E-mail (povinné):

Jonáš Záborský:
Faustiáda

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Michal Belička, Dorota Feketeová, Zuzana Babjaková, Ivana Gondorová, Daniel Winter, Ivana Černecká, Lucia Muráriková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 214 čitateľov

IV

(Opisujú sa pamätnosti hradu božieho v nebi a tam držané porady.)

Žiaden slúžnodvorský[106] si ešte z verejných prác[107] taký kaštieľ nevystavil, ako je hrad a palác boží v nebi, hoci aj tento vybudovali vlastne chudobní ľudia, ktorí vôbec tým skvostnejšie paláce stavajú v povetrí, v čím biednejších chalupách mŕložia.

Všetko je tak vyhladené a vyleštené, že naši príchodzí hneď pri prvom kroku na dvore spadli, ako teľa na ľade, a nemohli ani povstať, ako podbité národy.[108] Darmo sa chápali, dokiaľ ich nepodvihli tu službu hofmajstrov[109] konajúci uhorskí gavalieri, v ich reči koniari.

Títo zdvorilí nemeckí Maďari vodili ich potom popod pazuchy a poukazovali im všetky pamätnosti najvyššieho nebeského dvora.

Ako učení ľudia chceli najsamprv vidieť knižnicu. Mysleli, že tam budú všetky diela všetkých národov, ale našli tam len knižky slovenské, teda pravý opak toho, čo sa stalo v Kežmarku,[110] kde všetky slovenské knižky boly vyhádzané a spálené. „Čo je príčinou toho?“ pokrútil Faust hlavou.

„Pretože slovenské knižky,“ odvetil ukazovač, „nikto na zemi nečíta, chce Boh, aby aspoň tu v nebi sa nachádzaly. Mohli by ste nám poslať, keď dáke nové dielo vyjde.“

„Ale snáď len výtečnejšie diela, ktoré kritika slovenská schváli,“ namietol Faust.

„Nič,“ vrtel ciceron rukou. „Práve naopak. Oproti takým dielam stratili sme vcele dôveru, ktoré kritika slovenská chváli a odporúča.“

Ostatne, srovnáva sa Boh vo vkuse s uhorskými pánmi. Má obľubu len v zbroji a durkaní. Jeho najväčšia potecha je voziť sa na plamennom koči s ohnivými žrebcami po oblohe, hrmieť a metať strely medzi chmárami, vypaľovať delá, na koho mu daktorý sedliak poukáže.

Tieto koče a delá nebeské, ktorými aj satan bol so svojou čeliadkou z neba vyplašený, ukázali našim pocestným. Najväčšie z nich nesie nápis: „Posledný dôkaz.“

Čítaním Boh neláme si mnoho hlavu. Len do novín nakukne tu i tam, aby vedel, čo sa robí na svete. Drží všetky maďarské z povinnosti, ale číta len slovenské ako najlepšie poučené. Pokiaľ Thullov „Krajan“ vychodil,[111] čítaval ho s obľubou pre jeho výborný sloh. Teraz sa obrátil k „Slovenským novinám“[112] preto, že z nich najlepšie sa dozná, kde aký sa ukrýva pansláv.

Oproti tomu je velikým milovníkom pekných plastických umení. Obrazáreň jeho je znamenitá. Tam videl Faust prepamätné obrazy v zlatých obrubách. Ktoré sa mu najviac zaľúbily, tie si odtlačil fotograficky do Denníka, nachádzajúceho sa v našich rukách.

Na jednom sedia pri stole ministri Bismarck a Rechberg.[113] Pred nimi ležia na tanieri šlezvig-holštajnské figy, ktoré spoločne vyhrabali z dánskej pahreby.[114] Bismarck napľuje na ne: „No, jedz teraz!“ Rechberg odchádza s hnevom, Bismarck odnáša figy so smiechom.

Na druhom stoja Maďar a Nemec, obaja s nožmi pred Slovákom a ukazujú jeden na druhého s potuteľným smiechom. Maďar hovorí: „Mňa sa drž, tento ti chce vyrezať vrecko.“ Nemec: „Tohto sa boj, ide ti vyrezať jazyk.“ Slovák úbohý, čo má robiť? Vyvalí i jazyk i vrecko: „Režte!“

Na treťom pľujú si do dlaní Srb a Turek. Tento sa obzerá po Nemcovi, Francúzovi a Angličanovi:

„Mám sa dať s ním za pasy?“

„My sme s tebou,“ povzbudzujú ho diváci.

