ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Daniel Chlebík zariadil si Krokonayho tuskulum podľa svojho vkusu: čo bolo krásneho, podržal, niečo dokúpil, steny dal pobiť bordó tapetami, jednofarebne, necudné obrazy prepadnutého bonvivanta dal vyniesť na povalu a nahradil ich solídnymi cirkevnými i národnými, v bohatých zlatých rámoch. Prevzal i sklep s vínami, ekvipáž, znamenitú kuchárku, kočiša…

V starom byte proti mariánskemu stĺpu bola kancelária a byt sekretára Jána Kukučku, človeka, vediaceho všetko, ba ešte viac než všetko. Prehovor s ním, o čom len chceš, vo všetkom sa vyzná, ale lepšie ako ty. Ako sa kôň podkúva, vie lepšie než kováč, ako sa koža vyrába, lepšie než garbiar. Chceš filozofiu — tu ju máš od Aristotela po Nietzscheho, poéziu od Homéra po Ibsena, astronómiu od Kopernika po Verna… Povieš: „Slniečko vyšlo,“ — on: „Ach, to je nie tak, môj pane! To je nie potiaľ. Slniečko stojí, ale zem sa krúti okolo vlastnej osi…“

No i vo svojom sa vyznal, ale sa to zneľúbilo Chlebíkovi, lebo i tam vedel všetko, a ešte viac než všetko. Nazrel mu hlboko do diel, pokukal i ta, kde to nebolo milé pánu direktorovi. Najprv mu bol potrebný, užitočný, teraz už stal sa nezbytným, a to je vždy istou ťarchou. Nazdávame sa byť navrchu, a ani nezbadáme, ako sme sa stali závislými.

Robota kypela, plány, stavby, ruch, finančné operácie, výbory, odbory, shromaždenia, kontroly… Cestovní agenti podávali si kľučku z ruky do ruky! Ako by nie, toľké podniky! Hasselbach chodil po peniaze.

„Veľmi mnoho, veľmi mnoho naraz,“ hovoril Ján Vydrín Chlebíkovi v grote, keď ho Chlebík bol nabil dva razy v šachoch a tým vzbudil v ňom zlú náladu, „vy ste nás hlboko vtiahli! Preboha, pozor!“

„Len sila imponuje,“ odpovedal Daniel, „s malichernosťami nikam nezájdeš! Prečo mnoho? Čože je zbytočné? Azda tehla a drenážové rúrky v kraji, kde majú sa odvodniť celé areále mŕtvej pôdy? Azda šaroveň, aby naši čulí Dubovania špinu transportovali do Brna? Azda drevený drót, ktorý povýšil cenu dreva; azda lepenka, ktorá už-už dodáva krásny tovar?“

Vydrín chcel poznamenať niečo, pozrel na bezpečnú tvár Daniela, a len zamrmlal čosi pod fúz. Bol neodolateľne vtiahnutý do prúdov Chlebíkovho zimničného pachtenia.

„A kedyže ma už poctíte návštevou?“ pýtal sa Chlebík. „Už som v poriadku v Runove. Azda na vinobranie?“

„To musíte zariadiť s mojimi babami,“ mrzute povedal Vydrín, „tam sú v zimnej, nech sa ľúbi!“ a vezmúc čibuk, išiel pomaly dvorom do bytu.

Chlebík zašiel za dom a stúpal dvorom do vyšnej záhrady. V besiedke našiel všetky ženské pohromade. Krásne jesenné popoludnie netrpelo ľudí pod strechou. Ovocné stromy vo vyšnej záhrade boly v celej sláve úrodnosti. Jablká sa naozaj „usmievaly“ v šedivastých korunách, zelené cisárky temer lámaly haluze ohromnej hrušky. No už nejeden lístok ožltol na stromoch, so zrelosťou a úrodou hlásilo sa už odumieranie. Vydáš ovocie - a vädneš! Krátky je život!

