ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Shony v Kocúrkove následkom zmenenej štátnej sústavy.)

Pokiaľ rytier Faust konal na Rvačári, vzalo Kocúrkovo celkom inú tvárnosť následkom premeny vládnej sústavy. Mužovia vlády kúpili si za cenu stratenej Lombardie^[317] tú skúsenosť, že za dvanásť rokov učinili dosť na pobúrenie všetkých národov rakúskej dŕžavy, neuspokojili žiaden. Nešlo to nijako v Taliansku s neochotnými plukmi. Nedali sa ani prítomnosťou panovníkovou oduševniť. Bolo všade tutti frutti, keď lživí priatelia použili rozkmotrenie s verným priateľom na severe.^[318] Následkom porážky solferínskej^[319] a uzavretia v nebi rachla pangermanistická politika Bachova roku 1860. Politici uznali, pri všetkej neomylnosti svojej, že pokrok vyhľadáva návrat k starému. Videli, že to s tým silne centralizovaným nemeckým Rakúskom nejde a pretože Slovania sú od prirodzenosti svojej určení len za potravu iným národom, nehľadiac na ich počet a zásluhy, uzavrený bol dualizmus, podelenie vlády medzi Nemcov a Maďarov, jednej dŕžavy na Pred- a Zalajtániu.^[320] Vyrieknuté bolo, že právo meča proti Maďarom neplatí, proti Čechom a iným Slovanom zostáva v plnej sile. Minulých dvanásť rokov vyhlásili za roky fašiangové.

Zvesť o tom doletela práve vtedy po telegrafe do Kocúrkova, keď sa vperil šíp obrovi do oka. A keď skamenel Puchor, už bolo celé Kocúrkovo na nohách.

Hneď museli lapiť všetci Cigáni husle a barbory. Po uliciach ozývala sa obľúbená pieseň: ,Huncút Német‘.^[321] Tovariši, učni, študenti chodili v tlupách s uličníckou sberbou po meste. Meno Kossuthovo sa ozývalo, príbytky cudzozemských úradníkov boly v stave obliehania, okná hrmely. Keď dajeden z nich ukázal sa na ulici, vtĺkli mu pinč do očú. Iní hotovili sa na odchod, predávali hrubšie náradie, skladali tenšie, so strachom. Svorná vôľa celého obyvateľstva je v pohnutých časoch moc veliká.

Sedliaci však nebrali podiel pri jasote. Nevedeli, či sa majú smiať, či plakať. Vláda Bachovská ich neuspokojila. Zriadila urbárske súdy^[322] a práve do týchto postavila samých uhorských pánov, ktorí všetky patenty obrátili na posmech. Za „Nemcami“ teda nemali žiaľ, ale i čuhárov sa báli. Videli vo vzniku nový odboj a za tým panštinu, dereš, panskú spravodlivosť. Šuškali teda medzi sebou s ustarostenými tvárami, uťahovali sa.

Veliké slovo vedúci vlastenci slávili u Verešgála víťazstvo pasívnej politiky. Všetci boli plní hrdosti a najsmelších nádejí.

„Vláda nám už povolila toľko,“ hovoril Verešgál, „že s týmito dobyjeme, čo nám dať nechce.“

Najväčšmi ich tešilo nazpätuvedenie maďarskej reči do všetkých kruhov, do správy, súdov, škôl.

„Len netreba prílišne napínať strunu, aby nespokojnosť národov neslúžila za nástroj politikom viedenským,“ ozval sa Rus Ogarev, ktorý sa teraz bozkával s vlastencami.

„Nič,“ zavrátil ho Šúľoš, „žiadne pánbratovanie s nemaďarskými národmi. Uvedieme my bez všetkých ústupkov do poslušnosti i Slovákov i Rumunov i Srbov i Chorvátov. Do Viedne viac so žalobami nepôjdu, keď ich teraz Nemci pristrčili nám.“

Ogarev pokrútil hlavou: „Ja, páni, vás nechápem. Hovoríte o Slovákoch ako o národe vám cudzom. A či vy sami nie ste Slováci?“

„Kto to smie povedať, že my Slováci?“ oborili sa čuhári na neho a len toľko, že ho nevysotili.

Tátrahegyi sdelil zo súkromného listu, že ,mudrc krajinský‘, Deák, vyjednáva vo Viedni. Stránky sú vraj náchylné k vzájomným ústupkom. Nemci chcú dať Uhrom samosprávu i krajinskú obranu: Deák chce prispievať k potrebám dŕžavným a krajinskú obranu podriadiť spoločnému ministerstvu. Nemci chcú zabezpečiť výlučné panovanie národnosti maďarskej: Deák je hotový prejať časť dŕžavných dlhov, i ríšsku radu oboslať pod dákym iným menom.

„Páni!“ ozval sa zas Ogarev, „kladiete príliš velikú váhu na maďarskú reč a národnosť. Či to nepovzbudí iné národy, aby činily to isté? Budú sa ohliadať po príbuzných, tiahnuť za hranice. Bude im tiež viac záležať na reči než na ústave.“

„Ruský vyzvedač,“ skríkli rozjarene vlastenci, Ogarev zutekal.

Panslávi strčili tiež spolu hlavy, shromaždiac sa u Mazalíka, ktorý pri tom všetkom, že mu už od pol milióna nechýbalo viac ako 500.000 zlatých, Slovákov sa neodriekol. Čo viac, prišiel teraz mimoriadne i Hajžušek. Bobák oproti tomu sa nedostavil, lebo už mal úrad lesného pána.

