ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Pravda, pravda,“ povedala zamyslená Irena Rutkovská.

V nej bol od narodenia hlbší cit pre ľud, pre chudobu. Veď poznala, ako bolo ťažko nosiť hotové šaty paniam veľkomožným, znášať ich panské chúťky, ruky bozkávať pani Bajuszföldičke, doktorke, a pritom nevedieť, či bude mať čím nakŕmiť smrteľne chorú mať. Čo jej pomôže víťazná myšlienka, že teraz je vysoko nad nimi?

V strašné dva roky po mužovej smrti, po ťažkej duševnej depresii, hľadala úľavu v dobročinných skutkoch, almužnách, podporách. Na každé výročité sviatky koláčmi napchávala chudobné deti mestečka, mala stále penzistky, choré vdovy, stareny, ku ktorým sama chodievala a vlastnoručne im pomáhala. Chodievala i do mestského špitála, obdarúvala chorých, prispievala na pohrebné trovy…

O tom všetkom vedel Chlebík. A práve teraz, keď spomínal folvarky a kopanice, ich biedu a zaostalosť, prišlo jej na um, ako na ceste z Viedne, v Hodoníne, videla na stanici mnoho báb-krajaniek, čakajúcich na rebrinový voz, ktorý ich mal odviezť domov. Temer každá mala na rukách v bielej konopnej plachtici malé dieťa. To boly kopaničiarky a dedinárky, berúce z viedenského nalezinca príprsné nemluvniatka na chovu do kopaníc a dedín. Keď ich hrešila za taký špinavý obchod s nesmrteľnými dušami a nemohla pochopiť, že im mužovia dovolia vláčiť do domu cudzie, nemanželské decká: „Z biedy to robíme, z potreby berieme na seba starosť,“ hovorily poniektoré, trochu zahanbené ženy. „Čím by sme porcie platili?“ A smelšie, už navyknuté na toto dušekupectvo, zavolaly: „A čo, mužovia, krásna pani, sami nás posielajú! Ešte dobre, ktorá dostane, ale ktorá príde prázdna, utŕži.“ — „Áno, áno,“ ozvala sa mladá osôbka, mne nedali, čaká ma bitka remeňom.“ — „A veď i tie nebožiatka musia žiť!“ ozvala sa stará, hodne jazyčná baba, akási ich veliteľka. „Nech idú hrešiť pánov otcov. Veru, samých pánov, veď sú i oni pani! Možno, ich poslúchnu.“ Medzi babami povstal pritlmený smiech. Irena behom vzdialila sa po nezdarenej morálnej kázni, Vyhŕkly jej slzy od ľútosti a zahanbenia. Vlečú cudzie opustence, rozvážajú veľkomestskú neresť do nevinných dedín — a to z biedy, niet čím dane platiť! Naozaj, ľud je opustený, sám si pomáha nepekným obchodom. Veď ona počula, že nesvedomité baby i za dva mesiace utajovaly smrť nebožiatka, držaly mŕtvolku v komore v ľade, aby dostaly za dva mesiace po mizerných 6—7 zlatých ako za živé! Veď také niečo neleží v pôvodnom ráze ľudu.

Tieto rozpomienky ako by potvrdzovaly všetko, čo Daniel Chlebík prednášal o chudobe a biede. Irena bola dojatá, spŕchla s nej predpojatosť, nemilé dojmy z chovania Chlebíkovho sa tratily, víťazila v nej ženská mäkkosť a sústrasť.

Daniel Chlebík nebol by Chlebíkom, keby nebol pozoroval premenu na Irene a dojem svojich slov. Zaradoval sa a vo svojom egoistickom optimizme už myslel, že jeho raž nielen že kvitne, ale zrelé klasy kloní do jeho lona.

Pomrvil sa na sedisku, a ako by nevdojak, priľnul tesno k Irene. Ruka Ireny šla potiahnuť a napraviť vlnený ručník, no zostala na polceste, lebo Chlebík, trochu už uspokojený od chvíľkového rozcítenia, začal sonórnym, príjemným basom:

„Asociácia podľa mojich celkom nových zásad, sobranie istého väčšieho kapitálu je prepotrebné nielen z hmotných ohľadov, ale i z ohľadov vyšších, ideálnych, morálnych, obrodných. Prepotrebné je sdružiť sa v pevné konzorcium, aby sme mohli očistiť náš vzduch od miazní, od nákazy. Masy, štvané neskonalou biedou, oddávajú sa zúfalstvu, odpadávajú od Boha a svätej cirkvi.“

Chcel sa prekrižovať, ale mu blyslo umom, že Irena Rutkovská je luteránka, a tak jeho pravá ruka s pečatným prsteňom urobila neistý posunok. Znamenie kríža bolo zamachľované, ako keď pisár napíše nemiestne slovo a potom ho chytro poprečiara nesmyselnými haky-bakmi.

