E-mail (povinné):

Jonáš Záborský:
Faustiáda

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Michal Belička, Dorota Feketeová, Zuzana Babjaková, Ivana Gondorová, Daniel Winter, Ivana Černecká, Lucia Muráriková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 214 čitateľov

V

(Výjavy v očistci a pekle.)

V dymníku viselo na klinoch plno ľudských trupov za jazyky, daktoré už opravdivé šunky. Boli to klebetní pisálkovia, literárni utrhači, denuncianti, nesvedomití kritici. Tam sa údil denunciant Kramárčik,[140] ktorý podal roku 1841 v „Pesti Napló“ soznam všetkých pánslavov uhorských. Tam Fajfalík[141] i židák Kuh,[142] ktorí chceli pripraviť Čechov o slávu starobylých pamiatok ich literatúry. Tam ešte visel i ožralý Aleman Viching, ktorý na svätého Metoda po celom svete klebetil, pred pápežom i kráľmi ho osočoval, národnú slovenskú cirkev podkopal.

Na ohnisku plápolala s velikým smradľavým dymom hromada kníh. Pália tam svoje diela tí dejepisci, ktorí z histórie urobili paškvily na Slovanstvo, a takí kronikári, ktorí ošklivé plody temnej svojej kotrby vydávali za skutočné deje. Hádžu pritom blčiace spisy svoje jeden druhému do hlavy.

V kúte kľačalo asi desať starcov na ostrých polenách. Vzdychali, bili sa kajúcne do pŕs päsťami. Najstaršiemu z nich liezly po pleciach ropuchy, z nosa visel jezuita. Pred nimi stálo uhľom na stene napísané: „Protest ostrihomský proti rečiam cudzím a barbarským roku 1850.“[143]

Po celom ostatnom očistci chodily a vzdychaly dušičky v plamennom mori ako Sidrach, Mizach a Abdenago v ohnivej peci.[144]

Našim pocestným bolo tiež teplo a boli by vcele zhoreli, keby nie ich plášte z kožiek salamandrových.

Na alpárskej pustatine uzreli vysoký stĺp s nápisom: „Zo slovenských barbarov nech budú barbari maďarskí.“[145] To bol pomník pre ,prvého Maďara‘. Tento ,prvý Maďar‘[146][147] stál sám na stĺpe. Jeho ctitelia robili okolo neho muziku. Jedni mravčali, druhí ostrili píly, tretí drhli kamene železnými lopatami, iní treli piesok lyžicami na porcelánových tanieroch. ,Prvý Maďar‘ zapchával si uši a dupkal hnevne nohou. Neľúbila sa mu muzika. Ale darmo, on sám ich takú naučil.

Okolo pomníka cválali širokým kruhom dvaja švitkí chorvátski sergeanti v červených plášťoch a tiahli za sebou na žinke, v nosovej dierke za obrúčku upevnenej, muža, tlstého ako dáky gvardián. Na prsiach sa mu opálalo jarmo a prázdny list. Bol vcele zadychčaný, klesal, pot sa lial s neho. „Čakajte,“ vrešťal, „nevládzem.“

„Veď sám ideš dobrovoľne,“ smiali sa sergeanti a cválali ďalej.

„Kto to?“ tázal sa Faust.

Prorok odvetil: „Súdiac zo znakov, bude to ten ,krajinský mudrc‘,[148][149] tá vtelená spravodlivosť, ktorý posielal Chorvátom prázdne listy, aby sami napísali podmienky spojenia a potom im hodil na krk práve Maďarmi svrhnuté jarmo.“

Idúc ďalej, uzreli na vŕšku dvoch starcov: grcali a pľuvali jeden druhému do brady v prítomnosti mnohých divákov. To boli patriarchovia Fotius a Miklúš.[150] Ich svárom trpeli a trpia premnoho Sloveni.

