ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Uzavretie proti panslávom, uväznenie českého spisovateľa, objavenie predsavzatia Faustovho, občerstvenie.)

Na iný predmet previedli reč s velikým hrmotom ostrôh, vo sviniarskych čuhách, s klobúčikmi bez strechy, s mosadznými forkošmi v rukách prišlí, k raňajkám pozvaní matadori kocúrkovskí, Šúľoš, zvaný predtým Šúľkom, a Tátrahegyi, ktorého otec býval v Kocúrkove luteránskym slovenským farárom a menoval sa Repa. Syn advokát však besne nenávidel i Slovákov i luteránov. Tamtých chcel silou pomaďarčiť, týchto pokalvínčiť,^[206] čo v Uhrách na jedno vychodí.

Po slušnej poklone pánu mešťanostovi zazreli na Nemca tak škarede, že tento vtiahol so strachom hlavu do vysočizných podbradníkov, rečených ,fatermörderov‘ ako slimák do škrupiny. Potom sa vrhli s bendeguzovskou neviazanosťou^[207] na lavice. Šúľoš strelil pritom hlasite tým plynom, ktorým tchor zvykol ráňať sliepky s pántov. Tátrahegyi sa vystrel, uderil spolu nohy, zabrnkal ostrohami. Obaja ale boli zachmúrení, hnevní.

Čo im ležalo na srdci, ukázala bez odkladu prednesená obžaloba. Zvestovali o nebezpečných panslavistických pohyboch. Už vraj i naše slávne mesto zachvacuje táto nákaza.

„Nuž čo?“ potriasol si mešťanosta nohavice.

„Predstavte si, pane! Do Kocúrkova majú chodiť akési slovenské noviny.“

„Čo? Slovenské noviny do Kocúrkova?“ hodil Verešgál svoju kučmu o zem. „Takú poškvrnu nedopustím na slávne naše mesto, prisahám na panenský vrkoč mojej madámy.“

„Poviem viac,“ vetí Tátrahegyi. „Panslávi zriadili si slovenské kasíno.“

Pri tejto zvesti vytrhol si mešťanosta chlp vlasov z hlavy.

„Ani na tom ešte nie je dosť,“ dodal Šúľoš. „Usporiadali aj nedeľnú školu, aby tam rozširovali zásady panslavistické.“

Tu učinil Verešgál, čo biskup Kaifáš pri súde nad Kristom. Roztrhol na sebe mentieku a hodil sa o zem.

Ako panslávov udali: luteránskeho farára Mazalyigga, katolíckeho kaplána Chvaliboha, slovenského básnika Schuthaagha, lekára Hajzsuschka a Bobáka.

„0 prvých troch mám vedomosť,“ riekol na to mešťanosta, „o dvoch posledných zle ste zpravení, páni. Bobák je môj vyzvedač.“

„Obcuje každodenne s panslávmi,“ dotvrdzoval Tátrahegyi.

„Aby ich cesty a myšlienky vyskúmal,“ vysvetlil to mešťanosta. „Chce byť lesným, hľadá si zásluhy. I straniva lekára Hajzsuschka ste na omyle. Je to poctivý vlastenec, s celým domom.“

Denuncianti darmo namietali, že prečo teda obcuje s panslávmi? Verešgál stál na svojom, že je to muž, ku ktorému sa zločin panslavizmu nevmestí. Bol mu zaviazaný za vyliečenie postydnej nemoce.^[208]

Radili sa potom, čo robiť s uznanými panslávmi, a usniesli sa na tom, vykúriť všetkých z Kocúrkova. Spôsob sa vraj nájde. Straniva Chvaliboha uzavreli, písať hneď a hneď biskupovi, aby ho odvolal z Kocúrkova a farára abasa poprosiť, aby ho od týchto čias k žiadnemu farskému výkonu viac nepripustil. Obriadenie Mazalyigga vzal na seba Tátrahegyi.

„Už viem, čo učiním,“ položil si prst na ústa.

Len so Schuthaaghom bolo tvrdo, pretože mal svoj majetok, nezávisel, ako súkromník, od nikoho.

Faust porovnával v myšlienkach renegátov bosenských s renegátmi slovenskými.^[209] Rôznia sa v tom, že tamtí zapreli vieru, títo národ. Srovnávajú sa v tom, že sa vozia po ostatnom obyvateľstve s velikou zlobou za spolupôsobenia cudzej moci a ukazujú pritom velikú horlivosť, príčinlivosť, smelosť.

