ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Zbankrotovaný kníhkupec, patentálny farár, návšteva berničného, súdneho, slúžnovského úradu, dve paničky.)

Práve ako vyšli na ulicu, Faust, Šúľoš a Tátrahegyi, bubnovalo sa o velikom podniku Faustovom, ale súčasne, že bude sa predávať imanie kníhkupcovo.

Neborák tento bol Švajčiar. Prišiel pred jedným tuctom rokov do Kocúrkova s iným Švajčiarom, cukrárom. Obaja priniesli celé svoje imanie v nošiach na chrbte, obaja si otvorili sklepy; a teraz aký rozdiel! Cukrár má dva najkrajšie domy v Kocúrkove, kníhkupcovi dali na bubon ostatné šlabikáre. Príčina toho hľadať sa musí nie v rozdielnej povahe dvoch Švajčiarov, lež vo vkuse obyvateľstva. Sklep cukrárov bol vždy preplnený; kníhkupec nevídal u seba po celé týždne človiečika. „My tovar jeho nemilujeme. U nás v knihách koluje menší kapitál než v pomáde na bajúzy.“ Takto rozprával Faustovi s chlúbou Tátrahegyi.

Šúľoš ho klmol: „Či vidíš? Ide nám v ústrety Mazalyigg.“

„Dobre,“ podhodil Tátrahegyi na pleciach svoju sviniarsku čiernu čuhu. „Ide mi na ranu. Toho ja dnes z fary vyženiem, preto že ho napred na ulici zbijem.“

Mazalyiggovi zastúpil cestu a stal voči so slovami: „Pochválen buď Ježiš Kristus!“^[215]

Mazalyigg vediac, čo tým chce povedať, miesto odpovede napľuval mu do očú. Tátrahegyi so svojej strany vrazil mu až niže nosa vysoký pinč, ktorý už len on sám v Kocúrkove nosil. Potom ho opásal pár razy poriskom z fokoša,^[216] kričiac: „Tu máte patent,^[217] vy pansláv, vy hierarcha,^[218] vy zradca krajiny a cirkvi! Zvrhli ste sa. Žobrete o milosť, keď ste sa vzdali práva. Neľúbi sa vám samouložený zákon, páčia sa vám patenty absolútnej vlády. Hotový ste slúžiť, aby ste mohli panovať nad nami. Chceli by ste lízať päty ustanoveným vám biskupom, aby ste mohli potom šliapať naše hlavy. Katolícki biskupi majú svoje majetky, ktoré im Bach nedal; vaši by chodili každý mesiac s klobúkom pod pazuchou žobrať o svoju angáriu.^[219] Komu len bude slúžiť, koho vláda platí? Cirkvi, či vláde? A kto bude voliť? Nie ten, čo platí? Chcete podriadiť takýmto policajmajstrom napred seba, potom nás? Chcete zapredať slobodu vyučovania, przniť zdravý rozum našich detí, naháňať nás do kostola, k spovedi? Chcete nám dať filozofiu pristrihnutú podľa dogmatiky, históriu podľa biblie a politiky? Chcete mať kazárov nad sebou ako Ezopove žaby,^[220] aby ste zase vy boli kazármi našimi? Dáme my vám patentov!“ pohrozil mu ešte raz fokošom, svíjaným ponad hlavu, a preč so Šúľošom.

Ponáhľal sa i urazený Mazalyigg. Cítil, že krivditeľa právom pohľadávať nemôže, keď on ho prvý zneuctil.

Fausta zaujímal život kocúrkovský čím ďalej tým viacej. Preto si umienil, kým sa objaví výsledok bubnovania, strčiť nos všade, oboznámiť sa so všetkým.

Vošiel napred do berničného úradu, tohto spoločného žalúdka všetkých, na šťastie jedného dedinského richtára. Tento ukázal Faustovi pri dverách písmo, koľko mu to tam vpísali. Sto zlatých.

„A veď ja som dal dvesto,“ splašil sa richtár, a že to bolo za horúca, mrzutá chyba sa napravila. Zapýrený odberateľ krútil hlavou, že sa mu to ešte nikdy neprihodilo.

