ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Výjavy pri osvetlení mesta, divadlo, odchod cudzozemcov.)

Učinil to i Šuták, ktorý nebol na hostine, so svojou rumennou sestričkou. Viedol sa s ňou popod pazuchu, keď vošli do Uštipačnej ulice. Tam utrafili na sestru Bobákovu, jej spoločnicu a jedného kaprála v žltých rukavičkách. Pretože zbadali, že krasotinky pri ich príchode šťuchajú jedna do druhej a dusia smiech, súdili z toho, že oni sú predmetom klebiet. Preto vrátili sa nezbadane a zastali v blízkosti klebetníc tak, aby ich nemohli vidieť. Slyšme, čo vyslúchali:

Pepi: „Meiner Ehr, to je do rozpuku, frajle Lidi.“^[338]

Lidi: „Fürwahr,^[339] frajle Pepi.“

Pepi: „Každá Kuchelmensch bude už teraz nosiť einen Hut a Reifrock.“^[340]

Lidi: „Lebo i každá Kuchelmensch má toľko Erziehungu ako frajle von Schuhthaagh. No nie, Herr von Kapral?“^[341]

Kaprál: „Jo! Pravej slofakischer Trampl.“^[342]

Pepi: „Ako to len bude diskurirovať, keď erscheinuje v Noblgsellschaftu?^[343] Ansprechuješ ju nemecky, „ništ dajč.“^[344] Megszólítuješ ju uhorsky, „nem tudom maďarom“.^[345] Šaty nóbl a reč hlúpa slovenská. Pfuj! Čo oni na to, Herr von Kapral?“

Kaprál: „Jo! Zpropadená frajla. Jakovej Erziehung, takovej mielby holt bejt i Anzug.“^[346]

Lidi: „To nám gereichuje všetkým zur Schade,^[347] keď taký slovenský vrkoč, čo s pöbľom^[348] na slovenské kázne chodí, vornehm^[349] sa klajduje.“

Pepi: „Richtuje sa za brúdrom, ktorý je vraj akýsi slowakischer Schriffsteller.“^[350]

Lidi: „On je mit seiner Schriftstellerei^[351] u našich úrfioch^[352] tak geachtet, ako u nás fraucímroch jeho frajle Schwester.“^[353]

Pepi: „Mňa nech na ulici neansprechuje. Lebo by som omdlela vor Schand.“^[354]

Kaprál: „Potom bych jich holt ja musil aufweckovať.“^[355]

Lidi: „Len nie mit dem Stocke,^[356] Chichichi! Ó Jezus!“

Pepi: „Jezus!“

Kaprál: „Mort himml saprment!“^[357]

Teraz bude zle. Všeteční študenti vyšustli z okna prvého poschodia džbán zimnej vody na klebetnice. Kaprál siaha k svojmu kocprdu. Dá im ten holt!

Ale tu nová nehoda. Ide mimo, štrkajúc ako väzeň, Tátrahegyi. Zavadí veličiznými ostrohami frajle Pepi do vlečivých šiat a raps! roztrhne ich, sám buch o zem ako snop.

Frajla Lidi sa smiala, ale i ju našlo. Ako si otriasala vodu so šiat, pukne jej obruč v letnici. Musí ju vcele vytiahnuť a odhodiť. Ale ako tu teraz ísť? Skleslé šaty jej i na predku vadily v chôdzi, i odzadku vliekly sa za ňou na lakeť. A rozdiel v postave povstal taký, že kaprál, pri všetkom hneve, nemohol sa zdržať smiechu. Ktorá len toť bola ako veliký moskovský zvon, je teraz len srdce z tohože zvona. Stará Bobáková až rukami zalomila, keď tú, ktorá pošla z domu tak širočizná, tak šťúplu priviedol kaprál nazpät, vlastne prihnal, lebo niesol šaty za ňou.