Mazalík navrhol, aby sa hneď vybrali do Viedne ako slovenské vyslanectvo. „Teraz,“ hovoril, „Nemci skorej pripustia k citlivému srdcu naše vzdychy, než pokiaľ nás hlodali oni sami.“

Ale Chvaliboh nič viac nechcel počuť o nevďačníkoch.

„Mali času dosť postaviť na nohy Slovákov, keby boli chceli. Ale uchádzali sa vždy len o priazeň grófov a barónov, ľutovali, že s nimi sa rozkmotrili, vábili ich do Viedne, Slovanmi pohŕdali, dali šprihať židovským novinárom na Slovákov, Čechov, Srbov, Chorvátov. Do Pešť-Budína^[323] vždy nazerali, do Záhrebu nenakukli. Srbom dali vojvodinu a učinili ich tam cudzozemcami; teraz ju sfúkli vcele. U nás ponechali na maďarských stranách maďarčinu, na slovenských zaviedli nemčinu. Maďarom dali svojich úradníkov, Slovákom Maďarov a Dajč-Čechov. Školy slovenské nám dali s nemeckou vyučovacou rečou. Dali vypracovať i návrh „korunnej zeme slovenskej“, ale len na postrašenie Maďarov. Bojovavším proti nim dali mastné úrady, nás, ktorí sme sa vystavili nebezpečenstvu za nich, uvrhli pod dozor, žiadali o nás mesačne zprávy. Pri takej politike, politike nevďačnosti a nenávidenia Slovanstva, muselo prísť, čo prišlo a nám mohla nadobro prejsť chuť skladať nádeju v pinč. Boli sme len slepým nástrojom v rukách bez lásky.“

„Všetky naše vymoženosti,“ dodal Hajžušek, „vyšly na zámenu pánov a tú sme zakúsili trpko. Hrdí služobníci pangermanizmu nepriniesli nám nič iného ako jedny cudzoty za druhé s hodným dodatkom rozmanitých daní, ktoré sotva už dakedy strasieme. Nôta pangermanizmu spriatelila nás s nôtou Rákóczyho.“^[324]

„Už akokoľvek,“ zamiešal sa Šuták, „ale ide nám o život. Pomoci a ochrany inde niet, ako vo Viedni.“

„A u koho tam?“ tázal sa Chvaliboh. „U tých, čo nás teraz povrhli Maďarom? Prosiť o zmenu, znamená žalovať na nich. Čo vykonaly všetky doterajšie vyslanectvá slovenské? Odpravili ich s peknými, ale prázdnymi slovami, a potom urobili kríž za nimi.“

„Ja dám hneď prerobiť svoju garderóbu, ošnurujem sa od päty do hlavy,“ riekol Hajžušek a odišiel.

„Od takého Nikodéma ani iné nečakať,“ hodil za ním rukou Mazalík.

„Súďte i o mne ako chcete, ale ja po prázdne frázy do Viedne viac nepôjdem,“ osvedčil sa i Chvaliboh a odišiel tiež.

„To robí tá kanonia,“ pokrútil Mazalík hlavou a Šuták prisvedčoval.

Tak to všetko vrelo a kypelo, keď sa vracal víťazný Faust s tovarišmi do Kocúrkova vo veľmi slávnostnom sprievode. Lebo vyšly mu v ústrety pri bubnoch a píšťalkách, za zvonenia všetkými zvonmi a pri streľbe z „waffen passov“^[325] všetky školské deti pod zástavami. Zadivil sa hrdina, že ho teraz toto mladé kocúrkovské pokolenie prijalo hlučným „dičírtešíkom“, keď ta idúc počul len samé „gelóbety“. Školiarske pozdravovanie je v Kocúrkove ako zástava na veži. Kam vietor potiahne, ta sa obráti. Hneď ťa každé decko na ulici pozdraví „dičírtešíkom“, hneď „gelóbetom“ podľa toho, či Nemci panujú, či Maďari. Na slovenské „pochválen“, rozumie sa, nikdy nepríde. Učitelia ukazujú v tom najväčšiu svoju bravúru.

Hrdina sa viezol — na kocúrkovských paniach. Chcem povedať, že koč, na ktorom sedel, ťahaly kocúrkovské panie. A prečo by nie? Keď kadejakým speváčkam a tanečniciam zapriahajú sa do kočov mladí páni, prečo by neboly mohly dámy kocúrkovské konať službu kobýl Faustovi?

Pred kostolom vítal víťaza vyšnurovanou rečou abas de Valle Obscura. Bol to pán, ako sa na abasa svedčí, veliký a bruchatý, ktoré potrebné vlastnosti si už za mladi nadobudol, pretože zdraviu škodných, zbytočných štúdií vždy sa opatrne vystríhal. Hlavu už mal ako koleno, ale tvár plnú a červenú ako rýdzik. Čítal ešte bez okuliarov, bo si oči šetril veľmi. Večery trávil pri kartách, dni pri biliarde, ktorý mal doma. Dopoludnia však prešiel mu čas prezeraním drahocenností a ochutnávaním vína, ktorého bol veľký znalec, a mal i sám vinicu v Tokaji. Toto bol pri vyvolení hlavný dôkaz jeho schopnosti, a druhý jeho štedrosť. Lebo farár má predovšetkým byť dobrým hostinským, a to náš farár i bol. Nestydatí hrdláči si ho chválili veľmi.