„A tak pôjdeme?“ ozvala sa Kornélia, len čo Chlebík stačil si sadnúť na lavicu k Záhorkovej. „Už i Mach s Boninom idú.“

Celá spoločnosť okrem Záhorkovej sa pohla. Mach s Boninom pripojili sa pri bránke. Chlebík podal rameno Katarínke. Bonin šiel s Elenou po samom predku, za nimi Mach s Kornelkou, Betuška teperila za nimi plédy a hodný kôš s almóžiou. Novofoundlanec skákal od radosti.

Medzi Danielom a Elenou stály veci na jednom a tom istom bode už asi mesiac: ona zostrašená, akási utlačená - on žiadostivý, rozpálený a už temer istý svojho cieľa. Kornélia sa naozaj duchovne oddialila od sestry - a sblížila s Machom ako sestra s bratom, ktorý odišiel z domu ako chlapec a navrátil sa zo sveta ako zrelý mladík. Nedarmo boli z jedného hniezda priehlbnianskeho. Ale ich sblíženie bolo akési náhle - znali sa od detstva, a neznali. Až teraz razom celkom ináč pozerali na seba. Mach v hlbokej duši cítil osudnosť takého sblíženia, Nela nezbadala nič, len nevdojak obracala sa tvárou k nemu ako slnečnica k slnku.

„Že mnoho študujete, hovoril váš brat; pozor na zdravie!“ povedala Kornélia, keď išli úzkym chodníkom medzi strniskami.

„Pracujem na doktorskej disertácii, ale mi už vyšly pramene. Onedlho predsa len musím do Pešti. Všetko nedostanem sem, hoci mám tam milého profesora Amruša. Vlastne by som mal i do Viedne a Berlína. Mojou špeciálnosťou je sanskrit… Staré klasické jazyky majú ma len živiť…“

„Priehlbeň, a sanskrit,“ veselo povedala Kornélia, „aké je to divné!“

„A Priehlbeň a…“ Chcel povedať: „a taká vysoká krása, taká harmónia,“ ale zháčil sa a začervenal.

Kornélia blysla očkom na filozofa.

„Vaše šťastie, že ste sa zarazili…“ ale v hĺbke mladej hrude pocítila teplotu, sladkú, až akési víťazné šťastie: slnečnica obrátila sa k slnku.

Spoločnosť zastala nad Krasnovom. Teplý vetrík podúval od západu, v tom kraji veštec dobrej pohody.

„Ráčte sa len mocne opierať,“ povedal Chlebík Katarínke, keď sa spúšťali strmým, do biela vystúpaným chodníkom do výmoľa. Cez potôčik bola prehodená elastická doska. Daniel Chlebík preskočil a rukou previedol Vydrínovú na druhý bok.

„Aký milý, aký galantný,“ podumala Vydrínová, skoro zlostným pohľadom merajúc Elu a Bonina, ktorí sa hlasno rozchichotali, vystupujúc strmou stráňou Krasnova. „Má sa čo jašiť s vetroplachom! Tomu treba urobiť koniec… A od mesiaca prichádza každý deň. Grófsky pisár!“

„Zajtra vám donesiem akvarel vášho premilého Krasnova,“ povedal Bonin. „Aký predmet, taký kunstverk! Aký človek, taký dar… Iste je krajšia pekne vytlačená akcia?“

„Nezakázala som vám dotýkať sa toho predmetu?“ razom vážne povedala Ela a pošla strmo poľnou cestou.

