ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Devy sa pozdvihly, už náležite odpočinuté, s upokojenou krvou a rovno bijúcimi srdcami. Mesiačik sa pomaly prevaľoval k hrubinským vŕškom, brehy Krasnova potemnely. Rozrumený chrám stál v dobrom osvetlení, medená strecha veže zelenala sa a končila sa menšou báňou; na nej bola ešte šesthranná pyramída s dvojitým krížom. Celý kraj ako by len teraz zaspával a klesal v tíšinu; už i onen intímny šum prírody prestával, prestával. Už nastávala opravdivá nočná tíšina.

„Ach, aká tichosť, Nela! Bojím sa nahlas hovoriť. Len šepkať by mal človek, alebo mlčať a dumať.“

„Šš!“ zašepkala Kornélia. „Čujem, ako ti srdce bije,“ a naklonila hlavu k jej prsiam.

Vtom sa ozvaly mohutné, hlboké zvuky od dediny ako údery ďalekého hromu.

„Dunaj, Dunaj!“ zavolaly razom sestry. „Potvora, vystopoval nás!“

Dunaj ohromnými skokmi pribehol k výmoľu, k sestrám. Najprv jednej, potom druhej buchol mohutným šnupákom do kolienka, zaskučal radostne, zostal stáť pri Ele, tesno opierajúc svoj huňatý bok o jej stehno, krútil chvostom, pozdvihol veľkú peknú hlavu s dlhými, kučeravými ušami a hľadel jej do tváre veľkými, temnými okáľami.

„Len ešte i hovoriť by mal vedieť náš novofundlanec, len hovoriť,“ riekla Kornélia, hladkala ohromného psa po chrbte a potrepala rukou po mocnej hlave.

„Milo od neho! Vidíš, jednako sa voľnejšie cítim.“

„Nehovorila som? Ostatne, je to dobrý gavalier. Počuj, neradila by som nikomu nepokojiť nás.“

„Nedávno som i samého Chlebíka musela brániť, a na neho mohol už navyknúť. Ale vtedy prišiel odhora.“

Vydrín prišiel k tomuto parádnemu a zriedkavému tvoru len náhodou a lacno. Oskorušianski bratia grófi, veľkí športovci a psiari, kúpili dve štence kdesi v Anglicku na výstave psov. Ich mať dostala prvú odmenu — bola z povestnej, už vymierajúcej porody — grófi platili za štence horentnú sumu. Jedno z nich v Oskorušove ochorelo psou chorobou, zverolekár v uniforme a so šabľou pri boku hodil nad ním rukou a kázal ho utopiť. Bonin pribehol schválne k Vydrínovi, že vraj zverolekár je osol in folio, bolo by pacienta kúpiť a liečiť. Stalo sa. Dievčence, vtedy pätnásťročné, zaujaly sa s celým ohňom o chorého, liečily ho akurátne, neštítíly sa opatrovať chudáka, vďačnými, zaslzenými očkami pozerajúceho na svoje ošetrovateľky. Dunaj ozdravel, stal sa krajším, mohutnejším a umnejším ako jeho zdravý grófsky brat.

No už začalo poťahovať od boru nad chrámom, vlhkosť padala s čistého, hviezdnatého neba. Hviezdy začaly tichšie svietiť: mesiac sa už silne blížil k hrubinským vŕškom. Poézia noci svätojánskej, arci celkom iná, ako čítaly v básňach (lebo v Krasnove nebolo ani jednej víly, ani jednej rusalky na jeleni, ani Oberona, Šumeny, ani gnómov), poézia to bola jednako, ktorá ich vylákala, prechádzala na prísnu, majestátnu, no trochu ustrašujúcu skutočnosť. Samota, nemota brala svoje. Človek nie je stvorený pre samotu, len na chvíľku ho môže tešiť, upokojiť, sústrediť. Ale skoro zas pochytí ho túžba vymknúť sa i pohrúžiť do života a šumu.

Dievčence zamotaly sa do ručníkov, bežaly kus dolu krajom Krasnova, odbočily k chudunkej borinke a úzkym chodníkom medzi úhorovými hrudami sbehly k záhradnej bránke. Dunaj vážne kráčal za nimi. Otvorily bránku. Ovocný sad stál tichunko, sviatočne. Pod lipami a pri zimnej besiedke bolo už tma, mesiačik bol už dávno za domom, osvecoval prednú, vysokú fasádu, nízku ponechával v tuhom tieni.

„Ukazujete kmínom cestu!“ zavolala teta v krajnom obloku, keď devy otváraly tably a jedna za druhou s tichým smiechom liezly do obloka.

