ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po nečakanom, temer komickom úteku Chorinovom z Ireninho koča Daniel Chlebík bez opýtania si presadol na jeho miesto, ktoré mu i tak tuho závidel, lebo strašne nerád býval druhým. On vždy vedel veci tak narafičiť, že pri dobrom bol vždy prvý, zo všetkého zobral prvú smotánku, odtrhol vždy prvý kvet. Chcel, či nechcel hostiteľ, predseda porady — Chlebík sedel vždy na najprednejšom mieste; prišla nejaká novinka, on ju mal prvý. Mal ohromnú zručnosť hľadať i nájsť výslnie, vidné miesto, byť na očiach, v predných radoch.

Chlebík celou ťarchou tela spustil sa na pružné kožené sedisko pri boku Ireny Rutkovskej. Teraz bol na Irene rad utiahnuť sa do kútika koča. Daniel Chlebík sadol si po pansky (naučil sa to a odkukal od bohatého agenta Krokonayho, ktorý mal v Runove pri meste peknú vilu a parádne záprahy), sadol si naširoko a oprel mocný chrbát tuho na operadlo. Rutkovská cítila, ako sa podalo. Z mlčanlivého stal sa razom výrečným, z nachmúreného rozjareným. Ožil, hniezdil sa, obracajúc sa celým korpusom k susedke, nepokojil ju kolenami. Ona zakaždým, ako by nevdojakým dotknutím, tisla sa k boku koča a rukou poprávala vlnený ručník, ktorý pokrýval jej lono i nohy.

Irena Rutkovská, z veselého, chudobného dievčatka stanúc sa ženou vekom už pokročilého Karola Rutkovského, premenila sa podstatne a rozvila sa na vážnu, ba temer melancholickú dámu. Rutkovský, celkom pohltený starosťami, prácami, cestami, obložil ju všetkým možným pohodlím, ba až luxusom, v neveľkom meste zriedkavým. Bol jej dušou vďačný za chvíle tichého šťastia; tešil sa, že sa za krátky čas rozvila v imponujúcu, majestátnu ženu. Detí nebolo; muža hnala túžba po peniazoch vždy ďalej, čím viac mal, tým bol hladnejší, skúpejší, tvrdší, až už i samému bolo bôľno. Irena vedela, že je to stav chorobný, pod ktorým i on sám trpí; neraz ho počula, ako sa šeptom modlí v posteli pred zaspaním, aby ho Boh zachránil pred zlatobažnosťou, lakomstvom, skúposťou, tvrdosťou - ale darmo. Pred jej očami pustol život, pustol svet, lebo s každým novým pribudnutím na majetku Karol sa vnútorne oddeľoval od nej, stával sa jej cudzím, chladným, suchým. Život zdal sa jej bezcieľnym, surovým, bála sa, že sa jej všetko sprotiví, všetko zhorkne. Mnoho plakávala, a to muža hnevalo, odpudzovalo. No raz prišiel z Pešti, zimou zdrvený ľahol do postele, a o dva týždne už ležal na vysokom postlaní so žltou, zlobnou tvárou. Irena, zlomená, nešťastná, zronená, nevládala ani plakať, padla na dlážku ako podkosená a preležala v tuhej smrteľnej mdlobe do večera. Prišiel nudný, šerý život s chorobami, fantáziami a duševnou depresiou. A po vystrábení prišla už skutočná pustota, bezcieľnosť a surovosť žitia. Nebolo v celom živote ani kveta, ani ovocia, a ona navrátila sa do neho, lebo iného nepozostávalo. No pomaly vžívala sa do životných záujmov, malicherností a dala sa prosto unášať jeho vlnám. Nebyť tohto unášania, kto by zniesol údery sudby?

„Ale je nespratný!“ pomyslela si Irena, keď Chlebík v ohni reči rozširoval sa v jej koči ako jež v škrečkovej diere, a bola mlčanlivá, ba temer ľutovala, že ho vzala do mesta a neshodila, keď Chorina vyskočil z ekvipáže. Počúvala ho len napolo a hľadela vnímavo na krajinku. Vo svetle veselého, polovicou tváre usmievajúceho sa mesiaca černely sa skudné borové hájiky medzi výmoľmi, ktorých príkre steny žltkasto svietily hlinistými úšustmi. Dolina skoro začala sa šíriť, vŕšky nížiť, výmole miznúť. Muľava, obrastená sivou vrbinou, skrútla sa naľavo, a tu už odkryl sa rovný, mierne zvlnený, žírny roľnícky kraj. Na pravom boku dobrej, suchej poľnej cesty stály nedvižno vysoké raže, potom prišly jačmene, temnozelené, nižšie. Na ľavom boku cesty boly úhory, ďateliny, kukurice a zemiaky.

