ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Veliká hostina, žarty, rozprávky, telegramy, prípitky pri nej.)

Vyťal sa i teraz, ku cti Faustovej a na zdravie novým vymoženostiam. Hneď po slávnostnom privítaní premožiteľa obra hrnulo sa na faru množstvo čuhárov i tie panie, čo triumfálny koč pritiahly.

Nemeckých „beamterov“ však, ktorí predtým prví bývali pri všetkých hostinkách, teraz nebolo. Lebo svrhnutý úradník a zdochlý pes rovnakú mávajú vážnosť.

Panslávi oproti tomu boli všetci tam, okrem Šutáka. Chvalibohovi dopomohla ku cti jeho kanonia. Mazalíka pozvali pre jeho pol milióna. Hajžušek bol potrebný, aby ožratí a opití mali na pohotove lekársku pomoc, ak by bolo treba žilu seknúť, či puknuté brucho sošiť.

A toto veru pri prítomnej hostine bolo svrchovane potrebné. Lebo to bola hostina, aké dávajú župani, keď prídu zpoza desiatej hory za tri roky raz do svojej župy na dva-tri dni, a potom len gazdujú alebo v kúpeľoch trovia svoj vysoký plat; alebo biskupi, keď pritiahli peniaze všetkých cirkví k sebe, aby ich nikto iný nepremárnil ako oni. Kto rád sa odvoláva na minulosť, povedal by, že to bolo hýrenie sardanapalské, lukullovské.^[326]

Jediacim a pijúcim hrala cigánska banda, aby všetko šlo do hrdla riadne, po takte. Okenice hneď sa pozatváraly a bola učinená zo dňa noc, keď by to predsa u osôb duchovných malo byť naopak.

Predbežných jedál, takrečených assetlí, bolo toľko, že keď prišiel vlastný obed, už každý mal svoj kotlík plný. Kto chcel i samotný obed jesť, musel podstúpiť v Kocúrkove obyčajnú operáciu. Zasekli ho medzi dvere, vytlačili z neho všetky jedlá a tak učinili miesto novým. Tento kumšt naučili sa Kocúrkovania od žrocha. Tento zver, keď už má žalúdok plný a ešte mu ostáva žranivo, vtisne sa medzi dva, blízko pri sebe stojace stromy, vytlačí zo seba požitú potravu a žerie potom zase ďalej. Tak dialo sa i tu, lenže miesto stromov potrebovaly sa dvere. Pomáhali pri tom mestskí hajdúsi.

Cukrové pochúťky šly všetky do vrecka alebo do šatky. Lakomejší priniesli z toho domov kopu.

Zo všetkých čiastok sveta sohnané víno tieklo vrchom do smädných hrtanov, spodkom odtekalo prirodzenou odlievkou dolu servítkami. Lebo v Kocúrkove tak si pomáhajú pri velikých hostinách, keď dlho sa prilieva a vstať od stola zdvorilosť bráni. Len abas sám použil iný prostriedok. Mal na prirodzenej pumpe priviazaný veliký volský mechúr. Do tohto odlieval pohodlne kus po kuse.

Ako znamenitý znalec, dával hosťom spasiteľné poučenie o rozličných druhoch vína, akú ktoré má arómu. Veličil sa zvlášte svojimi vínami, ale i žaloval na nehodu. Lebo r. 1849 vyprázdnili mu Rusi celú pivnicu v Tokaji. Omrzlú túto históriu nezunoval rozprávať každodenne s pohŕdaním. Keby to vraj bolo šlo aspoň do statočných brúch, ale do ruských! Keby bol mohol, bol by im ho pupkom vytočil.

Za vrchstolom sedela madáma Kakadú so svojimi nahými prsiskami a so svojou nadutou krinolínou. Naľavo od nej sedel mešťanosta Verešgál, napravo rytier Faust. K tomuto stále sa nachyľovala, šeptala, smiala sa, ako keď Didó škerila zúbky na bohabojného Eneása, alebo kráľovná Kandaces^[327] na Šalamúna,^[328] keď prišla až z Etiópie obdivovať múdrosť a krásu jeho.

Sedel pri stole i Vak Béla. Tento malý sviniarik činil také nezdoby, kvíkal, vrieskal, pýtal nezbedne, čo chcel, odstrkoval čo nechcel, šibrinkoval nohami, zvonil na tanieri a pohári nožom, rozhadzoval chlieb, bil mamu, že nebolo možno nepoznať v ňom neobyčajný talent a budúceho náčelníka beťárov kocúrkovských, kde drzosť a nestydatosť platí.

