ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Vyjednávanie s kalvínskym farárom, hádka o nájdenú klobásu, pamätnosti františkánskeho kláštora, návšteva panslávov.)

Mal tam pilnú robotu. Vyjednával s Bodnárom o pripojení cirkvi luteránskej ku kalvínskej po vyhnaní Mazalyiggovom.

Usrozumenie bolo ľahko docielené. Priestranný luteránsky chrám postačí obidvom, a netreba nič iného, ako vyhádzať kríž, oltár, organ, tieto pohoršlivé pozostatky z katolicizmu. Kalvínska ošarpaná modlitebnica prestrojí sa na pálenčiareň a dá do prenájmu židovi. O viere nebolo žiadnej ťažkosti. Tá ešte len budúcne mala byť ustálená, zatiaľ nech verí, kto chce, čo chce, a hoc i nič. Vlastencom uhorským stojí pred očima nielen jedna reč, lež i jedna cirkev. Napred chcú sliať luteránsku s kalvínskou, potom potiahnuť katolíkov a pravoslávnych do spolku a tak zriadiť v celých Uhrách jednu cirkev maďarskú, ku ktorej pripoja sa naposledok i židia.

Daj Bože, aby ich pri tejto unifikácii viery nepredbehla myš. Práve vtedy, keď Šúľoš zapredával cirkev luteránsku kalvínom, mala výsluch u abasa de Valle Obscura^[257] deputácia sprostých luteránov. Dostanúc zprávu o tom, čo sa snuje, osvedčili sa pred abasom, že oni všetci úhrnom prestúpia do cirkvi katolíckej, ak budú nútení k viere kalvínskej. Lebo že nechcú mať miesto chrámu vozáreň, ani piť tam oldomáše.^[258]

Faust sa zadivil, keď vyrozumel, že Bodnár slovensky naskrze nevie.

„Ako teda môžete úradovať medzi Slovákmi?“

„A prečo nie?“ otvoril oči Bodnár. „Veď i škola i bohoslužby naše sú vcele maďarské.“

„A to je,“ dodal Šúľoš, „tá veliká, neoceniteľná prednosť kalvinizmu v Uhrách, že všade šíri všemožným spôsobom reč maďarskú, nepopúšťa ani za mak iným rečiam. To ho činí jadrom budúcej všeobecnej maďarskej cirkvi. Táto musí byť taká, ako je teraz kalvínska, musí vniesť reč maďarskú v masy ľudu a pretvoriť ho národne.“

On sa radil s Bodnárom ďalej o prevedení zámeru, Faust šiel hľadať nové skúsenosti, aby dokonale preštudoval Kocúrkovo. Lebo mienil ho opísať a nechcel pritom pokračovať tak, ako činievajú opisovatelia Ruska, ktorí doma hotujú svoj cestopis a len potom učinia výlet po železnici do Varšavy.

Na ulici stretol dvoch pocestných tovarišov, jedného Nemca, druhého Slováka. Našli súčasne klobásu a hádali sa, komu z nich náleží. Nemec fľuchtal, Slovák bohoval.

„Nevaďte sa,“ radil im Faust, „ale pokonajte sa podobrotky. Vezmite do úst konce klobásy a ťahajte. Koľko sa komu urve, toľko bude jeho.“

Tovariši učinili tak.

Keď už mali obaja v ústach konce klobásy, Slovák riekol cez zuby: „Drž!“

Nemec sa ozval: „Was?“ Vtom mu klobása vypadla. Slovák teda vzal celú.

Hnevajúcemu sa Nemcovi riekol Faust: „Strp to, priateľ. Nech aspoň raz oklame i Slovák Nemca.“

Vstúpil potom do františkánskeho kláštora. Nazdával sa, že tu, medzi tak mnohými spolu žijúcimi profesormi, nájde nesmierne mnoho inteligencie. Našiel tam ale shromaždených všetkých kocúrkovských hráčov.