Z rozjatrenosti našich môžeme si vysvetliť tvrdé nakladanie s jedným, práve do Kocúrkova prišlým Čechom. Priviedol ho do anglického parku hajdúch. Mešťanosta požiadal od neho pas a tento bol na nešťastie český. Lebo v Čechách, odkedy šľachta česká počala sa tak horlivo za český národ hanbiť a tento podal po zrelom uvážení bratskú ruku Maďarom, ,príbuzným svojim in politicis‘, ide všetko dočista česky. Na univerzite, v školách, na všetkých úradoch panuje výlučne reč Dajč-Čechov.^[210] Nasledovne i pasy vydávajú sa len české. A taký bol i pas privedeného Čecha. Stálo v ňom, že je „chudý spisovatel.“ Pretože ale hodnú hromadu sadla a drahný kôš čriev tískal pred sebou a líca sa mu opálaly ako dákemu abasovi, vzniklo vážne podozrenie, že pas nevzťahuje sa na neho. „Hľa, hľa, aký chudý!“ obzerali ho sudcovia ako koňa pri kúpe. „Ruský vyzvedač,“ vyslovil mienku svoju o ňom Tátrahegyi, a Verešgál hneď dal hľadať u neho ruble. Tieto sa síce nenašly, s Čechom ale predsa naložili ako s ruským vyzvedačom. Bol uvrhnutý do žalára, práve toho, kde pražskí študenti plesneli pre chlapecké kriky^[211] už na dvanásty rok, keď tí, čo kráľa shodili,^[212] už dávno chodili po slobode.

Po odvedení „chudého spisovatela“ do chládku zmienil sa Faust o svojom predsavzatí, že mieni vystúpiť na Rvačár a oslobodiť Kocúrkovo od zbojníckeho obra Puchora. Žiadal k tomu pomocníkov.

Verešgál počul to s velikou radosťou. Lichotila mu tá myšlienka, že za jeho úradovania zvŕši sa čin tak pamätný. Ponúknutie teda prijal, ale o pomocníkov núdza. S rozkazom nedá sa tu nič počať. Treba mužov odvážnych, ktorí by šli do nebezpečenstva z dobrej vôle. A či takíto sa nájdu? „Uvidíme,“ riekol mešťanosta a poslal hneď bubnovať po meste, kto by sa na takú vec odvážil pre večnú slávu?

Ďalej o tom rozjímali pri raňajkách. Madáma Kakadú sama priniesla misu vo veľmi zaujímavom postavení. Pretože bola horúca, lapila ju do podvihnutých šiat z nepozornosti tak, že išla s nohami obnaženými vyše kolien.

„Tu,“ riekla prichádzajúc, „najmilšie jedlo pána mešťanostu.“

A tento prisvedčil so šelmovským úsmevom.

Boly to indické vtáčie hniezda, hrianky s čvíkotími lajnami, baranie vajcia, šťastlive vytrhnuté kocúrovi z pysku, a čerstvo zo „štajeramtu“ prinesené „mancetle“ na kvasno.^[213] Všetko bolo dobré, len tieto posledné nechutily nikomu.

Víno priniesol hajdúch. Vyšlo z pivnice trochu mútne, ale madáma ho očistila. Učinila s ním, čo činievajú gazdinké s vydojeným mliečkom. Precedila ho cez svoju košeľu, ktorá už raz musí na všetko slúžiť, na utieranie, na siakanie nosa, na precedenie. Pravda, že to neučinila pred hosťami. Ináč boli by si všetci hneď a hneď rozpárali bruchá^[214] ako japonskí dŕžavní služobníci, keď padnú v nemilosť u cisára, a neboli by spočinuli, až by si dočista neboli vymyli na jarku črevá. Lebo, veru, košeľa madámy Kakadú podobala sa veľmi našim papierovým desaťkrajciarnikom.

Kujon Vak Béla čušal cez celú refekciu ako psík pod krinolínou maminkinou, lebo sa pohneval. Chcel mať nezbedne najkrajšie vtáčie hniezdo, lež „apóka“, keď siahal nasilu po ňom, kľacol ho vidličkou po prstoch. To bol prvý aj posledný trest rozpustilca. Lebo pán Verešgál chcel vychovať z neho nielen velikého vlastenca, lež i veliký talent. A tak bol presvedčený, že veliký talent záleží práve len v drzosti, rozpustilom coganstve a nezbednom krikľúnstve. Nie div, lebo i on sám len týmito ctnosťami došiel velikej slávy v Kocúrkove.

Po občerstvení vstali všetci a utreli si ústa, pravda, nie o zem ako sliepka, lež do šatiek, vytiahnutých z nohavíc, madáma do košele.

Keď oni sa uberali preč, vstúpil pokorne neboráčisko Bobák. Nebolo mu už čo dať, len taniere vylízal tu prstom, tam jazykom.

Fausta stihla pri odchode maličká nehoda. Pretože malý sviniarik neprestával bubnovať mu na pinči, aby tomu urobil koniec, odložil ho na stranu, sviniarik ale nasypal mu tam doňho piesku a prachu. Keď teraz pochytil s nemeckou náhlivosťou svoj pinč, zasypal sa celkom, stavajúc si ho medzi úklonkami na hlavu. Madáma musela ho otrepovať svojou záponkou, ba i z pľundier prach mu vytriasať. Za to jej Nemec pobozkal obe rúčky s veľmi unylým pohľadom.

Madáma ho neznala dosť vynachváliť. „To muž na zjedenie,“ hovorila. „Keby sa tak premenil v soľný stĺp ako Lótova žena, ja by som nič nenechala kravám, sama by som celého slízala.“