ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Faust pri morovej stráži. Jeho skúsenosti a zamilované príbehy na kocúrkovskom predmestí.)

Neďaleko od mesta vyskokli z búdy dvaja chlapi a hop! zastavili ho. Lebo práve panovala nákazlivá choroba statku a múdri fyzi-kusovia našli to už dávno, že mor sedí v sene a slame. Nášmu hrdinovi nemohli síce zastaviť voz a spáliť sedisko, ale hm! možno, že v čižmách nosí dačo z tej zabíjavej, mor prechovávajúcej látky. Dolu teda čižmy, hrmen bohov!

Keď sa spieral, moji chlapci, nemnoho mysliac, složia Nemca. Jeden ho chytí za plecia, druhý mu ak trhá, tak trhá štíblu.

Štíbla, nedajbože, ísť, ako prirastená, miesto nej vytrhla sa noha pri samom stehne ako kobylke alebo pavúkovi. Chlapi sa zľakli. „Ľaľa, švagre, ľa! Čo sme dokázali!“

Bolo by zle bývalo, keby neboli nadišli olejkári z Turca, tí istí, ktorí vlastne Faustov príchod zapríčinili, keď mu zvestovali o obrovi Puchorovi. Títo už mnohým olejkami svojimi nič nepomohli. Mali liek i pre dievky, ku ktorým sa nemal žiaden vohľadník, i pre ženy, ktoré mužovia majú neradi. Pomohli teda i Faustovi. Natreli mu skoro olejčekom nohu, priložili na miesto, kosť ku kosti, žilu k žile a v okamžení bola srastená ako čo by nič.

Vtedy potom stiahli Nemcovi pekne-rúče čižmy. A huj, hrôza! V čižmách skutočne slamené vechte.

Tie teda spálili, morové čižmy zakopali na siahu do zeme. Samého Fausta lapili, jeden za nohy, druhý za hlavu a dobre, dobre okúrili nad koptiacim sa senným dymom. Tým sa stal úplne čistým, neškodným a mohol ísť ako roku 1865 v úradoch postavení Slováci.^[193]

Zazrúc množstvo koptiacich sa komínov, zhíkol. Myslel, že ide do dákeho Manchestru.^[194] „To je nad očakávanie,“ hovoril sám so sebou, „toľko fabrík v Kocúrkove. Aha, tu jedna!“ Keď prišiel, čítal latinský nápis: „Veni destructor spiritus, reple tuorum corda fidelium.“^[195]

„Z toho nič,“ hodil rukou a tázal sa na druhé komíny: „Čo to za fabriky?“

„Nuž akéže by boly?“ odvetili mu ľudia zadivení. „Veď viete, že fabriky všetky sú rovnaké.“

„Už viem,“ dovtípil sa Faust. „V Kocúrkove pestuje sa výlučne len pálenčený priemysel.“

A že má tam tento tovar hojný odbyt, presvedčil sa z nápisu na ošarpanom kamennom budovisku: „Tu sa predáva chudoba, zvady, bitky, nemoce, šialenstvo, dnes za peniaze, zajtra darmo.“ Mohol by dakto myslieť, že takýto pravdivý nápis korheľov odstraší, ale nie. Bola ich plná krčma, a spev, krik, vresk, ako čoby tam boli sa shromaždili blázni celého sveta.

Predo dvermi húdli traja otrhaní, bosí Cigáni na husliach tak, že to až uši štiepalo. Ale zato chutne skákalo a výskalo pred nimi ohavné staré babisko v brudných handrách, pri smiechu šuškajúcich si divákov.

„Boh by skáral takého muža,“ hovorila im protivná ropucha. „Vyhnal ma, vyhnal ma ten korheľ, ale ja za to nezahyniem. Ja pijačka, ale robotná. Žide, vynes ešte holbu.“

„Nemáš už nič,“ uškrnul sa vo dverách stojací žid, s malinkou remennou čiapočkou na hlave.

