ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Faust vyberá sa s Towiańskym^[53] na šarkanovi do Kocúrkova; miesto toho však prichádza k bráne nebeskej, kde zazrie rozličné pamätné veci.)

Prvá požiadavka každej zdarilej rozprávky je tá, aby sa nič nepredchytilo. I my teda musíme počať s tým okamžením, keď olejkári vstúpili do tmavej, umrlčími hlavami a kostlivcami naplnenej chyžôčky pod samou strechou, kde povestný doktor Faust práve rozjímal s poľským prorokom Towiańskym o novom mesiášovi a jeho praktickom upotrebení na podnecovanie Poliakov proti Rusom a prevedenie všetkých Slovanov do Walhally. Vojdúc s krošňami na chrbtoch, olejkári s Turca pretrhli chválitebné rozjímanie.

Prorok Towiański odvrátil sa od nich, pretože poznal po juchtovom pachu, že títo ľudia už i v Rusku sa čmýrili. Ale zvedavý doktor sa tázal, odkiaľ sú?

„Z tej zeme,“ odvetili príchodzí, „kde vždy dakto prenasledovaný byť musí.“ Potom rozprávali o neznesiteľných Puchorových nečinoch, na Rvačári pri Kocúrkove.

Faust pokrútil pri spomenutí Kocúrkova povážlive hlavou. Lebo, hoci bol veľmi zbehlý v zemepise, predsa o Kocúrkove nič nevedel.

„Ej, no,“ pomohol mu olejkár, „kdekoľvek bodnete na zemevide medzi Tisou a Moravou, všade utrafíte na Kocúrkovo, túto smiešnu stránku Slovenska.“

Po tomto objasnení riekol Faust vernému svojmu tovarišovi: „Priateľu! Tu je príhodná príležitosť presláviť sa naveky. Našou rukou musí padnúť ten netvor.“

A Towiański nielen prijal ponúknutie, lež i zaprorokoval, že sa nájde muž, ktorý klasickým perom tak oslávi hrdinský ich čin, ako Homér činy trójskych víťazov.^[54] Že prorok pritom na nikoho iného nemyslel ako na mňa, je vec istá, pretože len ja sám píšem klasicky,^[55] ostatní Slováci len tak do sveta.

Náhle sa zmrklo, sadli jeden na metlu, druhý na omelo, vyleteli dymníkom, a poď, prosto na Harc,^[56] do známej im jaskyne.

Tam predovšetkým zažali sviecu tej germánskej osvety, ktorá už mnohým Slovanom spálila mozgy a upražila srdcia. Potom vytiahli z pľundier, Towiański „Pilgrzima polskiego“,^[57] Faust „Wanderera“,^[58] „Presse“,^[59] „Tagesbote“^[60] a ešte daktoré z nemecko-židovských novín a počali čítať s úklonkami.

Len čo trochu počítali, jaskyňa sa strasie a zaduní. A hľa, z tmavého jej úzadia vlečie sa ti ohromné, zovrubne päťdesiat siah dlhé hadisko s kohútím hrebeňom na hlave. To bol šarkan, obyčajná Faustova ekvipáž na dlhších cestách.

Vliezli mu, ako škvory, jeden do pravého, druhý do ľavého ucha a hijo! Šarkan plesol chvostom, až sa zem zatriasla a v okamžení paril v chmárach. Za ním i pred ním šla nevídaná búrka. Všade hory skosené, domy popodvracané, dediny, mestá zborené, ako to vždy býva, keď letí šarkan, táto zosobnená slepá náruživosť. Tma bola taká, že ju nožmi krájali a lyžicami miešali ako kašu. Pocestní museli si prehŕňať v nej cestu lopatami. Mnohí si odložili z nej na večnú pamiatku do sklenice. Barometer ukazoval pritom — na stene.

