ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Milosrdná sestra Marta nerada videla častejšie návštevy Vydrínovcov. Vysoko si vážila rodinný cit, lásku rodičov k decku, ale jej povolanie bolo opatriť chorú, chrániť pred neprajnými dojmami, a ak možno, prinavrátiť jej zdravie, pomôcť premôcť strašnú, nákazlivú chorobu týfu. Všetko ostatné bolo bočné.

Vlastná mať Katarínka raz nemohla sa mierniť, keď zazrela svoje dieťa ležať v cudzom dome, pod cudzou strechou, v ruke cudzej opatrovníčky. Nielen bôľ, ale i svedomie hovorilo: „Sama som ju oddala sem… Sama som ju z domu hnala… Sama som príčina, že teraz tu leží bledá, bezpomocná, chorá!“

Jej malodušné nariekanie, až detinské zalamovanie rúk, usedavý, hlasný plač, večné slzy a vzdychy musely nedobre vplývať na stav ťažko chorej, hoc i nebola vždy pri povedomí, a možno, ani nevedela, že to mať narieka. Sestra Marta krotkými slovami napomínala mať nezabúdať na všemohúcnosť božiu a radšej nie lamentovať, ale spoľahnúť sa na jeho vôľu a modliť sa k Hospodinovi. Pre povrchnú, plytkú dušu Katarínkinu nebolo útechy v slovách ženskej, ktorá sa zriekla všetkých životných radostí a žila jedine Bohu a blížnym.

Vydrín zas bol prihrmotný, chcel nasilu budiť Elu, napomenúť, aby sa neoddávala slabosti, že pevná vôľa všetko premôže. A pritom i on štkal, škaredil sa a vzdychal.

Nelu sestra Marta ani nepripustila do Chlebíkovej spálne.

„Máte jednu dcéru na smrteľnej posteli, či vám je to ešte málo? Či nevidíte, že sa týfus chytá?“ tvrdo odvetila na prosbu Katarínky, aby Nelu privolala pomáhať opatrovať chorú.

„Veď vám je pomoc potrebná! Toľké dni, toľké noci!“

„Ja nikoho nepotrebujem. Sluhov je dosť. A či chcete, aby som sa sobrala?“

Katarínka zatichla, utiahla sa za španielsku stenu a tam tíško plakala. Hľa, cudzia osoba berie jej prosto z rúk vlastné dieťa, ako jej ho už predtým vzal Daniel Chlebík! Oni sú nad ním pánmi, nie ktorá ho porodila a plekala! Krátkozrakosť Katarínkina bola taká, že časom hodila zlostný pohľad na sestru Martu zpoza španielskej steny.

A jednako bolo tak: sestra Marta veruže nepotrebovala hluchej pomoci, pri ktorej by bolo viacej citu ako diela. Všetko konala prísne, akurátne, bez najmenšieho náhlenia, isto, správne, s chladnou rozvahou, ktorá sa zdala materi bezcitnou, špitálsky studenou. Jej biele, až k pazuchám obnažené ramená boly ustavične v práci a každý moment jej práce bol účinný a prepotrebný.

Chorej bolo ťažko a prebolestne, keď sa musela pohnúť. Marta studené obkladky na život vedela tak nežne a zručne aplikovať, že chorá ani nezavzdychla, ani nebadala premeny kompresov. Keď sa chorá sprotivila prijať liek, milosrdná sestra s milou, presvedčujúcou istotou a nezlomnou energiou premohla každý odpor. Chorá ani nezbadala, ako sa liek dostal do jej horúcich úst. Pri prekladaní na sviežu posteľnú plachtu, pri preobliekaní nočnej košieľky biele, mäkké a pritom mocné ruky ošetrovateľky neznepokojily ani najmenej trpiacu: len razom pocítila prijemný chlad čistej bielizne. A vtedy sa ľahunko usmiala; v úsmeve bola iste hlboká vďaka. Už ako by ju poznávala. Bola jej poslušná. Keď sa sestra len na moment vzdialila, Ela bola nepokojná, vzdychala.

