ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Opisujú sa blaženosti nebeské a daktoré výjavy zo života blahoslavených v nebi.)

Keď obyvateľ biednej chalupy vkročí do panskej svetlice, hovorieva, že je tam ako v nebi. Ja povedám naopak, že v nebi je tak ako v palote veľkomožného panstva, ktoré práve tak miluje skvost ako pôžičky a všetkou možnou pohodlnosťou sa obkľučuje za cudzie peniaze, ponechávajúc starosť o prinavrátenie veriteľom.

Celé nebo je na modro zafarbené, hore hviezdami vykladané, dolu parketované a čalúnmi postreté. Po týchto ihrajú sa malé deti, ktoré preto prišly do neba, že nemaly čas prísť do pekla. Anjelici jazdia na prútikoch práve takí, ako ich vidno na oltároch dedinských kostolov. Jedni z nich pískajú si na vŕbových píšťalkách, iní bubnujú na malinkých bubienkoch, iní zase púšťajú do povetria mydlové bubliny, z ktorých potom novinári strúhajú výborné úvodné články, novinky, kombinácie, politici lákavé sľuby, klebetníci lži.

Nepochopiteľná vec, že za našich časov tak mnohí sa vymazúvajú z počtu pútnikov do neba. Čože chybí tejto blaženej čeliadke? Musia snáď daň platiť od domov a bývať v prútových kolibách? Alebo vydržiavať notárov, ktorí inú prácu v obci nemajú ako prísť a plat svoj shrnúť? Alebo akcíz platiť za mäso,^[86] a potom jesť mršinu? Alebo dohán kupovať a potom fajčiť staré povrazy a slamu? Alebo stavať Tatárom domy^[87] a odvádzať najtučnejších baranov za pár korbáčov po chrbte, ako pod ochranou celej Európy stojaci Bulhari? Alebo slúchať bombastické reči o slobode, bratstve, rovnoprávnosti, keď všetky výhody spoločnosti požívajú len daktorí vyvolení? Alebo voliť si medzi nemeckou a maďarskou rovnoprávnosťou?^[88] Alebo živstvovať slobodu, keď sa ti okovy kladú na nohy? Nič z tohoto. Tu všetci stoja pod obecným hattihumajumom^[89] a ešte lepšie im je, než židom v Uhrách, Nemcom v Rusku.

Tu sa človek nepotrebuje ani zohnúť; len otvorí ústa, nuž mu vletí do nich pečený holub, včely nanosia medu. Baránky tu chodia pečené a prasatá sa rodia také, aké u nás vychádzajú z kuchyne. Zajace, srny, divé svine tu loviť netreba. Samy prídu do kuchyne, svlečú pekne-krásne svoj kožuch a nadejú sa na ražeň. Medové púčky s makom, opekance s bryndzou, buchty s tvarohom rastú na stromoch. Pudingy sa tisnú všade zo zeme ako huby, a keď jeden zješ, desať iných narastie. Rosbrátle a bifštiky povaľujú sa na uliciach. Celé pečené voly a jelene chodia, ponúkajúc sa, s nožom a vidličkami v ústach.

Tu si potom vyberá každý podľa svojho národného vkusu. Angličania žerú samé pudingy. Nemci baraninu, Maďari guláš a debrecínsku slaninu, Taliani makaróny, Rumuni polentu,^[90] Slováci kožu z kyseľa, kôrku z ovseného chleba a škvarky z mrvancov.

Čo do nápojov, tu vody ani niet. Všetku ju vylievajú na zem pre žaby a skupáňov. Zo studníc vyvierajú len samé ,slzy Kristove‘, tokajčina, malvázia a iné drahé vína. V potokoch sa valí najvýbornejší lieh; len priľahnúť a naslopať sa. Pre deti a slabšie ženy hotujú nebeskí kuchári hriate s medom a husím sadlom. Keď sa opijú, kolembajú ich anjelici na stromoch.

