ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Daniel Chlebík už od mesiacov pracoval na „korune svojej národohospodárskej činnosti“, totiž šiel založiť veľkú banku, ktorá by bola hlavnou oporou jeho ostatných podnikov. Peniaz v druhých ústavoch je drahý, zožiera smotánku jeho industriálnych ústavov. Banka bude ich podporovať a ony navzájom obohatia banku. Za prezidenta povolal grófa Alojza Oskorušianskeho, ktorý mal dodať lesku menom a stavom. Direktorom bude, pravda, on, arci zpočiatku bezplatne, Ján Kukučka bude hlavnvm účtovníkom, Smeťka kasírom, sekretárom Luitpold Hasselbach z Hessen-Casselu, a o ostatný personál je malý strach — kde je korisť, priletia orlice i havrany.

Vec išla ako po masle. Ledva dal tlačiť a rozposlať prospekt, hodne nabubrený, sľubujúci hory-doly a zlaté bane, plný bežných národohospodárskych výrazov a fráz (nechýbala v ňom ani Anglická banka a jej diskont, položenie peňažného trhu, veľkokapitálu, burzy atď.), už sa hrnuly podpisy a príhlasy. Chudobní ľudia predávali, čo mali, kontrahovali dlžoby, aby si mohli nakúpiť akcií novej mnohosľubnej banky. Ľudia, už zúčastnení pri iných podnikoch, ešte raz napäli sily, presvedčení Chlebíkovou výrečnosťou, že len sebe ukladajú peniaze a dvíhajú hodnotu industriálnych akcií, ktoré, pravda, dosiaľ nedonášaly osohu a dividendy.

Nešťastie v láske, šťastie v hre. Za času neúspechov s Elou Chlebík mal veľký úspech: tri štvrte akcií sohnal za čas dosť krátky. Už najal byt v najväčšom dome mesta, tiež bývalej kúrii zemianskej, nakúpil v Pešti obchodné knihy za veľké sumy, ako by naozaj šiel zakladať Anglickej banke konkurenčný ústav, najímal úradníkov, svolával výbory, porady a konečne i valné shromaždenie, na ktorom si on i zakladatelia vyniesli veľké lehoty a prednosti na prvé časy. Otvorenie účinkovania ústavu určil na deň svojho najšťastnejšieho dňa — svojej svadby s Elou Vydrínovou v Priehlbni. Aby bol dňom večne pamätným nielen pre neho a Vydrínovcov, ale pre celý široký kraj, pre celý národ.

Podniky Chlebíkove dostaly naozaj sviežu krv: Virovňania začali naozaj dub doma zužitkovávať na garbiarne. Hradišťania pálili vápno vo veľkých peciach, šaroveň, hotová, stála, lebo nemohli dostať licencie na fabrikáciu, no zato dielňa na umelé hnojivo išla dosť dobre. Peniaze boly, bola teda živica, struny zaihraly. Chlebíkom nakúpené nehnuteľnosti po dedinách pokryly sa novými staviskami, vyrástly ako huby po daždi. I neveriaci a pochybovači začali sa kloniť na Chlebíkovu stranu. Smeťka bol neúnavný agitátor, lietal po kraji, všetko dobre zveličoval, chybky zakrýval. Na akcie banky obťažil svoj majetok do prasknutia, v nádeji, že bude mať pri banke pekný plat a bude skutočne pánom, a nie remeselníkom. Ján Kukučka sa usmieval, zakladal obchodné knihy, predplácal časopisy, kupoval lexikony a kompasy celej Europy.

Šťuka v rybníku preháňala kapry, aby nestučnely. O nestučnenie sa výborne postarala.

Daniel Chlebík naozaj narástol. Bol pri všetkom, spravoval, rozkazoval, vo všetkom vykonával svoju vôľu. Výbory pri banke boly čírou formalitou, on často premenil ich ustanovenia a urobil po svojom. Kukučka na všetko prikývol a zaliečal sa Chlebíkovi až do poníženia.

Chlebík sa tiež ešte ponižoval, hľadiac nahor, k prezidentovi grófovi Alojzovi Oskorušianskemu, k stoličným úradom, súdom, k hlavným akcionárom — nadol bol panovitý a tvrdý ako skala. Najmä od toho času, ako na čaji u Ireny Rutkovskej premohol posledný odpor Ely temer násilne, jeho povedomie narástlo do neuveriteľnej miery. Z toho vznikaly nedorozumenia. S Hasselbachom mal časté výstupy, podriadených úradníkov tyranizoval, prepúšťal, nových verboval. Bolo mu pravým pôžitkom čítať bezčíselné prosby a vybavovať ich, pravda, najviac záporne, po pansky. On, ktorý sa tak dlho musel prosiť, teraz sám prosby odráža!

