ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

{Lotrovstvo na luteránskej fare. Spoločníci Faustovi. Pasovanie tohto na rytiera, nocľah a odchod na Rvačár.)

Viďme napred, čo sa povodilo na luteránskej fare.

Tátrahegyi a Šúľoš chodili z dom do domu, sbierajúc podpisy na inštanciu proti Mazalíkovi. Zapísali všetkých mlackov, paholkov, pastierov, nielen luteránov, lež i kalvínov a katolíkov. Papier sa pestrel krížikmi. Na dary pošlo pritom pár sto zlatých. Počestní ľudia podpisovali sa ochotne, bez rozdielu náboženstva. Potom sohnali narýchlo konvent do krčmy, na ktorom však bolo najmenej luteránov,^[274] najviac kalvínov, katolíkov a židov. Lebo Kocúrkovania nebývajú výberčiví v prostriedkoch, keď dačo chcú obsiahnuť. Všetko, čo vedie k zámeru, je dobré. Ako padne tak, ale padnúť musí, koho nenávidia.

Pred týmto konventom, kde žalobníci aj prosbu písali aj podpisy vynútili, aj boli potom sudcami, obžalovaný však ani prítomný nebol, čítaly sa punkty obžaloby. Dávalo sa Mazalíkovi za vinu, že je patentista;^[275] že zle káže; že ľud búri; že bol verejne na ulici palicovaný a viac slúžiť, ako zneuctený muž, nemôže; že chodí korheľujúc po krčmách a povinnosti svoje zanedbáva. Na potvrdenie tohto bol postavený za svedka Cigán. Tento, ktorý ani luteránom nebol, svedčil osobne, že potrebujúc rodný list, farára v pivnici hľadať musel, a že i vtedy, opilý ako bol, farár ho vystrčil.

Po prečítaní obžaloby luteráni chceli, aby sa zaviedla proti farárovi riadna pravota. Ale kalvíni, katolíci a židia uzavreli väčšinou hlasov postúpiť spôsobom biskupa Fábryho,^[276] započať pravotu od exekúcie.

„Nie my ho budeme hľadať právom,“ vrešťali, „lež on nech hľadá nás.“

Nespokojní s tým rozhodnutím, luteráni temer všetci odišli. Ostatní, hybaj! Uderia šturmom na faru, vystrčia farárku s deťmi, vyšmárajú náradie na dvor a faru zamknú.

Vráti sa domov, Mazalík zastal ako skamenelý nad svojím potrieskaným náradím, rozvláčenými hábami a knihami, nevediac ani čo hovoriť, ani čo robiť. Zalialy i jeho slzy pri náreku detí a usedavom plači ženy. To vedel, že všetkými žalobami nič nevykoná proti všetkými mocnosťami podporovaným násilníkom. Ak podá žalobu na vyššie miesto, jeho protivníci dajú mienku o nej, budú zase jeho sudcami. Znal kocúrkovskú spravodlivosť, vymretie všetkého citu pre ňu, besnosť renegátov, nevďačnosť Nemcov, hotových vždy smieriť so sebou Maďarov obetovaním im Slovákov. Cítil, že za odmenu svojich bojov za celistvosť dŕžavy a za panovníka stojí pod policajným dozorom.^[277] To všetko mu stalo jedným razom pred očami a zničilo i jeho, keď žena a deti volaly o pomoc. Nemal slova, len srdce hovorilo slzami.

V tomto prenikavom okamžení vstúpi neočakávane do dvora poštový služobník a podvihne v ruke veliký hárok papieru: „Váš žreb, pán farár, vyhral.“

Stŕpli všetci, služobník hovoril ďalej: „Veliký trefer,^[278] tristokrát tisíc zlatých.“

Tu skrotlo všetko a Tátrahegyi so Šúľošom boli prví, ktorí započali inú nôtu. Kto to vraj vídal, také zbojnícke pokračovanie proti bezúhonnému farárovi a tak zaslúžilému mužovi? Hneď otvorili faru, kázali všetko nazpät nosiť, odpytovali farára, bozkávali farárke ruku, osvedčovali sa, že oni boli vždy najvernejší ich priatelia a ctitelia.