Na štvrtom obracia renegát Omer paša[115] nad vatrou na ražeň nadiateho Černohorca. Okolo stoja kráľovná Viktória[116] s tanierom, Napoleon III. s vidličkami, Buol-Schauenstein[117] s nožom. Cár Alexander II.[118] hrozí im od chrbta.

Na piatom vážia Angličania smejúcemu sa sultánovi funty na vykorenenie kresťanov; poslanec anglickej biblickej spoločnosti,[119] podáva mu debnu s bibliami v nádeji obrátenia Turkov na vieru kresťanskú.

Na šiestom podáva minister Schmerling[120] Dajč-Čechovi[121] pečeného fasana, českému Čechovi prázdnu misu a podpísané stojí: „Rovnoprávnosť.“

A podobných obrazov tam mnoho. Kto chce vidieť všetky, nech ide do neba; kto skutočnosť, nech sa ohliadne okolo seba na zemi.

Je tam i znamenitá sbierka starožitností. Leží tam medziiným na katechizme ten lievik, ktorým Boh „nalieva čnosť“ ľuďom, a na stole ten Kalvínov peršpektív,[122] ktorým Boh vyhľadáva ľudí, určených od večnosti pre nebo. Kto nie je k šťastiu tomu predurčený, ten sa darmo usiluje žiť spravodlive, musí prísť do pekla. Všetka svätosť mu toľko osoží, ako panslávovi učenosť.

Odtiaľto pošli do listárne, kde sa odkladajú všetky také písomnosti, ktoré na zemi zostaly púhou literou alebo boly zavrhnuté, a práve preto prišly pred Pána Boha. Tu je turecký hathumajum o rovnoprávnosti kresťanov s mohamedánmi. Tu aradské uzavretie z roku 1849,[123] že Maďari sa zriekajú nadvlády nad inými uhorskými národmi a nárokov na ich zmaďarčenie. Tu ústavy rakúske zo 4. marca 1849,[124] z 20. októbra 1860 a februárska z roku 1861, so všetkými patentmi o rovnoprávnosti všetkých národov. Tu svätomartinské Memorandum Slovákov zo 6. júna 1861. Tu prosby obcí straniva vydelenia lesov a gemerských Slovákov straniva pokutovania jelšavských utrhačov.[125] Toto všetko dôjde až tu v nebi uskutočnenia.

Pokiaľ toto všetko ohliadali, shromaždili sa povolaní do velikej paloty k tajným poradám o záležitostiach rakúskych. Naši hrdinovia vyslovili, že by si žiadali byť prítomní a ciceróni v atilách[126] povolili im to ochotne. Voviedli ich tichučko a postavili tajne za dvere.

Za vrchstolom sedeli Boh Otec, Boh Syn a Boh Duch Svätý. Okolo stola svätí, Štefan, Imrich, Ladislav, Leopold, Bonifác a ešte daktorí iní, medzi nimi aj svätý Macchiavelli.[127] Panna Mária, ako patrónka Uhorska, bola tiež prítomná. Prišla práve z haršackého lesa, povolaná telegrafom.

Počiatok rokovania bol trochu hlučný. Lebo svätý Macchiavelli vzbudil hádku o predné miesta, ako bolo na tridentskom cirkevnom sneme.[128] Tu ale utíšil Boh Otec škriepku nakrátko. Pometal všetkých za radom do svojho šapapá, potriasol, poopálal a kto pritom skorej vypadol, ten zaujal čestnejšie miesto.

Keď už sedeli, zaspievali predovšetkým Vörösmartyho[129] „Szózat“,[130] toto maďarské Credo, ktoré čoskoro všetky iné piesne z chrámov vytisne. Tu ale zneje trochu ináč. Upravený je zvláštne pre Slovákov takto:

„Vlasť Maďarov i vy majte,
ó Slováci, radi;
lebo čo vám u nás chybí
a čo vám tu vadí?

Osveta sa vám a pravda
v panskej reči dáva;
vaša sprostá reč sa v krčmách
svojho drží práva.