No, banku otvorili, ale Chlebík nebol ešte ženatý. V Priehlbni pracovali na výbave, celý roj ševkýň sypal sa každý večer dolu schodmi do mesta, niektoré ostávaly i na noc. Na Vydrína zle účinkoval domáci nepokoj. Niečo ho predsa pálilo na duši. Nemohol ticho hľadieť na Elu, ktorá chodila po dome ako cudzia, pracovala do úmoru, ako by chcela prácou zahlušiť svedomie a tajný bôľ.

„Tak sa nechovajú šťastné nevesty,“ podumal Ján Vydrín a začal chodiť do mesta na celé popoludnia, sedel v banke, hľadel na zimničnú činnosť úradníkov, hľadel, ako Kukučka otvára knihy a zatvára ich s pleskom, ako behá do direktorskej za Chlebíkom, ako ľudia prinášajú vklady s veselou tvárou, plní dôvery a nádeje. Potom šiel na kolkáreň, do kasína na tarok a prichádzal domov o polnoci.

Len Katarínka nič nebadala na dcére. Bola taká zahĺbená do práce, že ani nič badať nemohla. Jej bola milá a sladká každá stužtička, každá košieľka, každá čipôčka na dcérinej výbave. Kornelka jediná okrem otca videla, ako sa jej sestra mení, ako bledne, ba, pozdalo sa jej, rýchle chudne. Na jej úpenlivú prosbu Vydrín oddialil prvý, veľmi už krátky termín svadby, nie bez trápnej scény so ženou.

Katarínka sa najprv nadula, začala chodiť po izbe nepokojným krokom. Potom jej dobrota a mäkkosť kamsi uletela. Celá sa premenila vo svoj neprospech.

„Ty sa hráš s ohňom,“ povedala, ťahajúc muža z krajčírskej dielne do salónu, ktorý hraničil s dievčenskou izbou, „ty sa hráš so šťastím svojho decka! Či vieš, že natiahnutá nad mieru struna môže prasknúť? Ja už i tak obdivujem Chlebíka, že má toľko trpezlivosti s Elou a s tebou. Nepožehnal si ich? Nedal si svojho slova? Neoddal si dve tretiny majetku do ústavov, teda vlastne do jeho rúk? Chceš ho odohnať?“

Vydrín nemal rád manželské spory, celá jeho bytnosť sa vzbúrila, keď Katarínka vyšla zo svojej milej flegmy a dobroty a začala byť svárlivou a britkou.

„A ty čo tak náhliš? Pozri na svoje dieťa! Ty si azda už stratila ostrosť materinského oka. Prečo jej nepovolíš času, aby sa vžila do nového položenia? Kata, Kata, mne sa zdá, že zle robíme, a to obaja! Len by sme neoľutovali!“

„Zle robíme? Nuž či sme prví ľudia, ktorí dcéru vydávajú? Nie je to poriadok sveta a prikázanie božie? Chceš, aby ostala sedieť?“

„Už ty len s tým sedením! A čo i sedieť, radšej ako byť nešťastnou. Hovorím ti prísne a posledný raz, viac to odo mňa nepočuješ: my sa obaja veľmi sklameme, ty s tvojím vydajom a ja s mojou špekuláciou. Dôvodu ti nepoviem, sám nie som načistom. Ale mám čudné predtuchy…“

„I teba zjašená Nela nabaláchala s predtuchami. A tvoja sestra — to je ešte! Kam čert nemôže, pošle starú babu!“

Katarínka bola celá červená. Dotknúť sa sestry Vydrínovej — to bol už znak, že stratila rozvahu.

Vydrín očervenel ako rak. Žily na čele mu navrely. Otvoril naširoko oči, potriasol hlavou.

„Emílii daj svätý pokoj! Ona ani slovom nespomenula predo mnou Elenin sobáš. Čo hovorím, to je nie Nelino, ani Záhorkovej pozorovanie, ale moje. Daj srok. Možno, všetko sa vyrovná. Ale tvoja netrpezlivosť nás môže priviesť do nešťastia.“

Katarína Vydrínová nevydržala a začala nervózne, hystericky plakať.

„Nepriateľ svojho decka! Tyran! Oh, ja nešťastná!“

To už bolo pre Jána vyše umu i rozumu. Každá slza ženina ako by jed kvapkala do jeho krvi. Zareval na ňu ako tur:

„Len sa smokli! Iného nechýbalo! Šanuj slzy; možno budeš mať i príčinu ich prelievať. A teraz dosť! Termín som odložil, a basta!“

Obrátil sa žene chrbtom, šiel do svojho kabinetu, sobliekol župan, obliekol kabát a oblokom zavolal na kočiša:

„Priahať!“

Sbehol schodmi a hodil sa do bričky. Katarínka schytila v sieni bundu a letela s ňou za mužom.

„Veď nebuď ľahtikárom! Podúva studený vietor. Tu máš i čiapku.“

Vydrín si hodil bundu na nohy. Už mu bolo ľúto ženy i svojich slov. Aká starostlivá i v hneve! Ale neostal doma, hoci sa mu veľmi žiadalo.