Nech ale nikto nemyslí, že šli prosto k cieľu, na Rvačár. Oni, ako učení ľudia, dobre vedeli, že hrdinovia básnikov musia sa napred hodne potúlať a všeličo skúsiť. Rozpomenuli sa, s akou kronikárskou vernosťou rozpráva Vergílius^[61] o svojom pobožnom Eneásovi, kde mu škriekavé harpyje^[62] nakakaly do misy; kde usporiadal konské turnaje, aby nebol horší od hrdinov Homérových, a preukázal sa pred achkajúcimi od zaľúbenia paničkami a dámami v širočizne rozpiatych krinolínach; kde zanechal v zúfalstve jeho nelíčenou pobožnosťou jaté kráľovské vdovy;^[63] kde stratil kapsu so suchárom a mastnými pagáčmi; kde pochoval svoju nadovšetko milú dojku; ako ho stará striga viedla do Tartaru,^[64] aby tam uzrel celú minulú budúcnosť; ako sa i bohovia a bohyne poklbčili medzi sebou pre neho; a ako všade, kam len prišiel, uznali v ňom kniežatá a kráľovia svojho prirodzeného pána, ktorý nič iného nepotrebuje, ako vyhrúžiť svojich o päťsto rokov pozdejšie vynájdených bohov, a posadiť sa na trón, podobne ako Álmos^[65] alebo Árpád.^[66] Toto všetko, čo tak nekonečne vzdeláva mládež našu, prišlo mojim hrdinom na myseľ. Nedbali teda, že ich šarkan prirodzeným svojím pudom ďaleko za cieľ uniesol, ba radi boli tomu. Keď už raz sedeli na takej paripe, nuž chceli prevýšiť i samého Eneása,^[67] čo i skutočne dokázali. Bo Eneásovi sa len v pivnici jedno-druhé snívalo pri sude vína; moji hrdinovia i hviezdy lapali do pinčov.

A v tom spočíva veliká výhra pre mňa. Pretože moji hrdinovia ďaleko prevyšujú hrdinov prídvorného rímskeho pevca:^[68] teda i moja báseň ďaleko za sebou necháva Eneidu. Táto by teraz vcele prišla do zabudnutia. Na všetkých školách by potom profesori už len „Faustiádu“ čítali, sprevádzajúc každé slovíčko pedantickými výkladmi. Ja sám by som mal chuť vydať s básňou hneď i učený komentár. Ale dve veci sú na prekážke, povaha učených vôbec a Slovanov zvlášte. Učení majú svoj krám a myslia, že by hneď surovosť hunská zaujala celý svet, keby dačo z ich krámu prišlo medzi staré haraburdie. A Slovania, tí naveky budú obdivovať len cudzie diela. Z týchto príčin musím nechať otázku medzi upotrebením „Faustiády“ a „Eneidy“ nerozhodnutou, a navraciam sa k našim, v chmárach zanechaným hrdinom.

Rozihraná mršina ocitla sa s nimi až na Eufrate. A tu čakalo ich prvé dobrodružstvo. Tam totiž stojí ten do neba vedúci rebrík, ktorý patriarcha Jakub videl v snách. Keď šarkan letel popod tento rebrík, vystrčil Faust z jeho ucha hlavu, pričom ho stretla nehoda. Zaplietly sa mu vlasy o triesky hrubo otesaného rebríka. Vytrhlo ho teda z ucha a zostal visieť ako krásny Absolon na strome. Darmo vrešťal a šibrinkoval nohami po odletení šarkana. Mal veliký strach. Ako by nie? Vlasy odmotať nemohol a keby sa to i podarilo, čože? Spadne na zem s úžasnej výšky a rozmliaždi sa na pagáč. Štebľa sa tiež lapiť nemohol, aby pošiel hore alebo dolu. Len visel, tak visel, ako sa povedá o obrátencoch na inú vieru,^[69] medzi nebom a zemou, pričom mu hviezdy bily do nosa ako chrústy, takže mu celý fafák spuchol. A ani len dáky anjelik sa nepritrafil teraz na tejto nebeskej hradskej. Už myslel, že tam vyschne ako na strome zabudnutá slivka.

Šťastie jeho bolo, že cestoval s prorokom. Towiański, hoc nevidel, čo sa stalo, poznal to predsa svojím prorockým duchom. Navrátil teda ekvipáž a vyslobodil druha z postavenia podobného tomu, z akého vytrhli Prušiaci Rakúsko,^[70] keď sa chvelo v povetrí medzi samostatnosťou a odvislosťou od Nemecka.