U potoka pod vŕškom pralo vo velikom koryte sedemdesiat doktorov teológie ten list bezpečnosti, ktorý udelil cisár Žigmund Husovi, a potom ho dal v Kostnici upáliť. Už ho vyše tristo rokov perú a zdá sa im byť čistým. Zakaždým ale, keď ho usušia, zjavia sa krvavé škvrny zase. Žigmund sám chodí okolo s holou hlavou a otrčenou dlaňou. Pýta požičať peniaze, má v ruke i písmo, hotový hneď dať za seba úpis, jednu, druhú krajinu zastaviť alebo predať. Odsúdený je tak dlho žobrať v očistci, pokiaľ škvrna s jeho listu nezmizne, na čo si počaká.

Utrafili potom na kompániu otvorených úst. Všetci mali ústa rozdžavené ako vráta a nemohli ich zatvoriť, pretože mali sánky spadnuté. Bola to procesia, usporiadaná pápežom Pavlom V.[151] na oslavu bitky na Bielej Hore.

Zaujímavé bolo tiež, čo videli na pieskom vysypanej aréne. Dvaja silní muži napodobňujú boj baranov. Hneď sa rozostúpia zpiatočným krokom naďaleko, hneď bežia jeden proti druhému s najväčšou prudkosťou a prask! buchnú temenom o temeno s treskom. To bratia Nemaničovci, Štefan a Vukan.[152] Bijú sa o hodnosť veľkožupanskú. Tempo im dávajú Imrich, kráľ uhorský,[153] a pápež Inocenc III.[154] Pred týmto hajduchuje anglický kráľ Bezzemok[155] a on mu hvízda pesničku o poddanosti všetkých panovníkov.

Nemienime však písať slovník všetkých očistcových múk. Preto všetko pominieme a doprevadíme našich pútnikov prosto k velikému kráteru, ktorým sa hádžu do pekla tí, čo v očistci od hriechov očistiť sa nedajú.

Traja silní drábi konajú túto povinnosť a mali práve pri rukách celý kŕdeľ potuteľných mužov a potmehúdov mladíkov, ktorí nosili náličnicu národovcov, vlastencov, ale za pravými národovcami a vlastencami sliedili, udávali ich v Pešti i vo Viedni, dali ich uväzňovať, zavádzali celé honby na nich, písali z mešca, ale chodili len v noci do nemravného tajného fondu. Že takýto, i Slovákom i Čechom dobre známy, zástup Judášov vcele je neschopný pokánia, ľahko sa dá pomyslieť. Drábi im kázali lapiť jeden druhého za vlasy, a keď sa tak zrepili do klbka, kmásajúc sa jedovate, kopli do nich tak, že sa všetci razom zvalili do krátera: „Tu špiclíkujte, podliaci!“ Klbko sa až vtedy rozsypalo, keď buchli na dno pekelné.

Naši pútnici chceli ta sostúpiť dobrovoľne, kam špiclíkov nasilu zrútili drábi, ale títo sa im osvedčili, že síce aj ich vrhnúť do priepasti môžu, vytiahnuť ale nie. Stáli teda len na tom, aby aspoň pokukli do pekla a vľúdni drábi im to povolili so slušnou opatrnosťou. Museli si ľahnúť na bruchá a drábi ich držali za nohy, keď sa prechýlili do krátera, aby nedostali závrat. Jeden z drábov im vysvetľoval videné zjavy.

Bolo im, keď nazreli, tak asi okolo srdca ako chudobnému človekovi, keď vstúpi do stoličného domu a tam vidí tých pyšných pánov, ktorí sa robia tyranmi, nie služobníkmi obecenstva, vidí ich hajdúchov v červených nohaviciach, počuje ich cudziu, ťahanú reč, brnkot ich šabieľ a ostrôh. Zprvu sa im až v očiach zatmilo, ale potom sa rozhľadeli.