Nela bola vo svojej izbietke a počula hlavné veci z rodičovskej rozopre. Jej duša zaplesala nad odročením svadby. Pustota z nej zmizla ako ranná hmla na jeseň, keď slnko vychodí. Kto má čas, má život. Rozčúlená, radostná vyhľadala Elu. Našla ju, hoci sa už zvečerilo, nad vyšívaním monogramov na bielizeň. Samé H. V. vyšívala. Kornélia pozrela na ňu a zarazila sa. Elene klesly ruky do záhybov veľkej jemnej plachty a oči, akési smutné a neisto behajúce, upriamily sa jej na sestru.

„A ty neplesáš? Azda ani nevieš, že otec deň svadby v decembri oddialil na neistý srok? Ela, duša!“

Ale Ela neukázala ani radosť, ani prekvapenie. Vstala, položila dlane na tvár a hlboko vzdychla.

„Tam je môj život!“ povedala akýmsi nesvojským hlasom. „Mne nemôžeš viac zvestovať nič radostného! Tam je pyľ mojej duše, tam moja krása, v ktorej som sa kochala! To bol iste hriech. Nechválno tak teba ľúbiť, tak sa tešiť zo zdravia a krásy. Ja som už nie tvoj blíženec, nie tebe rovná sestra. So mňa spadlo to, čo je čisté, nevinné, čo je opravdivá krása mladého žitia…“ a hodila sa na diván, ešte vždy tvár zakrytú rukami.

„Ale čo sa ti robí, Eluška? Bolo pokušenie — prešlo. Tvoj dobrý, energický otec, proti matkinej vôli, odročil termín, to jest dal možnosť spásy. Teraz je na tebe, aby si shodila putá hada. Vieš, to je had, ktorého spomína Sládkovič v ,Maríne’, ktorý škúlil na predmet svojich nekalých túžob. ,Čo ten Indián pod Sitnom blúdi?’“

„Had sa už vpil do mojej hrude,“ povedala Ela tónom tupým, mŕtvym, takže Nela sa naozaj naľakala.

Na tvári Elinej boly jasné stopy smútku i akejsi neurčitej túžby.

„Ja ho nemôžem už odsotiť,“ povedala tým istým tónom, „už som pokalená, už som nie viac tvojou čistou, nevinnou sestrou-blížencom! Ach, aká priepasť sa utvorila medzi nami. Pozri, táto hruď už pocítila jeho objatia, tieto ústa jeho bozky. A jednako ho nechcem. Zničená som, ale ho nechcem…“

„Nuž teda sa len osvedč pred otcom, Eluška, veď ti žije, veď ti je otcom, pánom, dobrodincom. Osvedč sa!“

„Ani zahnať ho nedovolím viac! Raz ma obral o môj čistý cit, o moju krásu, ktorú som si tak vysoko vážila, premohol silou môj odpor… Nedovolím…“

„Ale Ela, veď nebuď nerozumná! Hovoríš: nechcem ho, a ja ti dávam za pravdu, a druhý raz: zahnať ho nedovolím. Veď sú to nemožné protivy! Veď v tom niet za mak rozumu!“

„Nechcem nič, neželám si nič, len mi dajte pokoj! Nezadierajte do mňa! Mier, mier, mier!“

Ela skočila s divána a začala plachtu, na ktorú vyšívala monogram, deptať nôžkami a trhať rukami. Nájduc švík, roztrhla ju napoly.

Nela bola ustrnutá, rozčúlená, nemôžuc si vysvetliť slov sestriných.

„Áno, pokoj mi dajte, pokoj!“ zvolala, vbehla do svojej izbušky, otvorila oblok a vyskočila do hornej záhrady.

„Upokoj sa!“ volala za ňou Nela. „Prejdi sa osamote. Nejdem za tebou. Nájdeš ma u tetky! S Bohom, Ela!“

Nela šla k matke, ktorú našla v slzách. Nič nového jej nepovedala; mať už dávnejšie pozorovala, že u Eleny nie je všetko v poriadku. Raz plače, raz sa smeje, žartuje so ševkyňami, ale potom upadá do čudnej melanchólie, pracuje zimnične do mrku, potom si nedá merať šaty, trhá čipky s košieľ a trasie sa, keď vidí napĺnať duchny sviežim perím.

Staršie ševkyne tešia mať: „Každá nevesta pred sobášom mesiac sa blaznie. Len trpezlivosť. Všetko to pominie. Hľa, dievča! To je celkom v poriadku. Vidno, že je čistá ako hôrny kryštal. Však sa Sviečkaych Malvína nebláznila, keď ju vydali za pisára — lebo už bol svrchovaný čas!“ Ševkyne sa rozchichotaly a sklonily hlavy nad šitie.

