ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Do hosťovskej, odoberajúc sa, prišiel Emanuel Smeťka, odprevádzaný, ako každý hosť, Vydrínom, ktorého prísna tvár bola už celkom bledá zunovaním. Nervózne potľapkával Smeťku po širokom pleci, ako by ho chcel čím skorej vytisnúť z domu. Smeťka bol pekár, ale nepiekol. Jeho otec rožkami a onajskami nadobudol štyri domy v mestečku a k nim najväčší komplex žírnych nív a lúk a najkrajšie vinohrady, ležiace oproti východo-poludniu. Emanuel hneď po jeho smrti dal pekárskym peciam vychladnúť, učil sa, čítal, cestoval a stal sa mestským radným pánom, teda pánom.

„Ale veď toľko nemohol mať na svojej škvarke,“ povedal Vydrín a chcel ujsť, keď ho už za hodinu počúval v kabinete, kde sa iní hrali v karty.

Smeťka mu ujsť nedal, ale chytil ho za golier.

„Že nie? A na dome koľko bolo? A na radošovskom majetku? A na Šigšágskej pustatine? Že vraj škvarka! Grundbuch sa len tak černel, a teraz je biely ako labuť!“

Smeťka, pekný, svieži šesťdesiatnik, s hladkou červenou tvárou, s plnou, bielunkou ako sneh bradou, šiel dokazovať svoje tvrdenia, no Vydrín nevydržal, vyšklbol sa mu z veľkých, hrubých, ale dlhým nepracovaním už obelených rúk. Na šťastie totiž práve odchádzala pani farárka Trnovská z Hrubiny so štyrmi dcérami, opravdivými schodíkmi. Najstaršia mala dvadsaťdva roky, najmladšia štrnásť. Vydrín pripojil sa k rákošu; s nimi šly i jeho dcéry, i Katarínka, neúnavne zdržujúca „drahých hostí“.

Smeťka sa mrzel.

„Človeka vážneho opustí, a beží za klebetnicami,“ mrmlal. „Ostatne, i teba som ja spravil pánom, zamračený priehlbniansky boháčik! Azda som ti nedal žíro, keď si kupoval Priehlbeň?“

A bol by ešte mrmlal na priehlbnianskeho boháčika, ktorého bolo počuť volať so schodov: „Ale sa hneď vráťte!“ — keď tu Smeťkovi padol do rúk nešťastník Ďurko Chorina, kráľovský podsudca, úctivý, trpezlivý, ako by ťažkým životom ošumelý 35-ročný mužský. Žil osamelo, do spoločnosti nechodil, priateľov nemal, ani nehľadal. V súdnej kariere bol naveky zarazený, všetci vedeli, i sám, že vyššie nepostúpi v sudcovskej hierarchii. Bol totiž bezohľadne spravodlivý, až urputný, nahor nemohol sa zaľúbiť, lebo už raz nemohol sa nijako zohnúť. Krotký a bojazlivý v obyčajnom živote, za sudcovským stolom bol tvrdý, ba až drsný, ostrý. O sudcovskej svätosti mal naivne vysoké pochopy, veru čistý anachronizmus. Preto i keroval azda tak prísne spoločnosť neveľkého svojho mesta. Vylákať ho do hostinca bolo ťažko, ale keď sa to stalo, vtedy bol len on platcom. Keď už raz sadol za stôl, všetko bolo jeho. Najdrahšie jedlá, najdrahšie vína, a to v neohraničenom množstve. Všetko dookola odnieslo tuhé opice — len on bol tichý a jednaký, hoc i neklamal pri pití. Ale to sa stávalo veľmi zriedka — no stávalo sa a patrilo k jeho charakteristike.

Jána u Vydrínov nikdy nevynechal. Hovorieval, že tým domom okreje na celý rok… Hostia, prípitky, tance, hudba, to všetko ho milo rozčuľovalo, no najviac prítomnosť žien a dievčat. On ich všetky zveleboval, obdivoval, ich blízkosť ho vznášala do sladkého estetického opojenia; ale nehovoril ani s jednou; tu i tu so staršími ženskými len toľko, čo bolo nevyhnutne treba. Radoval sa nezištne s rozradostenými, hľadel nezištne, bez nároku pre seba, na pekný pohyb pri tanci, na veselý smiech a zvučné švitorenie. V slepých dverách pri klavíri presedel celé hodiny, keď sa mládež bavila tancom a hrami; jeho jemná, bledá tvár bola výrazom tichej spokojnosti, úľuby. Tu už nebolo drsného a ostrého sudcu — všetko sa mu páčilo, všetko bolo krásne, milé, všetko ho chytalo za srdce.

