ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na dome Vydrínovom, len čo vyšiel posledný koč Rutkovskej a so Smeťkom vyhrnula sa mládež, rozletely sa na všetky strany obloky prvého poschodia. Odchádzajúci zvonku videli, ako sa valí vrchom oblokov dohánový dym.

„Pán Emanuel Smeťka,“ volali mladí ľudia, „poďme ešte k šušlavej Róze na borovičku! Rozumie sa, na vaše útraty. Máte najväčší meštek!“

„Áno,“ doložili druhí, „budete nám rozprávať o tureckej vojne.“

„Nedbám! I v mestečku sa shromaždíme. Ja platím, všetko platím,“ hovoril Smeťka a kráčal popredku so smejúcou sa skupinou, už zabudnúc, že ho vysmiali s tramvajou.

Dom Vydrínov bol postavený na príkrom vŕšku, vlastne bol do neho vstavený, takže predná fasáda od dediny a doliny bola poschodová, ešte i s vysokým mezanínom, zadná, obrátená k vyšnému sadu, prízemná, veľmi nízka. Priehlbnianska dolina obohnaná bola dvoma reťazami veľmi príkrych vŕškov zo samej hliny, preto cele rozoraných výmoľmi. Tieto hlboké výmole s oboch strán boly pravou charakteristikou Priehlbnianskej doliny; bolo ich na tri kopy a každý mal svoje meno. Vznikly nebodaj nedbalosťou praotcov a pradedov, iste z malých zárezov, postupne rozrývaných dažďami. Mnohými výmoľmi tiekla stále kalná vodička do potoka Muľavy. Zato dosť široké dno samej doliny bolo rovné ako dlaň, ovlažované hodným tichým potokom Muľavou, úrodné ako záhrada. Žitné polia, kapustniská, konopnice, žírne lúky. Dedinári iste preto stavali domky a hospodárske staviská len do vŕšku, aby ušetrili každú piaď takej žírnej, úrodnej pôdy. Lebo na väčších-menších pásmach zeme, príkro sa spúšťajúcich medzi paralelnými výmoľmi, ledva sa daril ovos. Najviac boly tam pašienky s chudou, drobnou trávou, potom borinky s chudými, riedkymi boricami. No bola i jedna dosť pekná borina nad rozrumeným chrámom. Staré, obrovské borice rozváňaly tam tuhou smolnou vôňou a vypínaly sa vysoko nad výmoľom…

Vydrín ledva dočkal odchod posledného hosťa, prešiel do spálne, shádzal so seba šaty a ťažko sa zvalil na posteľ. Zaprašťaly pod ním spiežové perá matraca. Premýšľal:

„Aká bieda menovať sa Jánom! Každý vie dátum a prihrmí, že vraj blahoželať! Blahoželať a blahopiť! A Chlebík, tuším, má pravdu! Veď čo vlastne sme a čo máme? Škvarkári! Inde sa to darí — prečo nie u nás? Bolo by zaplatiť ostatok dlžoby… zmohutnieť… no, uvidíme. Ale mnoho groší pýta…“

Nedomyslel a zaspal tvrdým snom. Katarínka s Emíliou Záhorkovou v jedálni čítaly strieborný riad. Dievčatá odobraly sa chytro od mamy i tety a šuchly ako myšky do svojej izby.

Ich dievčenská izba hľadela veľkým dvojitým oblokom do vyšnej záhrady. Od salónu oddelená bola strednou, bezobločnou izbou, alkovňou menovanou; na nej nebolo dverí. Sama izbietka bola dosť priestranná, so sklepenou povalou. Tam bola vysoká rodinná kasňa na šaty, dva celkom jednaké písacie stolíky, sklený etažér v kúte, malý, nízky diván, štyri miniatúrne fotelíky. S oboch strán širokého dvojitého obloka pri stenách stály dve postieľky. Dvojitý oblok bol taký nízky zvonku, že si mohol rukou zem dočiahnuť.

„Vieš čo,“ povedala Kornelka, „mne sa ešte nechce spať. Desať hodín — a na Jána!“

Pospešne shadzovala so seba nové úzke šaty, ktoré ju tiesnily celý deň; odháčkovala chytro korzet, ktorý tlačil a omínal a ktorého veruže ani nebolo treba jej strunistej postave, mladému, útlemu živôtiku.

„Z duše mi hovoríš! Vo svätojánskej noci nemala by vystať prechádzka. Pamätáš sa, ako sme v Turci u strýca s dievkami pálily staré metly? Škoda, že v našom kraji už nič nevedia o vajanských ohňoch. Tu je taký sýty, nepoetický ľud! Len keď má ,erteple’ a plné jamy žita, pálenku a krúcanec!“

Elena sobliekla sa za príkladom sestry z novomódnych, úzko priliehajúcich šiat.