No milosrdná sestra Marta mala úplne v moci nielen samu chorú, ale jej vplyv sa rozprestieral na celý dom, od Chlebíka počnúc po poslednú kuchynskú dievku, od Jána Vydrína po Nelu.

A sama bola temer bez všetkých nárokov a potrieb. Nikoho o nič neprosila, nikoho neunúvala. Bielizeň jej posielali z rehole každý druhý deň. Na nej sa všetko skvelo čistotou a vkusom, hoci kláštorsky jednoduchým. Nik ju nevidel sadnúť si k jedlu - ona čo-to pri práci dala si do úst a chlipla zo sódy. Sna ako by vôbec nepotrebovala. Celé noci prebdela pri chorej, modliac sa ruženec.

Emília ju posielala do susednej izby na oddych, kde bola pre ňu pripravená posteľ. Veď ona, Emília, bude hore.

Sestra Marta sa usmiala. Dobre poznala slabosti rodinných opatrovateliek. Veď raz i Emíliu pristihla v hlbokom sne na foteli, a Ela volala darmo: „Vody!“

Sestre Marte postačilo, keď si cez deň ľahla na široký kožený diván v spálni na pol hodinky. No ako Ela pohla rukou alebo vzdychla, už skočila s divána, chytila jej malú horúcu rúčku, pohladila ju po rozpálenom líci, vymenila obkladok na hlávke, napojila ju ľadovou vodou.

Pokoj, tichosť zavládly celým domom: služobníctvo bolo pokorné, úslužné. Chlebík sám bol skromný, Emília sa naučila konať a nelamentovať, rodina, keď i prišla, to len na moment a chovala sa zdržanlive. Všetci začali hľadieť na sestru Martu ako na anjela záchrany a spásy. To preto, lebo Marta všetko konala nie pre seba, ani pre nich, vlastne ani nie pre chorú, ktorú si náramne obľúbila, ale pre svojho najvyššieho Pána a Spasiteľa. Obľúbila si Elu pre jej krásu, pokoru, trpezlivosť, pre jej čudnú sudbu, ktorou jej svadobné lôžko premenilo sa na posteľ bolestí a boja o život.

„Očakávam krízu,“ riekol starý doktor, „kázal som povolať profesora z Viedne na konzílium. Keď príde, pošlite hneď po mňa.“

„Konzílium!“ vzdychla si sestra Marta, ktorá videla mnoho sto konzílií; pozrela vnímave na Elu, a otvrdnuté srdce milosrdnej sestry sa bôľom zatriaslo. Ela bola taká pokojná, bledá, ale vždy ešte krásna. A nad tou krásnou, belavopopolavou hlávkou vznieslo sa osudné slovo: konzílium.

Ekvipáž Chlebíkova zastala pred runovskou vilou a z nej pomaly, s rozvahou vystupoval slávny interný profesor na viedenskej univerzite. S kozlíka soskočil jeho vlastný sluha v jemnej livreji, nesúc v ruke dosť veľký kufor.

Profesor pomaly stúpal hore schodmi. Emília ho vítala v koridore.

„Kde je moja izba?“ pýtal sa Emílie, ktorú pokladal za slúžku.

Emília ho viedla do hosťovskej. Sluha, idúc za ním s kufrom, šepol jej:

„Pán hofrát je hladný, nestačil cestou…“

Pokým sluha pomáhal pánovi pri toalete, Emília prestrela v jedálni a šla do kuchyne.

Profesor vyšiel z hosťovskej, preoblečený do dlhého čierneho kaputa, a sadol za stôl.

Neponáhľajúc sa, ujedal si pečienku a zapíjal ju vínom. Tvár mu bola chladno-spokojná, imponujúca.

