ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Oslepenie a konečná skaza obra Puchora.)

Do času občerstvenia bolo treba zabaviť obra. Ale čo hovoriť s netvorom, ktorý žil od vekov v divých horách ako červík v chrene? S takým sprostákom len o chvíli rozprávať možno a ten „diškurs“ je hneď u konca.

Na šťastie mal Faust v čižme miesto onuce ,Krajana‘. Z týchto novín pre slovenských Maďarov čítali českí Nemci výtečné básne „prvního básnika slovenskího“ Grmanecz Károlya, potom prekrásny román ,O skusovanosťach víborního národovca Trubirohanskího‘. S tým, pravda, prešiel čas, ale radosti pre obra nebolo. Českí Nemci len sami kochali sa v krásach krajanovských; hlúpemu obrovi sa zívalo. Keď pri tom otváral ústa, bol by mohol prehltnúť celého Thulla. Bolo mu práve tak ako sedliakom haličským v ríšskej rade. Ledva sa dočkal priškvarenia pečienky.

Čo keď sa stalo, roztrhal capov prirodzenými svojimi vidličkami, ktoré tak nikdy neumýval ako naše gazdinky železné.

Hostia máločo okúsili z hostiny, ale obor hltal bez výberu a sčistil všetko. Hnusný obsah čriev kydal sa mu dolu chrastavou bradou.

„Teraz si zapi,“ podal mu Faust kulač s liehom.

To bola vlaha obrovi neznáma, ale mu chutnala znamenite. Faust dobre súdil z jeho lebky, že má neobyčajné vlohy korheľské. Ani neodtrhol nádobu od úst do vyprázdnenia a s velikým poďakovaním to prijal, keď mu Faust prislúžil ešte jedným kulačom.

Rozihrala sa jeho krv na takéto dráždenie neprivyknutá. Smial sa, škeril zuby, výskal, skákal, ba i latinsky hovoril.

Faust sa stavil s tovarišmi o tie práva, ktoré česká šľachta vybojuje českej korune, že mu obor oblíže tie líca, ktoré Nemci nosia v pľundrách, Slováci v nohaviciach, uhorskí páni radi vyhľadávajú.

„Obor!“ riekol, „nenašiel bys’ so zaviazaným okom na mojom bruchu jazykom toliar.“^[308]

Obor, že áno. Faust, že nie. Naposledok dal si zaviazať oko šálom. Faust si ľahol, ale nie hore, lež dolu bruchom, obnažený, a obor hľadajúc jazykom toliar, učinil doslovne to, čo ľudia v hneve jeden druhému činiť kážu. Gog a Magog dobre sa o zem nehádzali smiechom. Lebo to neboli tak delikátni ľudia ako moji čitatelia a čitateľky, pretenčeného vkusu, ktorí pri tomto výjave kasárne omdlievajú.

Musím prosiť za odpustenie. Lebo darmo. Už ja som si raz umienil napísať dielo toto vcele vo vkuse sedliackom, hoc ho samí grófi a baróni čítať budú, a shromaždiť v ňom všetky surovosti. Preto dobre bude držať pri ďalšom čítaní na pohotove ocot a dáky mocný olejček, aby zamdletému rýchle prispieť sa mohlo. Ináč sľubujem, že to v žiadnom inom diele neučiním. Len tu chcem už zostať dôsledným a byť dokonalým grobianom. Do tohto močidla vylejem všetky svoje surovosti. To nech povážia a nech sa udobria i tí k-riti-kusi, ktorí už máčajú pero do žlči, aby pomstili urazené obecenstvo a mňa, ako náleží, vyctili. Sľubujem, že budem dobrý, čo ma ani tak mocno nevyšibajú.

Po tejto nevkusnej zábave vzal Gog harfu a spieval ,Únos Lumírov‘.^[309]

Únos Lumíra

Báseň táto síce darmo sa uchádzala v Prahe o cenu Fingerhutovskú.^[311] Sudcovia tenkého vkusu, ktorí vedia náležite oceniť krásu jednosylabičných rýmov a sloh, majúci účinok cez jazyk ťahaného srpu, prisúdili odmenu akémusi ,Pozdravu lidstva‘, pretože slušnosť žiada na pozdravenie odzdravkať, zvlášť keď niekto pozdravuje ľudstvo celé, nevynímajúc ani Patagóncov a Hotentotov.^[312] Ale obrovi ľúbila sa táto pri súbehu zavrhnutá báseň veľmi.

Vlastne však to bol len spev a muzika, čo ho príjemne dojalo. Lebo z osnovy tak málo rozumel ako obecenstvo v neprirodzenej opere, kde herci a herečky premieňajú sa vcele na vtákov, shovárajú, hnevajú, radujú, smejú sa a plačú samým spevom.

A pretože neskúsený obor pripisoval účinok jedine harfe, dával za ňu päťdesiat capov na výber.

„Na, hraj!“ dal mu Faust probovať, aby ho presvedčil o blude.