Kornélia sbehla schodmi do nižnej záhrady. Záhrada bola už ošarpaná, ovocie už dávno zmizlo, lístie ožltlo a očervenelo a z väčšej časti váľalo sa po pieskových chodníkoch a po sčernetej tráve. Mladý orech bol už celkom nahý, jeho lístie cíti prvé nočné mrazy. Grota bola ešte svieža zimozeleňom a sláčikmi. Netresk v skulinách zelenel sa ako celé leto. Kornélia šibla záhradou na cestu. Tam stál neďaleko školský dom. Ona chcela byť s Andrejom Machom, chcela mu vyjadriť, čo ju tak súži a nepokojí. A on skutočne stál pri obloku a hľadel na pustnúcu záhradu, na vädnúce lístie stromov, na georgíny, ktoré už klonily hlávky, opálené mrazom. Zazrúc Kornéliu vybehol zo školy.

„Ach, aké šťastie, že vás vidím,“ povedal, preskakujúc nízky školský plot. „Chystám sa do Pešti a, možno, i do Viedne. Moja disertácia je už temer hotová, len niektoré pramene musím ešte preštudovať. Možno, tak ľahko sa neuvidíme.“

„Úprimne hovoriac, i ja hľadám vás. Počula som o vašom odchode. Váš brat mi hovoril. A ja mám toľko na srdci, toľko na duši!“

„Viem, slečna Kornelka, že nie svoj vlastný bôľ. Znám vašu obetivú dušičku. Mne sa zdá, že najvyššie dobro a najnižšie zlo Boh nedal mužskému pohlaviu, ale ženskému, tak ako mu dal najvyššiu krásu a najnižšiu špatu. Od Márie až po Mesalinu, od Tatiany po lady Macbeth. A vy ste s tejto strany dobrá. Vo vás je toľko dobroty a krásy, ako len zniesť môže ľudská krehká bytnosť, ako len zmestiť sa môže v ľudskej duši. Nielen pre vašu vlastnú krásu a milotu si vás vysoko vážim, ale pre vaše vnikanie do krásy a dobra iných a pre vaše hlboké vniknutie i do zlosti iných. Táto vaša drahocenná vlastnosť môže zachrániť vás i vašu rodinu, hoci nebezpečenstvo je už blizko. Verte mi, Chlebík je nebezpečenstvom, a to veľkým; cítim to, voniam, vidím. Nebezpečenstvo pre majetok i dušu.“

„Trochu ho oddialil otec,“ povedala Kornélia a dôverne sa oprela ramienkom o rameno mladého kandidáta. „Chlebík súril svadbu na december, no otec mu dal neurčitý srok, vyhovárajúc sa na mladosť a nepevné zdravie dcéry a na nepriaznivú tohoročnú žatvu. Ale sama Ela sa mi neľúbi. Ona je duševne hlboko deprimovaná. Dobre hovoril Bonin o zmiji a králikovi. Králik ešte vždy cíti sugesciu dravých očú. Vyhodil ju z rovnováhy svojím hrozným temperamentom, svojou mocnou vôľou. Veď sa ho u nás všetci formálne boja. Iba otec sa vzoprie, ale len slabo a keď už ide do krajnosti.“

Andrej Mach postál. Grota bola neďaleko. Večer bol taký teplý ako v lete. S mäkkým teplom večera priamo kontrastovala odumierajúca príroda. Tak sa pýtalo posedieť si v grote, už dávnejšie nenavštevovanej, keď boly pŕšky a chladná. Mladí ľudia blížili sa k nej. Vošli — a, prekvapení, našli v nej sedieť Elu. Sedela za stolíkom, hlávku podopretú na rukách.

„Už si prišla,“ v nesnádzi riekla Kornélia. „Nebola si až v Krasnove?“

Elena neodvetila. Stiahla ruky s tváre a strmo hľadela na Adreja Macha. Jemu bolo až clivo. Pohľad Elin bol inkvizítorský.

„Dosiaľ ste vy mňa karhali,“ začala tónom tvrdým, u nej neslýchaným, „a teraz je na mne rad. Čo ty, Kornélia, sama vyhľadávaš tohto mladého človeka, o ktorom nevedieť, čo bude a kam ho vietor zaveje? A čo vy, mladý človek bez prítomnosti, ako sa zdá, i bez budúcnosti, čiháte na toto zjašené decko?“

„Ale, Eluška!“ zvolala Kornélia zdeseným hlasom. „Čože sa ti robí? Nepoznáš Ondrejka rechtorovie? Nepoznáš mňa, rodnú sestru? Tak si ešte nikdy nehovorila. Ty sa odtŕhaš od rodiny!“

„Všetkých vás poznám, až pridobre! Všetkých vás poznám, i mať, i otca, i teba, ty tajný radca! Všetkých poznám, len sama seba nepoznám. Mne je jedno, čo vyčíňate, čo zamýšľate!“ zvolala hlasom temer škrekľavým, neprirodzeným, vstala, zdvihla sukienku a letela zo záhrady k domu, rýchlosťou, ktorá nijako neharmonizovala s jej doterajším chovaním, s jej príkrymi, horkými slovami.

„Ela, počkaj, pozhov, daj si povedať!“ volala za ňou Kornélia a Mach už bol hotový bežať za ňou.