„Tu máš!“ strhla si s hlavy čepiec.

„Za to nedám nič,“ odkopol ho žid.

„Tú máš teda toto,“ strhla si so šije šatku, „ja bez toho vyžijem.“

„Už i obrázky so stien rozpredala,“ smiali sa diváci.

Na podstení sedel roľník Galuška, bosý, bez klobúka, a pri ňom dvaja miškári.

„Nemyslite, ľudia,“ treptal k týmto, „že ja som tak chudobný, ako vyzerám. Tamto moja roľa, tamto lúka,“ ukazoval rukou, „ale ja to všetko s pomocou božou prepijem. Nač by som gazdoval? Detí nemám žiadnych. Ja pijan, ale van pinz, Galuška van pinz. A ja chodím i do slovenského kasína. Dal som naň červený dudok. Bo ja gazda. Galuška van pinz. A ty sa smeješ, Nemče?“ Dal facku jednému z miškárov. „Neveríš, že Galuška gazda, Galuška van pinz?“

Miškári mu potom navrátili svrchovanou mierou jeho zdvorilosť pri povzbudzujúcom pokriku divákov: „Dobre ho, dobre, toho ošemetného korheľa. Nikomu nedá pokoj, povadil by sa i so samým Bohom, tá sviňa.“

Cez cestu pri krčme bola rozpätá víťazoslávna brána, ale už ošarpaná. Faust myslel, že mesto snáď dostalo zprávu o jeho príchode a že to platí jemu. Z toho omylu vytrhol ho nemecký nápis: „Vďačné sedliactvo putujúcemu cisárovi, darcovi slobody.“

Faust sa tázal, z krčmy práve vyšlých napitých sedliakov: „Čo vás tá brána stála?“

„A my vieme?“ mrdli sedliaci plecami. „Nás sa páni netázali. Dali zrobiť, a my sme museli zaplatiť.“

„A pán cisár nám ani oldomáš nedali,“ ozval sa osmahlý pastier s dlhočiznou trúbou v ruke a kratučkou pípečkou medzi zubmi. „Sohnal som kravy až k samej hradskej, sosňal som pekne-rúče klobúk, i ,íljen!‘ som vykríkol. Žid tu, a nám rozprával, že pán cisár v nemeckej zemi len tak sypali zlaté hodinky a tabačnice i prstene. Mne, myslím si, hodí aspoň tri dukáty: ,Na, chlape, aby si pamätal, kedy šiel tadeto cisár‘. Ale ani len to neriekol: ,Čerte, diable, či si ty už dnes dačo pil?‘ Podvihol dva prsty a fuk ďalej na šiestich.“

„A má toho peňazstva dosť,“ ozval sa valach s tak vysokým opaskom, že mu siahal až po bradu. „Narobí si peňazí, koľko sám chce.“

„Kone poháňal,“ dodal ešte pastier, „taký Maďar, že som jakživ takého nevidel. Rukávy na košeli mal širšie a dlhšie než celá košeľa mojej ženy. Bol by z každého vystal dobrý mech.“

Sedliaci sa rehotali, Faust opravil kriedou nápis takto: „Pochlebné úradníctvo na účty nespokojného obyvateľstva.“

Chodil potom, obzerajúc všetko, zasmetenou ulicou, ktorej dláždenie bolo dané do prenájmu slnku, čistenie dažďu. Obdivoval tie nedávno číslami opatrené domy,^[196] s ich začadenými dverami, polozapadlými slamenými strechami, nerovnými okienkami a prevysokými prahmi, ktorých určenie zdá sa byť to, aby dakto s vozom do chyže nevošiel.