Tu je a len tu môže byť opravdivý komunizmus. Bo na zemi kto mnoho pracuje, málo troví, má; komu robota smrdí a preženie všetko cez hrdlo, nemá. Tu ale ani ten najväčší márnotratník nedokáže vyčerpať nebeskú hojnosť.

K predmetom komunizmu náležia však i ženy, ako to oblažovatelia sveta chceli zaviesť vo Francúzsku.

Nadto zaľudnil veliký prorok Mohamed, podľa vrodenej mu chlipnosti, celé nebo prerozkošnými huriskami. Kto aspoň tu uverí v neho a dá sa obrezať, dostáva právo obcovať s týmito bytosťami, ktoré, tak ako žena, len na to sú, aby slúžily chlipnosti veriacich. Preto nie div, že už i Nemci a židia počínajú horliť za Mohameda, pomáhajú Turkom škrtiť kresťanov. Zjavná je vec, že to činia pre tie Mohamedove hurisky.

Takto opisuje nebo vo svojom Denníku doktor Faust, potom dodáva daktoré pamätnejšie zjavy zo svojho putovania po ňom.

Hneď pri nebeskom prahu zočil tak skvostný čalún, že sa neopovážil šliapnuť naň, ale ho preskočil na smiech zadiveným nebešťanom i samému Kristovi.

Tento spôsobil, že sa našim hrdinom pri rozhľadení zdalo, ako by všetci nebešťania boli bez hlavy.

„Čo to?“

„To znamená toľko,“ vetil Kristus, „že bez hlavy najskorej sa príde do neba.“

Bol by ich pre zábavu osobne sprevádzal po nebi, keby nie dotieravosti svätúškov. Ale títo hrnuli sa so všetkých strán k nemu, obstúpili ho, oblápali mu kolená. A Boh nemá rád ľudí, lapajúcich ho za nohy. Kristus sa teda vykrútil a ušiel pred nimi do božského paláca. Naši zostali bez cicerona, museli sa čmýriť po nebi sami.

Boli predovšetkým žiadostiví vidieť kráľovnú nebies, Máriu. Spýtali sa teda na ňu muža, nesúceho pod pazuchou veličiznú knihu.

„Hja!“ odvetil mních, „tá je teraz zriedka v nebi.“

„A kdeže?“

„V lese pri Haršágu.^[91] Tam skáče po duboch a produkuje sa pred početne shromaždeným šarišským ľudom. Ale očakáva sa v tejto chvíli na porady.“

Ďalej ani slúchať. Odkvapil so svojím breviárom, ktorý sa tu modlia, ako za dávna, i svetské osoby s tak velikým kumštom, tak častým prevracaním strán, že pritom sotva možno myslieť na obsah.

Ktorí nevedia čítať, tí sa modlia ruženec na lakte a siahy.

To činia i musulmani. Ale títo si vymysleli znamenité poľahčenie. Modlia sa za nich mašiny, keď oni sami sa milkujú s huriskami. Z čoho zase vidno, že sú to ľudia múdri a zasluhujú podporu celej Európy.

Potomkov Abrahámových našli naši pútnici vcele uradovaných. Lebo prišiel práve bohatý dodavateľ Perier,^[92] ktorý znamenite stlstol z hladu vojakov. Rozprával, ako sa zmenily časy. „Všetci židia,“ hovoril, „boli predtým v zajatí jedného národa; teraz sú všetky národy v zajatí židov.“ Počestní patriarchovia hladili si pritom s útechou brady a medzi židmi stále meškajúci poľský kráľ Kazimír objal svoju Esteru.^[93]

„Zadusil by si sa s ňou,“ zaškaredil sa Towiański a potrhol Fausta za chvost, aby šli ďalej.

Vošli do budoviska, z ktorého sa ozýval jeden hrubý hlas a akýsi spevavý mrmot mnohých detských hlasov. To bola vzorná židovská škola. Žíďatá boly rozostúpené vo dva rady. Stredkom medzi nimi chodil učiteľ s dlhočizným prútom.

Vykladal im z Biblie, ako židia zabrali Egypťanom všetko striebro a zlato a potom utiekli. Ale keď zbadal príchodzích, obrátil reč na iný predmet a dal sa skúšať deti zo všetkých vied, aby ukázal, čo sa naučily.

