ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prvá jeho myšlienka, keď sa už spamätal z úderu, bola: „Prisahám, až dosiaľ som nevedel, že je taká krásna! Tu je už na bielom dni príčina môjho nevdojakého menenia sa, už je tu, už ju znám! Pravda, i táto deva sa zmenila, dorástla, rozvila sa — na moje nešťastie! Čo to bude, čo to bude so mnou?“ Ako vždy a pri všetkom, v prvej línii pomyslel na seba, a nepomyslel na iného, ani len na predmet svojich túžob.

„Prosím vás, slečna Elena,“ začal a vstal, ale zostal pod vchodným oblúkom besiedky, taktiež vyloženým malebnými skalkami a mušľami; jedna visiaca parutka zimozeleňa dotýkala sa jeho okrúhlej, krátko strihanej hlavy. „O jedno vás prosím: neurčujte, nerozhodujte tak bezapelačne. Pokladajte náš dnešný rozhovor za môj slabý pokus a svoju odvetu za podmienečnú. Ešte i odsúdenci najspodnejšej geheny môžu dosiahnuť milosť — kto zná mystérium Spasiteľovho vstúpenia do pekiel? My voň veríme, nemôžuc si ho vysvetliť. Dajte srok, prosím vás oň, a to mi odoprieť nemôžete. Ja vám prosto neverím. Počul som síce jasné slová, ale ich smysel je nemožný, nejestvujúci; len slová jestvovaly, ale uletely. Toľká láska, aká zo mňa planie, musí vzbudiť aspoň zmilovanie. Elenka, nežnosť, krása, dajte srok! Vy nemôžete byť nemilosrdná… Prosba nebo prebíja!“

„Srok vám nepomôže, veky nepomôžu. Uznajte, že mi je tak ťažko ako vám. Pán Chlebík, uznávam, biedna dievčina, nezaslúžim toľkej vašej dôvery, nezaslúžim ani vašich umných, citom a oddanosťou horiacich slov. Nezaslúžim. Hľa, v tom je vaše a, možno, i moje nešťastie!“

„O tom, či zaslúžite, či nie, neprichodí vám súdiť, kde by vám znať svoju vlastnú cenu… Keby ste ju znali, odpadla by s vás polovica krásy a miloty. Tým je ruža krásavicou, že o tom nekričí, ale kvitne, skromne sa jasá a vonia!“

„Od toho nebude ani vám, ani mne ľahšie.“

Elena pocítila príliv krvi do srdca. Ono búchalo čujne; videla, že ju samu začína svierať úzkosť, ľútosť a zmätenie. Všetko, čo mala na duši, čo bolo presne ustanovené s Kornelkou, bolo už použité, verne prednesené, a ona sa už cítila bez zbrane i štíta — sama na seba zanechaná, opustená.

„Preboha, azda niekto druhý?“ temer zakričal Chlebík, keď shora, z poschodového obloka ozvaly sa silné zvuky piana.

„Nie, pán Chlebík,“ povedala niečo obľahčeno, lebo jeho úzkostlivý výkrik mal temer komický náter, „to tam Viktor Bonin ladí náš klavír. Už to veľmi potreboval… Bonin sa do všetkého rozumie,“ doložila chytro, v myšlienke odskočiť od predmetu. „Radosť je s ním hrať štvorručne. Keď náhliš, on tiež; zaostávaš, on taktiež. Chybíš, on to napraví a zatušuje svojou výbornou hrou.“

Elena sa pomýlila. Daniel neporozumel jej veľkodušnému namereniu. Zachmúril sa.

„Možno, zaslúžil som si, slečna, oslyšanie, ale opovrhovanie a výsmech som si nezaslúžil. Odmeňovať dôveru čestného človeka možno nevšímaním si jeho otvoreného slova, ale nie znevažovaním jeho citov!“

Ela sa celá triasla. Chlebík razom ukázal svoju silu, určitosť a nekonečnú domýšľavosť, ktorá ho pomaly viedla nahor, so stupňa na stupeň. Hodil sa strmhlav na riziko, na va banque. Ak železo nelieči, oheň vylieči. Ak lahoda nepomáha, musí prísnosť. V deve zobudilo sa zas decko, bojace sa učiteľovho prísneho hlasu. Prichodilo jej, ako by tento cudzí človek mal nad ňou moc, mal právo, ktoré už-už ide upotrebiť.