Prišiel Chlebík. Profesor sa ho pýtal na okolnosti ochorenia mladej ženy. Emília tŕpla, kedy už pôjde k chorej. No on si prosil čiernu kávu, ktorú pomaly srkal z malinkej šáločky. Doktor sa zjavil vo dverách.

Mali krátky rozhovor pri obloku. I sám Chlebík tŕpol a bol ako na tŕni. Konečne doktor viedol profesora do spálne. V Emílii rástly nádeje. Taký učený pán až z Viedne! Veď tam i mŕtvych kriesia!

Profesor kývol hlavou sestre; ako sa zdalo, bola mu známa.

Priblížil sa k Ele. Bola práve v hlbokom zabudnutí, ani sa nehla.

Chytil ju za ruku, čítajúc pulz, naklonil sa, priložil ucho na odhalenú hruď, dal jej termometer pod pazuchu.

Potom prezrel všetky recepty. Spokojne kýval hlavou, sadol za stolík a napísal ešte jeden. Ut aliquid fecisse videatur.

„Som spokojný, pán kolega,“ povedal ticho, vážne studeno. „Prosím pokračovať. Magnum periculum,“ doložil šeptom po latinsky.

Ešte raz šiel k posteli. Vyňal teplomer, naddvihnúc okuliare na čelo, a pozeral stupne.

Kývol hlavou sestre, doktorovi podal ruku a vyšiel. V jedálni čakal Daniel Chlebík, viac mrzutý, nahnevaný ako ustarostený, s otázkou na tvári.

Profesor mu povedal orakulum obojetné, dosť temné. Chlebík mu oddal obálku s honorárom. Profesor flegmaticky roztrhol obálku, čítal stovky a strčil do vrecka. Sluha už čakal s kufrom v ruke.

Doktor sa hlboko poklonil profesorovi. Chlebík sa pýtal odchádzajúceho:

„A ak by bolo ešte treba?“

„Pán kolega odtelegrafuje,“ už akosi namrzene odvetil profesor, pozrúc na hodinky. Bál sa zameškať vlak.

Všetci boli ustrnutí po krátkej návšteve medicínskej kapacity. Chlebík sa chytil za hlavu, v ktorej cítil vlny šumu ako šumu morského príboja. Raz mocnejúce, raz slabnúce. Emília zaplakala. Sám doktor bol deprimovaný, hodne pomýlený, hoci revízia medicínskej znamenitosti pre neho dobre vyšla. Ale starý, hoci len dedinský praktik už slabo veril i v kapacity, znamenitosti a revízie. I jemu išla vec k srdcu, od tridsať rokov znal a liečil Vydrínovu rodinu.

Prišiel Vydrín so ženou a dcérou. Katarínka, vidiac slzy na očiach Emílie, zľakla sa. Doktora naľakal sa Vydrín, hodil rukou, pristúpil k obloku, a nič nevidiac, hľadel na vysoký parkan, okružujúci vilu. Nela sadla ticho na fotel — už nemala sĺz. Všetci boli hlboko potrasení, len tamdnu milosrdná sestra Marta bola tichá, s jasnou, ako by šťastnou, spokojnou tvárou. Rozkrúcala uterák na obkladok. Z jej milej, spokojnej tváre nepramenilo ani zúfanie, ale ani nádej a útecha. Bol odblesk vnútornej ustálenosti a viery. Bola milá, pokojná, budiaca dôveru, takže Emília Záhorková začala dúfať, ako by kameň bol odpadol s jej srdca.

No tam vnútri, v srdci sestry Marty, nebolo už pokoja. Za štyri týždne ustavičného zamestnávania s mladým stvorením priľnula k Ele nie už všeobecne kresťanskou, ale i osobnou láskou — medzi oboma: medzi sesterskou a materskou láskou. Do jej pustého, utrpení a práce plného života padol svetlý lúč neobyčajnej náklonnosti k chorej. Už veľmi ju zaujala jej krásna, chorobou tak málo dotknutá tvár, jej čisté, prekrásne údy, jej prosebné, vďačné pohľady. I v nich bola azda láska.

