého zaneprázdnenia.

Poviem i, ako sa stalo, že ja, ktorý som bol za mladi plačúcim Jeremiášom,^[16] stal som sa na staré dni smejúcim sa Demokritom.^[17] Nech nikto nemyslí, že sa to stalo z rozkoše, ako by sa mi blen bol v čaši osudov premenil v samý med a cukor. Iná toho príčina. Hovorí sa, že keď bolesť dosahuje najvyšší stupeň, rev a stony prechádzajú v smiech. Či to z ohľadu trýznenia tela pravda, neviem: z ohľadu duše pri mne sa to potvrdilo. Keď srdečné vzdychy moje stretly sa s úškľabkami, nadišla ma v najprudšom bôli duchovnom chuť k smiechu a žartom. Musel som sa vysmiať sám, keď ma vysmiali tí, za ktorých som plakal; a od toho času ani ústa sa mi nezatvárajú.

Čo, keď nikomu nie, osoží aspoň mne samému. Lebo vtipkujúc sám so sebou, nemám čas myslieť na stratený život a zmarené obete. U mňa je pero a násmešok to, čo u iných sud pálenky alebo karty, alebo prach a guľka.

Že vyliahnuté osy aj na verejnosť púšťam, to je istý znak, že treba hotoviť pre mňa miesto v blázinci. Lebo väčšieho blázna vo svete niet, ako kto bláznom nedá byť bláznami a všetko smiešne obracia na smiech. Ale už len hijo, hijo, môj drahý Pegazus!^[18] Veď si ty už na to privykol, dostávať miesto obroku samé kyje.

Toľko našej predmluvy. Kladieme ju preto tu napredku, aby na konci maly miesto pomluvy. Prosíme ale pánov recenzentov, nech ráčia nakuknúť i do diela, keď už recenzie budú mať hotové; leda žeby teraz uznali za dobré uverejniť ich pred dielom samým, ako sa stalo pri Múdrosti života.

Teraz k veci. Nech ale Kubo zatvorí napred knihu a odpočinie si po nudnej predmluve.