ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Slávnostné modlitby za zdar pri Faustovom podniku. Scelistvované služby božie a rozličné udalosti pri tom.)

Pán mešťanosta Verešgál uložil na ten deň veliký všeobecný pôst s tým neprestupiteľným nariadením, že nikto nesmie viac na dúštek zjesť ako tri funty mäsa, ani vypiť viac, ako holbu pálenky, alebo tri vína.

Ustanovil tiež spoločnú procesiu všetkých vier a vyznaní po meste, ako Kossuth, keď chcel z republiky svojej vymodliť, vypôstiť a vykázať Rusov.^[290] Museli aj luteráni, kalvíni, židia nábožne spievať: „Abys’ nepriateľov cirkvi ponížiti a vykoreniti ráčil, teba prosíme, vyslyš nás.“

Modlitbu na túto príležitosť vypísali zo starého kancionála a znela proti Turkom a Antikristovi. Odriekal ju vo velikom katolíckom kostole židovský rabín. Omšu pod infulou slúžil abas de Valle Obscura. Evanjelium spieval, ako výborne v školách vycvičený spevák, luteránsky farár Mazalík, epištolu ruský pop a kalvínsky farár podvihoval pri najsvätejšom tajomstve premeny pontifikantovi kasulu. To všetko šlo tak svorne, ako všetci jednomyseľne nič neverili.

Bohužiaľ, že madámu Kakadú prenasledovalo dnes nešťastie. Keď išla do chrámu, zametajúc šatami ulicu, povstal krútivý vietor, zadul jej pod krinolínu a už ju schytilo do povetria, len Verešgál ju strhol za vrkoč nazpät.

I v chráme samom mala nehodu. Bo keď abas chodil v plášti, kropiac ľud, žiadal si madámu pokropiť hojnejšie pre velikú úctu k nej. Úslužnosťou svojou však zle jej poslúžil. Bo keď sa zahnal silne, otvorilo sa mosadzné kropidlo, mokrá huba vyletela a pľask madáme do tvári!

Modlila sa potom vrúcne z maďarskej modlitebnej knižky. To neškodilo, že ju mala obrátenú naopak. Suseda však ju na to upozornila. A madáma: „To mi ten chlapčisko doma tak obrátil.“

Ani nemanželský jej manžel nezostal bez nehody. Čul okolo seba neznesiteľný smrad. Mysliac, že to pochádza od daktorého zo senátorov, odtiahol sa. Lež smrad bol všade jednaký. Počal teda myslieť, že smrad pochádza od neho. A bolo skutočne tak. Pátrajúc po príčine, zistil, že žriedlom smradu je jeho vyšnurovaná mentieka^[291] s veličiznými gombami. Podšívka bola odpáraná a pán mešťanosta trochu nekaľavný na tajnom mieste. Páni senátori zapchávali si šatkami nosy cez celé scelistvované služby božie.

Kázeň bola trojaká odrazu. Mladým pánom kázal maďarsky kaplán, vychovaný vcele podľa potrieb veku; paničkám jeden huhňavý profesor nemecky; sprostači, pretože už Chvaliboh bol fuč, františkánsky fráter slovensky. Všetci kázali odrazu na bočkách. A k týmto prišiel ešte i štvrtý kazateľ v osobe strakatého psa. Tento vyvalil pysk pred oltárom, pokiaľ mu kostolník neukázal korbáčom, kde murári zanechali dvere, ktoré on i našiel s hlasitým plačom. Ale dvom po kostole čvirikajúcim vrabcom nemohol rozkázať.

Maďarský rečník kázal o troch učeníkoch, idúcich z Jeruzalema do Emaus, a poukázal v prvej časti, odkiaľ šli, v druhej, kam šli, v tretej, koľko ich bolo.

Nemecký hovoril o vejúcom vetríku a preukázal v prvej časti, odkiaľ prichádza, v druhej, kam ide, v tretej, ako ani jedno ani druhé nevieme.

Slovenský rozjímal o tom; aký to bol ten strom, na ktorý krátky Zacheus vybehol, chcejúc vidieť Krista Pána? A preukázal z Písma svätého, tradície a všetkých svätých otcov, že to bola vŕba. Pretože totiž nikde nestojí, že to nebola vŕba, nasledovne musela to byť vŕba; a to veriť je neodbytne potrebné pre duševné spasenie. On všetkých prekričal, takže nábožní Slováci až čelom bili o zem — v sladkom sne. Aby ich prebudil, počal kázať o umučení Krista Pána a líčil ukrutnosti židovské tak žive, že jeden murár v belavej kurtke nahlas zaklial židom Krista a pohrozil im päsťou, že všetkých pobije.

Pri tak slávnej príležitosti ozval sa i sám abas de Valle Obscura, ktorý už vyše tridsať rokov nedal počuť svoj pastiersky hlas. Lebo to i v Kocúrkove tak ako všade po velikých mestách. Chlapci kážu, farár je len na parádu. Teraz učinil abas výnimku a vzal si praktický predmet. Vysvetľoval tú rubriku Rituálu jágerského,^[292] ako sa majú krstiť ešte na svet neprišlé deti sikačkou.

Aby sa zachovala úplne rovnoprávnosť, ozval sa i rabín. Rečnil o tom, že musíme mať všetci vlastenectvo maďarské, osvetu nemeckú, založené obe na slovenskej zhovädilosti.

Po tomto použití slova božieho k spasiteľnému vzdelaniu vymenil abas čižmy s črievičkami, navliekol omšové rúcho, na ruky veliké kožené rukavice, dal si postaviť vysočiznú čiapku a tak vyšiel zo sakristie, pri plnopočetnej asistencii, pri zvuku trúb a rachote bubnov na chóre.