Z bohoslovia predložil im otázku: „Ako sa zatmia nebesá pri súdnom dni?“

„Celkom jednoducho,“ odvetili chlapci. „Pomaže sa nebo tým černidlom, ktorým cenzori podpisujú svoje odoprenie na tlačenie kníh, nuž nastane tma ako v rohu.“

Potom predložil otázku z prírodospytu: „Čo je polnočná žiara?“

„Musí tam byť,“ odpovedaly žíďatá, „mnoho slovenských pospolitých škôl, v ktorých učitelia nevedia slovensky čítať; z toho tak veliké svetlo.“

„A kométy čo sú?“ otázal sa Faust.

Na túto otázku odpovedal miesto detí sám učiteľ.

„To sú také škvrny na nebi, ako vy robíte na papieri. Keď Jehova písal na škripte sveta, vypadla mu kvapka z pera. Sotrel ju potom prstom. To sú kométy.“

Predložil otázku i z náuky o kupectve, rozumie sa, že nemecky, bo žid stokrát Nemec: „Was ist die Spekülasión?“ tázal sa s vyslovením francúzskym.

„Die Spekülasión ist, wenn holt áner špekülirt.“

Z talmudu nič sa nespytoval, bo ten učí a vykladá žíďatám po sobotách sám Jehova. Činí to vraj preto, aby ho nezabudol. Lebo i on všetku svoju múdrosť má len z talmudu.

Towiański sa stavil s Faustom o misu českých ,knédlov‘, že celú židovskú spoločnosť jedným slovom rozpráši. Preto vrátili sa ešte raz k švandrikavej spoločnosti s cesnakovým zápachom. „Manna nebeská bude sa dávať do prenájmu!“ skríkol Towiański. Do židov ako by hrom uderil. Všetci sa zdvihli a spechali rýchle na dražbu.

Naši pocestní obrátili sa k Nemcom, susediacim so židmi.

Títo boli v rečiach veľmi zdržanliví, pretože poznali v okrúhlej tvári Towiańskeho Slovana. Faust to zbadal. Osmelil ich teda slovami: „Smelo, bratia, tento môj tovariš je Poliak.“

„A tak!“ rozviazaly sa Nemcom jazyky. „Poliak je prirodzený priateľ všetkých nepriateľov Slovanstva.“

Cisár Arnulf^[94] sa tázal: „Či sú ešte Nemci vždy verní mojej politike?“

„Politika nemecká,“ odvetil Faust, „vždy taká je i bude: s Maďarmi, Turkami, Talianmi, s kýmkoľvek, čo i s čertom, proti Slovanom. A, hľa,“ dodal, „Maďari i tu medzi vami.“

„Maďari,“ odvetil mu minister Bach, „sú všetci kandidátmi Walhally. I keď repcú proti nám, žijú v kruhu našich myšlienok, sú vcele ako my. Maďarčia a nemčia sa.“

„Čo ty na to?“ obrátil sa Faust k Towiańskemu. „Hovor, bo si prorok.“

„Prorok?“ priskočí k nemu gróf Batthyányi,^[95] s prestreleným čelom. „Prorokuj nám teda o Uhrách.“

„Blahoslavený,“ riekol Towiański, „kto v rokoch 1848 a 9 stál so zbrojou v rukách proti Nemcom a koho roku 1850 Heinau^[96] ani neobesil ani nezastrelil, lebo roku 1867 bol by býval uhorským ministrom.“

K Faustovi pristúpil Goethe: „A ty kto si?“

„Doktor Faust z Lipska.“

„Snáď len nie ten, o ktorom som napísal drámu?“

„Ten samý.“

„Nuž a kde si meškal do týchto čias?“

„Musel som slúžiť podľa úpisu čertovi za pisára.“

„A už ti čas vyšiel?“

„Nie, ale sme už toľko jedu proti Slovanom do kníh nakydali, že toho dosť na všetky veky; ta ma sám čert prepustil!“