Rovnoprávnosť máte celú
a všetky jej dary;
tak dávate vojsko a daň
ako i Maďari.

Títo dajú vám i vína,
dohánu, slaniny;
len otvorte štedré mešce,
keď vám tečú sliny.

Čo chceš viac? Ak ti to málo,
kam pôjdeš, národe?
Tu tebe žiť pri uhorskej
i umrieť slobode.“

Po odspievaní „Szózatu“ započaly sa porady a šly hladko, bez rozdráždenia. Lebo v tejto užšej ríšskej rade nebeskej neboli prítomní ani Václav, ani Vojtech, ani Mohor, ani Stanislav, ani Cyril a Metod,[131] ani žiaden iný slovanský svätý, ba ani len pôvodca tej preslávenej zásady,[132] že by si západní Slovania teraz museli stvoriť Rakúsko, keby ho nebolo. Pri tak riešiteľných poradách nemajú Slovania miesto, Nemci ale a Maďari, tí sa vždy ľahko porozumejú a podelia.

Zpočiatku však predsa povstal ľahký spor medzi Leopoldom s jednej, svätým Štefanom a Ladislavom s druhej strany. Leopold bol za jednotné, silné Rakúsko a rovnoprávnosť všetkých rečí s výlučným panovaním nemeckej. Radil, aby sa stvorilo vlastenectvo rakúske a aby sa k tomu pracovalo cestou novín, ktoré treba sveriť výlučne židom preto, že u nich vlastenectvo nebolo nikdy predmetom zištných špekulácií. Oproti tomu svätý Štefan a Ladislav navrhli svätú dvojicu, aby sa Nemci podelili o materiál — Slovanov s Maďarmi: „Čo s tamtej strany Litavy, je vaše, čo s tejto, naše.“

„To by bola potom akási Litvánia,“[133] vrešťali Nemci tak, že i Boh Otec zamiešať sa musel: „Znášajte sa, dietky, znášajte sa.“

Leopold znovu pozdvihol hlas za naprosté panovanie pinča a proti dvojici preto, že Česi a Chorváti také majú právo ako Maďari.

„To beriem na seba ja,“ chcel ho uspokojiť Boh Otec, ale Leopold si nedal povedať.

„My máme moc v rukách,“ hovoril a Nemci prisvedčovali.

„Nechže teda bude takto,“ sprostredkoval svätý Ladislav.

„Za cenu národnej nadvlády prinášame v obeť štátnu samostatnosť.“

Keď Nemci ešte ani na tom nemali dosť, povstal s velikým srdom gróf Zay:[134] „Nám ide národnosť nad spasenie. Jestli neprikryje jedna kučma[135] všetky národy s tejto strany Litavy, my sa všetci vysťahujeme z neba.“

Hrozba tá rozhodla. Nemci sa zľakli a ustúpili. Dvojica sa dohodla, pinč a kučma podelily sa bratsky.

Nemci sa potešili pri obeti svojej tým, že síce menšie, ale istejšie bude veno, ktoré prinesú velikej Germánii. Lebo oni sa držia, ako dobrí kresťania, Písma, ktoré povedá: „Nemáme zde miesta zostavájúciho, ale onoho budúciho hľadáme.“

Pri nastalom objímaní sa sporných stránok vykĺzali sa naši hrdinovia z božského paláca nezbadane.

Pri vrátach prišiel im v ústrety lysý Peter s kľúčom: „Hľadám vás práve. Vysvetlite mi jednu pochybnosť. Tu mi často prichádzajú biedni ľudia, ktorí samých seba nazývajú Slovákmi a povedajú, že pochádzajú z Uhier; ale z Pešti a Viedne dochodia nám úradné zprávy, že Slovákov vcele niet. Čo to za robota?“

„To je takto,“ dal sa vysvetľovať záhadku Faust. „Slovákov niet, kde sa rozdávajú úrady, hodnosti, tituly, statky; ale kde ide o dane, roboty, služby, vojakov, tam Slováci sú. Slovákov niet v ríšskej rade, na sneme, v ministerstvách, úradoch županských, v uniformách maršalských, pod infulami;[136] ale pri vojenskej sprostači, pri pluhu, remeslách, na pltiach, v baniach, v kuchyni, v chlievoch, v čeľadných chyžiach, tam Slováci sú. Slovákov niet, keď sa vodí dobre; keď ale zle, vtedy Slováci sú „meine lieben Herrn Slowaken“.[137] Slovákov niet, keď sa hlásia o školy, o úradníctvo zbehlé v ich reči; keď ale chce sa rozveseliť vysoké panstvo jalovými vtipmi Figara,[138] ale zasmiať sa v divadle, vtedy Slováci sú.“