Marta vzdychla, sadla si k posteli, odopäla zpoza pása ruženec a modlila sa pološeptom. Prišiel doktor. Skúmal chorú.

Vydrínovci, znajúc nechuť Marty k návštevám, chceli sa sobrať. Chlebík bol i tam ako na tŕní, večer malo byť dôležité zasadnutie direktória. I on už bral klobúk. Okrem toho obťažovala ho prítomnosť celej rodiny, z ktorej chcel vyloviť iba zlatú rybku.

„Nechoďte!“ povedal doktor, ktorý sa vrátil zo spálne, ale hneď zmizol zas vo dverách.

Všetci stŕpli. Prečo hovorí doktor: „Nechoďte!“ Chlebík sa zaškaredil. Bolo mu hrozne otupno byť pri rodinných scénach. Jemu, ktorý neznal nikoho ako sám seba. Otupno!

Sestna Marta odložila ruženec, nahla sa nad Elou a odhrnula s nej paplón až do pása.

„Pozrite, pán doktor!“

Doktor sklonil šedivú hlavu k prsiam chorej. Načúval. Jej tvárička, osvetľovaná dvojitým svetlom od lampy i od obloka, bola pokojná. Azda horúčosti už nebolo. Marta jej sňala s čela obkladok. Pravé ramienko Elino ležalo jej pri boku na plachte, ľavú ruku mala na srdci.

Otvorila oči. Také veľké, jagajúce sa. Marta videla v jaganí veľkú úzkosť, hrozný strach. Bolestne sa lúči mladosť so životom! „Nedajte mi umrieť!“ hovoril prosebný výraz jej temnobelasých očú, ale súčasne i povedomie, že sa blíži koniec.

Razom zaznel z jej pootvorených úst nehlasný, no hlboký, srdcervúci výkrik; celá sa striasla, zdvihla hlávku silou, akej Marta ani očakávať nemohla od tela horúčosťami, potením a hladovaním vysileného. Pravé ramienko zdvihla s plachty, vystrela pred seba, ako by sa išla chrániť od úderu alebo od ťarchy, valiacej sa na ňu. Potom jej hlávka klesla na podušku, ramienko bezvládne padlo na peľasť, oči sa zatvorily. Z pŕs vystupovalo jej chrchlanie, pomaly utichujúce.

„Agonizuje,“ šepol doktor Marte, odvrátil sa a utrel si dlaňou slzu. „Pusťme už rodinu,“ povedal a vyšiel do jedálne.

„Umiera,“ povedal ticho, zvlneným hlasom.

Všetci sa hrnuli do spálne. Sestra Marta, bledá, no duchovne sústredená, stála nad Elou, Emília na jej rozkaz trasúcou sa rukou odhŕňala ťažké zápony baldachýna, takže na posteľ oblokom vylialo sa jasné letné svetlo.

Ela už ležala tíško. Po bielej poduške vlnily sa jej belavopopolavé, celkom rozpustené vlasy. Zavreté viečka boly hlboko vpadnuté, ústočká mala polootvorené, zpoza zblednutých perí belely sa drobné perličky zúbkov. Keď sa ozval plač a dusený nárek rodiny, Marta prísne pozrela na prítomných, kynúc rukou, aby boli ticho.

„Umiera, ešte dýcha, dajte jej mier!“

Ticho. Marta sa kloní nad ústa, celkom blizko, temer sa ich lícom dotýka.

Vzdych. Mocný, hlasný vzdych, takže ho počuli všetci okolo. Sestra Marta sa vzpriamila, tri razy sa prežehnala, pomaly, bez náhlenia, zbožne.

„Už je u Boha naša milá sestra v Pánu!“ povedala a odstúpila od postele.