„Pane Bože!“ myslel si, „títo ľudia sú predsa výmyselní a básnickí, že tieto z hnoja a smetí vyrastlé, neporiadne roztratené hŕby prútia, hliny a slamy nazývajú domami.“

Keď oslovil daktorých, prečo nechránia zavčasu klesajúcu svoju chalupu, dostal za odpoveď: „Načo? Veď je na nej číslo.“

„A čo z toho?“

„To, že takýto dom zahynúť nesmie. Lebo nebo a zem pominú, ale z domov, opatrených číslom, žiaden jakživ nepominie. Ak spadne, dá ho vystaviť cisár.“

Tento blud je dedičstvom ľudu po tých cudzozemcoch, ktorých prvých bol rozposlal Bach, aby zhotovili inventár po mŕtvom.

Deti, váľajúce sa v prachu na ulici, kryly sa ako splašené myši do dier. Smelšie kričaly za Faustom: „Žide, žide! Čert za tebou ide, červenou čiapočkou po hlave ťa bije.“

Faust sa tázal: „Prečo tieto deti nejdú do školy?“

„Preto,“ odpovedali mu, „že sú to deti slovenské, školy ale všetky maďarské.“

„To je teda celkom v poriadku,“ dal týmto páriom^[197] Faust za pravdu.

Pri pohľade na zakrnelý statok každého druhu, prišly mu na myseľ tie chudé faraónove kravy, ktorými tlsté boly pohltnuté. Pravdaže, tu smradľavé pálenčiarne pohltily tlsté kravy a kone.

Najzaujímavejší ale bol pre nebo práve z chrámu vyšlý svadobný pochod. Nevesty skákaly a výskaly z celého hrdla. Družbovia mali za opaskami chlebom zapchaté sklenky s pálenkou a núkali každého, kto sa namanul. I náš Faust musel aspoň oňuchať sedliacku ambróziu.^[198]

„Či títo ľudia majú taký nadbytok?“ tázal sa farára v luterovskom plášti.

„Keby ste vedeli, pane,“ odvetil farár Mazalyigg, „aká to chudobina títo, čo tak pálenkou plytvajú! Pred svadbou pozastavovali role, lúky, po svadbe popredajú statok, aby sa vyplatilo dlžstvo u žida. Ešte chudobnejší mladoženíchovia schodia celé mesto a všetky okolné dediny, žobrajúc ,na poctivú krásu‘ a potom napájajú celý svet.“

„To nemožno,“ riekol zadivený Faust.

„V Kocúrkove všetko možno, čo je hlúpe, ešte i vydávanie ,Krajana‘,“ riekol Mazalyigg s pohľadom na stojaceho pri ňom Bobáka, mladého, práve školy vychodivšieho muža.

Vtom vybehne z krčmy richtár Kendzický, nahučičký, nahý ako Adam, vpáli medzi svadobníkov, pochytí mladú, vykrúti sa s ňou a fuk nazpät do krčmy pri nesmiernom chachote. Stalo sa to následkom stávky.

Mazalyigg vzdychol: „Tu, hľa, vidíte, akými vecami vypĺňajú teraz naši sedliaci zrušením panštiny získaný čas. Dvanásť už rokov tomu, čo sú slobodní.^[199] A čo majú z toho? V každej obci sú dvaja, traja zámožní gazdovia, obyčajne hnusní skrbci a úžerníci; ostatní väčšia holota, než boli pred panštinou. Pracujú menej, pijú viac. To ničí úplne všetko ovocie ich slobody.“ S tým odkvapil.

Faust sa obrátil s úškľabkom k Bobákovi: „Ľud takýchto obyčajov nie je určený opanovať svet. Obyčaje, mravy, zvyky sú jediným živým zákonom ľudu; sú korene, z ktorých všetky jeho skutky vyrastajú.“

„Slovač podľač!“ vrhol Bobák rukou a odišiel tiež. Bol to dvojdvorný pes. Robil sa najhorlivejším Slovákom a konal pritom službu udavača. Chcel vybehať službičku.