„Nie, pán Chlebík, nie,“ povedala náhle a z očú jej svietila ustrašená detinská dobrota. „Keby som si vás nevážila, chcela zľahčiť, vysmiať, odbavila by som vás žartom, alebo by som vás zavádzala, preťahovala. Veď sladko je pre dievča, keď ho zvelebujú, hoci čo len študenti z ôsmej triedy… Nie, ja hovorím s vami ako zrelé, čestné dievča; možno, že hovorím prisprosto, po dedinsky. Otec nás schválne nedal vysoko vzdelať, nenávidí učenú precibrenosť u ženských… Hovorila som prosto, zato pravdive, z tej duše som hovorila. Vážim si vás; veď môj otec, ktorého zvelebujem, hoci nás i drží v ježových rukaviciach, vážil si vás viac ako kohokoľvek v kraji. Taký nedôverčivý, tvrdý, ľudí často tvrdo posudzujúci, málokomu veriaci, sveril vám veľké sumy, on, ktorého klamávali najbližší, ba i sám strýc Pavol, jeho brat, mal ho oškodovať pri deľbe spoločne kúpenej hory. ,No, dievky’, hovorieva, ,veno sa vám až teraz rodí v rukách geniálneho dejateľa! Sám Boh nám poslal tohto Daniela.’ A čo mám povedať o matke? Ona vás rada, jej pýchou je, že náš dom vyznačujete pred všetkými inými v šírom kraji. A tak teda nehovorte o opovrhovaní, výsmechu a znevažovaní, buďte spravodlivý, pán Chlebík!“

„Krásne slová, lichotia mi, robia ma hrdým, ale ja čujem v nich vaše nie.“

„Buďme teda celkom otvorení, pán Chlebík. Kto môže zato, keď vo mne chýba to, čoho sa vy tak milo, tak vrúcne domáhate? Nasilu hľadáte na smreku ovocinu, na holej skale prameň. Povedzme, v dileme (slovo ,dilema’ bol Kornelkin nález), do ktorej ste ma postavili, zvíťazí vaša vôľa… Čo bude z toho? Ja si to ani predstaviť nemôžem. Chcete mať pri boku zlomenú nevoľnicu?… Pomyslite si len — nie o mne, o sebe pomyslite! Mňa zlomíte, a čo dosiahnete vy? O sebe samom si pomyslite!“

Veď Daniel Chlebík ani o inom nemyslel ako o sebe, ale celkom ináč, než chcela útla, naivná deva. Ešte iné veci chce lámať, aby dosiahol svojho.

On vôbec vždy len o sebe myslel, a preto prichádzal do strašného hnevu, keď mal podozrenie, že sa krivdí jeho osobe, keď niekto staval sa proti jeho želaniam. Dosť prísna škola prvej mladosti neviedla ho k skromnosti, nenaučila ho obmedziť sa, ale naopak, rozdráždila v ňom zúrivú túžbu po živote pohodlnom, skvelom, po hojnosti… Prísna škola prvej mladosti priviedla ho k pevnému predsavzatiu, že si musí všetky strádania, biedy, uťahovania hojne vynahradiť, všetko, čo iní požili, tiež požiť, dohoniť všetko, čo zameškal.

„Predstavte si,“ pokračovala Elena, keď Chlebík mlčal a nemo si hladil krátku plnú bradu, „mne by prišlo odtrhnúť sa od domu; verte mi, každá skalka, každý plot, každá hriadka je mi prirastená k srdcu. My sme boly málo vo svete, tu je náš svet. Príde odtrhnúť sa od rodičov, od sestry! Bože, vidíš moje srdce! Srastená som s ňou, jedným dychom dýchame, jedným citom horíme! Nedarmo sme nielen sestry, ale i blížence. A prečo toľký prierez žíl a pások? Nasledovať muža. Pomáha, trhá a zas spojuje láska, ako nám umne povedal Mach, táto milá, krásnoduchá, ideálna bytnosť! (,Najprv Bonin, potom Mach; ďakujem pekne’, pomyslel si Chlebík a skoro zlobne pozrel do obloka.) Teda láska. Nemyslím na premrštený, romantický cit, taký býva iba v básňach. Už i láska Džemy k Saninovi nezdá sa mi pravidelnou, hoci si ju môžem dobre predstaviť… Ale ani toho nežiadam. Bola by aspoň sympatia, náklonnosť, nejaká ďaleká nádej na možnosť… Boh mi je svedok,“ položila ruku na srdce, „keby jej bola smetôčka, vetôčka — poddám sa vôli rodičov, vôli vašej… Nie som fantastická princezná, nie som ani alabastrová Džema Turgenevova. Viem, že nie je život ľahký, nie poetický. Život a poézia sú dve dŕžavy, naveky rozdelené hlbokou priepasťou. Život je suchý, triezvy. Ani nie som z kvetu makového a zefíru utkaný anjel; som prostá, zemská, obyčajná deva, hotová znášať všetky zemské, ľudské ťarchy a povinnosti. Boh by sa zmiloval, časom by sa všetko vyrovnalo. Ale takto… Hrozné pomyslieť si… Pozrite, husia kožka mi nabehla!“

Odhrnula trochu rukáv blúzičky a podržala pred Chlebíkom ramienko.