Nehodou Faust nestratil ducha. Nahováral tovariša, aby vstúpili do neba, keď už sú na polceste. Čo keď Towiański prijal, vijo šarkan prosto hore!

Zakrátko našli sa pri naozajstnej Vysokej Porte. Tam uviazali šarkana o plot, sami hľadeli na nebeské brány ako teľa na nové vráta. Dobré hlavy dovolily im i dolu pozrieť bez závratu, čo by som neradil každému. Lebo je to veľmi vysoko, vyššie, ako čo bys’ dve župčianske veže jednu na druhú položil. Komu sa hlava krúti, ten nech sa ta ani nežiada.

Predvrátie hemžilo sa dušami všelijakej farby, vzrastu, veku, pohlavia. Je to vlastne súdny dvor, kde sa riešia osudy duší. Odtiaľ idú jedny do neba, druhé do pekla, tretie do očistca.

Je tam veliký, zeleným súknom obtiahnutý stôl so strieborným Umučením na ňom. Za vrchstolom sedí v kresle Pán Kristus. Okolo stola sedia na laviciach, ako prísediaci, apoštolovia. Na konci stola sedia jeden pri druhom advokát chudobných, anjel, a kontrolor boží, čert. Títo predkladajú pravoty areopágu,^[71] parlirujú pro et contra.^[72] Zápisnicu vedie apoštol Pavel, ako pomerne najlepší štylista. Konečný výrok vynáša Kristus. Peter vpúšťa na milosť prijatých bránou dnu do neba.

Naši hrdinovia prizerali sa za čas odzadku na tento riešiteľný súd. Daktoré výjavy zapísal do svojho Denníka doktor Faust. Nám sa dostalo do rúk unikum tohto Denníka na bryndzovom trhu a mali sme šťastie odkúpiť ho kofe za Heglovu filozofiu.^[73] Vypisujeme teda z neho pár pamätnejších výjavov celkom hodnoverne.

Zaznie meno Voltaire.^[74] Predstúpi úškľabná opičia tvár. Kontrolor boží držal obšírnu oráciu o tom, že tento materialista považoval dušu za púhy výkvet organizmu telesného a chcel všetky chrámy premeniť na školy. Advokát predniesol na jeho obranu, že to len odtiaľ pochádza, lebo je zlý znateľ ducha ľudského a jeho potrieb. Apoštolovia prisvedčovali tomuto a Kristus vyniesol výrok: „Do tých čias budeš sa učiť v očistci slovenský katechizmus biskupstva košického,^[75] pokiaľ sa ho nenaučíš zpamäti celý, so všetkými ortografickými chybami.“ Posedí si teda, keď tu temer toľko chýb, koľko písmen.

Pri vyslovení mena Bruck,^[76] ozval sa: „Hier!“ a predstavil sa muž s podrezaným hrdlom. „Tento minister,“ vetí žalobník čert, „predal svedomie.“

„To je utrhačstvo,“ odvetil minister Kupec^[77] sám za seba, kynúc svojmu advokátovi, aby mlčal.

„Ako dokážeš?“

„Tak, že som nemal žiadne.“

„To sa dá veriť,“ prisvedčil Kristus, „lebo si sa zapodieval politikou. Pôjdeš do očistcového špitála a dotiaľ tam budeš kalkulovať, až nájdeš istý spôsob uviesť v Rakúsku do rovnováhy dŕžavné príjmy s výdavkami.“

„To sa rovná večnosti,“ odišiel minister mrmrajúc. „Ako pomôcť tam, kde najväčšia časť obyvateľstva necháva sa vo zvieracej nevedomosti, vrhnutá v korisť židom?“

Potom predvolal notár Schwarzenberga.^[78] Kontrolor udal o ňom, že priviedol svet k podiveniu svojou nevďačnosťou proti pomáhajúcemu Rusku. Advokát anjel, keď vinu tajiť nemohol, allegoval jeho vznešený rod, a Kristus nielen prisvedčil advokátovi, lež i nakázal Viktorovi Emanuelovi^[79] a Talianom postaviť mu pomník ako tomu, ktorý im umožnil vydobytie Lombardska a Benátska.