„A či sa ešte ľudia pamätajú na môjho Fausta?“

„Nekonečne ho obdivuje celý svet, lenže nechápe ho nikto. Mohol bys’ napísať výklad k nemu.“

„To by i pre mňa samého bola úloha priťažká.“

Pokiaľ Faust a Goethe takto sa shovárali, podišiel Towiański k dubovému stĺpu, kde na čiernej tabuľke stál tento nápis: „Miesto pre Poliakov.“ Bodnutý tým, „poďme ďalej,“ riekol tovarišovi a odviedol ho za ruku v údolie, kde meškali štebotaví Slovania.

Vravu a smiech bolo slyšať zďaleka, ba i veselý spev ozýval sa tu i tam: „Básnický národ,“ poznamenal Towiański. Faust sa uškrnul: „Neškodilo by mu trochu prozaického rozumu, usadlosti a prísnej rozvahy.“

Mickiewicz hneď poznal svojho proroka.

„Čo tam náš Napoleon III.?“ priskočil k nemu.

„Na nič iného nemyslí,“ potešil ho prorok, „ako na obnovenie rzeczi pospolitej poľskej.“^[97]

„Naozaj?“

„Náhle nastane potreba pohroziť Rusom,“ dodal významne prorok.

„A naši vysťahovalci?“

„Zriadili nové povstanie, majú už i kráľa neviditeľného.“^[98]

„A ten bude panovať v neviditeľnom kráľovstve,“ zamiešal sa Kollár.

„Ako tam s panslavizmom?“

„Napreduje,“ vetil s úsmevom Towiański. „Odtrhnutie Slovákov od Čechov je zavŕšené; teraz sa odtrhujú od Slovákov Sotáci, zakladajú svoju osobitnú literatúru.“

„Ha! predpovedal som to,“ ozrel sa Kollár na Štúra a Bernoláka.

„To neležalo v našom úmysle,“ vyhováral sa Štúr.

„Ale ležalo v zásade,“ pozrel hnevne na neho Kollár. „Maďari vedeli, prečo broja proti literárnemu spojeniu Slovákov s Čechmi; vy ste nevedeli, čo činíte, keď ste preťali tú posvätnú pásku, ktorá spojovala Slovákov s Čechmi i medzi sebou. Keď neprajníci a nevedomci vrešťali: ,Nové reči! Nové reči!‘, vy ste mali kričať: ,Školy! Školy!‘ Mali ste na tom stáť, aby posvätná reč biblická riadne bola prednášaná budúcim kazateľom a učiteľom. Bez škôl žiadna spisovná reč sa neujme.“

„Najmä tam,“ dodal Šafárik, „kde vláda zúmyselne vyvoláva rozbroje.“

„Pravdu vyznať, chybili sme,“ uderil sa kajúcne do pŕs Bernolák. „A všetka vina padá na mňa. Štúr už našiel katolíkov úplne odtrhnutých a chcel aspoň Slovákov spojiť.“

„Nič sa neboj,“ potešil ho Towiański. „Postavia ti pomník Maďari.“

„A moji Chorváti čo?“ ozval sa bán Jelačič.^[99] „Ich vernosť bude bezpochyby tým odmenená, čím odboj maďarský strestaný.“^[100]

„Keby aspoň to!“ hodil prorok rukou.

Potom sa obrátil k cárovi Nikolajovi,^[101] stojacemu s rukami založenými za chrbtom: „Uhorsko leží u nôh vášho veličenstva.“^[102]

„Áno,“ odvetil cár, „ja a cisár Fraňo Jozef^[103] chceme jedno.“

„Pravda,“ ozval sa Sobieski,^[104] „obaja by ste chceli Multansko a Valašsko.“^[105]

„Tak je,“ podal mu ruku Nikola], „ty i ja spasili sme Viedeň.“

V tom zahrmelo z hradu božieho delo.

„Čo to?“

„Znamenie, že sa budú odbavovať najvyššie porady.“

„Poďme teda i my,“ poponáhľali sa Faust a Towiański.