Tu videli veliký kruh mužov so zbojníckymi tvárami. Všetci mali cez uši pretiahnutý jeden povraz ako granátky na šnúre. Ale povraz nestál, lež krútil sa ustavične, bežiac im cez hlavy, čo ich viac muselo znepokojovať, ako keď blcha vlezie človeku do ucha. Boli to hromiteľovia národov, prevádzajúci vo velikej miere zbojstvo s celými národmi: hunský Atila,[156] avarský Bajan,[157] mongolský Džingis,[158] turecký Amurat[159] a iná podobná sberba.

Tam cválajú na divých capoch po barinách a močiaroch blatom a krvou ustriekaní jazdci s naježenými vlasmi. Každému sedí na krku pekelný chrt a zatína mu ostré zuby do väzov. Sú to z Poľska vyšlí Lžedimitrijovia,[160] ktorí na kraj záhuby priviedli Rusko, a tí renegáti, ktorí pod zástavami Mohamedovými bojovali proti krížu, s Turkami proti bratom Slovanom.

Títo znášajú ešte iné pokuty. Srbského renegáta Omera pašu, Poliakov Langieviča a Čajkovského[161] obracajú psi na ražňoch nad plameňom a oni si sami podkladajú tie listy, ktorými vábili pod zástavy Mohamedove, tie fermany[162] a hathumajumy, ktorými mámili kresťanov.

Hrozné to všetko výmysly. Pri jednom výjave museli sa však naši hrdinovia i zasmiať. Dvaja mužovia palicujú sa vzájomne. Hneď jeden ľahne, hneď druhý, odčítajúc si navzájom sto palíc, a obaja to činia z celej sily. Sú to Milota[163] a Brankovič.[164] Tamten zradil pri Marchegu kráľa Otakara,[165] tento cára Lazára[166] na poli Kosovom. To si vzájomne vytýkajú, palicujúc sa vospolok.

Faustovi sa kýchlo od velikého vystupujúceho smradu. Lebo smrad je v Pekle ohavný, o čom už múdry Šalamún svedčí, keď povedá, že ,meno bezbožných smrdí.‘[167] Od smradu teda Faustovi sa kýchlo a z nosa mu vyfrknuvší sopeľ padol na hlavu jednému osmahlému Arabovi.[168] „Oh, oh!“ ľutoval Faust zneuctenie, keď mu riekol tlmočník, že to prorok.

„To neškodí,“ potešil ho dráb. „Prečo by tomu nemohlo padnúť kus sopľa na hlavu, kto miliónom ľudí nakydal lajen do hlavy?“

Väčšia nehoda stretla Towiańskeho, lebo keď sa práve mocne nachýlil do krátera, sadol drábovi, odzadku za nohy ho držiaceho, na nos jedovatý ovad. Aby ho odohnal, pustil dráb nohy a Towiański prekotil sa šťastlive do priepasti. Šťastlive, povedám nie bez príčiny. Lebo túto nehodu len preto dopustil Boh, aby hrdinov našich väčšmi oslávil. Towiański sa nezabil a Faust neopustil tovariša v nešťastí.

Siahol k svojmu výmyselnému rozumu, a tak pôsobive, že i ten vierozákon zrušil, že z pekla niet vyslobodenia. Nalapal naskoro a zjedol hodnú misu pavúkov. Potom počal snovať zo seba pavučiny a prilepil dve o stenu krátera. Po jednej spustil sa sám, druhú hotovil pre tovariša. Pekelníci sa dívali s otvorenými ústami na fígeľ a prv než sa spamätali, už Faust utekal s Towiańskym hore pavučinami. Mali čas. Lebo už bežal Cerberus,[169] štekajúc: „Im Namen Seiner Majestät des Teufels![170] Velezrada, rušenie verejného pokoja, vzbura.“

Z toho vidno, že moji hrdinovia ďaleko prevyšujú všetkých hrdinov našich národných rozprávok. Lebo tieto si obyčajne pomáhajú v nesnádzach píšťalkami a inými divotvornými vecami, zriedka vtipom. Preto by aj Homérov rozum nie mnoho z nich vycical pre potreby epické.

