ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Koniec cesty Towiańskeho. Šťastie i neštastie Faustovo v Carihrade a cesta do Kocúrkova.)

Len tá nehoda ich zastihla, že na povetrnej ceste museli sa rozlúčiť najlepší priatelia. Lebo povstalý silný vietor, zaniesol proroka do zeme divov, do tej zeme, ktorá stála, kým stála „nierzondem“;^[172] kde nebolo inakších ľudí ako bezprávnych a nadprávnych; kde sa vydržiavaly súbehy a trhy na kráľov ako na dodávanie koní; kde jeden mohol postaviť sa na odpor všetkým. Toto sú pravé divy, bo toho inde na celom svete nebolo ani nebude. Do tejto zeme zanieslo Towiańskeho a bol doma medzi tými neslovanskými Slovanmi, ktorí hlúpe sa nebáli a nemúdro teraz dúfajú, bratov sa štítia, pchajú sa do príbuznosti cudzincom, očakávajú spasenie od tých, ktorí ich len za nástroj potrebujú. Radšej sú inde sluhami než doma pánmi, horlia za slobodu a podopierajú despotické tróny, pomáhajú Turkom dláviť kresťanov a Slovanov. Tu bol prorok Towiański doma; že ale nemal všetkých doma, nemeškal tam dlho, lež pošiel zas do Paríža, kde vykonal, aby Mickiewicz lajnom zapečatil, čo napísal zlatom.^[173]

S tým sa rozžehnávame s hrdinom. Len to ešte dodáme o ňom, že i on tak skončil, ako iní Sarmati s horiacimi hlavami.^[174] Dal sa v Carihrade obrezať a vzýval s celou nábožnosťou Alaha. V Poľsku katolík najhorlivejší naháňal v Turecku kresťanov do ovčínca Mohamedovho.

Kam on prišiel s okľukami, ta spadol Faust prosto s oblakovej výšky, osud chcel, že do háremu sultánovho.

Pretože mu brada vyhorela v očistci do koreňa a spadol v krinolíne, uznaly ho mladé Čerkesky^[175] za ženskú. Len pekná Fatima zbadala čosi, čo iné nevidely; preto si ho vypýtala za komornú. On ju obliekal, sobliekal a spával s ňou v jednej chyži, s čím obe stránky boly úplne spokojné.

Fatima bola podobná unylej Didóne, Faust pobožnému Eneásovi, nie však v nevernosti. Lebo trójsky tulák myslel od počiatku na zradu a pri prvej príležitosti zutekal od kráľovskej neviestky; len gate a krpce jej zanechal na pamiatku, pre väčší žiaľ. Tulák nemecký oproti tomu miloval svoju Fatimu tak, že pre ňu i na hlavný svoj podnik zabudol.

Jedno sa mu neľúbilo pri nej, že bola sprostá ako hus; a jej zase pri ňom, že bol veliký hriešnik. Neraz zamdlela, keď ho videla šunky, klobásy a slaninu jesť. Ona chcela, aby vždy len baranie vajcia s pieprom požíval; on ale vždy liezol len k tomu Alahom prekliatemu, nečistému zvieraťu, ktoré škoda bolo i stvoriť, keď len po smrti z neho úžitok, ako zo skrbca.

Prišiel však hriešnik sviňožrút k velikej moci a sláve, ako Jozef v Egypte u Putifára. To vedel celý svet, že sultán zo všetkých svojich tristo žien najviac miluje Fatimu, a Fatima že má veľmi rada svoju komornú Fausta. Preto mu i pašovia o troch chvostoch^[176] chodili ruky bozkávať a darov mal ako jeden ruský alebo uhorský činovník.^[177]

Od neho kupovali Fanarioti^[178] biskupstvá v Bulharsku, a síce cestou dražby. Kto dal viac, ten dostal tiaru, čoby ani toľko nebol vedel, ako oslica Balámova,^[179] hovoriť po ľudsky.