No, keby takto sa skončilo prenasledovanie každého pansláva, každého z Viedne popudeného a potom v blate zanechaného! Ale život nie je tak vynachádzavý ako obrazotvornosť; ministri nie sú tak poruke s pomocou ako básnik. Popudia Srbov, Chorvátov, Slovákov k povstaniu, a potom, tu ich máte, tých rebelantov, tých divochov. Vydajú patenty a potom odskočia.^[279] Kto poslúchol, nech robia s ním protivníci, čo chcú.

Teraz už hľaďme za Faustom. Jeho hľadali práve ako stratenú ihlu.

„Spešne, spešne,“ hovoril stretnuvší ho hajdúch, „bežte na mestský dom, čakajú vás páni netrpezlive.“

Bubnovanie nezostalo bez výsledku. Z Kocúrkovanov síce nehlásil sa nikto k nebezpečnému činu, ale našli sa smelí cudzozemci. Prišli do Kocúrkova dvaja Dajč-Česi, Gog a Magog,^[280] hľadať úrady, a neobsiahli dosiaľ žiaden, len za pisárov slúžili. A keď si tam odpísali, čo bolo potrebné, chodili po dedinách vyberať nedoplatky daní na svoju ruku a do svojho mešca. I toto remeslo im zastavili, hoc bez iných následkov. Pretože teda nemali na ten čas žiadne užitočné zaneprázdnenie, odhodlali sa za spoločníkov Faustových v boji proti obrovi. A preto svolal hneď pán mešťanosta velikú radu.

Náhle sa dostavil Faust, hneď otvoril celý žľab svojej výrečnosti. Hromžil na obra Puchora, ktorý ani tušenia nemal o tom, čo sa hotuje proti nemu, a spal si bezstarostne vo svojich horách. Fausta vychválil až do neba, žiadal mu zdaru pri hrdinskom čine. Hovoril tak rozumne a vrúcne ako dáky stoličný asesor^[281] z dávnych časov, pokiaľ ešte každý, kto na nič iné sa nehodil, musel byť aspoň desiatich stolíc asesorom, a to si akurátne do siahodlhého titulu vpísal. Koniec reči bolo hromovité éljenovanie.^[282]

Všetko by bolo bývalo v poriadku, keby nebola prišla pod otázku spôsobilosť Faustova. Ale jeden vážny senátor sa ozval:

„Moji páni! Faust je síce doktor, lež nie je rytier. Akože to teda bude? Ako sa pustí do takého rytierskeho diela? Nemám síce nič proti jeho zápasu s obrom, ale musí sa mu napred udeliť hodnosť rytierska. Máme príklad na Don Quijotovi de la Mancha. On keď išiel hľadať hrdinské dobrodružstvá, dal sa napred uderiť za rytiera. Druhý príklad máme na francúzskom kráľovi Fraňovi I.^[283] Nikdy by nebol zvíťazil pri Miláne, keby nebol uprosil ,rytiera bez úhony a strachu‘ Bayarda,^[284] aby ho povýšil na rytierstvo. Bez tohoto nebol by sa vyslobodil ani z väzenia krivoprísahou. Áno, máme i domáci príklad. Prvý náš kráľ, svätý Štefan, neopovážil sa vytrhnúť do poľa proti odbojnému Kubovi^[285] prv, než ho Nemci, Hunt a Pazman,^[286] opásali za rytiera. A jedine tomu má ďakovať za víťazstvo. Teda i pán doktor musí sa stať napred rytierom.“

To prijali a odobrili všetci ako snem uhorský, čo Deák povie. Lež povstala veliká otázka, kto a ako ho má urobiť tým rytierom?

V tejto nesnádzi priniesol jeden z obrezanej aristokracie akýsi hrdzavý meč a chcel prisahať, že to ten istý, ktorý nosil na svojich dobrodružných cestách Don Quijote; že teda bude rytierstvo úplne platné, ak zasadí pán mešťanosta mečom týmto hodnú buchtu po chrbte Faustovi.