Ďalej však naši cestovatelia Boha pokúšať nechceli. Uniknúc nebezpečenstvu, pošli tmavou jaskyňou k bránam nebeským nazpät, odhodlaní vrátiť sa už z povetrných zámkov na pevnú zem.

Hľadali tam svojho o plot priviazaného šarkana, ale ho nenašli. Prišli nemecko-židovskí novinári s velikým bubnom, aby i nebo poplašili proti Slovanskému sjazdu v Moskve.[171] Toho tak sa ľakol šarkan, že sa odtrhol a ušiel do kráľovstva bájí. Naši hrdinovia mohli ho privolať, ale nechceli, bo im napadla myšlienka nová. Pri bránach ležala celá hromada krinolín. Prichádzajúce ženštiny musely ich sobliecť; ináč neboly by sa vmestily ani do neba ani do pekla. Faust a Towiański použili túto okolnosť. Vliezli do krinolín a keď tieto nabraly vetra, sniesly ich na zem bez úrazu.


[140] Denunciant Kramárčik — ináče Záborského spolužiak Karol Kramarcsik (1813 — 1895), gymnaziálny profesor. Písaval pod menom Szatócs divoké protislovenské výpady.

[141] Július Fejfalik (1833 — 1862) — literárny historik. Záborský ho preto odsudzoval, lebo veril v pravosť Královodvorského rukopisu; Fejfalik však správne usudzoval vo svojom nemeckom diele z r. 1860 (Über die Königinhofer Handschrift, O Královodvorskom rukopise), že je to falzifikát z novej doby.

[142] Dávid Kuh (1818 — 1878) — nemecký žurnalista a politik. Najprv sa zúčastnil v českom národnom hnutí, ale potom bol rozhodným a uštipačným nepriateľom všetkých národných snáh českých. R. 1858 sa dostal pred súd, lebo tvrdil, že Hanka spáchal podvod objavom Královodvorského rukopisu. Prvý súd ho odsúdil, ale vyššia inštancia Kuha oslobodila.

[143] Protest ostrihomský… — Por. „Vlastný životopis“ Záborského (§ 26, Protest biskupov proti slovenčine).

[144] Daniel 3.

[145] Na alpárskej pustatine… — Alpár, obec v Peštianskej, patrí medzi najstaršie uhorské osady. Podľa kronikárov tu sídlilo bulharské knieža Zalán, odkiaľ ho Arpád vyhnal.

[146] Štefan Széchényi

[147] Štefan Széchenyi (1791 — 1860) — maďarský politik a spisovateľ. Reformista, ale súčasne odporca radikála Ľudovíta Kossutha. Volali ho i „najväčším Maďarom“, nielen prvým Maďarom, ako uvádza Záborský.

[148] Fraňo Deák, pôvodca Beustovi pripisovaného dualizmu.

[149] „Krajinský mudrc — Fraňo Deák (1803 — 1876), uhorský štátnik. On pripravil s maďarskej strany vyrovnanie medzi panovníkom a Maďarmi z r. 1867.

[150] Patriarchovia Fotius a Miklúš — Fótios, carihradský patriarcha v 9. storočí, pôvodca východnej schizmy (roztržky medzi katolíckou a pravoslávnou cirkvou). Stalo sa to na synode r. 867, keď dal Fótios vyobcovať z cirkvi rímskeho pápeža Mikuláša I. (pápežom bol v r. 858 — 867). Úplná roztržka nastala až r. 879, keď Fótios svolal novú synodu a keď i stál na vrchole svojej moci. Pápež Ján VIII. čoskoro nato zavrhol Fótia a ním svolanú synodu, čo opakovali aj traja ďalší pápeži po ňom, ale roztržku už nebolo možno napraviť.