Po tomto uličnom výjave odviedol Šuták sestričku svoju do tej pivničky, ktorá slúžila za čas Slovákom za kasíno. Teraz tam hrala túlavá nemecká spoločnosť komédiu v piatich dejstvách. V prvom predstavovali, ako minister Švarcenberg privodí svet k užasnutiu nevídanou nevďačnosťou proti Rusku a ako z toho koristia Napoleon III. s Viktorom Emanuelom. V druhom, ako minister Bach pojíma všetky hlavy všetkých Rakúšanov pod jeden vysoký pinč, a keď sa mu vysypaly, uteká so smiechom, vediac dobre, že po ňom mnoho ešte Bachov zostane vo Viedni, a keby ich tam bol nedostatok, že prídu i zpoza hranice.^[358] V treťom, ako minister Thún^[359] zriaďuje slovenské školy s nemeckou vyučovacou rečou a za kresťanské peniaze reálky pre židov. V štvrtom, ako minister Kraus hľadá rovnoprávnosť v tom, aby sa nemecky úradovalo všade, keď ľud je povinný naučiť sa jazyk cisárskeho človeka. V piatom, ako Slováci vždy otvárajú papuľu pri rozdávaní novej papky rakúskym národom, hoci politickí kuchári nikdy na nich nemyslia ani nerátajú. Na záver ukázal Nemec, ako on deväť rozličných vtákov jednu pieseň v klietke naučil a ako po vypustení každý z nich spieval pieseň svoju. Tento fígeľ chcú dokázať i Maďari. Všetko sa dokončilo záverečným slovom, ktorého smysel bol, že ústavné a stiesnené Rakúsko jedno je. To ináč sa rozumie, že túto komédiu musel každý dobre zaplatiť; a predsa ani samotným komediantom úžitok nepriniesla.

Faust strávil ešte jednu rozkošnú noc u mešťanostu Verešgála, predo dňom však zmizol ako rakúske vlastenectvo. Neľúbilo sa mu povetrie, ktoré vraj smrdí pliesňou hnijúcich národov.

Keď sa už vznášal vysoko na svojom šarkanovi, kynul ešte raz na Kocúrkovo ľavou rukou — a vijo!

Obrovi odňaté kozy zanechal novým úradníkom na hostinky, aby nesišli na stopy skrbných Nemcov, ktorí paušále na hostiny brali, ale len cudzie domy vyjedali, čo bol najhlavnejší kameň úrazu pre nich.

Čoskoro za Faustom vytrhli aj Česi s reptaním na vládu, ktorá vraj nikdy nevedela ani svojich priateľov odmeniť, ani nepriateľov strestať a ktorú nechuť proti Slovanstvu, klátenie sa medzi samostatnosťou a odvislosťou od Nemecka, samovládou a ústavnosťou, demokraciou a aristokraciou, vždy po bludných cestách vodia. Keď išli popri Jánovi Nepomuckom, učinili ako sedliak, ktorý ani napoly toľko nepodvihne klobúk pred krížom, vracajúc sa z trhu, ako ta idúc.

Vlastenci im dali hrať Žižkov marš, aby im tým pripomenuli, že neboli, čím byť mali.

Ženy všetky boly v smútku — v čiernych košeliach. Len o slzy bolo trudno. Nevedely, kde ich vziať.

A to bola bieda i v nádeji sklamaných Slovákov. Očakávali, že Česi dodajú novej sily vädnúcemu živlu slovenskému; ale veru to boly len nástroje ponemčenia, a síce ochotné nástroje. Skúsili sme s veľmi zriedkavými výnimkami, že Čech dvakrát Nemec.

Len sedliačky z dedín plakaly srdečne. K týmto ozval sa slúžny Špangler: „Dcéry kocúrkovské! Nie nad nami plačte, lež samy nad sebou a vašimi deťmi. Lebo to vedzte, že víťazstvo maďarizmu a kaštieľov jedno je. Budete mať reč i spravodlivosť panskú.“

Madáma Kakadú hľadela za odchádzajúcimi krajanmi tou čiastkou tela, kde človek žiadnych očú nemá; preto nie div, že sa nestydela obnažiť ju.

