ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Elena a Kornélia boly ešte útle, vysoké ako dve tatranské jedlice štíhle devušky. Elenu pokladali všeobecne i v rodine i inde za staršiu, no bez náležitého odôvodnenia. Rodinná kronika hovorila (a potvrdila to i Emília, už vtedy mužom opustená), že keď sa prvé dieťa narodilo, ostroumná babka, očakávajúca ešte požehnanie, uviazala mu na ramienko červenú hodvábnu stužtičku z klbka premúdre prihotoveného. Druhé požehnanie, o nejakú chviľu sa dostavivšie, zostalo bez stužtičky; teda prvorodenstvo bolo akurátne označené. Tu príde stará slúžka Zuzanka, vidí obe deti na širokej bielej poduške. „Ach, ty úbožiatko! Čis’ nie od tej istej matere?“ a uviazala i druhému decku červenú stužtičku z toho istého premúdre prihotoveného klbka.

Prišla baba. O chvíľu spozoruje, že obe decká sú jednako prikrášlené. Zdesenie! Obe majú stužtičky, obe sú dievčence!

„No, toto pravé bude,“ povedala baba a odviazala ľavému drahocenný znáčik.

„Ach, veď som ich prekladala,“ zavolala zúfale Záhorková, „a tak bude to ľavé!“

Ustanovili: ľavé je teda prvorodeniatko. Stužka sa zas začervenala na malom ramienku.

„Ale veď som mala odvtedy jedno pri prsiach,“ povedala Katarínka, vysmiata a tešiaca sa nad konfúziou ženských. „Zuzanka mi ho podávala.“

„A teraz už ani neviem, či som uviazala pravému a či ľavému!“ povedala baba plačúc. „Moja stará hlava!“

Tak zostala teda otázka primogenitúry nerozhodnutá. Vydrín prišiel k procesu, škrabal sa za ušami, že nebol chlapec, ale naraz až dve dievčence, a ohriakol sestru i babu:

„Azda ich španielsky trón čaká, alebo Esterházyho fideikomis! Aké kriky-kraky! Dievčiská sú dievčiská, a basta! Nemraučte, zutekám!“

Ako dostalo sa časom Elene starešinstvo, nevie ani tetka Záhorková, ani rodinná kronika. Prosto pýta sa a ľudia prirodzene chcú, aby zo dvoch sestier jedna bola staršia a jedna mladšia. Azda sa Elena sama k tomu hlásila, a jej vnútorný hlas bol istejší než babkina stužtička, a Kornélia neprotestovala. Rástly rovno, rovno chodily do školy, s rovnými kapseľkami, rovno oblečené, v rovno čiernych pančuškách na tenkých, strunistých nôžkach. Mať obe rovnako milovala a maznala, otec bol proti obom rovnako prísny a rovnako na obe frflal. Viac detí nebolo — nebolo chlapca, a to ho mrzelo. Ako by ony dve boly tomu vina!

„Dievča von z domu kuká,“ hovorieval, „a k tomu ešte dve! Ďakujem pekne za pohostenie. Starosti a strachy. Drieš sa, drieš, sbieraš aký-taký majetok (niekedy i so svedomím sa rozpadávaš!), a majetok kedysi príde do rúk nejakému skazenému fiťfiriťovi… Veď dnes iných niet. A ešte musíš byť rád! Mená hlučne vydržiavaj, kŕm pol stolice, a ešte pros. Klavír brnká, ľudia mátožia. Na bál treba ísť, frak obliekať… A, nedajbože, ešte nejaký román sa môže naďabiť. Čert nespí a najradšej trčí v jupkách, aby ho hrom vyprášil! Ženská nádoba je krehká ako rozpálené sklo: kvapka, a roztresne sa. Dcéry — hotové nešťastie! Ej, keby to aspoň ,potom’ poslúchlo! No, to by si vyprosil, tisíc hrmien do toho!“

No keď dcéry odišly z domu na Horniaky k jeho bratovi Pavlovi, celá milá Priehlbeň, celý jeho priestranný, sadmi obkľúčený, originálne do vŕšku vtlačený dom spustol a stratil jeho priazeň. Inokedy ťažko ho bolo vytiahnuť z teplého, pohodlného hniezda; hovorieval, že pohľad z jeho salónového obloka na hrubinské kopce, na výmole a boriny nedá za všetky Alpy a Tatry. A keď zmizly dievky, chodil alebo vozil sa do mesta na kolky s doktorom, Smeťkom a okresným sudcom Bajuszföldim. Doma hundral dvojnásobne, vadil sa so svojím gazdom, so sluhami, ešte i s tichou, vždy sa usmievajúcou Katarínkou, vyháňal i ju i Emíliu z domu.

„Keď uletely sojky, môžete i vy uletieť, sovy!“

Katarínke rástlo pritom radosťou srdce, rada znášala mužove vrtochy: boly temer jediným dôkazom, že predsa nie je taký surový egoista a ľahostajník, ako sa dáva. Emília len sklonila hlavu. Jej išlo všetko bezšumne, zdarne od ruky, ona svojou všadeprítomnou, nehlučnou prácou celkom znežnila i švagrinú, i dievčence, všetko brala si na hlavu, všetko usporiadala, opatrila, premyslela, pripravila.

Katarínka bola tiež pracovitá, starostlivá, ale pri svojej duchovnej prostote ani na desiate nepomyslela: všetko jej padlo do lona tichou, účinnou starostlivosťou Záhorkovej.

Dievčence, maznané matkou, obsluhované tetkou, maly pred otcom bázeň, nelichotily mu, privykly plniť každé jeho slovo, triasly sa pred jeho hnevom, ale v duši ho predsa milovaly, no milovaly s trasením a trepotom srdcovým. A to tým viac, že ich detinský pomer k matke bol čudný, jej sladkosť, jej až prepiata ústupčivosť, jej absolútne odpúšťanie každého poklesku postavilo mať na úroveň staršej sestry, ktorá práve tak nemala v dome slova ako ony, ako úbohá Emília. Vôľa otcova takým prísnym absolutizmom opanúvala celý dom, že pomýšľať na otvorené sprotivenie sa nikomu ani na um neprišlo. Pravda, devy nemohly vedieť, že ich jednoduchá, sladko-ústupčivá mať často neviditeľne a neciteľne v istých veciach vykonáva svoju vôľu, ale tak, že sa zdalo, že je to vôľa prísneho, neústupného pána Jána Vydrína, „cézara a samovládcu svojho priehlbnianskeho cárstva“.