„Keď vážne, teda vážne. Akvarel hodím do pece!“

„Dobre, že ešte nekúrime. Možno ho zas vytiahnuť… Teším sa naň.“

„Ach, už je to nie tak, ako bývalo. Kde sa podely časy blankytného neba, ktoré sa milo usmievalo na váš celý dom? Nik nič nežiadal, dával sa celý, brali ste celého. Prostota pomerov zmizla, odkedy jeho milosť pán kvadruplovaný direktor tak zvážnel a — schudol. Nepozorujete, ako ho ubúda? I premilené valčeky na tyle spľasly.“

„Vám je celý svet a život žartom. Za čas to ide a páči sa. Ale komu je príjemné robiť zo seba vo dne v noci — herca?“

„Opona spadne, opona spadne,“ vážne, trasným hlasom povedal Bonin, „alebo komediant ujde!“

A už sa blížil rozrumený kostol. Stál obliaty slnkom vo svojej šedivej, opustenej nahote ako smutná ruina hradná. Dunaj predbehol bol celú spoločnosť a teraz ich vítal hromovým zabrechaním, vystrčiac hlavu oblokom. Od kostola, hodne vyvýšeného, bol prekrásny rozhľad na celú rovinu Múľavy, na ďaleké pohorie, zakončujúce obzor, na vysoký múr oskorušianskeho zámku a s druhej strany na nízke, vlnisté pole, ťahajúce sa k mestu. Z mesta bolo vidno biele predmestské domce a dve veže chrámov.

„Pekné, ale s veže to musí byť ešte krajšie!“ zavolal Bonin a už sa škriabal hore múrom.

Zo schodov vo veži neostalo nič iné ako dubové trámy, trčiace zo stien…

„Preboha, krky si vylámete!“ povedala Vydrínová, chytro zabudnúc na svoj hnev.

„Nech ho čert vezme!“ podumal Daniel. „Má sa o koho starať táto pani!“

Bonin, ako veverica, liepal sa hore vnútornou stenou veže, chytal sa za trámy, šinul sa s jedného na druhý… Elena odvrátila tvár a hľadela na dolinu. Kornélia obdivovala silu a zručnosť mladého človeka. On lašoval s takou istotou, že budil i v divákovi pocit istoty.

Pri strednom románskom obloku zastal. Chytil sa prostredného kamenného stĺpika, ktorý delil oblok na dve polovice.

„A veru viac vidno!“ volal s výšky, „Runovská vila ako na dlani! Pán direktor, poďte sa podívať na svoje nové dobro! I odtiaľto je lacné!“

„A oskorušiansky kaštieľ nevidíte?“ zlostne poznamenal Chlebík. „Tam je vaša alma mater!“

Viktor Bonin ho nezačul, alebo nechcel počuť, ale začal škriekať na kavky. Kavky odvetily storakým kavkaním a celým oblakom zdvihly sa s vrchnej časti veže. Takým hustým kŕdľom vyletely, že sa navzájom krídlami trepaly. No hustý kavkajúci kŕdeľ urobil okolo veže mohutné kolo, krúžil chvíľku, a zasa všetky kavky do jednej zmizly vo veži. Neverily v serióznosť nepriateľa.

„Práve príslušná práca pre takého Taliana: kavky plašiť!“ šepol Chlebík Vydrínovej.

Za kostolom, pod krásnym, hustým borom, bol drobný suchý trávniček. Slnko síce ta svietilo, ale už nebolo nepríjemné — predjasenná lahoda, milé, oživujúce, mierne teplo išlo z neho. Tam sa rozložila spoločnosť. Betuška, šumiac žltkastou kasanicou s nesčíselnými úzunkými skladkami, rozkladala plédy, na biely servítok kládla chlieb, šunku, víno.

„Hľa, my v zákutí iného nemáme, ako vychádzky! To je naša opera, naša reduta, náš koncert!“ hovorila Vydrínová, ponúkajúc hostí frugálnou zákuskou. „Mohli ste vyhladnúť!“

„Vzduch je tu zaiste lepší! A aby bola opera naznačená… slečny!“

Bonin vytiahol malú píšťalku s „ačkom“ a pravidelný terčet sa začal. Kornelka mala plný, prsný alt, Elena trochu slabý, ale príjemný soprán. Boninov barytón bol nad všetky pochvaly. A učiť a viesť vedel! Bol prísny, neprepúšťal najmenšej odchýlky, na piana, na modulácie hľadel ako jastrab. Neušlo mu najmenšie, nešiel ďalej, dokiaľ devy neboly vycibrené v jednom. A dosiahol temer ideálnu dokonalosť.

