ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Daniel Chlebík, idúc z Lipovej ulice, pred hlavným hostincom začul cigánsku hudbu a spev. Veselá kompánia, príduc z Priehlbne, zastavila sa ešte na „čiernu kávu“, tam našla zabávajúcich sa stoličných i mestských pánov. Mal chuť pozrieť, ale jeho dôstojnosť mu nedovoľovala. No jednako šuchol do brány. Obloky hlavnej izby boly poroztvárané. Za dlhým stolom zazrel Emanuela Smeťku, okrúženého mladšími ľuďmi.

„A to vám hovorím, toho človeka si treba vážiť,“ začul Chlebík. „Veľké veci sa stroja, Vydrín sám plesá. Veď som vždy hovorieval, v tom človeku väzí velikán. To je šľachetín, poctivec a bude nám všetkým dobrodincom!“

„Nech žije pán Chlebík!“ ozvali sa mladí ľudia, takže sa Daniel chytro uhol do tieňa, mysliac, že ho zazreli. Ale to nie… Smeťka o ňom hovoril a bol pyšný na svoj prorocký talent a umenie poznávať ľudí.

„Teda ešte rundu!“ zakričal Smeťka, už hodne červený.

Vtom zahučala hudba, stoliční začali revať, poniektorí už i krepčili pred Cigánmi. Chlebík šibol von z brány, prešiel priečnou ulicou na rínok. Tam bol jeho byt oproti mariánskemu stĺpu. Farárom na svojich agitačných, „národohospodárskych“, „ľudových“ cestách hovorieval, že byt jeho nezodpovedá ani jeho pohodliu, ani postaveniu, že je staromódny, s hrubým sklepením, úzky, vlhký, a pritom nepomerne drahý, ale on ho tak ľahko neopustí: do jeho mrežovaných prízemných oblokov hľadí tvár Márie Sedmobolestnej. To ho dojíma, teší, uspokojuje, keď ho chytá smútok nad stavom úbohého ľudu, nad hriešnosťou dnešnej spoločnosti. Pritom v parentéze nezabudol doložiť, že večná lampa pri nohách madony je jeho darom, a keď mu Boh pomôže, složí istú sumu na jej večné udržovanie. „Som v tomto kraji,“ poznamenával skromne, „istým stĺpom našej cirkvi, som tu ,in partibus infidelium’, pravda, len dobrovoľne, bez mandátu, no dúfam na všestrannú podporu.“

Daniel Chlebík potme nahmatal strieborný svietnik (miloval pekné a drahé veci a vecičky), zapálil sviečku a stal si, držiac v ruke svetlo, pred zrkadlo, visiace nad písacím stolom medzi oboma zamrežovanými oblokmi, ktoré s veľkou akuratesou bol pozakrýval. V zrkadle sa mu ukázala zahanbená, zlostná, kyslo nakrivená tvár. Tretie železo bolo už von z ohňa, ochladlo, nepotešilo, ale ranilo. Hanbil sa za svoj výčin v koči nie preto, že bol nepekný, ba, možno povedať, trochu podlý, ale len preto, že sa nepodaril. „Čo sa podarí, všetko je dobré,“ citoval akéhosi novomódneho filozofa, „ale čo sa nepodarí, zaslúži posmech a zatratenie.“ Vôbec u neho voľne miešalo sa konzervatívne, až úzko náboženské „presvedčenie“ s najvoľnejšími rezultátmi „nadľudskej“ teórie, s floskulami najsmelších ateistov.

„Somár si, Daňo, ebatta lelki, somár!“ povedal, hľadiac sám sebe do vypuklých očú, a zamračil sa. „Načo také prenáhlenie? Ona je nie z takého dreva… A zdalo sa… veď jej oblek, účes, blesk čiernych očú, zvodné pohyby poukazujú na jemné koketstvo… Vdova po starygáňovi! Ako ináč možno? Mal som ísť piano, piano… v tom bola chyba, jaj, britko, špatne! Ale kto to mohol vedieť? Veď mäkla, topila sa ako vosk na horiacom slnku… Naklonila sa, ramienko dala na operadlo… Pritlačil som… neuhla… kolienko zabudla odtiahnuť; jaj, hlúpo som sa prenáhlil, britko, špatne!“

Tu mu prišlo na um, ako sa zručne vymanil z bezvýchodného položenia, ako umne sa ratoval pred fatálnym zahanbením, posmechom a, možno, i grobianstvom. Ako už chytený vo vlastnej, nezručne, prenáhlene hodenej sieti, pretrhol jej oká energiou a geniálnym spôsobom… Tvár v zrkadle sa rozveselila, zamračené čelo sa vyhladilo a vo vypuklých očiach skrsly dve prenikavé, ostré iskierky.