Chcel vidieť knižnicu. Myslel, že spolok eunuchov pre Krista nakopil tam za mnohé storočia spojenými silami nesmierne literárne poklady. Oklamal sa ale i v tom. Kláštorská knižnica práchnivela v malinkej tmavej komôrke. Gvardián ju zťažka otvoril hrdzavým kľúčom. Obsahovala len dakoľko nepatrných kusých diel a tie boly vcele prachom prikryté. Pátri len v tom predstihujú sa vospolok, kto uloví viac na omšičky nosiacich starých panimatičiek.

Len jeden z nich si vytkol cieľ vedecký. Nemajúc obľubu v kartách, odpísal celý breviár tak, že sa to sotva dalo rozoznať od tlačeného. Faust pochválil jalovú usilovnosť dvadsiatich liet, ale si pomyslel: „Pane Bože! Aké to rozličné ovocie nesie tenže ústav v rozličných zemiach! Kláštor britský splodil Bacona,^[259] kocúrkovský takéhoto piplavého odpisovateľa.“

Chcel sa ešte bližšie oboznámiť s tými tak rozkričanými panslávmi a zamieril k básnikovi Schuhthaaghovi.

Našiel tam nielen Mazalyigga, Chvaliboha a Bobáka, lež i známeho nám z anglického parku ,chudého českého spisovatela‘.

Tento vyviazol z väzenia divom a dostal sa sem náhodou. O jeho nehode doznal sa archanjel Rafael, jediný ochranca v Kocúrkove prenasledovaných panslávov. Ponáhľal sa teda učiniť svoju povinnosť. ,Chudý spisovatel‘ spal pri jeho príchode do väzenia v okovách na zhnilej slame. Archanjel ho napred pošteklil perom svojho krídla popod nos, potom kopol do boku, pričom okovy s väzňa spadly, dvere sa otvorily, a on v nohy. Po vyviaznutí hľadal rodného brata, slúžiaceho v Kocúrkove za lovca. Nikto mu ale nerozumel, keď sa dozvedel o ,myslivcovi‘. Naposledok ho upravili k Schuhthaaghovi, lebo že vraj on najviac myslieva v Kocúrkove.

Naši chlapi pustili sa s ním hneď do rečových hádok, bez čoho u Slovanov nič. Slováci žiadali, aby Česi opravili podľa slovenčiny češtinu, porúchanú nemeckými ústami, vo formách i skladbe spotvorenú. ,Chudý spisovatel‘ tvrdil, že Česi ,pridržej se‘ verne bibličtiny a Slováci ,nech nežádej‘, aby upustili od svojej atticky utenčenej reči.^[260]

Potom prišlo na písanie mien. ,Chudý spisovatel‘ riekol: „Prečo vy tak podivne píšete svoje mená? Obťažujete ich zbytočnými písmenami tak veľmi, miešate tak spolu všetky možné pravopisy, že sa tratí aj zvuk i pôvod mena ako smysel v nótach diplomatických. Zvlášte s tým ,h‘ a ,g‘ plýtvate s opravdivou márnotratnosťou. Privesujete ich i kde najmenej treba, ako Maďar pasomány.“^[261]