Peter zaďakoval za zaujímavé vysvetlenie, Faust dodal: „Ty ale ukáž nám cestu do očistca. Keď sme už tu, chceli by sme vidieť všetky teologicky pamätné miesta.“

„Vďačne,“ Peter nato a napísal im hneď na kolene pas, aby ich dakde nehabali. Potom vyniesol z božieho paláca a zahodil na nich salamandrové plášte[139] a tak ich priviedol ku koptiacemu sa dymníku, ktorým naši hrdinovia spustili sa, ako zmok s pokladmi, do očistca.


[106] Žiaden slúžnodvorský — slúžny, náčelník okresu

[107] Z verejných prác — išlo o jednoduché zneužitie úradnej moci, keď totiž slúžny si dal všeličo urobiť z verejných prostriedkov pre svoje súkromné potreby

[108] Ako podbité národy — podrobené

[109] Službu hofmajstrov konajúci… — koniari. Hofmajster (z nem., dvorný majster) bol pôvodne správcom panského alebo kráľovského domu. Neskoršie sa hofmajstrami volali úradníci, povolaní bdieť nad prísnym zachovávaním predpísaných dvorských obradov. Maď. lovag znamená rytier, autor ho však dáva do súvisu so slovom „ló“ (kôň) a preto vtipkuje, že uhorskí gavalieri čiže rytieri sú „v ich reči koniari“.

[110] Čo sa stalo v Kežmarku — kde Záborský študoval tri roky a kde vyvinul horlivú činnosť v spolku slovenskej mládeže, rozmnožiac jej knižnicu. S jeho odchodom zanikla tam „Slovenská spoločnosť“. Osud jej knižnice mohol byť taký, že knihy z nej povyhadzovali a popálili, lebo o podobnom zachádzam so slovenskými knihami v 19. storočí v Uhorsku je i viacej zpráv.

[111] Kým Thullov „Krajan“ vychodil — Istý Leopold Thull r. 1864 vydával v Pešti mizernou slovenčinou písaný maďarizačný plátok s hrdým názvom „Krajan“, obrázkový slovenský časopis.

[112] Teraz sa obrátil k „Slovenským novinám“ — rozumej Bobulovým (1868 — 1875), ktoré maly celkom iné stanovisko k maďarsko-slovenskej otázke ako „Pešťbudínske vedomosti“ a ich pokračovanie „Národnie noviny“

[113] Ministri Bismarck a Rechberg — Kn. Otto Bismarck (1815 — 1898), pruský minister, „železný kancelár“, zakladateľ Nemeckej ríše (1871),stojacej pod vedením Pruska, Gr. Johann Bernhard Rechberg (1806 — 1899), rakúsky štátnik, v r. 1859 — 60 ministerský predseda rakúsky a do r. 1864 zároveň i minister zahraničných vecí

[114] Šlezvig-holštajnské figy, ktoré spoločne vyhrabali z dánskej pahreby — Pre ústavnú otázku v Šlesvig-Holštajnsku (bolo vtedy spojené osobou panovníka s Dánskom) a i pre otázku nástupníctva trónu došlo v r. 1864 — 5 k vojne medzi Dánskom na jednej, Rakúskom a Pruskom na druhej strane. Malé Dánsko bolo porazené, muselo sa vzdať tých území, ktoré po prusko-rakúskej vojne (1866) celé zabralo Prusko.

[115] Renegát Omer paša — Omer paša, pôvodne Mihajlo Latas (1806 — 1871), poturčenec. R. 1835 bol v krymskej vojne tureckým hlavným veliteľom. R. 1862 premohol povstalcov v Hercegovine.

[116] Kráľovná Viktória (1819 — 1901) — od r. 1837 anglická kráľovná. R. 1876 prijala titul indickej cisárovnej.