Kornélia ho zadržala. A práve v dobrý čas: Chlebíkov koč práve vchádzal do dvora a z neho sa teperila postava slávneho direktora Industriálnej banky. Mladí ľudia jednomyseľne sa skryli do groty. I oni sa báli, vidno, báli!

„Hore bude katastrofa,“ poznamenala Kornélia, sadajúc za stôl, „otec mu oznámil ďalšie odročenie termínu. On ide búrkou na mať i na nevestu. Aké strašné časy, aké búrne premeny v našej tichej Priehlbni, v tomto raji spokojného a tichého, beznáročného šťastia! Jedna kvapka octu dá sa seknúť celému hrncu mlieka, jeden zlý závan vetra pripraví mladého človeka o zdravie.“

„Slečna Kornélia,“ razom vyšlo z úst Andrejových, „vy ste sa pýtali nad rozrumeným chrámom, čo je väčšie, či moja nenávisť k Chlebíkovi, ktorého pravý obraz som vám namaľoval, a či moja láska k Elene. A vy ste boli vo veľkej mýlke!“

Andrej Mach sadol na lavicu pri boku devinom. Jeho chudá, vždy bledá tvár blčala rumencom. Schvátil ho akýsi búrny, nepovedomý cit, už dávno utláčaný, dlhé časy dusený pevnou vôľou.

„Pravda,“ pokračoval Andrej, „že ma osud vašej sestry strašne rozvíril, rozsmútil a zabolel. Ja vidím, že sa ide oddať človeku, ktorý takú perlu nezaslúžil. Vidím, že z toho spojenia bude iba nešťastie. Od detinstva som ju mal rád ako i vás, ako vašu celú rodinu. Ale…“

Machovi zamrelo slovo v hrudi. Hľadel na Kornéliu s hlbokým citom oddanosti, s výrazom najvyššieho zanietenia citov. Kornelkiným telom prešiel mráz.

„Nuž ale?“ spýtala sa, hoci razom sa jej rozbresklo a ona všetko pochopila.

Mach nedokončil — „ale“ ostalo pretrhnuté. Chodníčkom blížila sa ku grote Emília Záhorková.

„Prosím ťa, poď k Ele,“ povedala pospešne, „tamhore je celé peklo! Mať je v hroznom rozčúlení, Chlebík zúri ako lev, Ela je nemá ako skala. Neodpovedá na otázky, čuší, zatína pery, plače, hádže sa ako háďa. To sú hrozné veci! Keď sa k nej Chlebík blíži, striasa sa ako osika; keď nahnevaný chce odísť, chytá ho za rukáv a rozkazujúcim hlasom volá: ,Ani na krok!’ Mať plače, raz má nádej, raz zúfa. Celé peklo, hovorím!“

Emília sama bola rozčúlená, nešťastná, no vedela sa opanovať.

Mladí ľudia skočili s lavice. Kornélia zalomila rukami. Mach jej stál pri boku smutný, rozčúlený. Hoci bol mladý, duchom silný, jednako premáhaly ho osudné okolnosti.

Vtom záhradnými dvierkami blížil sa ku grote človek v chatrnom obleku, vysoký, trochu nahrbený, asi päťdesiatročný, no zdal sa omnoho starším. Dunaj skočil pred neho a nechcel ho ďalej pustiť. On postál, rukami sa chrániac pred psom.

„Dunaj, Dunaj!“ zavolala Kornelka na psa, ktorý ešte raz zabrechol na prichádzajúceho, ale potom skočil k veliteľke a sadol si pri jej nohách, no okále vyvaľoval na cudzinca.

Už sa začalo hodne večeriť, no Mach predsa videl dávnejšie neholenú tvár cudzincovu, jeho obnosený kostým, nesmelo behajúce, veľké čierne oči, ako i stopy alkoholu na bledej tvári. ,Nejaký vandrovník’, myslel si, ,prišiel pýtať nocľah. Po dedinách zjav neriedky.’ Kornélia, ktorá cítila istý odpor k ľuďom „byvším“, zatriasla sa na celom tele a už siahla do kapseľky po šesták. A cudzinec naozaj složil klobúk so širokou strieškou a obnažil plešinu, zaujímajúcu dve tretiny jeho mocnej hlavy. Tvár mu pritom padla do predvečerného osvetlenia. Boly na nej stopy niekdajšej mužskej krásy. Ruiny kedysi hrdého paláca. Oči mu bojazlive behaly od jednej osoby k druhej, ako by niekoho hľadaly. Pekne krojené pery sa potriasaly. V celej postave zračila sa ustráchanosť a trápna neistota.

Vtom bolo počuť hrozný, zúfalý, vzduch prerážajúci výkrik. V tom výkriku bolo niečo priamo do duše sa vrezávajúceho. Kornélia i Mach zprvu ani nevedeli, zkadiaľ sa vyronil, hoci znel v ich bezprostrednej blízkosti. Bol to výkrik bôľu, radosti, prekvapenia, výkrik, v ktorom zhustený bol obsah celého žitia.