„Nasledujeme v tom,“ odvetil Schuhthaagh, „príklad slávnej Británie, kde, keď sa koho spýtaš, ako jeho sused meno svoje vyslovuje, odkáže ťa na neho samého. Ja v tom hľadám hlavnú príčinu velikosti a slávy šťastnej Británie, a povedám, že len vtedy vyrovnáme sa tejto velikej vládkyni mora mocou, keď budeme naše mená písať babylonskou ortografiou, ako sa píšu tam. Opieram sa i na autoritu Nemcov, ktorí, ako radi ináč hovoria, ináč myslia, taktiež radi ináč píšu, než hovoria, a plní sú v tom najkrikľavejších nedôsledností. Vezmite napríklad slovo „Licenz“. Tu v jednej sylabe^[262] píše sa ,c‘ dvojakým písmenom. Či len my máme zostať v pozadí v tomto gramatickom handárstve, ktoré samo činí reč učenou, literatúru bohatou? A čo platí o ortografii vôbec, ako by neplatilo o menách osobných? To by bolo chatrné a nízke písať proste Šútak, Mazalík, Hajžušek. Ale Schuhthaagh, Mazalyigg, Hajzsuschegg, to je dačo klasického a hodí sa dobre k ukrytiu pôvodu človeka. Ja v tejto podobe oddám svoje meno večnosti. Profesori budú to považovať za hlavnú úlohu filologickú a za príležitosť dokázať svoju učenosť, udať jeho pravé znenie, tak ako mena Shakespeare, a vyložiť náležite jeho pôvod. Že pritom bez hádok nebude, dá sa predvidieť. Bude sa pretriasať ústne i písomne otázka, či je slovanské, či nemecké? Slovania poukážu na jeho slovanské znenie, Nemci ho budú odvodzovať od Schuh a Tag. Slovensky síce písal, budú allegovať,^[263] ale meno jeho je nepochybne nemecké. A už z toho vidno, že musel byť dokonca Nemec, lebo taký talent z chatrnej krvi slovanskej povstať nemôže. Ak mám ja sám vysloviť úprimne svoje zdanie o tom, teda vyznávam, že je vo mne i dačo nemeckého. Slovenské mám srdce, povahu nemeckú, čoho pravú protivu zriem u našich Kocúrkovanov. Už ako študent učil som sa s Nemcami, keď Slováci vysedávali celé dni a noci v kupakových spoločnostiach, pri kartách a skleniciach, sporiadali bitky s Rácmi,^[264] vyberali mešťanom zdravé zuby, vystrájali posmechy z učiteľov a potom celý úspech v živote očakávali len od zrady svojho národa. Skúsenosť, pravda, ukázala, že vyvolili v okolnostiach, v akých žijeme, stránku blaženejšiu. Oni v úradoch, ja zavrhnutý súkromník.“

U Slovanov obľúbené hádky o reč nepretrhol ani príchod Rusa Ogareva.^[265] Bol to spolupracovník Hercena^[266] okolo toho „Kolokola“ v Londýne, ktorý ruskej polícii toľko práce zavdáva. Ogarev, pravda, nepriniesol so sebou milióny rubľov, ako to činia iní nepočetní ruskí emisári v kotrbách plachých politikastrov. Priviedla ho do Kocúrkova len povesť o velikej liberálnosti Kocúrkovanov. Dosť už sám v sebe liberálny muž, chcel sa ešte podučiť liberálnosti. Ale naši zatiahli ho hneď do hádok o písmená.

Bobák, ktorý sa ho pri vstúpení zľakol, predložil, keď svoje smysly sobral, otázku: „Či by ozaj nebolo dobre, aby Rusi prijali latinskú abecedu?“

„Akú?“ hodil Ogarev rukou. „Či takú, ako ju upravili pre seba Francúzi? Či ako Angličania, Taliani, Španieli, Nemci, Dáni, Švédi, Holanďania, Poliaci, Česi, Maďari? Jedna latinská abeceda užíva sa storakým spôsobom; ktorú teda z nich máme prijať? Abecedy my západným národom nezávidíme, ale, pravda, ich občiansku slobodu.“

„Žiadajte,“ ozval sa Chvaliboh, „pre Rusko ústavu.“

„Nie ináč,“ prisvedčil Ogarev.