Jej úloha sa skončila. Vzrušenie s jej tváre úplne zmizlo. Ostala len tichosť, pokoj a milota.

Martou zadržaný nárek dvojnou silou zaznel spálňou. Už nebolo príčiny mierniť výraz bolesti a zúfania. Katarínka padla na kolená a vykladala; skrsla v nej stará, povrchnou výchovou zadržaná slovenská príroda našich prostých žien. Veľkou udalosťou smetený bol nános povrchnej „vzdelanosti“ a farba prírody drala sa na vzduch. Jej hlas prerážal všetky ostatné. Vydrín zakvílil nahlas, hojné slzy stekaly mu pološedivou bradou.

Nela sa vytrhla z rúk doktora a Emílie, a hodiac sa v celej dĺžke na posteľ, celovala ešte nevychladnuté ústa sestry-blíženca. Možno, ona vpila do seba jej posledný, už nečujný dych. Roztrhnutý bol tajný sväzok blíženiec. V jednom momente sa narodily, no Ela opustila súrodenca.

„Sestrička, sestrička!“ volala Nela prerážajúcim, temer škrekľavým hlasom a položila hlávku na jej stydnúce, už nehybné prsia.

Marta ju nasilu odtrhla s pomocou doktorovou a položila na kožený diván.

Daniel Chlebík stál pri obloku. Nehľadel na mŕtvu ženu. To by miešalo jeho cirkule. Jeho tvár bola mŕtva, bezcitná, ako zle urobená maska. Oči sa mu zahmlily, ústa otvoril a z nich sa dral tichý, hlboký bas, čudný mrmlot. Nikto sa na neho neupozornil, keď sa pohol a matným krokom šiel k dverám. Až odo dverí sa obzrel na posteľ a mŕtvu ženu. Bola i v smrti krásna, len na čele, trochu smraštenom, ako by bola nemá otázka: „Čo ste mi to vykonali? Čo som vám zlého urobila?“

Daniel Chlebík sa stratil. Ostala len rodina nebohej. Milosrdná sestra o niekoľko minút prišla do spálne, už celkom schystaná na cestu. Povedala: s Bohom! a už sa spúšťala dolu schodmi. Čakal na ňu rozkaz rehole ísť k ťažko chorej po nešťastnom pôrode.

Po odchode milosrdnej sestry celý dom Chlebíkov ako by sa bol roztriasol, všetky sväzky oslably. Pána nebolo, Katarínku odniesli priamo do postele, Emília jediná nestratila ducha, začala prípravy pre pohreb…

Mŕtvu preniesli do jedálne a ustrojili napochytre katafalk. Obloky zastreli, zapálili dvanásť sviec…

Skoro sa naplnila jedáleň runovskými babkami, ktoré márne nechcel pustiť do domu vrátny a sluha. Dom už nepatril Chlebíkovi — vzala ho do rúk pieta runovského ľudu…

Babky sedely, stály, ako prišlo, a spievaly nábožné piesne. Večer ich bolo toľko, že pre ne už ani priechodu nebolo. Mŕtva ležala na nízkom katafalku, v složených rukách strieborný krížik. Okolo čela vinul sa jej rozmarínový venček. V matnom blesku vysokých sviec zdala sa spať. Keď sa svetlo sviece prievanom zatriaslo, zdalo sa, že sa jej prsia tíško dmú. Ľavé očko mala málinko pootvorené, takže bielo, ako iskierka, lislo sa pod hustými, dlhými mihalnicami.

Čiasi ruka sa vystrela nad mŕtvu, položila sa nežne na pootvorené očko. Strnulé, mŕtve viečko teplotou ruky stalo sa poslušným. Keď po hodnej chvíli ruka zmizla, obe očká boly úplne zavreté.

Ruka, preukazujúca Ele Vydrínovej poslednú, nežnú službu lásky, bola ruka Viktora Bonina.