Daniel Chlebík rečnil, Irena hľadela dumno na voľný, široký kraj, siahajúci až po ďaleké čierne pásmo malokarpatských hôr. Kone, cítiac lepšiu, rovnú cestu, bez Ondrejovho ponúknutia daly sa do živšieho behu. Príjemný chlad vial s neba. Hoci nebo bolo pekné, bezoblačné, bezveterné, ako by zastydnuté v nehybnosti, jej predsa zdalo sa oživeným, v tichom harmonickom pohybe a vírení sa nachádzajúcim; to pre ňu nebola mŕtva tichosť, bezcitná meravosť: hviezdy sa triasly, mizly a zasa vznikaly, hĺbka neba raz uchádzala do nekonečna, raz sa blížila, ako by mäkkým objemom išla zachvátiť potemnenú, tvrdú zem. Mliečna cesta so svojimi striebornými prúdmi, raz hustejšími, raz redšími, tiekla, tiekla… Samý pokrok, samá nenáhla, plavná premena. Živý chór, hymna zo svetiel, belasej hlbiny a nehlučného pohybu. A život, daný nám Bohom na krátky čas, mal by večne meravo stáť, meravo drepenieť a bezcitne hluchnúť až po nemotu a hluchotu hrobovú? Či už pre ňu všetko zastalo, všetko zmeravelo preto, že v útlej mladosti stala sa ženou a o krátky čas, ešte ani nespamätajúc sa dobre, ovdovela? Preto, že i v jej manželstve nebolo šťastia, nebolo vrúcnosti a obajania?

Keď Irena, hlboko zamyslená, ani na druhú, tretiu otázku neodvetila, Daniel Chlebík sa nadul a podľa svojej obyčaje začal hlbokým hlasom mrmlať akúsi melódiu. To boly jeho hlasné myšlienky; sám akiste nevedel, že mrmle. Melódie nebolo rozoznať, len tu i tu, ako najväčšia drevená píšťala organa, zahuhlal hlbokým, sonórnym, príjemným basom. V taký čas iste vždy myslel na niečo kaľavného. Vtedy alebo ho niečo veľmi mrzelo, alebo koval plány. Vtedy zaoberal sa len sám sebou a hlavou rojily sa mu možné i nemožné predstavy, úmysly, nádeje, pochybnosti, ktorých osou a centrom bol on, jeho sladké, vypestované, znežnené „ja“.

„Odpusťte,“ pospešne riekla Irena Rutkovská, basovou píšťalou organovou upozornená na svoju nezdvorilosť, „nepočula, nerozumela som — príliš zaujal ma náš rodný kraj v tomto čudnom osvetlení. Ja ho taký nikdy nevídam, vôbec málo vychádzam večerom. Že vraj bohopustý, triezvy, prozaický, chrapúnsky! Len sa treba dobre podívať, koľko krásy nájdeš! Či už len skaliská, Kriváne, Finsterahorny, morské brehy, divé vodopády sú pekné? Tu je mnoho miloty, jemnej farby, tu sú hladké vlnisté línie, tichosť, vydržanosť. Nerozčuľuje to fantáziu, je pravda — ale či už nieto krásy bez rozčúlenia?“

„Naozaj, náš kraj oplýva krásami nevšednými,“ smierený, a vidno, natešený povedal Chlebík. „Čo len chcú s poetičnosťou a prozaičnosťou pri kraji? Nenávidím hladné poetizovanie! Čo chcú krajšieho? Pšenica sa rodí, jačmeň má osobitnú rubriku na burze, že vraj „slovakische Gerste“, hrubinský farár pestuje voňavé turkestanské dyne, broskvy, hodváb, Smeťka dorába v otcovskej vinici víno, rovné burgundskému (tu mľaskol skromne, ledva čujno v rozpomienke na Vydrínovo „strmenné“), čo chceme teda ešte od kraja, od prírody? Ale inde je hák. Niet podnikavosti, chýbajú investičné kapitále, chýba opravdivá, činná láska k vlasti, láska k ľudu, milenému, ľúbenému, opustenému ľudu. Niet smyslu a chvatu za všeobecné dobro, za verejné blahá a pokroky. Turkestanskými dyňami ľud nenakŕmiš, ani ho nenapojíš Smeťkovým burgundom po 120 zlatých za hekto… Hračky, pasie, gourmanderia, luxus nájdu u nás pestovateľov, nájdu ľudí, nájdu i groše, ale na seriózne veci niet groša, mešce sa zaťahujú… Páni, ktorí by mali myslieť, starať sa, iba politizujú a poetizujú, bruchopasníci, vytučení, bezmyšlienkoví luftinšpektori!“