Ďalej tam nemal Faust načo vyvaľovať oči, šiel teda do súdnice.

Našiel ju preplnenú ľudom a smradom, bo v Kocúrkove nič tak nemajú radi ako hašterenie a pravoty. Adjunkt práve dupotal na zamasteného baču, či ho uštipne to pero, či čo? Lebo nechcel sa ho dotknúť, ako by morové bolo bývalo, že on svoju hriešnu ruku na svätý kríž nepriloží. „No veď sa len aspoň dotkni pera,“ ale bača nie.

Jeden kaputoš proboval otvoriť bočné dvere. „Počkajte trochu,“ povedali mu pri dverách stojaci, „teraz sa tam spovedá akási panička.“

O chvíľu vyšla táto zapýrená a ponáhľala sa preč. Čoskoro vyšiel i sudca vo vyšnurovanom kabátiku.^[221] Množstvo ho obstalo s nezriadeným tlakom, krikom a takým šermovaním rúk, že dobre mu oči nevyklali.

Kaputoš podal mu písmo s otázkou: „Akých to päťdesiat zlatých žiada sa odo mňa?“

„To za toho čeľadníka, ktorého pán dal zatknúť pre ukradnutie striebornej lyžice.“

„Mám teda platiť ja?“

„A myslí pán, že my mu budeme dávať obedy a večere?“

Kaputoš vrhol šuštiace striebro^[222] a odišiel mrmrajúc, že druhý raz bude zlodeja pekne prosiť, aby len nešiel na úrad udať sa. Bo lyžica stála len päť zlatých.

Potom sa dotisli richtár a prísažní haľaksinskí.

„My sme dali,“ hovorili, „svine na žír do Kohútoviec. Učinili sme takú smluvu, že nám ich slobodno vziať o mesiac bez pláce nazpät, ak žíru v lese nadostač nebude. Už tam zdochlo hladom päťdesiat kusov, svine žerú jedna druhú, a podnikatelia nám predsa statok vydať nechcú.“

„Was sagt er, Herr Adjunkt?“^[223] táže sa sudca.

Po vysvetlení ukázal na adjunkta: „Tam písať eine Commision,^[224] že sfine fidať.“

Haľaksinci odišli s komisiou, šeptajúc, že Kohúťanci práve vonka stoja.

Pred sudcu predstúpi vyplakaná žena vo vetchom plášti, a rozpráva, ukazujúc na bruchatého žida, že jej tento, teraz zemský pán, nechce vyplatiť podľa písomnej smluvy s predošlým panstvom budunky, postavené na panskom grunte, a namiesto vynaložených šesťtisíc, dáva jej len päťdesiat zlatých.

„Was sagt sie?“^[225] táže sa sudca žida.

A tento mu vec náležite vysvetlil nemecky s osvedčením, že viac nedá.

„Fsít advokát a process,“ vetí sudca.

„Načo tam advokáti a procesy,“ pustila sa do plaču žena, „kde ide o vyplnenie jasnej písomnej smluvy?“

„Nemôše helfn,“^[226] mrdol sudca plecom.

„Pri takej spravodlivosti,“ hovorí žena, „musím vziať i päťdesiat zlatých. Pokiaľ sa budem pravotiť so židom, umriem od hladu s mojimi sirotami.“

Ona odišla, utierajúc si oči, žid hladiac si bradu, obyčajný to koniec pravôt medzi kresťanmi a prenasledovanými židmi.

K sudcovi sa prebili Kohúťanci.

„Haľaksinci lužú,“ hovorí jeden z nich. „Žalude v lese až po členky, svine sú len hrče čistého sadla. Od tukoty a obžerstva mnohé už zdochly.“

Po obyčajnej otázke na adjunkta, was sagt er?, rozriešilo sa: „Herr Adjunkt, písať eine Commission, že sfine nefidat.“

Sudca sa sklonil k peknej mladej neveste a uštipol ju v líčko: „Oni co ferlangn?“^[227] Odvetil za ňu farár nemecky, že žila s jedným obšitošom na vieru za tri roky a má od neho chlapca; teraz že si vzal neverný druhú, na decko nič dať nechce.

