ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Bože môj!“ zastonal Daniel Chlebík a mlžinou jemne zastreté oči mu zvlhly.

Neodvrátil ich od devinej postavy, nezamračil tvár, ale slzy sa ticho draly zpod viečok a stekaly dolu lícami do brady.

„Choďte, slečna, choďte ta, do veselej spoločnosti, máte dnes hostí!… Pred vami je život, radosť, zábava, šťastie. Odvrhnite ma, odhoďte, ale nie vo forme prosby, odvrhnite ma s nenávisťou, opovržením ako hada, ako slizkého salamandra, červa!“

Elena nemohla vidieť baby a deti plakať, že by sa i jej netisly slzy do hrdla, do očú. A teraz videla po prvý raz v živote slzy mužského. Nevdojak i jej vyhŕkly slzy a zavisly na mihalnici. Chlebík sa vzchopil, vzpriamil, zbodrel.

„Dajte mi aspoň žiadaný srok, poprajte času. I na smrť odsúdeného nevešajú hneď, ale zavrú ho do ľútostníka, potešujú, kŕmia, a okrem toho má ešte do poslednej chvíle nádej na omilostenie. Nech je týždeň, mesiac mojím ľútostníkom a vaše srdce mojím monarchom, od ktorého môže prísť milosť! Dajte mi srok, pri vašich krásnych nohách prosím, zaklínam vás!“

A prv, ako sa mohla Elena spamätať, čo sa deje, Daniel Chlebík vrhol sa jej k nohám, chytro, srázne, ako by bol spadol, podkosený strašnou silou, a objal ľavým ramenom jej kolienka. Ona pružnou mladou silou odtisla rukou jeho okrúhlu hlavu od seba, bystrým krokom nazad vymanila nohy z jeho ramena a utrela si slzu. Chlebík chytro vstal.

„Vy ste plakali!“ zavolal temer víťazne. „Každá vaša slza je drahšia nad všetky perly hlbín morských! Len im uverte, Elenka, slzy hovoria pravdu, ony počujú jedine hlas srdca, nedajú si rozkázať rozumu a márnym obavám! Preboha, neodchoďte teraz,“ doložil, keď Elena pokročila chodníkom, „len minútku ostaňte, na dôkaz, že môj náhly čin vás neurazil, nechcel uraziť, nahnevať. Bol on výronom toho, čo sa vo mne deje — nemal som iného prostriedku vyraziť vám, čo cítim, bol som povinný vlastnej duši kľaknúť pred vami, pokoriť sa! Nechoďte, len minútku pozhovte! Môžem vás nepustiť, zavolať na ratu, zblázniť sa… Môžem vás zachytiť týmito ramenami, nech sa stane čokoľvek, nech ma prekľajú naveky, zabijú, zničia!“

Chlebík sa zaradoval Eleniným slzám, lebo vedel, že sústrasť u ženských býva začiatkom rodiacej sa náklonnosti; veril, že skrsnutie lásky Desdemony k čiernemu Otelovi podnetom sústrasti je psychologicky pravdive vystihnuté veľkým dramaturgom.

Vtom zašumely pri bránke Kornelkine letné šatočky a ozval sa jej veselý chichot. Pri nej stál Viktor Bonin s jasnou, veselou tvárou, ako vždy, dobrej vôle, radostný, skromný, úslužný. Otváral zaháčkovanú zvnútra bránku, nahnúc sa cez nízky plot svižným, mocným telom.

„Prosím, siňorina!“ volal svojím príjemným južným hlasom (dobrí herci, mladí milovníci mávajú taký hlas). „Dáme patrí prednosť, i do raja… carissima…“

„Hosťovi česť,“ povedala Kornelka so smiechom, „a k tomu ešte Talianovi, piačere, piačere siňore, to je moja celá taliančina!“

Dunaj urobil krátky proces, odtisol oboch, vraziac svojím mocným huňatým telom medzi nich, vbehol prvý do záhrady, skákal veľkými skokmi prosto ku grote. Stal si tesno k Elene, oprel bok o jej nohy a hafol hlbokým, hromovým brechotom dva razy do groty, ceriac zuby na Chlebíka.