„Teda vy sa beriete do serióznej práce, chcete utvoriť niečo nového, pre ľud vážneho a užitočného? Chcete byť opravdivým demokratom, tribúnom, dobrodincom ľudu? To sú krásne zámery, pre mňa veľmi milé, sympatické. Mám k tomu tajnú príčinu tu v srdci, v svedomí. Počula som čosi, ale nedočula…“

„Áno, áno, milostivá, za ľud idem pracovať. Preto zaďakoval som za úrad, vec potrebuje celého človeka; ľudu žijem, jemu venujem celý svoj život, všetko svoje myslenie a cítenie. Stal som sa voľným, oslobodil som sa z núteného jarma, aby som na seba vložil dobrovoľné, hoci i omnoho ťažšie a tvrdšie… Obzrite sa, milostivá, len trochu kriticky okolo seba: v našom rybníku samý kapor, lenivý, tučný, hlienom raziaci. Prišiel som na to, aby som bol šťukou na lenivých kaprov v tomto stojatom bahne… Veď naši ľudia nič nevidia, nič nevedia… Ja taký obraz vymaľujem tohto ináč požehnaného eldoráda, že na ňom nebude chýbať ani jeden reálny štrich, ani jeden odtienok! Zriekol som sa, milostivá, pre takéto vysoké ciele nielen úradu, ale všetkých životných slastí, všetkých pôžitkov a radostí ľudských. Pracujem do úmoru, denne šestnásť hodín! Pracujem skryte, ticho, drobno, nik o tom nevie, koľko námahy venujem veľkému dielu. Neočakávam ani slávy, ani odmeny…“

Irena pozrela na dobre chovanú, mierne podšpikovanú mladú postavu suseda. Bol o rok mladší od nej, no už bol ustálený, rozložil sa, už uspel mierne stučnieť, zhustnúť, ako sa hovorilo v kraji. Len tak pučal zdravím.

„Čudný askéta,“ podumala Irena, hoci jeho posledné slová urobily na ňu istý dojem. Nevdojak rozpomenula sa na výraz jeho očú, keď v kútiku jedálne zahľadel sa na jej bustu a ona mašinálno zaclonila sa vejárom. Nemohla si to nijako sharmonizovať s jeho rolou obetivého, samožertvou oddávajúceho v borbe za všeobecné, altruistické ideále. Že sa zrieka všetkých životných sladkostí!?

„A priehlbnianska prepelička?“ riekla Irena, chtiac ho mierniť v ohnivom zriekaní sa.

Chlebík prepočul a pokračoval:

„Áno, ale dosiahnuť cieľ možno len spojenými silami. Treba verbovať falanx čestných, humánne smýšľajúcich ľudí. Veď vám je známe, ako som spomenul u Vydrína, hlavná bieda je v tom, že suroviny, dary matky-prírody, ktorú tak duchaplne obdivujete, odpredávame za pohlavok, a ony, tie samé suroviny, vracajú sa k nám v podobe hotových industriálnych výrobkov, ale vracajú sa už nie darmo, ani za pohlavok, ale za ťažké, mozoľné peniaze. Tak rastie večný ľudový deficit, večné manko. To sa nemá kam podieť, rásť musí, až celý kraj vyjde na žobrácku palicu a vlasť utrpí ohromnú škodu. Virovňania škriabu so stromov kôru, teperia na ďaleké jarmoky, kazia vozy, stŕhajú i seba i kone: dub treba tu zužitkovať na mieste. Hradišťania pália prvotriedne vápno, predávajú až na Dolniaky, prosia sa, a sami bývajú v hlinených nezdravých chajdách. Teda tu treba stavať, v kraji. Skália celé hory, tehlová hlina prvej sorty, porcelán by mohol z nej páliť! Neznamená to štencom dávať chlieb s maslom, a vlastným deťom otrusinky a ohryzky? Kde je teda chyba? Virovňania a Hradišťania sami od seba neprídu na spásonosnú myšlienku, na oslobodzujúci čin a ešte tisíc rokov budú otročiť cudzím úžerníkom. Čoho treba? Podujímavých boháčov treba! Ak u nás niekto má kus groša, sedí na ňom ako kvočka na vajciach — horšie, hlúpejšie, z vajca vyďube sa aspoň kuriatko, ale z mŕtveho, pochovaného groša v truhlici nevyďube sa nič.“

Keď sa Chlebík rozhovoril o mŕtvych, pochovaných grošoch, jeho tvár mala dravý, žiadostivý a pritom ľstivý výraz. Taký asi môže byť u lišiaka pred bohato obývaným kurínom, ale veľmi dobre pouzavieraným.