Potom predstúpil muž v čiernom rúchu, po päty siahajúcom s výrazom drzosti v tvári i sebadržaní. Jeho meno Faust neudáva, preto ani my ho udať nemôžeme.

„Tento oklanmík,“ ozval sa žalobník čert, „zanechal lžive vymyslenú históriu „O siedmich vodcoch maďarských“.^[80] Podpaľuje v nej spupnosť maďarskú, snižuje, uvádza v opovrženie iné národy, slovenský menovite.“

„Ty lužeš, čerte,“ zaujal sa za obvineného mladý človek s poviazanou hlavou. „Dielo tohto muža, ktorého zveme ,bezmenným notárom kráľa Belu‘^[81] je najhlavnejší a najistejší prameň histórie uhorskej. To tvrdím ja, Jozef Hložanský,^[82] a hotový som pravdomluvnosť a hodnovernosť tohto muža brániť na zemi i na nebi proti všetkým mocnostiam.“

„Ty mlč, chlapče,“ pohrozil mu advokát anjel. Obrátený ku Kristovi hovoril: „Je pravda, že luže, ale tak, ako zvykli luhať poctiví ľudia. Jeho lži sú tak makavé, že len zlá vôľa môže v nich vidieť pravdu.“

„Nie je pravda,“ protirečil Hložanský. „Ja i teba znosím v ,Slovenských novinách‘ ako utrhača.“

Kristus vzal od čarbáka jeho historickú bájku, nazrel do nej a hodil ju Hložanskému do hlavy tak, že mu uviazla až do mozgov. K pisateľovi sa ozval: „Lži opravdu neškodné, ale predsa lži. Budeš dotiaľ vymetať peklo jazykom, dokiaľ výmysly tvoje budú platiť za prameň uhorskej histórie!“ Po tomto výroku vzal ho čert za nohu a bác! šmaril ako žabu strmhlav do priepasti.

Potom predstúpili sami od seba latinský páter, ruský pop, luteránsky pastor, kalvínsky predikant, metodistický kazateľ^[83] a mormonský misionár.^[84] Hašteriac sa vospolok o náboženstve, prišli s krikom k stolu, aby Kristus sám rozhodol, kto z nich má pravdu, ktoré náboženstvo je pravé?

„Podržte pravdu všetci,“ kýval Kristus rukou, „podržte.“

Pri ich ďalšom dohadovaní vstal z kresla, chtiac sa skryť pred nimi ako rakúsky dvadsiatnik.^[85]

Vtom ale uderil mu do nosa neobyčajný puch. „Fuj!“ obzrel sa po zástupe, „čujem tu živú človečinu.“

Naši smelí hrdinovia nedali sa hľadať, predstúpili sami.

Kristus pokrútil hlavou: „Ako ste vy sem prišli, kam ani sokol ani orol nevyletí, proti všetkým zákonom?“

Faust predniesol výrečne, že keď Vergíliovi bolo slobodno uviesť svojho hrdinu do Tartaru, kresťanskému básnikovi musí byť dovolené vyprevadiť svojich hrdinov do neba.

Kľučiar Peter namietol, že to nikdy nebývalo, aby živý človek s mäsom i s kosťami vošiel do neba, ale Faust to vyvrátil príkladom Henochovým a Eliášovým.

Zvíťazilo teda historické právo, ako v Rakúsku. Kristus velil otvoriť príchodzím bránu a Peter, po najvyššom riešení, odporovať ďalej ani nemohol, ani nechcel. Dobrý poddaný zaiste, zvlášte dvoran, nemá svoje presvedčenie a hotový je vždy premeniť ho podľa vôle panovníka a okolností. Tak to činia i v Uhrách múdri ľudia, aby pri každej premene oni súdili odporcov a ulovili mastné úrady. Len od Slovákov požaduje sa dôslednosť, meravé pridŕžanie sa zásad. Peter tiež nechcel byť horším od uhorských pánov a otvoril príchodzím brány.