[117] Gr. Karl Ferdinand Buol-Schauenstein (1797 — 1865) — od r. 1852 rakúsky minister a predseda ministerskej rady. V krymskej vojne prenáhlenou mobilizáciou veľmi urazil Rusko, ostatné veľmoci však nezískal, takže Rakúsko zostalo nakoniec celkom osamotené. On je ideovým pôvodcom katastrofy Rakúska z r. 1859.

[118] Cár Alexander II. (1818 — 1881) — od r. 1855 ruský cár. Pre potlačovanie revolučno-oslobodzovacích hnutí dostalo sa mu názvu „kat.“

[119] Poslanec anglickej biblickej spoločnosti — V Anglicku bolo viacej takých spoločností, starajúcich sa o to, aby sa Biblia prekladala do najväčšieho počtu jazykov a dostala sa za najlacnejšiu cenu medzi najširšie vrstvy čitateľstva. Najznámejšia z tých spoločností je Britská a zahraničná biblická spoločnosť v Londýne (od r. 1804).

[120] Minister Schmerling — rytier Anton Schmerling (1805 — 1893), rakúsky štátnik, bol r. 1848 ministrom vnútra a spravoval i ministerstvo zahraničných vecí. Bol vtedy vedúcou osobnosťou celej vlády. R. 1849 prevzal po Bachovi ministerstvo spravodlivosti a ako taký odlúčil justíciu od administratívy. Po demisii z r. 1851 stal sa r. 1860 znova štátnym ministrom a bol ním až do r. 1865, keď jeho dielo, februárová ústava (patent z 26. februára 1861), narazila na tuhú opozíciu maďarského politického vodcu Fraňa Deáka.

[121] Dajč-Čechovi (nem.) — českému Nemcovi

[122] Kalvínov peršpektív — rozumie sa tým náuka reformátora Jána Kalvína o predestinácii (predurčení, z lat.)

[123] Aradské uzavretie z roku 1849 — stalo sa na sklonku revolúcie, keď už boly ruské pomocné vojská v Uhorsku. Maďarská revolučná vláda sa r. 1849 uchýlila zo Segedína do Aradu a tam sa 11. augusta 1849 Kossuth s celým ministerstvom zriekol vlády, prepustiac diktátorskú moc generálovi Arturovi Görgeymu. (Ten sa už o dva dni vzdal so zvyškami armády Rusom pri Világoši.)

[124] Tu ústavy rakúske… — Ústava, ktorú vypracoval parlament v moravskom meste Kroměříži, zdala sa rakúskej vláde veľmi slobodomyseľnou. Preto vyhlásila 4. marca 1849 tzv. Stadionovu ústavu, ktorá proti kroměřížskej zdôrazňovala panovnícke práva. Po potlačení revolúcie marcovú ústavu, i tak nikdy neuskutočnenú, aj formálne zrušili tzv. silvestrovými patentmi (otvorenými nariadeniami) z r. 1851 a zaviedli znovu absolutizmus. Keď sa pomery zmenily — po prehratej vojne s Francúzskom a Sardínskom r. 1859 — zaviedli ďalšiu oktrojovanú ústavu (natisnutú z vôle panovníka), októbrový diplom (z 26. októbra 1860). Podľa tejto ústavy pre celú habsburskú ríšu, teda i pre Uhorsko, mala byť ríšska rada. V októbrovom diplome boly vyslovené len základe zásady a podrobnosti mala vykonať ďalšia úprava. Po zmene ministerstva v decembri 1860 dostal Anton Schmerling za úlohu sostaviť nové oktrojované zákony. Februárový patent (vyšiel 26. februára 1861), hoci mal vykonávať zásady októbrového diplomu, v skutočnosti bol novou oktrojovanou ústavou. Proti októbrovému diplomu znamenal februárový patent značný pokrok centralizmu na ujmu federalizmu (samospráva jednotlivých krajín habsburskej ríše). Februárová ústava bola dosť neúplná a preto ju neskôr podopĺňali novšími zákonmi. Vyzdvihli ju r. 1865, keď padlo Schmerlingovo ministerstvo a keď ho vystriedal gr. Belcredi. Po skončených vyjednávačkách medzi panovníkom a Maďarmi dostaly neuhorské krajiny ríše r. 1867 ďalšiu oktrojovanú ústavu, tzv. decembrovú, skladajúcu sa z radu základných štátnych zákonov. Táto ústava platila pre rakúsku polovicu habsburskej ríše až do rozpadnutia monarchie r. 1918.

