ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Opísanie kocúrkovských panslávov.)

Po odchode panslávov mali čuhári slobodnú ruku a dali sa obrábať samých na seba zanechaných účastinárov. Hovorili, či sa nehanbia slúchať na takých ľudí, na ktorých pľuje celý svet? Uisťovali ich, že všetkých vyženú z Kocúrkova, ich priateľov vezmú za vojakov. Sdelili, že i vláda viedenská ich nenávidí, drží za nimi špiónov, dá si o každom posielať mesačne zprávy, ako i o tom, kto obcuje s nimi. Nadto pošepol Šúľoš katolíkom, že to sú len luteránske pohyby; že i Chvaliboh chce byť luteránom a oženiť sa. Tátrahegyi zase prišepol luteránom, že Mazalyigg chce katolizovať preto, že sa pánbratuje s Chvalibohom. Toto všetko bolo by aj pevnejších zvrátilo, nieto takých pudivetrov, akí boli naši účastinári.

Kijovský sa osvedčil, že náhle sa mu narodí decko, hneď ho zapraví do škatule a pošle po pošte do Debrecína, aby ani slova slovenského nepočulo. Tovariši uisťovali, že pôjdu, kvôli reči maďarskej, do Miškovca.

A vtedy už práve bolo po všetkom národovstve slovenskom a jeho snahách, keď čuhári dali účastinárom naliať a priviesť Cigánov.

„To páni!“ veličili sa „nie takí na krajciare lakomí, vždy vzdychajúci žobráci.“

Buksu roztrepali, noviny potrhali s prísahou, že radšej i dudky stratia a nikdy ich viac do ruky nevezmú. Nech si tam spomôžu s nimi tí žobráci. Tak už teraz titulovali panslávov a uzavreli, že večer tým svoditeľom okná vytlčú.

Faust primkol sa k víťazom bližšie: „Prečo vy, páni, tak prenasledujete tých mužov, ktorí tento hlboko padlý ľud chcú s takou obetavosťou vzdelať a zušľachtiť? Prečo ničíte všetko, čo tvoria, používajúc hlúposť ľudu proti ľudu, postrkujúc tohto mnohohlavého slepca do priepasti? Nechápem vaše obcovanie.“

„Zásluhy tých zradcov,“ zateremtettoval Šúľoš, „sú najväčší zločin proti uhorskej krajine. My chceme sliať všetky národy v jeden národ maďarský a potom vypovieme našu poslednú vyšlienku. Kto teda Slovákov vzdeláva ako Slovákov, zakladá slovenské školy, píše a rozširuje slovenské noviny, knižky, ten sa protiví hlavnému zámeru všetkých vlastencov, oneskorujúc maďarizovanie; je teda zradcom vlasti hodným šibenice. Slovenskej vzdelanosti v Uhrách byť nesmie. Slováci musia sa napred pomaďarčiť, a len potom môžu sa vzdelať.“

Na toto maďarské evanjelium neodvetil Faust nič, lebo chcel len všetko poznať, úsudok a mienku svoju, ako rozumný človek, nerád natiskoval. Miesto dohadovania sa chcel vedieť, čo to ináč za ľudí, tí tak nenávidení a prenasledovaní panslávi.

„Sami kriminálni zradcovia,“ odvetil Tátrahegyi. „Mazalyigg bol na tom povestnom sjazde svätomikulášskom,^[246] kde sa vyvarila tá Magna Charta Slovákov,^[247] pre ktorú dal potom Kossuth pri každej slovenskej dedine vystaviť šibenice. Chvaliboh pristal ako študent k slovenským dobrovoľníkom^[248] a pod Bloudkom^[249] všetkým Maďarom nič nezrobil.^[250] Schuhthaagh bol pisárom pri tej národnej rade,^[251] ktorá sa na hraniciach zriadila.“

„Tej už,“ zasmial sa Faust, „k spravovania národa nič viac nechýbalo ako národ.“

Tátrahegyi lapil Fausta za ruku: „Z čoho teraz žije tento bývalý pisár pri národnej rade, neuhádli by ste.“

„Dostal iste penziu bez pláce,“ smial sa zasa Faust.