Irena, pohnutá citom, ešte s napätou pozornosťou počúvala reči Chlebíkove, hoci boly už suchšie.

Začal podrobnejšie rozkladať, ako si predstavuje činnosť nádejného veľkého podniku s ohľadom na povznesenie krajovej inteligencie a omravnenie ľudu. Jeho tvár mala krotký, zbožný výraz, no končil tým, že „požiadavka pre verejné dobro na takú významnú, inteligentnú mecenášku, na dámu, známu široko-ďaleko dobrotou srdca, vznešenosťou ženských ctností, nemôže sa pohybovať v úzkych hraniciach pospolitého rozmeru, ale už pre dobrý príklad musí sa vypuklo povzniesť nad úžľabinu ploskej každodennosti“. To znamenalo v Chlebíkovom nárečí: „Plať, moja milá, a to hodne.“ Chlebík v čas svojej novej činnosti dopisoval pilne do novín. Články, písané jeho „literárnym“, „populárnym“ štýlom, našly svojich ochotníkov, ktorí videli v nich emanáciu novoty, pokroku, ľudovosti, a chystal sa založiť osobitný „svoj“ orgán pre propagandu svojich národohospodárskych plánov a podnikov.

„Pravda, pravda,“ opätovala Irena Rutkovská úprimne, ešte vždy mysliac na hodonínske babky a ich hladujúce a hladujúc proti hladu pomôcť chcejúce stvorenia. „Veď to boly zväčša suché dojky,“ pomyslela si, „priama vražda betlehemská!“

„Pomáhať, ale ako?“ povedala smutným tónom, zamyslená, pohrúžená do vlastných myšlienok, lebo mnoho z kvetistých, šraubovaných rečí Chlebíkových jej ušlo. „Pomáhať je ťažko, v tom je hák! Na výročitý deň smrti môjho Karola — Pán Boh mu daj slávu večnú — dávam väčšiu sumu mestským chudobným. A čo sa stáva zakaždým? Prichodia žaloby, neskromné, odporné drankania, pokoja nemám pri jedle, pri poobedňajšom krátkom spánku. Keby som chcela všetkým urobiť po vôli: predávaj dom, role, papiere, a sama podaj prosbu do mestského chudobinca. Pribehne žena s prebitým čelom a belasými škvrnami na chudom ramene: že čo som to porobila s jej mužom! Je rubač, prinášal domov každý krajciar, zarobený pílkou a sekerou: odkedy dostal podiel z môjho daru, nebol doma, nerobí, pije, prepil pílku i sekeru, ženu bije, deti hladujú. Inde zas mojich niekoľko zlatých narobilo mnoho hriechu, zvady, treníc, povstala závisť, a konečne som vyhorela ja sama: ,Ľaľa, vdova úžerníkova vyskočila z biedy, ševka, trhanka, teraz hádže biedne otrusinky s bohatého panského stola. A zkadiaľže má stoly a bohaté plné misy? Z ľudu, z chudoby, z nás! Azda nevieme?’“

Chlebík plným vrecom dôvodov proti almužníctvu chcel potešiť vdovu v jej dobročinných nezdaroch. No ona, divne rozjarená, neobyčajne zmäknutá a dôverčivá, pokračovala a také veci hovorila, akých dosiaľ nikdy nespomenula, ani len pred svojou dôverníčkou, starou Evkou, ktorá znala celú jej životnú dráhu, všetky zlé i dobré jej skutky i slová.

„Viete, pán Chlebík, môj nebohý Karol išiel až prepiato za majetkom. Viem, že nie z cieľov zlých. Vždy sa bál svojej predčasnej smrti a môjho vdovstva, mojej opustenosti. Bol hrdý, sám svojou vlastnou silou stal sa samostatným človekom, vynútil si uznanie svojou prácou. Mňa, bezpomocnú, vytrhol zo skromných, ba až unižujúcich pomerov, povediac: ,Za obeť svojej mladosti a krásy uchystám ti voľné, bezstarostné položenie vo svete… Klaňať sa ti budú fifleny, ktoré si obsluhovala.’ Vedel, že som sama, že nemám na šírom svete duše, dušičky… No vo svojej veľkodušnej starostlivosti, vo svojej mäkkej nežnosti oproti mne stal sa tvrdým oproti ostatnému svetu. Vedel vo svojom výnosnom obilnom obchode pritisnúť i náš úbohý ľud, v časoch neúrody, v prednovie dával zbožie s ohromným úrokom. Pravda, keď bol sám, pri mojej posteli, kajal sa… Mňa to už vtedy strašne bolelo, cítila som sa spoluvinníčkou. A bola som iste, keď i nie bezprostredne. Ako rada by som činom, obeťou zmiernila tento hriech. Mňa to dusilo, ale nevedela som ako, lebo všetko, čo som začala, nezdarilo sa. Prišli ste, pán Chlebík, a mne sa zdá, vy ste mojím pravým vodičom v tomto labyrinte…“