„Dva týždne sroku!“ tichým hlasom povedal Chlebík, prosebne hľadiac na Elu.

Bonin za psom, napodobniac jeho skoky i brechot, pribehol k Elene, prešiel si rukou vlasmi a zablýskal očami.

„Tu je váš druhý verný sluha! Skončil som! Ani najnovší Bösendorfer, tak bude hrať. Radosť! Kto by to bol myslel! Stará hromotruhlica, ale výborná! Keď ju robili, nebolo ešte toľko švindlu, toľko mašinerie. Mne sa zdá, nová doba so svojimi technickými vymoženosťami, strojmi, elektrikami, rádiami zabije dušu v človečenstve!“

„Ale sa i napracoval, Elenka,“ povedala Kornélia. „Na odmenu dostane makaróny a polentu!“

„Váš starý klavír má v sebe dušu, a to je hlavné. Mademoiselle Helene, poďme teraz probovať náš quatre-main od Chopina. Kráľovstvo poľské vstane z mŕtvych, všetky hrušky a jabĺčka v nižnej záhrade razom dozrejú, keď nás počujú!“

Elena slobodne vzdychla, ako po pretrpených mukách, a pospešne pokročila proti Boninovi a sestre. Odľahlo jej vidieť druhú tvár. Bože, s Boninom tak ľahko sa hovorí, hoci jej je on taký ľahostajný ako tento mladý orech alebo tamten košatý javor pri studni.

K bránke ticho sa blížil Andrej Mach a začul posledné slová Boninove.

Chlebík stál pod oblúkom groty a jedovate pozeral na Bonina i psa. „Pľuhavá čierna beštia,“ pomyslel si, „vždy len na mňa breše, a nikdy som mu neublížil!“

„Nono,“ povedal Mach, blížiac sa k Boninovi, „už i klavír má dušu, a pri koľkých ľuďoch ju postrádame!“

„Neveríte? Nestojí to vo vašich knihách? Ó, siňore, tam veľa nestojí. Naozaj, mademoiselle Helene, klavíry, barbory, husle majú duše, mávajú! To vedeli páni Stradivarovci a všetci prví kremonskí majstri. Prečo ich nová, zdokonalená, divy stvárajúca technika nemôže dohoniť? Napodobniť aspoň? Prečo? V milánskom chráme na chóre majú barboru, na ktorej i obyčajný hudec hrá tak, že celý obrovský chrám sa milotou tónov striasa a svätí na streche poskakujú… je ich tam hodne v mramore kresaných a v spieži liatych!“

„Dobre, dobre,“ riekol Mach ticho, „sú i zabudnuté umenia a zručnosti… Nezúfajme, znova ich vynájdu. Ale duša tu nemá miesta. Dušu má len človek…“

Bonin stál tesno pri Elene a dokazoval svoje tvrdenie, hľadiac jej rovno do očú. Chlebíka to tak malo, ako by mladý človek zasa poklepával kladivkom, ktorým ladil piano, na jeho boľavý zub. Chytil ho mocne za rameno a viedol temer násilne k bránke.

„Páni,“ povedala Kornélia, „nech sa páči do zimnej besiedky, mama vás ide prekvapiť novými pirožkami k čaju.“

„A propos, pán direktor,“ veselo, skromne, úslužne zvolal Bonin, pokorne dajúc sa Chlebíkom odvádzať od Eleny a Kornélie, „po prvé, blahoželám k Runovu. Ej, aká šťastná kúpa! Netajte, už to vie celé mesto, že ste kúpili vilu od Krokonayho. Pán direktor má vkus, špekulatívny rozum a obchodnú vervu! Práve bol starý márnotratník v najdelikátnejšej úzkosti. Išlo o falošnú zmenku — vymeniť sa musela…“

„Čo potom, čo potom,“ zamrmlal Chlebík.