Ale i vinulo sa troje mocných mladých hlasov (Bonin a Nela museli krotiť hlas kvôli slabšiemu sopránu) v utešenom, teplom, čistom vzduchu, odrážalo sa od apsidy rozrumeného chrámu na jednej strane a od stĺporadia vysokých borovíc na druhej. Chlebík so závisťou hľadel na Bonina, pohodlne opretého na rameno medzi oboma na plédoch sediacimi sestrami. „Hľa, ako umenie, ako komediantstvo sbližuje. Čo si môže dovoliť! Ako smie pozerať na devy, akým rozkazujúcim, panovitým pohľadom! On ich podmanil, on dáva takt, tón, a ony musia slúchať… Hľa, ešte sa i rukou dotkol Elenkinho pliecka, zašeptajúc: Pianissimo! A ja som sa ešte iba raz dotkol devy, v grote, a ako ma odstrčila… Prečo nerozumiem hudbe? Prečo neviem klavír ladiť, na ,ačku’ pískať?“

Daniel Chlebík bol nešťastný v takej krásnej, šťastnej, naozaj poetickej chvíli, keď sa všetko spojilo osladzovať život smrteľníkov… Pohoda, utešená, sýta, malebná krajinka (keď i nie Smeťkovo „stremenné“), dobrá, jemu všetko dobré želajúca, príjemná dáma, dve krásavice, umný Mach a tento protivný, ale ináč zábavný, vtipný, umelecký cudzinec, malý ohníček, Betuškou rozložený, voňajúci smolou, belavý dym, zdravie, povedomie mať výhľad na uskutočnenie najvyšších túžob — a nešťastný… Videl, presvedčil sa v tejto chvíli, že pre neho je už len jediné šťastie, jediný východ, jediná podmienka žitia vôbec: ovládať tamtú krásavicu, z ktorej hrdielca vinie sa raz talianska, raz slovenská, raz ruská, priamo unášajúca melódia… On nepočul Nelin alt, nepočul Viktorov kovový, diskrétny bas, on počul len roztúžený soprán Elin, roztúžený, ľúbosť dýšúci, šťastie núkajúci… Po kom, po čom roztúžený, pre koho vibrujúci láskou, komu šťastím kynúci? Ach, hrozná otázka… „A ona musí byť mojou!“ zamrmlal pod fúz, zaťal zuby a hľadel zagáneno na driečny trojlístok spievajúcej mládeže. Zvuky odznely — ozvena zopätovala posledné tóny.

Katarína voľky-nevoľky zatlieskala a pozrela na Bonina smierlivejším pohľadom. Lichotilo jej, že dievky staraním Viktora tak ďaleko vec doviedly — veď o ich speve šla už povesť po celom kraji. V Turci, keď sa bavily u strýca Pavla, vyvolaly prosto entuziazmus. A predsa je protivný Bonin — ktovie, či nehatí dcére šťastie? Materinská logika… A prazvláštna. Čo je najväčší jej poklad? Dcéra. A čo si najväčšmi želá? Sprostiť sa toho pokladu. Láskou horí k dcéram, a nedbala by ich zakabaliť v šestnástom roku — ale potom, keď ich vidí v ovládaní mužov, vzniká v nej mocná žiarlivosť, neprajnosť, hraničiaca so závisťou… Žiarlivosť v rozpomienke na vlastnú mladosť, na vlastné odtrhnutie sa od rodičov a oddanie sa milovanému — cudzincovi. Katarína vo svojej romantickej, sentimentálnej mladosti veľmi mnoho románov počítala, od vydaja spočívala bezpečne v pevnej Vydrínovej opeke, obsluhovaná, bezstarostná, nepoznala svet a ľudí, a verila mu ako svätému, videla na ňom samé ctnosti, prednosti. Prvá, opravdivá horkosť pre ňu bola, keď Elena stavala pasívny odpor jej vôli.