Faust zostal pri veselých svadobníkoch a mal na to svoju príčinu. Jedna mladá nevesta zdvihla si sukňu, aby si vysiakala podľa obyčaje sedliačok nos do košele. Zazrel pritom jej biele kolená a plné lýtka, i zaťal sa do nej nemenej, ako do Fatimy v Carihrade.

Preto i rád prijal pozvanie do svadobného domu. Svadobníci mu dali aj uterák a prepásali cez plece popod ľavú pazuchu, ako oni mali všetci. Odmáhal sa trochu od toho, že načo to, že to pochádza z tých časov, keď ešte vidličky neboly v úžitku a ľudia jedli všetko prstmi. Slovenský sedliak je ale ako bobor, ktorý i v klietke strojí domy. Lipne na staré obyčaje tak, že keby predkovia jeho boli chodili bez hlavy, nuž by ani potomci nechceli mať hlavy naveky. Tvrdili neústupne, že to u nich obyčaj a že to musí byť. Musel sa teda i Faust podrobiť obyčaji, dať si uviazať krížom uterák.

Iná obyčaj zapríčinila mu nesnádze pri večeri. Kocúrkovania prijali jednu maďarskú obyčaj. Každý svadobník musí priniesť lyžicu so sebou. Zapytovač nikdy neopominie dodať: „Ale lyžicu si prineste!“ Podľa toho mal každý svoju lyžicu za sárou, len Faust nemal žiadnu. Dômyselný Nemec pomohol si však i tu. Urobil si lyžicu z chlebovej kôrky.

Ostatne nešlo mu tak o jedenie, ako nevestu s bielymi kolenami. Dotrel sa k nej, hovoril jej pekné veci, klmal ju lakťom, stúpal jej na nohu.

Po večeri tancovali svadobníci predo dvermi pri plnom mesiačiku. Faust sa vykradol s nevestou pod kôlňu a tam vliezli do prázdneho voza s košom. Na nešťastie kôlňa bola na vŕšku a pod vozom drichmal opilý manžel. Tento sa vzbudil pri šuškaní na voze a keď sa počal kotiť, vyrazil nevdojak nohou podporu zpod kolesa. Voz sa spustil a hybaj dolu vŕškom! Manžel zostal sedieť, zamilovaných priviezlo medzi svadobníkov. Pri povstalom chachote Faust uskočil, ale nevesta bezmála že dostala po bielych hnátoch.

Šiel potom na noc do hostinca k „Bujakovi“. A tu zase roznietila jeho kohútiu obraznosť tlstá židova Dóra. Vyliezol za ňou na chliev.

Nemal ani tu pokoj. Dopadli ho dvaja silní paholci a urobili si s ním pekný žart. Keď mu zaviazali oči, vodili ho po celú noc okolo po záhumní a na svite priviedli ho nazpät do predmestia k jednej, asi siahu vysokej skale. Keď ho podvihli, kázali mu lapiť a držať sa skaly.

„Pod tebou šeredná priepasť,“ hovorili, „drž sa, kým môžeš, bo len dovtedy žiješ, kým sa nepustíš.“

Faust teda držal sa z celej moci a kričal o pomoc. Sbehnuvší sa ľudia uisťovali ho na pokynutie paholkov, že konečne nemožno k nemu dostúpiť a desili ho, že sa rozmliaždi na kašu, keď spadne. Držal sa teda, pokiaľ mohol, ale naposledok vyšiel zo sily, ramená mu až zosinavely od napnutia. „Poručeno teda Pánu Bohu, keď umrieť, ta umrieť,“ pomyslel si nešťastný, vzdychol a spustil. Myslel, že poletí aspoň na sto siah, ale len jednu stopu premeral, už stál pod skalou na zemi. Bol ako divý, keď si strhol s očú šatku a množstvo divákov vypuklo v hlasitý chachot.

Toto zneuctenie predmestskou sprostačou mu potom hojne vynahradili v meste samom ľudia vzdelaní.