Vlastenci v čuhách viedli plnými ústami rozhovory politické. Hromžili na druhú správu, pri ktorej obyvateľstvo ide na žobrotu, keď vláda zápasí s nedostatkom; na vydržiavanie ohromnej brannej moci a jej upotrebenie na vojny, do ktorých nám nič, a na sháňanie daní; na veksatívnu kontrólu finančnú;^[329] na veliké obremenenie pozemkov a pomerne malé kapitálov; na nestrpnú spupnosť hladných pisárikov sohnaných z celého sveta.

S najväčším ohňom žehral barón Krikehaj, ale už, už mal miesto na rýchliku objednané, aby udal vo Viedni krikľúnov a pobočne ulovil dáky úrad.

Faust uznal za dobré obrátiť myšlienky na iný, nevinnejší predmet. Odporúčal Kocúrkovanom panteistického boha.^[330] Ale títo odvetili krátko a rozumne: „Nemôžeme ho potrebovať v Kocúrkove.“

Nechal teda veci prísne a obrátil sa k žartom. Chtiac trochu poškádliť svoju dámu, spomenul z Biblie, ako Boh na všetko, čo stvoril, povedal, že je dobré; len pri žene nepovedal nič. Madáme to zavdalo príležitosť ukázať svoj vtip.

„A viete,“ riekla „pán doktor a rytier, prečo Boh nepochválil ženu? Vedel, že dosť nachvália sa ju muži.“

Vtip ten vzbudil hromovitý potlesk. Madáma Kakadú musela podľa poľskej obyčaje vyzuť svoju črievičku. Do tej nalialo sa víno a musel piť každý za radom, nevynímajúc ani abasa. Lebo huncút, kto nepije.

I Hajžušek napomohol trávenie príliš napínaných žalúdkov básnickým svojím vtipom, pri ktorom však radím čitateľkám pretenčeného vkusu mať poruke posilňujúce kvapky, ak by snáď zamdlely. Kritikusi nech aspoň tabaku smrknú, aby ich fajný nos menej bol afficírovaný.^[331]

Dal sa rozprávať, odkiaľ dostalo Kocúrkovo povestné svoje meno. „I my máme,“ hovoril, „nášho Romula,^[332] lenže tento necical vlčicu, ako onen v Ríme, a že meno Kocúrkovo nepovstalo od osoby, lež povstalo od udalosti, ktorú verne sdeľujem podľa kroník, nepridajúc k histórii nič, okrem udalosti samej.“

Táto predmluva vzbudila napnutú pozornosť celého hodujúceho shromaždenia. Nastalo také ticho, že bolo počuť, ako prehltnuté kusy teľaciny do žalúdkov padajú a liate víno chľapčí. Rozprávač takto predniesol doteraz neznámu históriu.

„Za onoho času, keď ešte slávne teraz Kocúrkovo bola len nepatrná dedinka, nocoval tu v zime u jedného sedliaka drotár, taký zamastenec, akí bývajú drotári. Bolo to v zime. Priadky sedely okolo kozúbka, kde horely triesky, drotár rozvaľoval sa na širokej, teplej peci. Ako ti tam leží horeznačky, počnú sa mu dvíhať čierne gatiská práve tam, odkiaľ mu nohy vyrástly. Kocúr, hľadiaci na to svrchu teplej pece, mal to v nerozume svojom za zjavenie sa myši. Hľadí, hľadí, strojí sa shrbený ku skoku. Raz cup! zatne pazúrmi do domnelej myši. Z pomsty potom nazvali drotári dedinu Kocúrkovom.“

Touto rozprávkou vzbudený smiech, utíšily zo všetkých strán sveta dochádzajúce telegramy.

„Nemecký národ prijíma Maďarov do spolku rozširovateľov osvety medzi barbarskými Slovanmi.“

„Cisár Napoleon III.^[333] mieni bojovať proti Rusku vo Varšave, Carihrade a Pešti; preto praje Maďarom dobrého zdravia.“

„Kráľovná Viktória nemá proti tomu nič, keď rakúskych Slovanov Nemci a Maďari medzi sebou podelia.“

„Poliaci prajú každému dobrý apetít, kto hoduje Slovanov.“

„Izrael hotový je odvrhnúť nemecké mená, len nech mu bude dané posbierať, čo góji rozhádžu.“

Všetky tieto telegramy boly prijaté s hlučnou pochvalou a streľbou zo šampanských skleníc.

Nasledovaly prípitky, pri ktorých ukázali Kocúrkovania veliké svoje rečnícke vlohy. Sypaly sa prázdne, naduté slová so širokým pátosom.