„Naučte ma teda,“ vetí obor po márnych skúškach.

„Vďačne,“ Faust na to, „ale musíš si dať napred trochu napraviť krivé, neohybné prstiská.“

Obor privolil, Faust vzal sekeru, okresal dva kliny, naštiepil krutú bukovú kladu a rozšíril škáru klinami. Do tejto škáry vopchal obor obe dlane a Faust vyrazil rýchlo kliny. Skríkol pritom zúfale obor. Lebo rázštep sa stúlil, krutá klada zasekla mu všetky prsty. V náramnej bolesti hneď sa vyprostil, hneď schýlil s bremenom, visiacim mu s rúk. Kričal, že už nechce žiadnu muziku, híkal, zlorečil, prosil o oslobodenie.

Miesto pomoci priloží Magog na pokynutie Faustovo strelku na tetivu a prásk obrovi do očiska! A strelka bola jedovatá. Faust ju omočil do tuhého jedu, zhotoveného z nemeckého bildungu^[313] a maďarského liberalizmu.

Kto vysloví, ako teraz sa pohneval oslepenec? Ako žídik, keď ide cez šábes na špacírku a palička opätovne mu vypadne z ruky, tak pohneval sa Puchor, ba ešte väčšmi. Bo zradní hostia rehotali sa nahlas.

Neprosil ich viac o oslobodenie, lež pomohol si sám. Pristúpiac kladu nohou, vytrhol z nej rozmliazgané prsty, potom týmito z oka šíp, aby sa mu tam neopálal, lenže so šípom vytiahol si sám i oko.

Beda vám, chytráci, keby vás teraz popadol svojimi krvavými rukami! Ale, čo už môže slepec? Len vlastné kozy si šliape, keď hosťov uháňa po ohrade, ako pri hre na slepú babu.

Lovení robili si s ním žart. Prekárali ho, či chce muziku? Prevádzali ho, ozývajúc sa hneď tu, hneď tam. Neraz mu prebehli aj pomedzi nohy. Ba i frčky mu dávali po nose, keď sa potkol a spadol.

Po dlhom márnom namáhaní vystrel sa pri vrátach so škrípaním zubov a vyhrožovaním. Cez celú noc tam stonal, odúval si prsty ako horúcu kašu, pritiskoval dlaňou krvácajúcu dolinu, kde predtým blyšťalo sa oko. Len budúca pomsta tešila ho trochu. Myslel, že mu kujoni neujdú.

Faustovi prišlo na myseľ, ako si v podobnej nesnádzi pomohol chytrý Odyseus^[314] v jaskyni Polyfémovej.

Stiahli trom zadláveným capom kože a na svite hodili si ich cez plecia, striehnuc na vypustenie kôz, ktorým predsa nemohol dať, a nedal, podochnúť v chlieve hladom.

Keď mrkotaly, odchýlil obor natoľko vráta, aby jedna sa prepchala a zahvízdal. Kozy sa hrnuly von po jednej a obor omakoval každú, čo je tak veliká podobnosť so skutkom Polyfémovým, ako Svätoplukovičom pripisované lámanie prútov s bájkou gréckou, hoci to povedať môžem, že som svoju rozprávku počul z úst slovenských parobkov, ktorí iste Homéra neštudovali.

Koniec domyslí sa čitateľ sám. Vyšli s kozami štvornožky aj kujoni, hoci Puchor každému z nich omakal chrbát. Mal ich za capov.

Gog a Magog hnali skoro stádo preč. Faust pozastal trochu a ďakoval úškľabne za nocľah a hostinu.

Obor rozpŕchlený tým nanajvýš vykopol vráta, vybehol a pochytiac do boľavých rúk ozorné kamenisko, chcel ho vrhnúť za utekajúcimi. Vtom ale premenil sa v nekonečnej bezmocnej zúrivosti aj sám na kameň, ktorý stojí dosiaľ a mníchom teraz sa nazýva.

Rytier Faust zaprorokoval, že kameň tento ožije vtedy, keď Poliaci podajú srdečne na smierenie ruku Rusom a keď príde čas, že Slováci nepobehnú za každým, s hrčami za ušami narodeným chlapcom, keď sa vytasí s novou zástavou, hľadajúc zásluhy sám pre seba. Pri takýchto výnimkách možno pochybovať o vyplnení proroctva.

Ale Slovania mali by opustiť všetky dosiaľ obvyklé náboženské púte do Kijova, Čenstochovej, Máriapóču, na Staré hrady^[315] a všetci bez rozdielu, od Siného až k Bielemu, od Baltického až k Čiernemu moru, putovať k tomuto mníchovi. Jeho kamenné ústa sú tak výrečné, že by nikde takú kázeň nepočuli ako od neho. Osud jeho je už sám osebe kázeň z textu: „Ľud bez umenia pôjde do zajatia; slávni jeho budú hladovití a množstvo jeho žížňou zvädne.“^[316]