Irena Rutkovská položila rameno pozdĺž na operadlo, takže Chlebík pocítil na chrbte jeho teplotu a pomaly, ostražite priľnul k nemu. Ako ho blažilo intímne vyznanie vdovino, ako ho potešila jej dôverčivosť! V jeho celom myslení, v duchovnej i rozumovej robote „stala sa rýchla premena elektrinou ženského dotknutia“, ako neskôr zaznamenal do svojej hrubej noticky, do ktorej všetko zapisoval, ale najmä veci, ktoré týkaly sa slabosti bližných, poklesky, kompromitujúce nešťastia, vlastné triumfy. „Na zadné kolesá treba pozorovať, všetkého si všímať, nič nezabudnúť: človek nevie, načo sa môže zísť i vec nepatrná.“

Hľa, v čom bola premena elektrinou ženského dotknutia. On vždy hovorieval sám sebe, keď bol na svojom mládeneckom byte na rinku oproti mariánskemu stĺpu a hľadel do zrkadla: „Daňo, Daňo, budeš veľkým človekom (pfuj, doložil, keď mu pritom prišiel na um jeho zanechaný, skromný, ale čestný úrad, požadujúci čestnú síce, ale skromne honorovanú, prísnu, pravidelnú prácu); veľkým človekom budeš, Daňo, ale musíš držať v ohni tri železá, o jedno viac ako kňaz Bismarck.“

Irenu skutočne zaujaly Chlebíkove citné reči o ľude a boly súrodné so škrupuľami jej svedomia. V nej ako by znova vznikala strašná, úzkostná melanchólia, zas ako by sa bol ukazoval čierny kríž nad stolom, a tento vedľa na nej sediaci, rozumný, jasný človek s pevnými cieľmi ako by mohol zahnať i fantázie, i skutočné pochybnosti a bôle. V hlave jej šumelo, srdce začalo ticho biť.

„Teda vy myslíte svojím podnikom preukázať ozajstnú, opravdivú pomoc biednym? Bez výčitiek rubačky, bez nenávisti a závisti? Bez vyvolania zlých náruživostí? Tak by som konečne bola našla ozajstnú oporu môjho biedneho osamelého žitia! Som celá pri všetkom dobrom. Som hotová i veľkú obeť priniesť, Boh vidí moje srdce. Som hotová priniesť obeť bezmenne — aby nevedela pravica, čo činí ľavica. Rozložte mi celú vec určite, tam doma, pri tichosti a pohodlí. Určite, nakoľko som mravne povinná zúčastniť sa… Viete, tak skvele veci u mňa nestoja, ako svet myslí. Choroba pohltila mnoho. No zahanbiť sa nedám. I Ján Vydrín je za vás, a to mnoho znamená.“

Irena sa naklonila k susedovi tak blízko, že na líci cítil teplý dych jej úst. V čudnej, nezdravistej úzkosti bola hotová zachytiť sa ho ako topiaca sa na plávajúci trám…

A teraz prišla náhla premena, spôsobená ženskou elektrinou: skrslo tretie železo v ohni Chlebíkovho životného chytráctva. V okrúhlej hlave Chlebíkovej, nadanej spôsobnosťou rýchlosťou blesku vynachádzať intrižky, užitočné pletôčky, skrsla grandiózna idea chytiť sa tretieho železa, nevdojak, namanuvšieho sa, a kovať, kovať! Keď táto neprístupná, chladno majestátna ženská priamo topí sa pri jeho boku! Pravda, ona je hotová prispieť veľkým peniazom na podnik (druhé železo), a to by dopúšťalo i vydrínovské plány (prvé železo), ale prečo uspokojiť sa podielmi, keď možno zdrapiť celok, keď i menší? Prečo riskovať, trápiť sa, žobrať, ostúdzať sa, keď smelým siahnutím ruky možno dosiahnuť svojho najvyššieho, jediného cieľa, pravda, hlboko v duši utajeného? Ani len pred zrkadlom v rínkovom osamelom mládeneckom byte neopovážil sa šepnúť o ňom, hoci mu ani na minútku neschodil s umu. Ba ani v sebe, vo vedomí, neveril v ňom. Toľko sám sebe aj iným naluhal o vlastnej vysokej šľachetnosti, že sám uveril. Jeho jediný cieľ slial sa s jeho celým bytom. On toľko zbožňoval samého seba, že sa konečne sám klonil pred svojím vlastným božstvom. Už vo svojom skromnom, čestnom úrade vedel vyniknúť, predrať sa do popredia, zužitkovať všetko, čo sa len dalo, a kde iní jeho kolegovia biedili, on tučnel a tajne lakôtkáril.