Národovci našli na ulici čiernu knihu. Boly v nej mesačné zprávy o panslávoch, ako ktorý sa má, či je zdravý, ako spal, kde chodil, čo s kým hovoril. Utekajúci Česi stratili ju a panslávi svedomite odniesli novým úradníkom, aby v diele pokračovali. Lebo to je v poriadku, aby, ako Nemci strašia Maďarov, Maďari Nemcov panslávmi, tak i jedni od druhých prejali ich stíhanie.

Stal sa potom súčasne odchod jedných a príchod druhých. Jednou bránou Česi von, druhou Maďari dnu; keď nie Maďari, aspoň ich snímky.

Medzi týmito bolo mnoho ľudí, ku všetkému pridalých. Pod Kossuthom boli najhorlivejší republikáni a Maďari; pod Bachom najodhodlanejší prívrženci neohraničenej vlády a germanizácie; pod Schmerlingom najúprimnejší ctitelia života ústavného a panovania maďarského. Nikto tak nefatinkoval Nemcom, pokiaľ panovali, a nikto im tak hlasite nenadával, keď pošli s noškami, ako títo hladači úradov za každú cenu, vo všetkých okolnostiach, v každom prípade. Nech tam panuje ktokoľvek, oni vždy spolupanovať musia. Súdia vždy vinných, sami nikdy nebývajú súdení. Lebo im to všetko tak výborne pristane, či vešať monarchistov, či súdiť republikánov, či slúžiť vláde neobmedzenej, či ústavnej; či na Nemcov prerábať Slovákov, či na Maďarov.

Potom nie div, keď sa povedá, že by otázky národnej nebolo, keby nebolo úradov. O Slovákoch aspoň môže s istotou sa povedať, že u nich je národnosť rebríkom k úradom. Lebo zaprenie svojho národa je nevyhnutná podmienka povýšenia.

Ostatne ,Krajan‘^[360] najlepšie povedá: „Mrcha časy, dažde, ustavičné chumelice, málo zbožia, ništ krmu, to sú pozostatky predošlého systému.“

Pravdivé to slovo a posledné v našej epochu tvoriacej básni.

S jej vznikom prestávajú Slováci obdivovať Nemcov, Francúzov, Angličanov a počínajú obdivovať samých seba, s mojou nevädnúcou a nehynúcou slávou.

Ó čo si dokázal, ty môj anjelský rozum! Aké dielo si vyviedol z dlhej chvíle! Aké divy si spôsobil pre celú večnosť! Ja som sa zasmial raz a všetky veky aj pokolenia budú sa rehotať so mnou.

Dolu teraz klobúky, vy, ktorí ste ma ožehom z literárnej republiky slovenskej vyháňali. Ten kameň, ktorý ste zavrhli, vy stavitelia, stal sa kameňom uhoľným, ja totiž a toto moje dielo.

Darmo si už ostríte nožíky. Moje trudoviny naplnia všetky bryndzové trhy a sklepy na korenivo, a ja tak dlho budem žiť, že ich všetky šťastne prežijem. Dosiaľ nikto na mňa nepomyslel, teraz už Slovania budú len k Župčanom obracať zrak, ako mohamedáni k Mekke a Medine. Mám za isté, že ma vyvolia za čestného člena všetky neučené spoločnosti, univerzity za bakalára.^[361]

Po smrti mi vystavia vďační Slováci až do oblakov siahajúci pomník z najtrvácejšieho ľadu. Aby nemali aspoň o nápis starosti, nemuseli sa sháňať po básnikoch, zanechávam ja sám takýto.

Odpredku: „Záborského tlejú kleslé tuto kosti Jonáša; on žil a so slávou žiť bude večne Slovák.“

Odzadku: „Nedávejte svatého psům, aniž mecte perel svých před svině; aťby snád nepotlačily jich nohama svýma, a obrátíce se, neroztrhaly vás.“(Mat. 7, 6.)

Medzi pravý a ľavý bok rozdelí sa táto výpoveď: „Inde by snáď bol býval veliký muž, u nás bol len veliký blázon.“

Pamätné pritom bude to, že čelo bude nestydate luhať, tylo ale a boky hovoriť pravdu. Svedčí takýto nápis tomu, kto jedným okom sa smial, druhým plakal.