„Rozumiem, chceli ste prekvapiť… No, starý tiež už vedel, a čo viac? Dobre ste urobili.“

Chlebík totiž bol naozaj kúpil vilu Tivoli v Runove. Runov bola malá dedinka, dvadsať minút vozby od mesta. Ležala ukrytá vo vŕboví, len niekoľko komínov bolo vidno zo sivastej húšte. Hore, pod vinicou, na druhej strane hradskej, pyšne stálo Tivoli, ľahké, jednoposchodové stavisko vo švajčiarskom štýle s drevenými balkónmi a verandami. Vinič ťahal sa až po samú strechu. Daniel prišiel k nemu skutočne lacno. Už necítil takú ohromnú potrebu bývať pred stĺpom madony na rínku v úzkom, vlhkom, sklepenom byte. Krokonay, agent a slávny Montechristo kraja, bol už dokonale rozrumený a nemohol udržať svoje s komfortom a luxusom zariadené Tivoli. Chlebík sa hneď preniesol do nového sídla: veď skúpil i všetko náradie dosť luxuriózneho domu.

„A ešte jednu dobrú zvesť som vám priniesol,“ neodbytne rečnil živý Taliančik, a teraz už držal násilne Chlebíka za rameno, ktorý by sa ho bol už rád sprostiť. „Moji grófi dajú vám celé hliníky v Surovinách do árendy na dvadsať rokov. Po vypršaní lehoty odkúpia celý fundus instructus podľa inventára, ak sa zachce jednej alebo druhej strane odstúpiť. Arendálny peniaz: jeden dukát ročne, na uznanie vlastníckeho práva. ,I my chceme niečo urobiť pre svoj kraj a ľud — povedal gróf Alojz — veď to boli naši poddaní.’ Zdrapil som ho, keď ho netrápila podagra a jeho behún Nadir vyhral prvú prisu na prešporských dostihoch. Bude oldomáš?“

„Bude, bude,“ tvrdil Chlebík, teraz už vlečený Boninom.

Obzeral sa, či Mach neostane pri Elene. No Mach ich dohonil, v záhrade ostaly len sestry.

Kornélia schvátila Elenu tuho za ruku a viedla ju do groty. Len čo sa bolo stemnelo, vyskočil veľký, červený polmesiac, ako by sa dotýkajúc ešte bradou priehlbnianskeho návršia a temných stromov boru nad rozrumeným chrámom.

„Čo bolo?“ pýtala sa Kornélia, zadržujúc dýchanie.

„Vyznal mi lásku,“ povedala Elena, nehľadiac na sestru.

„A toľko? Ako, čo, prosím ťa, na žeravom uhlí stojím!“

„Vyznal mi lásku,“ opätovala Elena, „kľačal tu na tomto piesku!“

Malá triaška naskočila na ňu.

„A ty si plakala, Elena! Ty si plakala!“ s úžasom, temer s krikom povedala Kornélia, keď jej zblízka pozrela do očú, takže sa im temer čielka dotýkaly. „Čože bolo, preboha, veď si celá rozglejená a robíš tragickú tvár!“

„Nič iného nebolo. Azda je to nie dosť? Azda je to ľahko, keď sa pred tebou vrhajú na kolená?“

„Ale povedz, rozprávaj, chytro, mama pošle za nami — chytro!“

Kornélia dupkala netrpezlive nôžkou na dosky besiedky.

„Hovorím ti, vyznal mi lásku, a toľko. Mal ma ešte ubiť?“

„A ty čo? Nože hovor, si krátka ako nápis na prsteni! Na škripec ma naťahuješ, Ela!“

„Pýtal si srok, dva týždne, tuším…“

„A ty si neodrezala rovno? Ty si nezadržala, na čom sme sa ustálily? Ty si váhala?“

„Všetko som povedala, rovno tvojimi slovami, Nely. Hrozný bol! Ach, keby si bola počula! Mama nás tu schválne samých nechala… Mňa bezbrannú, bezpomocnú…“

Kornélia pustila ruku Eleninu a svesila hlavu.

„Elena, ty si už nie viacej vilou Krasnova ako v onej krásnej noci svätojánskej… Už nepôjdeš so mnou hore výmoľom na dostihy. Odtŕhaš sa odo mňa. Nepoznávam ťa!“

„Ale čo len chceš, Neluška? Tak prišlo, sama neviem vlastne, čo a ako. Veď som mu nič nesľúbila. Sám si dával akýsi srok - veď mne ho nemá práva dávať. Či dva dni, či dva roky, čo na tom?“