„Ľudko, Ľudko!“ vyrvalo sa potom z pŕs Emílie Záhorkovej.

Jej srdce, jej verné oko poznalo muža, pred dvadsiatimi rokmi ju zradne opustivšieho. Rútila sa k nemu, chudými rukami objala mu hlavu a tisla bozky na poloopuchnutú tvár.

„Ľudko! Tu si mi! Však si prišiel ku mne, svojej vernej žene? Však ju ešte miluješ, svoju opustenú, úbohú Emíliu? Však si oľutoval, však si všetko pokáním vyrovnal, však si sa napravil? Prišiel si ma aspoň pochovať! Budeme vedno ležať na priehlbnianskom krásnom cintoríne! Spolu… ach, aké šťastie, aká milosť božia! Ľudko, duša, Ľudko, anjel môj, moje všetko!“

Kornélia nepoznávala tetku. Z úst tejto tichej, trpnej, všetko bez reptania znášajúcej ženy také náruživé, rojčivé slová, taký výbuch citov, taký pal náruživosti a taká vernosť! Ona, ktorá už dávno hodila rukou na život i šťastie, razom sa ukázala ženou náružive milujúcou. A koho milujúcou? Kornélia znala z otcových úst celú históriu nešťastného manželstva jeho sestry, počula prísne odsúdenie zbankrotovaného, defraudácií sa dopustivšieho notára. Nemohla si ho ináč predstaviť, len ako človeka spustlého, nehodného, klamára a ľahkomyseľníka, záhubcu šťastia Vydrínovej sestry. A naraz sa zjavil, a ona, ním nešťastná žena, objíma a hrnie na neho celé bohatstvo citu, hoci celá jeho vnešnosť nosí stopy úpadku.

„Áno, áno, ja som to,“ povedal Ľudovít Záhorka, obzerajúc sa nesmelo po záhrade, trasúc sa ako by zimou, „a prišiel som sa odobrať. Len švagra sa bojím. Už som tu dva dni u šušľavej Rózy, obchádzal som dom, ale nemohol som vidieť mojej Emílie… A toto sú iste deti Vydrínove…“ obrátil sa ku Kornelke a Machovi. „Neúročné, Boh im daj šťastia! Ale som veľmi zmorený a chorý!“

Sadol si na lavicu pri grote. A tu už bolo jasno badať celú jeho spustnutosť, následky biedy, surovej práce, hryzoty svedomia. No cez všetku nepeknú vnešnosť vidno bolo rumy človeka nie zlého, ale nešťastného.

„Pôjdem povedať mame,“ povedala Kornélia, aby sa mohla stratiť.

Ju až do bôľu pohla scéna manželov. Odpor menil sa v sústrasť.

„Boh vás chráň!“ zlomeným hlasom povedal Ľudovít Záhorka. „Ja som prišiel inkognito, ako nejaký šľachetný kňaz, veľmož alebo kráľ! Veď čo sú všetci, kňazi, králi a veľmoži? Žobráci! A k tomu trasúci sa pred atentátmi. I ja som veľmož, i ja som kráľ, lenže netrasiem sa pred nikým, iba pred švagrom Vydrínom. I pred ženou! Ja som človek stratený. Nenašla si ma, Emília, nenašla! To sa ti len zdá, za tento moment dám ostatok svojho biedneho života. Emília! Odpusťte, mladosi! Vy neviete, čo znamená stratiť celý život a v ňom najdrahšie. Ale zato sa mi veľmi neblíž, Emília. Zhnusím sa ti. Ja som stratený človek, som pijan nenapraviteľný. I k tomuto kroku, vyhľadať ťa, Emília, posmelila ma iba šušľavej Rózy dobrá borovička. Nepáchnem?“

Emília Záhorková ani nerozumela slovám Ľudovítovým; v jej duši ožíval jeho mladý obraz, jeho mužská krása, temné oko, heroické pohyby, jeho otvorenosť, oheň a úprimnosť. V nej čudnou silou ožily rozpomienky mladosti a dvojročného, nevyčerpateľného manželského šťastia. Ožily všetky momenty jeho veselosti, jeho sily, jeho priviazanosti k nej, keď ho nezvádzaly neprajné okolnosti a závozy notárskeho života a úradu. Čím ďalej hľadela na jeho tvár, tým väčšmi s nej padaly stopy zlého, nemierneho života, a ona pod novým, hrozným písmom videla ako pod palimpsestom starý originál, prichádzal jej celkom krásnym mužským. Zas ho videla mladého, sviežeho, s lícom dočervena zfarbeným, ako odchádza na poľovačku, pušku na pleci, krásnu kapsu pri boku a okolo neho skáču jeho výborní honáci; nevidela už ani ošumelých šiat, ani napuchnutej, bledej tváre, ani necítila zápach, vlastný vagabundujúcim nešťastníkom. Kto preskúma hlbiny ženského srdca? Mnohí sa tým chvastajú, mnohí vystupujú ako znatelia žien a ich duševného života, ale na pravej ceste sú len najväčší poeti sveta… Sú len Homérovci a Puškinovci. My ostatní len babreme, blúdime a fantazujeme.