Jemu platili anglickí misionári, aby im dovolil predávať biblie mohamedánom; a zase anglickí a francúzski vládni agenti, aby jeho milosť sultán ráčil poškrtiť všetkých svojich kresťanských poddaných.

Jemu sypal vyslanec Prokeš^[180] hromady šuštiaceho zlata, aby dával pilný pozor na ruských poburovačov v Turecku. Slovom, zo všetkého mu prikvaplo, čo sa deje a snuje okolo ,chorého muža‘.^[181]

Ale upadol do velikej nesnádze, keď sultán prišiel na tú myšlienku, vydať ho za svojho najmilšieho pašu Omera. Len Fatima ho vytrhla z nebezpečenstva svojím zúfalým odporom. Osvedčila sa, že sa neomylne usmrtí, ak jej bude odňatá komorná Faust, bo že žiadna druhá nedokáže tak zručne ju poškrabať.

Čoskoro nato prišla ešte väčšia nesnádza, ktorá i koniec učinila krinolínou zapríčinenému šťastiu.

Raz totižto Fatima pošla sa kúpať, Faust zostal doma. A práve vtedy ti zlé prinesie sultána Abdulmedšida^[182] a tento vycivený neviestkár zlakomí sa na komornú.

Komorná Faust dosť sa odmáhala, že by to bol hriech, veliká krivda Fatime. A kto tomu čo odoprie, kto len odkáže po Tatárovi, že Moskov zbrojí sa na neho^[183] a hneď sa hrnú všetci kresťanskí potentáti so všetkými svojimi vojskami k jeho ochrane?

Výjav, zapríčinený rozdráždenou kohúťou prirodzenosťou sultánovou my ďalej maľovať nemôžeme, bo sa nesvedčí. Povieme len to, že otec všetkých veriacich odokryl tajomstvo na veľmi nemilé prekvapenie. Zateremtettoval, či hárem jeho je slovenská hlava, aby ju každý, kto chce, slobodne prznil? A prisahal na bradu prorokovu i všetkých mohamedánskych svätých, že hrozne pomstí svoju krivdu a neslýchaný posmech.

Dal hneď bastonádu Faustovi a potom ho uvrhol do najhlbšieho žalára. Na druhý deň mal byť zahrdúsený podväzkom z Fatiminej pančušky.

To by mu bolo učinilo smrť milou, ale predsa radšej mal svoj v nebi omladnutý život a nečakal na vyplnenie sultánovho výroku.

Shodiac šťastlive nešťastnú krinolínu, vzal ktorési zo svojich nemecko-židovských novín; čítal, a stalo sa to isté, čo na Harci. Zjavil sa šarkan, vyvolaný z kráľovstva bájí. Faust mu zahodil uzdu do pysku, sadol teraz nie do ucha, lež na chrbát a potom hijó! Zdrav buď, oklamaný sultán, a nepotešiteľne plačúca Fatima! Keď šarkan trepol chvostom, zvalil sa celý žalár a huš! — už je medzi chmárami, kde ho žiaden čaus viac nedostihne.^[184]

Fatima kývala bielou šatkou za ním a nedala sa potom potešiť ako Ráchel.

Ale sultán sa vztekal, kričal, vrešťal na tých Poliakov, ktorí mu prišli pomáhať rozširovať osvetu medzi Slovanmi: „Lapajte ho!“ Ale pri nemožných veciach ani Poliaci nič nemôžu, akokoľvek sa radi sháňajú po nemožnostiach. Sultán mohol puknúť jedom, keď hľadel za prchajúcim cez peršpektív, poslaný mu z Paríža.

Kujon Faust, aby mu zapríčinil ešte väčšiu omrzlosť, shodil mu z chmár túto ceduľku: „Najmilejší švagor! Poznal som v Carihrade, že najjednoduchšie náboženstvo môže byť spojené s najsložitejšími poverami, a že kde mesiac svieti, tam slnce zapadlo. Zlorečím tej európskej diplomacii, ktorá udržuje vývinuschopné kresťanské národy v hanebnom poddanstve zoženštených, každý ušľachtilejší ruch udusujúcich, zverských ázijských barbarov.“

Sultánovi sa kýchlo pri čítaní listu. „Hľa, že pravda,“ riekol. Nemec pošiel v chmárach.