„Poručník nech poženie vinného,“ vetí slúžny.

„A prečo nie ona sama?“

„Jej šťažnosť sa neprijíma.“

„Bah!“ odvrátil sa farár. „Ukrivdený nemá právo pohony, ale len ten, komu nič do toho.“

Teraz sa už prihrnú odrazu i Haľaksinci i Kohúťania. Tí i títo pchajú sudcovi odrazu svoje, vospolok si odporujúce komisie.

„To niks eine Commission,“^[228] vrtel sudca rukou. „Kúpiť stempl a process.“

„To sú tu akési komédie,“ riekol jeden z Haľaksincov.

„To všetko robí ten brav,“ mrmral druhý, „ktorého Kohúťanci doma vytučili a tomu prihnali.“

„Ide im teraz olúpenie celého okolia,“ zasmial sa tretí, „ako po slanine.“

Také asi boly bachovské, cudzím jazykom a cudzími ľuďmi vedené súdy. Škoda, že týmto výborným nálezom oblažil Bach len verných Slovákov, nie i odbojných Maďarov. Boli by snáď vtedy miernejšie užívali svojho práva, keď sa podelili o vládu s Nemcami.

Ale Faustovi zaľúbily sa bachovské súdy tak, že si umienil udomácniť ich v Nemecku, pričom môžeme očakávať znamenité výhody. Bo keď nám za sudcov dali slovensky nevediacich Nemcov, môžeme očakávať, že Nemci povolajú ku všetkým súdom nemecky nevediacich Slovákov. Títo potom nájdu aspoň u Nemcov úrady a zakorenia tam u nás vyobcovanú slovenčinu, budú písať zápisnice, posielať Švábom pohony, vydávať súdne výroky slovensky. Bo oko za oko, zub za zub, Bacha za Bacha.

Nemenej zaujímalo Fausta, čo videl v úrade slúžnovskom. I tu všetky chyže preplnené ľudom, pretože bol trhový deň a spolu „Hamstak“.^[229] V takýto čas v úrade plno roboty. Po iné dni len toľko, čo nakuknú vyšnurovaní pánikovia do úradu, pofajčiť si trochu, porozprávať o dievčatách a písať inštancie na vyššie inštancie o potrebe rozmnoženia personálu v úrade.

Kde úradoval hlavný slúžny, vytiahly Dajč-Čech, tam visel na stene medzi dvoma oknami obraz Fraňa Jozefa, a okolo obrazu horely na polici dve sviece. Ponášalo sa to trochu na vzývanie podobizieň dávnych imperátorov.

Peroroval z celej ochodze shromaždeným richtárom^[230] v lámanej češtine, aby požičali pánu cisárovi peniaze. Richtárom to nechcelo ísť do hlavy. Šeptali medzi sebou, že to nejde s dobrým, že cisár si narobí peňazí, koľko chce a potrebuje. Slúžny dotieral na vďačnosť, hovoril sedliakom, že im len cisár daroval slobodu. Sedliaci prisvedčovali, ale s akousi pečlivou tvárou. Slúžny postúpil k najmocnejšiemu dôvodu.

„Vidíte,“ hovorí, „pán cisár môže vziať každému všetko, nielen imanie, lež i život. Ďakujme mu teda na kolenách, že len máločo žiada od nás.“

Sedliaci i na to prisvedčovali, ale bolo vidno, že by najradšej nič nedali.

„A či to musí byť?“ ozval sa jeden.

„Musí.“

„Veď je pôžička vraj dobrovoľná.“

„Ale sa vyberá nasilu.“

To zase nešlo sedliakom do hlavy, ale už len urobia vďačne, čo musia. Započalo sa trhovanie ako na voly. Richtári hovorili o desiatkach, slúžny o tisíckach, trh sa uzavrel na stovky. Obce potom vyplatily vypísané na ne sumy, mnohé predaly úpisy za pár zlatých židom. Neboráci židia sa oklamali. Bo čo im z toho kúska papiera? Obce mohly aspoň piť oldomáš na porisko zo sekery. Z toho vidno príhodnosť takýchto manipulácií u nás.