Emílii Záhorkovej muž nepáchol Rózinou borovičkou, ona nevidala jeho zodratých šiat, jeho roztrhaných čižiem, jeho zasmoleného klobúka. Ona videla len Ľudovíta, predmet svojej mladej lásky, spoločníka šťastných dvoch rokov. Ani nemyslela na to, čo teraz, čo s ním. Vedela, že ho Vydrín neprijme, že jeho stará zášť, arci oprávnená, rozhorí sa ako vatra, do ktorej dýcha svieži vietor s Tatry. Ale na to nemyslela. Ani na to nemyslela, že sa s ním rozlúči. Sadla k nemu, objala ho pravým ramenom a zaplakala. Tisla k nemu svoju zvädnutú hruď, hladkala ho po kostrnkách dávnejšie neholenej brady.

„Ľudko, môj Ľudko!“

Kornélia s Machom stáli neďaleko v čudnom nedorozumení. No v duši devinej akosi mizlo odvrátenie a otcom sugerované nepriateľstvo k Záhorkovi. Okrem toho priťahovala ju práve dobrodružnosť tohto zmareného života. Jej srdečná dobrota nemohla necítiť s toľkou láskou tety Emílie. I uzavrela v sebe všetko možné urobiť, aby ho zachránila pred hnevom otcovým i pred ním samým. Mach, ktorý znal históriu Záhorkovu, hlboko sa zadumal a prišly mu na um figúry ruských spisovateľov, ktorí sa neodvracajú, odsudzujúc, ani od prepadnutých v živote ľudí. „A k tomu, veď je náš, z nášho kraja! Za dvadsať rokov nezabudol nielen jazyk, ale ani tón slov a jemnosť slovenských zvratov rečových. Nešťastník! Bedár, ale náš bedár!“

Kornélia myslela, ako mu poskytnúť kútik v ich dome. V prízemí bola dosť dobrá izbica, kde býval kedysi odohnatý gazda. Posteľ bola arci bez matracov a perín. No to Betuška už zariadi… S matkou sa tiež dohovorí. Mať nebola nikdy taká rozhorčená a často ho vyhovárala.

„Tetuška,“ povedala Kornélia, „pozhovte chvíľu. Otec je i tak v meste. Nehnite sa z groty, kým neprídem. Pán Mach, poďte so mnou!“

Kornélia šla. Mach ju pristavil pri bránke.

„S Bohom, slečna Kornélia! Zajtra sa už sberám! Buďte milosrdnou sestrou i ku mne!“

Kornélia sa obrátila k Machovi:

„So sestrou mám zápoliť? Či vy tak chytro meníte svoje city?“

„Kornelka! Nebuďte taká tvrdá! Dobre viete, že city nemením. Od chlapčenstva sú tie isté; Kornelka - nezabudnite na kandidáta!“

„Podľa toho, ako sa on bude chovať! Ale teraz mám iné starosti. Zajtra, hovoríte? Nuž príďte okolo dvanástej napoludnie k zimnej. I tak mám s vami istú tajnosť. S Bohom!“

Mach mal sa zjašiť od radosti. To sa mu ešte nestalo. Veď je to tak milo od Kornélie!

Kornélia vyhľadala Betu a o chvíľu bola gazdova izba zariadená. Sama prevliekla čisté obliečky na periny a paplón. Obloky pootvárala, dala priniesť vody, mydla, uteráky.

Hore na poschodí medzitým bolo opravdivé peklo. Prišiel i Vydrín z mesta a zastihol Chlebíka… Katarínka ušla do spálne, migréna ju pochytila. Ela sedela v kútiku, ruky mala na kríž na prsiach, hľadela do neistého. Chlebík chodil izbou dlhými krokmi.

„Azda ma chcete za blázna mať?“ povedal Vydrínovi, keď sa chladno privítali. „Ja konám ako muž, hyniem túžbou, tratím drahocenný čas, a vy ma odkladáte na svätého Vida. To je nie ani poctive, ani… múdre.“

„Pán Chlebík,“ povedal Vydrín, hodne červený od vína, vypitého v kasíne pri taroku, „o tom, kto koho má za blázna, dozvieme sa neskoršie. Ja som vás prijal za zaťa, ale ja sa s vami sobášiť nebudem. Môj dom je poctivý, meštiansky, nie nejaký salónik pre rýchlych pánov: ,Dievča, páčiš sa mi — poď.’ Sú isté príčiny, pre ktoré náhliť nemožno. Teda vyčkajte času ako hus klasu. Načo tak súrite? Načo sužujete dobré moje dieťa? Veď vidíte, ako sa trápi a topí ako sneh pod lúčmi jarného slnka. Hrmotným byť pri obchode, chválim. Ale sú intímne veci, pri ktorých hrmot škodí. Moje slovo máte. No ono je len nad tým mocné, čo je v jeho kompetencii.“

„A propos,“ povedal Chlebík, „priniesol som zmenku z dielne na umelé hnojivo, potrebuje sa formálne žíro. Vec je súrna, nuž obľahčite mi vec, podpíšte.“

„A banka? Veď azda sme ju na to založili?“

„Áno, veď je to vec banky. Váš podpis je číra formálnosť. Na dva mesiace. Tovar je už odoslatý, peniaze prídu.“

Hlas Chlebíkov bol taký určitý, sugestívny, že starý lišiak Vydrín podpísal. Veď bol pred ním sám Chlebík a Smeťka. Teda nebezpečenstva nebolo.