Oltár očistil zčasti kostolník od parobkov a chlapcov, ktorí cez celú kázeň klmali, rehotali sa, šeptali, chodili okolo oltára, sedeli na stupňoch. Komu dal buchtu po chrbte, koho vyšticoval, koho vyzauškoval, hrešiac im „huncútsky kríž“. I tie vrabce, čo dosiaľ skackaly na oltári po hlavách všetkých svätých i anjelov, odletely a sadly si na železný drúk, ktorý držal spolu steny svätyne a tiahol sa od jednej k druhej.

Ceremoniár udržoval poriadok medzi asistentmi a poslúchali všetci, len smelý rabín robil ustavičnú balamutu. Hneď misál, hneď abasovu krivuľu, rukavice, prsteň preniesol na iné miesto, a keď ceremoniár riekol: „To nemá tam byť,“ rabín odvetil: „Ale ja tak chcem.“

Cez celú luteránsku omšu sedel abas na povýšenom mieste so stupňami bokom od oltára a tam prijímal poklony. Hneď mu podali, hneď odniesli ťažkú, striebrom obíjanú krivuľu a vysokú čiapku.

Túto mu snímal a kládol na hlavu nespôsobný človek, jeden neohybný františkán. S infulou sňal mu i vlásenku. Abas zostal tam taký ako žltá tekvica, opravdivé „memento mori“. A práve vtedy spustí neplecha vrabec lajno s toho železného drúka, pod ktorým stála faldistória.^[293] Cuplo mu práve na temeno.

Pri zavŕšení najsvätejšieho tajomstva oltárneho zvonilo sa štyrmi spiežovými zvoncami aj mažiare vonka durkaly, ale pokľakli len katolíci z obecného ľudu, ostatní si práve vtedy postavili klobúky na hlavy. I na stupňoch oltárnych sediaci chlapci všetečili. Kostolník ich zase vyšticoval: „A vy kujoni! Budete sa obracať chrbtom k Pánu Kristovi? Ja vášho Krista!“

Počas prijímania stihla samého pontifikanta neslýchaná nehoda. Kýchlo sa mu tak v nečas a tak nešťastlive, že si hostiu zababral. Čo už holo robiť? Nepozostávalo nič iného, ako vziať to do úst, čo sedliak odhadzuje, páni kladú do vrecka.

„Ite missa est,“ spieval hlásnik, bo mal najlepšie hrdlo. Bolo ho počuť až na koniec mesta. Nie div. Vypil popredku dvanásť surových vajec.

Po omši priniesly bohabojné ženičky na posvätenie vence, nech som dobrým, nie menšie ako žarnov na ručnom mlynku. Abas mal čo dvíhať, keď ich pridŕžal k monštrancii. Čo viac, v jednom bolo plno ôstia, práve tam, kde ho abas pochvátil mäkkou ručičkou. Popichalo ho tak, že veniec hodil babe do tvári a odišiel pri zvuku trúb a bubnov.

Kostolník v širokých maďarských gatiskách zahasoval na oltári sviece. Keď sa pritom vypínal, pukol mu motúz na gatiach. Zostal na oltári nahý ako Adam a keď sa schýlil po gate, učinil všetkým divákom neslušný kompliment.

Za celý čas týchto scelistvených služieb božích spovedal v sakristii františkán s kuklou na hlave, s papierom a olovkom v ruke, pretože boly súčasne plnomocné odpustky. Bol veliký stisk, ako obyčajne. Kto chce pristúpiť k spovedníkovi alebo odísť od neho, kliesnil si cestu lakťami, socal, odstrkoval z celej sily, až sa uzváral. Okolo spovedníka čnela hlava pri hlave, a veľmi je pochybné, či on počul lepšie tajomstvá spovedné, či tie nepovolané uši pri ústach spovedajúcich sa hriešnikov. Pri tom všetkom žiadne tajomstvo nebolo prezradené, pretože ani nebolo čo prezradiť.

Parobok jeden, s takou bukrétou za klobúkom ako metla, len obracal klobúk so širokou particou medzi rukami a hrýzol ho zubmi, vyznať však nič nevyznal a na všetky otázky krútil záporne hlavou.

„Nemáš teda žiadnych hriechov?“

„Nie.“

„To nie je v poriadku,“ poučil ho františkán. „Statočný kresťan tak sa usiluje, aby mal vždy z čoho sa spovedať.“

Prijímať dával vonku, okolo kostola, a s ním spolu účinkovali krčmári. Každému, komu on dal odpredu hostiu, už nalieval krčmár za chrbtom pohárik pálenky.

Nechýbal ani div. Všetci katolíci vyšli z chrámu poznačení na čele čiernymi krížikmi. Oni si to vysvetľovali tak, že Boh sám poznačil svojich, ale študenti vykladali to prirodzene. Lebo oni naliali do svätenej vody černidlo.

Pred farou bol veliký shon, krik, chachot. Striehli tam čuhári na odchod Chvalibohov, chcejúc ho vyprevadiť z mesta s mačacou muzikou, aby pamätal, že bol medzi dobrými ľuďmi. Chuť im ale prešla. Miesto Chvaliboha vyjde ti z fary abas s mešťanostom a oznámia zástupu, že Chvaliboh je vymenovaný za kanonika ostrihomského.

To tak premenilo presvedčenie počestných Kocúrkovanov, že miesto mačacej muziky zaznelo zvučné „sláva“.