Nijako nemohol poňať, že Boh náš milostivý mohol toľko krásy, nežnosti, sladkosti a dobroty stvoriť a na jednom punkte sústrediť na Jána, tu, medzi priehlbnianskymi výmoľmi a suchopárnymi borinami. Keď ho dámy oslovily, aby vyšiel zo slepých dverí, zatajilo sa mu dýchanie, začervenal sa, šklbkal nervózne riedku briadku, pohyboval perami, ale nič srozumiteľného z nich nevyšlo okrem „ja neviem, ja prosím… neviem“, a dosť.

Potom ho, pravda, opúšťaly, nič od neho nečakaly, ale ani im nezazlieval, v ničom ich nehatil. Mladé devušky pozeraly na neho posmešne a pritom koketne, volaly ho Jankom Špalkom, a on sa veru volal Ďurkom. No v Jankovi Špalkovi horelo jasné, horúce srdce.

„Oho, pán podsudca,“ pristavil ho Smeťka, zahradiac mu svojou kolosálnou figúrou cestu, a pre zábezpeku vzal do mocných tučných prstov gombík, dosť slabo už držiaci sa na starom, málo nosenom čiernom salónnom kabáte. V tom kabáte Dr. Chorina ešte skúšky skladal a dva razy bol krstným otcom rubačovi pri okresnom súde. „Ešte som vám, pán doktor, nedopovedal, ako to bolo s pruským kráľom Vilhelmom. Vtedy ešte nebol cisárom, ale ja som už vedel, že bude. Idem do paláca „Unter den Linden“, tu vybehne pán v červenom, ťažkým zlatom vyšívanom kabáte, s hviezdou na prsiach ako žarnov — prvý minister, ráčite vedieť…“

„Teda Bismarck,“ poznamenal nevinne Chorina, ktorému bolo nevoľne, lebo po prvé chcel sa vykradnúť zo spoločnosti ,po francúzsky’ a po druhé zazrel v kútiku jedálne Irenu Rutkovskú, tak vábne osvetlenú lampou a reflexom od perličkového abažúru. S úľubou a tichým zamieraním letmo pozeral na krásavicu a tučný zátylok Daniela Chlebíka. „Aký šťastlivec! Tak blízko pri nej sedí, tak voľne, smelo a dôverne s ňou hovorí!“ blyslo mu mysľou.

„Ach, čo Bismarck! Ešte prvší!“ pokračoval neúprosne Emanuel Smeťka a naklonil tvár až k samej tvári podsudcovej. „Vďaka milému Pánu Bohu“, zavolal najprvší minister, „tu ste konečne, pán Smeťka, milý pán Smeťka! Jeho Veličenstvo sa od rána vypytuje: kdeže je už toľko pán Smeťka, pán Emanuel Smeťka?“ I vezme ma za rameno, to jest pán minister, a vedie ma chodbami, salónmi, sieňami po kobercoch, hodvábom vyšívaných. Myslím, pol hodiny sme dobre kráčali, a ešte sme neboli ani na pol cesty…“

„Ach, odvtedy je už tam tramvaj!“ zakričal apatekársky pomocník z mesta, ktorý sa bol postavil do dverí.

Poza neho hmýrili sa ostatní mladí ľudia, zvedaví, ako nahnevá vtipný apatekár starého Smeťku. Oni ho totiž vyslali na atak. Pomocník po tomto atentáte šibol nazad do salónu.

„Blázon!“ zavolal za ubehlíkom Smeťka. „Tramvaj v paláci! Holoplusk, žltopysk! Vieš ty, čo je tramvaj! V New Yorku ide tramvaj po zemi, nad zemou i pod zemou… Nikde nebol, cingisiar!“

No Chorinovi prospelo toto neočakávané intermezzo. Odtrhol sa od Smeťku, ale v mocných, tučných palcoch Smeťkových zostal jeho gombík. Zo salónu ozval sa smiech mladých ľudí. Chorina zostal stáť a nevedel už, ako zmiznúť.

„Ale už je čas!“ riekla Irena Rutkovská, pozerajúc na malinké emailované hodinky, visiace na zlatej veneciánskej retiazke. „Už je pol desiatej; my, tuším, vymetáme!“

Neušlo jej, že Chorina je v pomykove. Svižne vstala. Daniel Chlebík vstal tiež a temer sa ľakol jej vysokej, impozantnej postavy. Sám bol stredného vzrastu, silne, naširoko složený, a hoci vedel, že imponuje svojou solídnou postavou, cítil sa akýmsi chatrným, nízkym, bezvýznamným. Nikdy mu ešte neprišlo porovnávať sa s ňou. Teraz razom mu bolo, ako by bol utratil na postave a zovňajšej vážnosti.