„Prečo teda, ako na ten čas občania Británie, neodporúčate Angličanom, aby svoju stomiliónovú Indiu povolali do snemu?“

„To nejde,“ vetil Ogarev. „Anglicko by sa rozpadlo, keby svojím ohromným kolóniám dalo ústavu.“

„Nuž, a ohromné časti Ruska nie sú kolónie?“ skríkol víťazne Chvaliboh. „Má cár v jedno sohnať vyslancov ruských, poľských, nemeckých, tatárskych, čeremyšských, voťazských, karakalpackých,^[267] a aké sa tam čmýria národy?“

„Veru, veru,“ prisvedčil Mazalyigg, „kto v Rusku ruší samodŕžavie, rozväzuje dŕžavu.“

Schuhthaagh dodal: „Kde sú národy tak rozličné, reči, náboženstvá, tam vláda nemôže byť inakšia, ak sa to má spolu držať, ako neobmedzená.“

„Teda vy tu tak smýšľate?“ pokrútil Ogarev hlavou.

„Tak,“ riekol Chvaliboh. „A rozdiel medzi vládou ústavnou a neobmedzenou je často veľmi malý. Tá i táto činí čo chce, zadarmo, ústavný panovník za peniaze a úrady, podkupovať voličov, podplácať vyslancov, aby mohla prevádzať svoju vôľu snemovou väčšinou. Samodržiteľ činí, čo chce, zadarmo, ústavný panovník za peniaze a úrady. podkupovať voličov, podplácať vyslancov, aby mohla prevádzať svoju vôľu snemovou väčšinou. Samodržiteľ činí čo chce, zadarmo ústavný panovník za peniaze a úrady. Váš cár Alexander I. dobre povedal, že chce panovať poctive.“

„Vy ste ľudia špatní,“ pochytil Ogarev svoj klobúk a šiel hľadať liberálnejších, ktorí by mu pomohli oblažiť Rusko.

Vstúpila s lístkom v ruke Schuhthaaghova sestra. Na temeni mala veniec z kvietkov, čo vtedy bola móda v Kocúrkove. Vošla nesmelo, zapýrená, pretože bola splašená ustavičnými surovosťami divých Kocúrkovanov. Trýznená, vysmievaná i na ulici bola vždy, ako by ju dakto stíhal, počínala si ostýchave a nemotorne. Tak bolo i teraz. Keď sa uchýlila pri slove „vitajte“, spadol jej cez hlavu zle upevnený veniec, pričom hostia len toľko, že sa zdržali hlasitého smiechu. Brat jej ho zdvihol, dievča mu oddalo list a zutekalo.

List pochádzal od lekára Hajžuška. Obsahoval pozvanie spoločnosti k sebe.

„Aha!“ riekol Schuhthaagh, „panej a paničky niet doma. Ináč, božechráň. Hajžušek je ako Nikodém, ktorý len v noci obcoval s Kristom.“

„Iní hostia,“ dodal Mazalyigg, „na hostinky a bály, my len za počúvanie nudných veršíkov. Načarbal zase dáku ódu.“

„Inu,“ stisol Schuhthaagh plecami, „činíme ako smrkači. Každý má svoju tabačnicu, a predsa iných svojím žltým ponúka. Nebuďme od nich nezdvorilejší a nepohŕdajme naším tovarom. Poďme.“

„Vezmi pre neho jednu z tých ,Pokladníc‘“,^[268] riekol Mazalyigg.

„Škoda by bolo daromne vláčiť,“ hodil rukou Schuhthaagh. „U nás Slovákov je len spisovateľov nadostač, ale na čitateľov núdza. Každý čarbe veršíky, ale nie každého navedieš, aby oželel pár krajciarov za slovenskú knižku. PaulinyPauliny — je to Viliam Pauliny-Tóth (1826 — 1877), plodný a všestranný slovenský spisovateľ, činný aj politicky dobre povedal: ,My sme ten nešťastne šťastlivý národ, ktorý má viac spisovateľov, než odberateľov kníh‘.“

Šla teda bez ,Pokladnice‘ celá spoločnosť, spolu s Faustom, len Bobák sa stratil. Bežal upozorniť Verešgála, že do Kocúrkova prišiel ruský emisár.

Hajžuška našli skutočne samotného a čo predpovedali, vyplnilo sa. Toľko, že si pozapaľovali smotky, bez čoho v Kocúrkove nič, a počali smradiť a pľuvať po chyži, už Hajžušek zaviedol reč o slovenskej literatúre. Súdil o nej pohrdlive.