To bolo prijaté s potleskom. Ale tu ti vystúpi neplecha s remennou záponou na bruchu. „Počkajte, páni,“ hovorí kováč, „aby ste nezvŕšili neplatný obrad. Tento meč ukoval som ja, ako majstrovský kus, keď som sa mal stať majstrom.“

Prišla teda na pretras rada iná, založená na esencii rytierskeho života. Každý rytier totiž mal svoju dámu, za ktorej česť bojoval. Kohokoľvek stretol, každého zastavil s mečom otrčeným do pŕs: „Vyznaj, že moja dáma je najkrajšia na svete, alebo si synom smrti.“ Od takýchto veliteliek svojho srdca nosili rytieri dáke znamenie. Myslelo sa teda, že bude dosť, keď Faustovi dá sa takáto dáma a že sa stane skutočným a opravdivým rytierom, náhle bude mať od madámy Kakadú pančuškový podväzok na ramene.

Mnohí však namietali proti tejto rade, že dámy a ich dary sú len príznak rytierov už hotových, a radili písať do Viedne o rytiersky rad Fraňa Jozefa.^[287]

„Blud, blud!“ ozval sa práve jeden prítomný Viedenčan, ktorý kamkoľvek prišiel, takto sa predstavoval: „Som Ritter von Erb.^[288] Pravé rytierstvo len rytier na rytiera preniesť môže. Ja, ako pravý a korenný rytier, učiním to kvôli dobrej veci, bo práve príhodne mám i rytiersky diplom pri sebe.“

„To je dobre! Utrafili sme na pravú cestu!“ vrešťali všetci a Ritter von Erb pristúpil bez okolkov k dielu. Uderil Fausta diplomom svojím tri razy po nose, a hľa pretvorenie sa uskutočnilo: doktor sa stal rytierom, po kocúrkovsky „lovagom“, čiže koniarom, i bolo živstvovanie hlučné.

Večer povstala prudká hádka, temer bitka, medzi najprednejšími majiteľmi žien pre nového koniara. Vzdelaní Kocúrkovania totiž osvojili si vcele nemecké učenie o prirodzenej chatrnosti krvi slovanskej, šľachetnosti nemeckej. A pretože cítili, že oni predsa vlastne len slovanský pôvod majú, preto každý manžel chcel mať plnokrvného Nemca vo svojom dome na noc, aby sa dochoval ušľachtilejšieho plemena. Na tom povstala zvada.

Po mnohých krikoch usniesli sa na tom, aby sa všetky dámy predstavily rytierovi v plnom skvoste a ktorú si sám vyberie, tá aby sa zúčastnila na šťastí. Faust vrhol bielu šatku na madámu Kakadú, pretože ho už v anglickom parku podráždily jej biele kolená a plné lýtka.

Bol potom vovedený v slávnej procesii pri cigánskej muzike, ako mladoženích, do spálne vykúrenej borievkami. Na posteľ, vystlanú až do povale, vyliezol hore rebríkom za pomoci Verešgálovej. Madáma odložila riadne svoju ohromnú krinolínu, poískala si v košeli blchy, a tak ďalej. Mesto je teraz vo velikom očakávaní, ako židia straniva Mesiáša.

Spoločníci Faustovi, ako už ľudia miešanej a podozrivej krvi, prenocovali na útraty obecné vo verejnom bordíku,^[289] na aký vôbec teraz premieňa sa celé Kocúrkovo.

Ráno vstali aj oni ako druhí statoční ľudia, keď už slnce bolo na tri týky nad horou a hotovili sa na odchod.

Čo vzali so sebou, to nech si každý dobre zapamätá. Lebo to nebolo len tak, ako keď Vergílius dal svojmu Eneásovi nazdarboh nahrúžiť lode starým harabudím a drevenými bohmi. Faust nič nečinil bez predbežného vyrátania. Vzali teda so sebou suchý, nadutý a hrachom naplnený mechúr, jednu ohryzenú kosť zo šunky, harfu, starosvetský luk so šípmi, dve sekery, hrudu čerstvého syra, dva kulače dobrého pálenčeného lieku, klieštiky a živého škovránka. Že sa im to všetko pridalo, uvidíme.

Madáma Kakadú pamätala, že na jej milenca budú mnohí pozerať veľmi zvedave. Aby mu teda neprišlo z očú, učinila, čo matky slovenské činievajú svojim pekným detencom proti uhľadeniu, smyla mu tvár svojím teplým močom.

Tak pohli sa hrdinovia na Rvačár, sprevádzaní najvrúcnejšími modlitbami celého Kocúrkova.