[125] Straniva pokutovania jelšavských utrhačov — Išlo o príhodu z 1. januára 1867 v Jelšave, kde mali v tamojšom hostinci revúcky slovenský profesor Dr. Ivan Br. Zoch a mestský pokladník Karol Štefančok politickú debatu s niektorými Jelšavanmi. Prekrútené reči Zocha a Štefančoka boly vítanou zámienkou pre bezzákladnú inkvizíciu proti nim dvom a v menšej miere i proti ďalším dvom Slovákom, ratkovskému notárovi Danielovi Gallaymu a Michalovi Bakulinymu, vtedy slúžnemu. Kým týchto dvoch gemerský fiškus (prokurátor) Alojz Létássy dosť skoro prepustil na slobodu, Zocha a Štefančoka nechal uväznených od 29. januára až do 7. marca 1867. Nikto z prenasledovaných nedostal ani najmenšieho zadosťučinenia.

[126] V atilách — dlhých kabátoch, ktoré boly súčasťou uhorského parádneho zemianskeho obleku

[127] Niccolo Macchiavelli (1469 — 1527) — slávny taliansky historik a politik. Napísal závažné politické dielo „Il principe“ (Vladár, 1514). „Macchiavellizmus“ je hanlivé označenie, znamená politiku, založenú na úskoku a podvode. „Svätý Macchiavelli“ je ironické pomenovanie.

[128] Ako bolo na tridenstskom cirkevnom sneme — ktorý bol v r. 1545 — 63. Išlo na ňom o formulovanie učenia a poriadku katolíckej cirkvi proti učeniu protestantov. Ním sa posilnila pápežská moc, lebo snem prijal dekréty podľa pápežovho želania. Trident (tal. Trento) je mesto v južnom Tirolsku.

[129] Michal Vörösmarty (1800 — 1855) — maďarský básnik a plodný, mnohostranný spisovateľ. Osviežil a takrečeno znova založil maďarskú básnickú reč.

[130] Szózat — (Ohlas, 1836, tlačou r. 1837) je povestná báseň Vörösmartyho, má význam druhej národnej hymny.

[131] Václav, Vojtech, Mohor, Stanislav, Cyril a Metod — sú uctievaní katolíkmi ako slovanskí svätí

[132] Pôvodca tej preslávnej zásady… — bol ním František Palacký (1798 — 1876), význačný český historik a politik

[133] Akási Litvánia — od pohraničnej rieky Litavy, deliacej Rakúsko od Uhorska. Pomenovanie „Litvánia“ je, pochopiteľné, ironické.

[134] Gróf Karol Zay (1797 — 1871) — od r. 1830 generálny dozorca evanjelickej cirkvi v Uhorsku, bezohľadný a divoký maďarizátor.

[135] Kučma (maď. gucsma) — kožušinová zimná čiapka. Autorovi je tu kučma, súčiastka maďarského obleku, takým reprezentantom prehnaného maďarského nacionalizmu, ako je pinč (cylinder) reprezentantom rakušiactva.

[136] Pod infulami — čiapkami, aké nosia v katolíckej cirkvi arcibiskupi, biskupi, infulovaní prepošti a opáti

[137] „Meine lieben Herrn Slowaken“ (nem.) — moji milí páni Slováci. Posmešok na spôsob, akým cisár oslovoval slovenské deputácie, keď boli aj Slováci dobrí (zastrašovať aspoň trochu nepovoľných Maďarov).

[138] Jalovými vtipmi Figara — „Le Figaro“ bol názor veľmi obľúbeného a rozšíreného denníka francúzskeho (od r. 1851), ale Figaro bol i názov viacerých humoristických časopisov. Zo zmienky vidno, že išlo práve o niektorý taký časopis, ktorý však bližšie už nebolo možno zistiť.

[139] Salamandrové plášte — Myslí sa tu na mloky (Salamandridae), možno i na salamadra, ktorý je podľa povier dobrý alebo neutrálny duch ohňa.

« predcházajúca kapitola    |    nasledujúca kapitola »




Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.