[151] Procesia, usporiadaná pápežom Pavlom V. — Pápežom bol v r. 1605 — 1621, rodinným menom sa volal Camillo Borghese. Bol prísnym vykonávateľom uzavretí tridentského cirkevného snemu.

[152] Bratia Nemaničovci, Štefan a Vukan — Keď r. 1195 srbský veľký župan Nemanja zriekol sa trónu, jeho nástupcom sa stal jeho syn Štefan. Druhý syn Vukan dostal viacej nesúvislých území. Štefan Prvovenčaný (1196 — 1227), preto tak nazvaný, lebo okolo r. 1217 dosiahol pre seba kráľovskú korunu z Ríma, mal najprv v bratovi Vukanovi súpera. Raz ho (r. 1202 — 3) Vukan i vyhnal z krajiny pomocou uhorského kráľa Imricha. Vukan sa však čoskoro musel obmedziť na svoje údely a Štefan zasadol znova na trón.

[153] Imrich, kráľ uhorský (1174 — asi 1204) — syn Belu III., od r. 1196 kráľ uhorský. V Srbsku pomáhal Vukanovi proti veľkému županovi Štefanovi a od tých čias nielen Imrich, ale i jeho nástupci si pridávali titul srbských kráľov.

[154] Pápež Inocenc III. (pôvodne Lotario Segni, pápežom bol v r. 1198 — 1216) — jeden z najväčších a najmocnejších pápežov stredoveku

[155] Anglický kráľ Bezzemok (Ján, nar. r. 1160, kráľ v r. 1199 — 1216) — najmladší syn Henricha II. Bezzemkom ho nazval zo žartu jeho otec, lebo tento syn nedostal nijakej zeme (krajiny), keď otec ňou podelil ostatných svojich synov. Bol slabým panovníkom a r. 1213, keď sa smieril s pápežom Inocencom III., prijal od neho Anglicko do léna.

[156] Hunský Atila (kraľoval v r. 433 — 453) — veľký dobyvateľ Europy. Po jeho smrti sa jeho veľká ríša čoskoro rozpadla a hunský národ zanikol v okolitých národoch.

[157] Avarský Bajan — chán divokých Avarov, panoval asi 40 — 45 rokov (po r. 564 asi do r. 602). Tiež veľký dobyvateľ.

[158] Mongolský Džingis (pôvodne Temudžin, 1154 — 1227) — r. 1206 stal sa chánom chánov u Mongolov. Do r. 1215 podmanil Čínu a potom Turkestan. Jeho syn Čučin r. 1222 pri Kalke zvíťazil nad Rusmi. Na jeho dobyvateľskej ceste menily sa na rumy celé mestá a niekoľko miliónov ľudí prišlo o život.

[159] Turecký Amurat — sultán Murad I. (1319 — 1389) — panoval v r. 1359 — 89. R. 1361 zaujal Drinopol, kde potom sídlil od r. 1365. Urobil si poplatnými Byzantskú ríšu i Bulharsko a muselo sa mu podrobiť i srbské knieža Lazar. Keď Lazar v spojenstve s bosenským kráľom Tvrtkom povstal proti nemu, prehral r. 1389 bitku na Kosovom poli, kde i sám zahynul. Murad tiež nevyšiel odtiaľ živý, lebo ho preklal Srb Miloš, v národných piesňach nazvaný Obilič, ktorý sa priblížil k nemu, ako by mu chcel holdovať.

[160] Z Poľska vyšlí Lžidimitrijovia — vydávajúci sa za Dimitrija, syna Ivana Hrozného. Skutočného Dimitrija zavraždili r. 1591 v Ugliči, no našlo sa viacej samozvancov, ktorí sa vydávali za neho. Záborský tému o samozvancoch spracoval v deviatich dramatických básňach čiže tragédiách pod spoločným názvom „Lžedimitrijady čili Búrky Lžedimitrijovské v Rusku“ (Pešť-Budín 1866).