Prevyšoval v tom všetkých grandiózny Tátrahegyi. On to vedel. Zaujal pri tom postavenie olympského Zeusa a moduloval hlas až do plaču. Ba plakal skutočne, keď líčil krivdy a utrpenia maďarského národa. Víťazovi nad obrom želal, aby našiel, ako Achiles,^[334] svojho Homéra, čo sa vo mne skutočne vyplnilo. Madáme Kakadú až k nosu pristrčil vysoký pohár, aby učinila šťastný počiatok ošľachtenia chatrnej slovenskej krvi. Abasa pochválil za jeho neporovnateľnú pohostinnosť a ešte viac za vlastenecké smýšľanie.

Mešťanostu Verešgála okúril dymom chvály Šúľoš.

„Česť,“ hovoril, „ktorú národ dáva výtečníkom svojim, vracia sa k nemu samému. My ctíme vás pre vaše maďarské srdce a nesmrteľné zásluhy; svet ctí nás pre vás. My sme rozniesli slávu vašu od východu až k západu slnka; a táto sláva vaša ožaruje nás, je naším spoločným imaním. Tak pravé zásluhy nachodia uznanie a tak zase uznanie odpláca sa. Seba ctí národ, keď ctí velikých svojich mužov. Daň úcty, ktorú im dáva, platí sám sebe. Ba v tom leží i moc národa. Ktorý národ nemá vynikajúcich mužov, alebo si ich neváži, nevie oceniť ich zásluhy, lež blatom hádže do nich, ten je mdlý a slabý; ale ktorý aj má výtečné hlavy, aj s úctou sa pred nimi korí, ten je silný. Mužovia, v ktorých sa sústredila dôvera národa, môžu mnoho vykonať pre národ. Tak náš Deák. Donútil i tvrdošijných Nemcov k ústupkom, pretože sa národ istým spôsobom sústredil v ňom. Nemci videli, že národ je Deák a Deák národ, preto ustúpili. Učinili sme z neho krajinskú modlu, a tým sme mu umožnili spasiť krajinu. Čo tam vo velikom Deák, to tu v malom Verešgál. Naša neobmedzená dôvera k nemu umožnila skazu toho netvora na Rvačári.“

Faust vzdával slušné vďaky svojim spoločníkom a celému českému národu. Česi sú vraj prví bojovníci vždy viac a viac šíriaceho sa nemeckého živlu a sami privtelia sa čoskoro úplne k velikej Germánii. Najťažšie pri tom dielo je zvŕšené. Dvojjazyční už sú; netreba im nič iného, ako jednu reč zabudnúť.

Ozval sa i Hajžušek, prajúc z celého srdca všetkým, aby ináč neumierali ako podľa jeho receptov.

Potom povstal Mazalík so slovenským prípitkom na všeobecné pohoršenie. Lebo to považovali prítomní za zneuctenie slávnosti. Drkotali síce sami temer výlučne slovensky: ale slávnostný prípitok slovensky, to sa im videlo ohavnosťou.

„My,“ hovoril, „priznávame sa k Slovákom, ale chceme verne stáť pri spoločnej vlasti uhorskej. (Bravo! Bravo!) Chceme verne stáť, lež ako občania slobodní, nie ako otroci. (Čuj!) Chceme žiť ako Slováci; žiadame česť a slušné právo ako Slováci; mienime jazyk svoj upotrebovať, ním sa vzdelávať ako Slováci, ako najdávnejší obyvatelia zeme tejto. A netajíme, že sme súčasne členom velikého slovanského národa.“

„Slováci,“ skočil mu do reči Šúľoš, „sú v politike absolutisti,^[335] v náboženstve obskuranti,^[336] v každom ohľade ľudia mrzkí.“

„Sú len trpení chalupníci v krajine Maďarov, podmanení helótovia!“^[337] trepol o stôl Tátrahegyi päsťou.

„Keď sú len sluhovia,“ utrel si čelo Mazalík, „aspoň si môžu vyberať medzi pánmi.“

„Vyberať?“ zdupotal tak rozpajedený Tátrahegyi, že mu až peny z úst tiekly. „Slováci naši otroci, a ničí iní naveky.“

„Vaši otroci?“ rozpálil sa i Mazalík, osmelený svojím pol miliónom. „Čože ste vy? Slovákmi byť nechcete, Maďarmi nemôžete, ste teda akísi potvorní Neslováci a Nemaďari.“

Z toho povstalý náramný krik, utíšila predsedateľka madáma Kakadú. Zdvihla sa od stola a za ňou všetci, ktorí mohli. Mnohí zostali až do bieleho dňa v mláke pod stolom.

Bola už noc. Kto chcel a vládal, šiel ohliadať osvetlenie mesta.