„Zato naši poeti toľko nahovorili o ,prelestiach noci svätojánskej, o vílach, rusalkách, gnómoch, Oberonoch, Šumenách, Titaniách’, že sa žiada zblízka pozrieť na predmet ich výlevov!“

Kornélia, už v bielom, otvorila vysokú kasňu a prívyknutým hmatom vydala z nej pre seba i sestru pohodlné domáce šaty, ktoré bolo treba len prehodiť a pásom opásať.

Zaradovally sa devušky, že im prišlo na um ešte pozrieť do prírody. V matnom svetle sviece usmievaly sa ich živé očká. Hodily na seba voľné šatočky, prepásaly, pobraly ručníky, zafúkly sviecu, a otvoriac široké tably obločné, šuchly von. Pred oblokom rástly dve veľké staré lipy, medzi nimi stála psia búdka. Napravo veľká, solídne stavaná besiedka, „zimnou“ menovaná, lisla sa svojimi železnými stĺpmi. Vedľa nej viedol chodník, dláždený širokými pieskovcami, strmo nahor. S oboch strán boly príkladne pestované ovocné stromy, najmä jablone. Povesť priehlbnianskych jabĺk šla ďaleko.

„Hľa, pán Dunaj sa tiež ráči túlať svätojánskou nocou, šelma!“ riekla Elena. „Bol by sa nám zišiel.“

„Azda sa bojíš bez nášho huňatého gavaliera?“

Elena sa zasmiala a poskočila po širokých tablách pieskovcových. Jej milé malé opätky len tak zazvonily o kamene, milo šumela voľná sukienka okolo štíhlych, mladistvo mocných údov. Brnkol oblok.

„Ale neostaňte dlho!“ bolo počuť hlas zľava, z najkrajnejšieho obloka.

V ňom zjavila sa očepcovaná hlava tety Záhorkovej. Slabo bolo poznať pekný profil jej bledej tváre.

„Nie, tetuška!“ ozvaly sa devy jednými ústami.

„Poď s nami!“ doložila Elena.

„Chcelo by sa mi staré kĺby lámať! Ale vás počkám, ak sa dlho nepribavíte. Tak je príjemne! Dobre sa dýcha.“

Sadla pri svojom obloku a premýšľala o svojom neblahom osude, o mužovi, o Vydrínovi a jeho dcérach. Jej muž žil kdesi v Amerike a nedal o sebe znaku už na dvadsiaty rok. Býval okresným notárom, popanštil sa, vystrájal rybačky, poľovačky, hostinky na účet svojho kamarátstva so stoličnými pánmi, so sudcami a horármi, dovolil si používať obecných peňazí „na vlastné, osobné ciele“. Keď sa vec začala ďubať na svetlo, väzenie ponechal spoluvinným richtárom a obecným kasírom, sám však ušiel za more. Emília, vlastná sestra Vydrínova, ostarela po tomto údere, scvrkla sa, ošedivela a potom už, úbohá zničená ženská bytnosť, vegetovala ďalej u brata. Najhlbšie ju ranilo to, že, hoci Záhorkov skutok bol špatný, hoci počula preklínanie žien, richtárov a kasírov, ktorí trpeli za ľahtikárstvo notárovo, boli na ňu pozerali s britkým úsmevom i tí, ktorých ona hostila, ktorým vyvárala. Ona nemohla sa hnevať na muža, nemohla ho znenávidieť, nemohla sa potešiť pri jeho strate tým, že veď nebol hoden ani jej lásky, ani jej obete.

Dva prežité roky v manželstve s týmto človekom zdaly sa jej ešte vždy jarou, jediným pre ňu možným, skutočným životom — ostatok bol hrob, aspoň večné meravenie, večné ľutovanie. Dva roky, prežité s jej Ľudkom, boly prameňom jej ostatného žitia, boly jej obsahom. Ona ho nikdy nespomenula (božechráň) pred Vydrínom, no ľudia nevedeli, že jej tiché, užitočné, pracovité srdce, jej tichá, zdvorilá výslužnosť má pôvod vo večnej rozpomienke na krátke šťastie s manželom jej mladosti. Iste už zahynul, ona sa od rokov prestala i dopytovať u amerických vysťahovalcov — no pre ňu žil vo vernej živej pamäti, žilo len to dobré z neho, jeho veľká, ohnivá láska, jeho krásna, mužná postava, jeho iskrivé oko a počerná, ľahkým, zdravým rumencom zafarbená tvár. Zabudnutá bola v jej ume a duši jeho ľahkomyseľnosť, občasné hýrenie a jeho útek.