V druhej svetlici stál sivý ako holub, farár pred mladým švihákom, sediacim v kresle, ktorému len úradný kabát dával svedectvo, že už nechodí do školy.

„My vás neznáme, kto ste, čo ste,“ vykrucoval si mladý človek malinké fúziky.

„Farár chudochlebský.“

„Vysvedčte sa o tom.“

„A ako?“

„Svedectvom ,gminy‘.“^[231]

„Už sme teda teraz všetci kmíni,“ poznamenal farár. „A či to bude dostatočné pri tolikej skepse? Boly by snáď predovšetkým dokázať, že som skutočne na svete, rozumie sa, na štempli.“^[232]

„Za také vtipy,“ vyskočil aktuár z kresla, „posadíme vás do chládku. Odspievali ste Te Deum za Concordát.“^[233]

„Ajhľa, prednosti novosvetského duchovenstva!“ pomyslel si Faust.

V tretej svetlici obdivoval svedomitosť pri odvádzaní daní. Chalupník, na ktorého handrách nebol by sa udržal rak, stál pred mladším slúžnym.

„Pýtam ponížene, ako pána veľkomožného, dali mi za porciu zabrať kapustu a svätých so steny, ale tým sa sotva vyplatila celá podlžnosť. Tu som ešte našiel v krpci jeden krajciar; nechcem ho zadržať na svedomí.“

„Bravo!“ riekol zadivený pánik. „Tys’ predsa svedomitý blázon.“ Myslel, že má pred sebou druhého svätého Cantiusa.^[234] Tento Poliak, keď ho olúpili zbojníci a našiel ešte potom vo vrecku peniaz, pobehol za nimi a oddal im ho s odpytovaním, že ich bezdečne oklamal.

„Či ale nebudem už viac dlžen?“ tázal sa pochválený.

„Pokiaľ nič mať nebudeš.“

„Prosím teda,“ otrčil trhan dlaň, „svoj krajciar nazpät.“

Týchto úradných výjavov mal Faust dosť a vyšiel na ulicu, kde stála hŕba vlastencov v čiernych čuhách.^[235] Bo Kocúrkovania radi postávajú. Im čas nie je peniaz ako Angličanom. Nachádzali sa medzi nimi aj Šúľoš a Tátrahegyi.

Tento hrozne zateremtettoval, keď sa vyhrnuli z úradu újezdní richtári: „Mal zase ten Dajč-Čech tých lazarónov!“^[236]

Z toho sa rozpriadly klebety, ako sberba cudzozemská zapríčinila urezávanie hláv poľským šľachticom v Haliči,^[237] a že to hotuje i v Uhrách.

Vlastenecké žehranie pretrhlo objavenie sa panny Hajzsuschovej. Šla práve mimo s čikošským klobúčikom na hlave.^[238] Sedel jej na temeni ako komprd a tvár mala v ňom ako vylúštenú, takú akúsi nestydatú. Ale vlastencom sa ľúbila, ako ,driečne maďarské dievča‘. Všetci jej zďaleka zdravkali. Ani nevedela, na ktorú nohu má stúpiť od hrdosti.

Ináč obstála po nej sa objavivšia Schuhthaaghova sestra, pekné a poctivé dievča, ale z povinnosti Slovenka, pretože inú reč neznala a bola predmetom ustavičných surových úškľabkov, pretože jej brat bol rozkričaný pansláv.

„Hľa, slovenská frajla!“ upozornil prvý na ňu Šúľoš.

A tu všetci do nej ako vtáci do sovy. Jedni cmukajú, druhí grúnia, huhúkajú, hvízdajú, tlieskajú do dlaní. Nebožiatko dievča utekalo ako oparené. Na tom nie dosť. Surovci uzavreli, poctiť ju v noci mačacou muzikou.

Faust si pomyslel: „Ó tí ľudia môžu mať radosť, čo týchto divochov jedného proti druhému huckajú. Darí sa im to. Surovci sa sápu ako divé šelmy.“

Zanechal ich tam a šiel na pohár piva. Lebo veru i nemecké hrdlo býva často suché a teraz ho znepokojovaly tie vtáčie hniezda, ktoré v anglickom parku požíval.