„Škoda,“ hovoril, „papiera na také čarbaniny,“ hoci veľmi málo z nich čítal, i to len z cudzej štedrosti. Bolo to u neho viac predpokladanie než na znalosti založený súd. Potom prešiel na diela svoje.

„Ja,“ riekol, „mám dačo, keby to tí sprostí Slováci vedeli oceniť. Či by ste nemali, páni, trochu trpezlivosti, vypočuť daktoré z ód mojich? Rád by som vedieť, aký učinia dojem.“

Zdvorilí hostia sa osvedčili, aby im zaopatril rozkoš, a Hajžušek vyňal svoje písma zo stolíka a počal čítať svoju najkrajšiu ódu: ,Márnosť života‘:^[269]

„Ach, to pekne, veru pekne!“ tlieskali poslucháči. Hajžušek podvihol prst: „Pozorujte, páni, verše! Nájdete tu dačo nového. Povedá sa, že na slove ,človek‘ prízvuku (kadencie) niet. Ja som prízvuk tento našiel, ako vidíte. A je tu súčasne pekná prenáška. ,Za dakoľko lastovek‘ stojí miesto za ,dakoľko liet.‘“

„Pekne! Výborne!“ chválili zase hostia s utajeným smiechom. Hajžušek pokračoval:

V ďalšom čítaní pretrhol ho Faust. „Iste pekné, ale ja by som predsa radšej počul dačo o slovenskom a slovanskom svete, než všeobecné úvahy o ľudstve.“

„Tak dačo z nášho života, rozumiem, učiním vám v tom zadosť,“ riekol pán lekár so sladkým úsmevom a prehŕňal sa vo svojich písmach. Vytiahnuc jedno z nich, posadil sa na stoličku hosťom voči a povedal: „Toto je dielo obsahom i formou opravdive národné, myslím, že i trochu geniálne. Neviažem sa tu na žiadnu ustálenú mieru veršov, len búrim voľným tokom ako nezastaviteľná rieka z vrchov po silnom prívale.“

„Tak asi,“ pokýval Faust hlavou, „ako Horác^[270] povedá: Immensoque ruit profundus Pindarus ore.“^[271]

„Celkom tak,“ prisvedčil Hajžušek a odkašľúc čítal s velikým ohňom a dôrazom:

,Pieseň výlučne opravdivých Slovákov.‘^[272]

Zaujímavá pieseň bola ešte dlhšia, ale básnik, pri všetkých chválach poslucháčov, nenazdajky onemel, v najväčšom chvate slová mu uviazly v hrtane. Lebo vbehla slúžka so zvesťou, že pani veľkomožná a panička idú; a to bol pre básnika hrom s jasného neba. Zbledol, očervenel, všetko odrazu. Mal zaiste veliký rešpekt pred madámou manželkou a kišasonkou dcérou; a teraz ho postihly naskutku pri takom zločine!

„Odpustite, páni,“ riekol, zamknúc rýchlo do stolíka písma a omakajúc si žilu, „so mnou sa strojí byť nedobre.“

Sotva stihol zamknúť papiere, pani naďšágoška a kišasonka tu ako dva pávy s rozšírenými chvostmi. Hajžušek ani nemyslel ináč, ako že sa vrútia so zjavnou zúrivosťou a učinia mu pred hosťmi ostudu. Stalo sa ale mimo očakávania. Vošly s pohľadom, javiacim pohŕdanie a zlostnú radosť. Pani zvestovala všetkým dobré noviny. Šutákovi, že nájde doma vytrepané všetky okná; Chvalibohovi, že ho biskup na inú kaplánku preložil; Mazalíkovi, že farníci práve hádžu von z fary jeho náradie, ženu, deti.

Mali dosť, každý vzal klobúk a utekal. Faust myslel, že už skúsil, čo mal, šiel tázať sa na výsledok bubnovania.