[161] Poliaka Langieviča a Čajkovského — Maryan Langiewicz (1827 — 1887) — vodca poľskej revolúcie z r. 1863. Ušiel na rakúske územie, kde ho internovali a pustili na slobodu až r. 1865. Žil potom v Solothurne (Švajčiarsko), Paríži a Carihrade, kde i umrel. Michal Czajkowski (Mohamed Sadyk paša, 1808 — 1886) — poľský spisovateľ, od r. 1851 poturčenec a generál v tureckých službách. Po r. 1831 bol politickým agentom francúzskej vlády v Carihrade, kde bol vplyvnou osobou. Ako turecký generál zorganizoval z kresťanov kozácky útvar, s ktorým bojoval v Silistrii a Dobrudži proti Rusom. R. 1873 ho cár amnestoval, potom sa vrátil do Ruska, kde sa stal pravoslávnym. Poliaci ho pokladali za renegáta a nakoniec spáchal samovraždu.

[162] Fermany (turecké slovo) — sú nariadenia a rozkazy, najmä tie, ktoré vychádzaly pod sultánovou tughrou (opatrené boly odznakom jeho ruky). Zpravidla ich vydával veľký vezír v sultánovom mene.

[163] Milota z Dědic (1252 — 1307) — zemský hejtman v Štajersku, potom komorník moravský. V bitke na Moravskom poli r. 1278 dopustil sa zrady tým, že ako veliteľ zálohy, keď ho volali, aby so svojím mužstvom zakročil a rozhodol osud bitky v prospech českého kráľa, dal sa hanebne na útek.

[164] Vuk Brankovič — pán Ochridu a Prištiny, poplatník tureckého sultána Bajazida I., ktorý ho údajne dal zavraždiť r. 1398. Bol zaťom kniežaťa Lazara a zúčastnil sa v bitke na Kosovom poli (1389), podľa novších srbských výskumov sa tam však nedopustil nijakej zrady. Zo zrady ho obviňovaly srbské ľudové piesne, lebo bolo treba nájsť prijateľné vysvetlenie pre veľkú porážku, ktorú vtedy utrpeli Srbi od Turkov.

[165] Přemysl Otakar II. (kráľoval v r. 1253 — 1278) — významný český panovník. Padol na Moravskom poli r. 1278 po zúfalom boji vražednou rukou osobných nepriateľov.

[166] Lazar — knieža Srbska v r. 1367 — 1389. Utratil život na Kosovom poli.

[167] Prísl. 10, 7.

[168] Jednému osmahlému Arabovi — bol to Mohamed, zakladateľ islamu

[169] Už bežal Cerberus — podľa gréckych predstáv mnohohlavý pes s hadím chvostom. Miesto chlpov mal i po chrbte všade hady. Strážil vchod do podsvetia starých pohanských Grékov (Hades), kde vpúšťal každého, ale nikomu nedovolil ísť nazad.

[170] Im Namen Seiner Majestät des Teufels! (nem.) — v mene jeho veličenstva diabla! Posmešok na vyhlasovanie rozsudkov v Rakúsku. Vyhlasovanie sa začínalo podobnou formulkou, na jej konci stálo „cisára“ (des Kaisers).

[171] Proti slovanskému sjazdu v Moskve — ktorý bol r. 1867 z príležitosti ruskej národopisnej výstavy. Okrem Poliakov, ktorí nešli pre spor rusko-poľský, zúčastnili sa na výstave predstavitelia temer všetkých slovanských národov. Výprava rôznych Slovanov do Moskvy stala sa mimovoľne sjazdom Slovanov. V Moskve sa vtedy v rôznych vedeckých sboroch radili o prostriedkoch na uskutočňovanie slovanskej vzájomnosti.

« predcházajúca kapitola    |    nasledujúca kapitola »




Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.