„Ach, hruď, ramienko, vôňa! Naozaj, bol som omámený. A veď mi uverila, sprostá hus, veď mi ruku podala, keď som jej pomáhal s voza pred bránou. Potom sa síce neobzrela, ale ani slova hnevu… Hlavná vec je netratiť hlavy a vytiahnuť sa hoci i zo železného klepca ako lišiak, čo si nohu odhryzne, i chvost nechá v železách, len aby sa oslobodil. Hej, mohlo to zle vypáliť… Nech ju tak zručne neochankám, aké reči by mohly povstať, a to teraz, keď začínam už krájať do živého! Všetko by sa mohlo na hromadu zrútiť… Vydrín by otvoril ospanlivé okále, Smeťka by sa mohol vyšmyknúť ako pstruh…“

Postavil sviecu a chodil dlhými krokmi neveľkou izbou. Nad posteľou mal veľký železný krucifix, oproti obloku Sixtínsku madonu, podobizeň primasa. Uspokojil sa, zas hľadel do zrkadla, ale už bez sviec. Videl v ňom pokojnú, hrdú tvár, s temnou, krátko strihanou, plnou bradou.

„Budeš veľkým človekom!“ hovorila tvár v zrkadle, povedomá, naduto víťazná. Vedel sa chytro potešiť a vystrábiť z inakších úderov! Keď bol ešte v malom úrade, neraz visela nad ním nebezpečne ostrá sekera, ale jeho duchaprítomnosť, a hlavne jeho drzá, sebavedomá hotovosť odtajiť, nájsť sa, zohnúť, vždy ho vymanila, takže si nemusel ani nohy odhrýzť. Ani nie tak odtajiť, ak zohnúť, v tom je hlavné majstrovstvo života. Zohnúť, vykrútiť! Malým skrútením zlá vec premení sa na dobrú; netreba práve tajiť, lebo lož má krátke nohy, ale zručné pokrútenie a vykrútenie je lepšie ako pravda.

„Budeš veľkým človekom,“ opakoval mu vnútorný hlas. Vytiahol z vačku cigaru s „podväzkom“ (z Vydrínových), zapálil na sviečke a začal zúrivo fajčiť. V koči zo zdvorilosti k Irene nefajčil celú hodinu, ušiel mu teda „pôžitok“, čo mu bolo dosť ľúto. Z almary vyňal fľašku so starým koňakom, francúzskym, drahým ako jed, hladkým ako olej. Dostal ho od bohatého preláta, ktorý veril v Chlebíkovu misiu in partibus infidelium. Daniel nalial zlatožltého moku do vysokého, šesťhranného, brúsaného kalíška. Kalištek zodvihol, priložil najprv k pravému, potom k ľavému oku, zo spodnej gamby urobil korýtko, žliabok a vlial koňak tenkým prúžikom do úst. Potom mľaskol jazykom, no už nie nehlasne, skromne, ale tak silne, že sa echom ozvalo ťažké sklepenie jeho chyže.

Sadol k písaciemu stolíku a začal vyťahovať z priečinkov papiere, účtovnícke knihy, listy a prípisy… Bol spokojný, na začiatok bolo toho dosť. Zvlášte duchovenstvo, chudobné i bohaté, uctilo si námahy novej sily, reformátora a iniciátora novej doby… Ťažké ryby ešte len prídu, ale zmarené tretie železo von z výpočtu… Zostáva Priehlbeň. Aby si len tam nebol poškodil! No treba ísť k vdove. Nebude dobre privolať Chorinu na pomoc? Chlebík mal veľmi dobrý nos: ako prívetive ho volala na voz — ona, taká nahorklá, samostatná, hrdá… Vdovu utíšiť — Priehlbeň dokonale využiť.

„Pôjdem šturmom,“ uzavrel Chlebík a hodil sa na diván. „Ale ešte kalištek!“ zamrmlal, vstal a nalial.