Letiac ponad Bulharsko, videl, ako tam úbohá raja musí snášať na rozkaz vlády privandrovaným krymským Tatárom barany, husi, sliepky, vajcia, maslo, zrno, všetko za pár zaúch a dakoľko palíc medzi plecia. Videl, ako týmto premilým hosťom musí raja stavať nové domy a za len čas prepustiť svoje, bývať pod holým nebom. Videl, ako popi slúžia Bulharom omše grécky, a čo viac, ešte i kážu. Pravda, že celá ich kázeň záleží len v tom slove: „Dávajte, dávajte!“ Koho toto dojímavé slovo nehne, tomu kážu čausi s palicami, až sa kúri, sbierajúc pre fanariotských biskupov všetko, čo ešte pozostalo od haraču^[185] a čo nevzali o ľudstvo zaslúžilí Tatári. Tí svätí mužovia z Fanaru majú pravdu. Musia to vybrať od raje i s úrokmi, čo platili za tiary sultánovi, pašom, klieštencom. Sami tiež chcú i zaslúžia odmenu za toľkú, Bulharom prinesenú osvetu. Títo ale hodní sú bastonády, že pri starostlivosti fanariotských biskupov a tureckej vlády nestoja v osvete vyššie ako Nemci a Angličania. Takí kresťania potom nezaslúžia iné, ako by ich františkáni obracali na vieru kresťanskú.

V Srbsku zbadal nikdy tam nechýbajúcich tajných podpaľačov. Keď panujú Obrenovičovci,^[186] podrývajú pod nimi prestol Čiernoďurovci;^[187] a keď sú títo navrchu, popudzujú proti ním Obrenovičovci. Tak sa držia panovníci v ustavičnej neistote a Turci majú príležitosť súdiť medzi nesvornými.

Na hranici stály veliké vojská susednej dŕžavy s tou čestnou úlohou, aby ostríhaly tento žalár ázijskými divochmi zdeptaných národov a prispely na pomoc pašom, keby sami nepostačili udržať v poslušnosti hlavatú, s ich otcovským riadením nespokojnú čeliadku. Celá rakúska hranica je teraz vlastne sultánova hranica a má pritom tú výhodu, že nič nestojí.

Do Chorvátska len tak sboka zaškúlil ako krvou chorvátskou ochránená Viedeň a hodil rukou vidiac, že už Josipovič,^[188] gróf turopoľský, pľuje si v kalpaku do dlaní, biskup Štrosmajer^[189] a šľachetný Kukuljevič ovesujú nosy, Rauch^[190] posledne hladká svojich bujakov, záhrebská tlačiareň pred chorvátskymi vlastencami sa zatvára. Odmeny vašej chráňboh každý národ!

V Uhrách zbadal na dolných stranách mnoho kupcov za päť prstov. Presvedčil sa z toho, že teraz panujúci národ podržal ešte dačo z tej ctnosti, ktorá mu toľkú slávu získala na večné časy, pokiaľ ju prevádzal vo velikej miere, celonárodne. Nech sa hanbí, čí predkovia nechodili po svete s heslom: „Daj Bohu dušu a mne peniaze!“

Mršina, na ktorej jazdil v chmárach Faust, nemohla teraz preskočiť cieľ, pretože ju držal, ako sa svedčí, na uzde.

Nevošiel však na nej až do Kocúrkova. Spustil sa a sosadol na chotári práve tam, kam vyvlačujú za nohy samoubijcov šarhovia. Tam sa šarkan predbežne prepadol ako srbská vojvodina^[191] a korunná zem slovenská.^[192] Faust šiel pri všetkej tichosti peši.