No začuly ešte hlas Záhorkovej. Kornélia sa vysunula z obloka:

„Dobrú noc, zlatá, milá tetuška! Dočkala si nás? Milo od teba! A boly sme dosť dlho!“

Ponad jej hlávku zavolala i Elena:

„Sladké, dobré sny, tetuška! A nech sa ti splnia!“

„Mne sa už nič v žití nesplní, dietky moje! Dobrú noc!“

Záhorková hlboko vydýchla a zatvorila oblok. To isté urobily i devy. Dunaj zostal stáť pred nízkym, širokým dvojitým oblokom, ako by sa chcel presvedčiť, či sú jeho veliteľky už v istote. Potom zaskučal, okrútil sa dva razy okolo vlastnej osi, zívol a ľahol si pod lipy do doštenej búdky, do svojho letného bytu. Lebo v zime býval napredku, v širokom dvore.

Dievčence si ľahly potme, nechcelo sa im zapaľovať sviece. A načo? Svieca by len zaplašila voňavú, mäkkú polotmu, ktorá vtiahla za nimi z čistého poľa. Cez alkovňu i tak slabo prekmitalo mesačné svetlo, nie priamo, ale reflexmi.

„Ach, či to bolo pekné!“ povedala Kornélia, už až po briadku v paplóne zakutaná.

Nôžky, trochu chladné od rosnej trávy, stiahla pod seba a hriala palčeky rukou.

„Tak pekne, že ani neverím v skutočnosť. Nikdy nebol Krasnov taký milý, krásny, srdcu a smyslom blízky. A veža! Veď zdala sa vysoká, vysoká! Nie, Neli, to sa nám len snívalo, i tak mávame podobné sny.“

Elena sa natiahla v čistej bielej postieľke a cítila celú sladkosť odpočinku. Nôžky jej príjemne brnely, hruď voľne, ľahunko dýchala. Od samej sladkej ustatosti nešiel sen.

„Nespíš?“ ticho sa spýtala.

Nela sa ohlásila.

„Vieš čo, Neluška? Robme plán, ako odraziť nepriateľa pri najbližšom napadnutí. Čo by si ty myslela?“

Nela, už v polosne, znova ožila a začala rozvíjať svoje myšlienky, rady dávať, ba celé vety skomponovala pre sestru, akými má odbíjať očakávané dvorenie Chlebíkovo. Hlávku podoprela rukou.

„Tak by som mu aspoň ja povedala, rovno do tváre. A ináč ani nemôže byť. Nikdy a nikdy! Nenávidím, nechcem, nikdy nebudem chcieť!“

Nela sa až rozhorlila.

„A teraz azda ty zaspávaš?“ povedala, spustiac hlavu na podušku.

„Skoro, Nela. Ďakujem ti… Ale s umu mi nejde dnešný bezstarostný, detinsko-divý večer. Ako milo bolo váľať sa po zemi, trávniku a dŕňoch… Bola som blažená. Nie, ešte raz tvrdím, to sa nám len snívalo, to bola čistá poézia. No zajtra príde skutočnosť. Prach utierať, riadiť, prestierať, variť…“

„A Chlebík!“ povedala Kornélia, zakutajúc do paplónu i hlavu, aby nepočula azda nejakej britkej odpovede. Veď už ju až priveľa ním trýznila.

„Máš pravdu,“ ťahavo, ospanlivo hovorila Elena a kládla ruku pod líce. „Skončená pieseň, začína sa próza…“

A už bolo ticho, tichučko v útulnej sklepenej spálni. Devy zaspaly razom. Z postieľok šumelo rovné, hlboké dýchanie; od salónu cez alkovňu vnikalo do izbičky slabé svetlo mesiaca, už zapadajúceho za hrubinské vŕšky — len taká mäkunká, šerastá hmla to bola, ledvaže belely sa slabým svitom podušky a ramienka diev.

Mesiačik razom hupol za hrubinské ostré vŕšky a v spálni bola úplná tma. Rovné, hlboké dýchanie šumelo družne, ako keď zefyr zaveje do korún dvoch mladých líp. Prítomnosť dvoch krásnych, zdravých bytností plnila intímny priestor živou, tajomnou, magnetickou silou. Nebolo mŕtve ani staré sklepenie, ani steny neboly mŕtve, ani starootcovská rodinná skriňa, ani sklený etažér, ani dva písacie stolíky s detskými haraburdami, hračkami, flakónikmi, tanečnými poriadkami, hrebienkami, albumami, knižkami v zlatoreze, bronzovými kalamármi — nie, to všetko nebolo naozaj mŕtve, neživé, bezcitné, ale bolo oživené, zohriate životným fluidom. Ľudská duša zduchovňuje a oživuje prírodu, vozvyšuje, zahrieva neživé, chladné predmety. V tých predmetoch odbleskuje sa jas krásnych, temnobelasých očú, ktoré sa na ne tak často dívavajú; ony dýchajú teplom bielych, podlhovastých rúk, ktoré sa ich často týkavajú; zaváňajú sladkou arómou čistých panenských tiel. Všetko to isté padlo by zas do mŕtvoty, do bezdušnosti, do bezcennosti, stalo by sa haraburdím bez smyslu a cieľa, keby razom devy odišly ďaleko, ďaleko, alebo razom vzal by ich nemilosrdný anjel smrti… Nielen prachom by to všetko zapadlo, ale stratilo by život. No to sú veci, o ktorých nesníva sa školskej múdrosti.