„Nič!“ vrtel Tátrahegyi rukou. „Poviem vám, bo by ste darmo hádali. Čínsky cisár najal jeho a baróna Hye vo Viedni,^[252] písať pre Číňanov zákony. Divné, a hej?“

„Veru divné.“

„A predsa,“ tľapol mu Tátrahegyi dôverne dlaňou na stehno, „celkom prirodzene. To je ten najmúdrejší skutok, aký kedy urobil syn nebies na tróne stredu. Schuhthaagh síce nikdy Číňana nevidel, leda namaľovaného; ale Číňania majú, a slušne, za to, že práve ten môže najlepšie zákony pre ktorúkoľvek dŕžavu písať, kto najmenej zná zem a ľud, tohto predsudky, zvyky, obyčaje, náklonnosti, a že je najvýhodnejšie, keď jedna, dve hlavy zákony o všetkom vydávajú. Ich rozumným dôvodom ustúpil napred barón Hye v nádeji, že postačí zákony písať pre dve dŕžavy, potom i náš Schuhthaagh z púhej ochoty slúžiť Číňanom, keď mu syn nebeský na tróne stredu dobre zaplatí. Napísali už dobrých dvadsať vozov zákonov, jeden lepší od druhého. Púšťajú sa i do najmárnejších podrobností ako židovskí talmudisti a kresťanskí kazuisti,^[253] aby všetko bolo zákonom navlas vymerané. Vydali už zákon i o vrkočoch. Ustanovili zovrubne, ako dlhý vrkoč má nosiť každý opravdivý Číňan, kedy a ako ho má rozpletať, zapletať, mastiť. Zákonom tiež vymerali, na cole a čiarky,^[254] ako vysoko má sa postaviť pri umývaní lavór. Lebo že vraj, keď lavór prinízko stojí, treba sa veľmi schýliť, a keď privysoko, voda tečie za rukávy, čo je nemilá vec. Vydali aj o tom zákon, aby nikto nešiel na dážď, kto nechce omočiť si kožuch, ani do blata, kto nežiada zablatiť si čižmy. Teraz majú práve pod rukou zákon o tom, aby každému Číňanovi stál na stole v nedeľu pečený kapún. Prečo nie? Veď pečený kapún je dobrá vec. Nebeská ríša stredu^[255] náramne rozkvitla, odkedy Schuhthaagh a barón Hye započali svoju zákonodarnú činnosť a všetky hlučné smeny vynahradzujú. I oni majú sa pri tom dobre. Nášmu Schuhthaaghovi dôjde akurátne každý mesiac cent indických vtáčích hniezd, takže už len na samých týchto lakotinkách žije, ba od neho rozšírily sa po celom Kocúrkove. Privykli sme na ne tak, že už i všetky stračie hniezda pojeme.“

Toto rozprávanie neuviedlo Fausta do bludu ani na okamženie. Videl hneď, kam čuhár vlastne cieli, že vysmieva tie neprestajné špedície zákonov, ktorými Bach mestá i dediny zaplavil, aby mali ľudia čo nečítať. Ani sa nedivil tomu, lebo už znal Kocúrkovanov ako básnikov, ktorí s pravdou prísne neberú. Bol by snáď dačo namietol, keby bol vedel, že dakedy uhorský snem sám stúpi do stôp baróna Hye, ale to nevedel. Nazrel teda len mlčky do pohára a tázal sa o Hajzsuschkovi.

„Toľko vieme o ňom,“ vetil Šúľoš, „že s panslávmi často obcuje, ale jeho pani, dcéra, syn sú ducha maďarského. A mešťanosta Verešgál nedá ani zlému vetru zaduť na človeka.“

„Opatrný to a múdry pán,“ zamiešal sa krčmár, „ten pán doktor. Ostríha svoju národnú horlivosť ako zakázaný tovar a málo ju sám uskutočňuje. Nie darmo je lekár, ale veru svoje národné predpisy považuje práve tak, ako svoje recepty. Dobré sú pre každého, len nie pre neho samého.“

„Má dobrú paniu, vlastenku,“ ozval sa Tátrahegyi.

„Ba má tu,“ ďobol si žid prstom do čela. „ja nechápem, ako sa to môže človek interesírovať za jednu hlúpu reč, len tak do sveta, bez pšóresu.“

Ďalšie pretriasanie panslávov pretrhla medzi účastinármi slovenských novín vzniklá krutá bitka, pri ktorej Galuškovi vybili hneď zpočiatku oko, čoho následok bol, že potom viac naň nevidel, a naši klebetníci zutekali z kasína.

Tátrahegyi pošiel sbierať podpisy na inštanciu^[256] proti Mazalyiggovi, aby bol okamžite vyhodený z fary. On mal i konvent sohnať, i potom súdiť o vine. Neborák! Toľko úradov na plecia svoje navaliť!

Šúľoš odviedol Fausta ku kalvínskemu farárovi Bodnárovi.