ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Trochu nejasno hovoríte,“ povedala Irena Rutkovská po malej pauze, „zato dosť poeticky. Ani som nevedela, že ste taký ohnivý zvelebovateľ krásy, už či takej alebo onakej. Myslela som, že vy pre číslice, výpočty a plány ani nestihnete…“

Chlebík šípil v slovách vdoviných posmelenie. Odložil cigarku na bronzovú mištičku, presadol s taburetu k nej na diván. Ona sa ani nehla. Jej pyšné, obnažené plecia svietily matovým bleskom ako svieža slonová kosť.

„Ach, veru, veru,“ celkom oživený povedal Chlebík. Oči mu behaly, pravá ruka živo posunkovala. Zdalo sa, jeho záujem o vdovu bol zdvojený niečím novým. „Číslice, výpočty, plány, milostivá, berú mi spánok nocí a mier dní!“

A tu Chlebík začal priduseným tónom rozprávať o svojom žití-bytí, o smutnej, ťažkej, krvopotnej prešlosti svojej, no i o nádejach, plánoch, a najmä o svojich snahách a ideáloch. A keď Irena Rutkovská, nahnúc hlavu, pozorne vypočula jeho teórie, prešiel i na jednotlivosti, na praktiku. On totiž („ako bude neomylne už známe prvej mecenáške kraja“) zakladá veľkú národohospodársko-finančnú spoločnosť „na zužitkovanie všakových surovín“, a to na celkom nových, ním samým odokrytých a vypracovaných ekonomických a finančných princípoch, na celkom nových, nikde dosiaľ nejestvujúcich osnovách. Bude to niečo konzorcionálneho, slobodného, aby sa v kraji utvorily „bohaté individuálnosti“; účastinárske spolky už sa zastarely, chovajú iba netrebné stáda úradníkov, ich kapitál nemá duše — to sú iba stroje bez života… Nám boháčov treba. Podnik, vlastne celá plejada podnikov, má skvelé výhľady v kraji, v ktorom suroviny hynú vôbec bez všetkého úžitku. Ľudia hľadajú, a chodia tu okolo pokladov prírodných… Keď budeme mať umných boháčov, i ľud dostane prácu i zárobok.

Chlebík hovoril síce dosť konfúzne, najmä keď sa usiloval vysvetliť oné nové ekonomické princípy a osnovy, ale hovoril plynne, s meniacou sa intonáciou, s ohňom ako by schválne priduseným. Irena ho počúvala pozorne, neodťahovala sa, keď sa jej nenazdajky tesno priblížil, a celkom blízko videla, ako mizne z jeho veľkých, vypuklých očú jemná hmla a skŕsajú v nich dve tuhé, bodľavé iskierky.

„Ostatne,“ doložil, keď vdova nerobila nijakej poznámky, na otázky, či je tak alebo nie tak, neodpovedala, „azda budem taký šťastný zasvätiť milostivú paniu podrobne do diela a jeho jemných záhybov… Smiem sa kochať nádejou?“

Irena Rutkovská kývla hlavou a pozrela na lampové perielkové sitko. Ani nevedela prečo, začala očami čítať farbisté perličky. A potom zas hľadela do pusta, ďaleka. Daniel Chlebík trochu sa zamračil, iskierky mu zhasly v očiach.

„Alebo je zadubená,“ pomyslel si, „alebo skúpa… No ja nie som človek, ktorý by sa dal odstrašiť nóbl mlčaním.“

Irena Rutkovská sa strhla, keď sa prestaly sypať umné, premyslené, no akousi duševnou prázdnotou raziace slová mladého človeka. Jej bolo, ako keby razom mlyn prestal hrkotať. Pozrela na Chlebíka, a bolo jej ho ľúto.

„Odpusťte,“ riekla, „rozčúlil ma hodne dnešný šum… Moja migréna sa, tuším, hlási.“