Chlebík skryl zmenku pospešne do veľkej toboľky, plnej papierov a bankoviek. Potom sa obrátil k Ele, ešte vždy sediacej v kútiku, s rukami cez prsia preloženými.

„A ty, Ela, dobre sa maj! Pokladám tvoje vrtochy za vrtochy mladosti. Ale onedlho prestanem byť taký mäkký. S Bohom!“

Nachýlil sa k nej a chcel ju bozkať na čelo. Ela sa zvrtla na foteli a tlačila tvár do podušky operadla. On ju bozkal na plece a prsia. Vydrínovi bolo divné, ako vedel Chlebík meniť reči, tón a frazeologiu pri diele svojho sobáša s Elou a pri diele zmenky. Tam horúci, citný, nahnevaný, netrpezlivý, ohnivý - tu smelý, určitý, studený, prosto rozumný a vplývajúci na Vydrína svojou osobnosťou. Ináč tvrdý Vydrín nemohol povedať: nie. Oči Chlebíkove, pri rozhovore s Elou a Katarínkou zahmlené tenkou sieťou, pri zmenke staly sa jasnejšími, prísnymi a strmými…

„A teraz dobrú noc, Emília,“ povedal Ľudovít Záhorka v grote svojej žene, keď ostali sami. „Vieš, že pod jednou strechou byť nemôžeme. Ja pôjdem k Róze — ona mi sľúbila nocľah. Preboha, čo by robil Vydrín, keby počul len moje meno! S Bohom!“ a už vstával…

Emília ho tuho objala. Sama vedela, že ostávať mu u Vydrínov je číra nemožnosť, darmo sa tak milo starala Kornélia. Ale rozlúčiť sa! Už bola hotová ísť s ním. Svoj kapitálik, ktorým manipuluje Vydrín, si vyzdvihne a pôjde s tým, s ktorým ju spojil Boh. Ale to treba vyznať, oznámiť Vydrínovi, aby boly medzi nimi účty jasné. O správnosti a čestnosti takého postupu ani na minútu nepochybovala. Nerátala na odpor brata ani švagrinej. Ale na vyjasnenie treba času. Dobre bude, keď Záhorka sa ešte neukáže. Všetko pôjde hladko.

„Nuž teda dobre, choď ešte k Rozine. Zajtra sa všetko rozhodne. Ale to ti hovorím, bezo mňa neodídeš. Raz si ma zanechal, nie je to dosť? Druhú zradu neznesiem.“

Emília hovorila s takou určitosťou ako nikdy. Celá sa premenila na srdce. Rozum, rozvaha, povedomie okolností zmizly.

Ľudovít Záhorka sa akosi podozrive spešne lúčil so ženou, dvadsať rokov nevidenou. V posledný moment zachvátila ho netrpezlivosť i roztržitosť. Bránil sa láskaniam, mračil sa.

Emília tŕpla. Moment, po ktorom verne túžila cez dve desaťročia, spadol ako s neba, ale nepriniesol blaženstva, ktoré v mysli a túžbach očakávala. Zdalo sa jej, že i jej vlastné srdce bolo už chladnejšie, a o ňom už nepochybovala, že dlhý čas, horká sudba premenily jeho ohne lásky na popol. Ale čo ho predsa dotiahlo? Prečo prišiel zpoza oceána ta, kde ho nič dobrého nečakalo? Predsa len azda ona, predsa azda nevymrel z neho cit pre ženu a otčinu!

Vypúšťajúc ho zo záhrady dvierkami na ulicu, prilipla k nemu celým telom a triasla sa. On ju jemne odtískal, bozkal na čelo a temer behom odchádzal. Stála, hľadela, kým jeho vysoká postava nezmizla vo večernom šere.

Emília na zpiatočnej ceste sadla do groty a začala hlasno kvíliť. Zašumel večerný vetrík, kmášuc s jabloní posledné lístie. Jeseň, jeseň! Už je tu, a ináč byť nemôže. Ó, aby len prišla čím skôr mŕtva zima! Zmeravenie a - večné ticho. Záhorková až teraz začala pokonno účtovať so svojím nešťastným životom. On už naozaj šiel ku koncu! No, ako zhasínajúci ohník v púšti, ešte raz vybĺkol posledným plamienkom. Jeseň, pred zimou! Pozdná, dosť teplá jeseň, žiaľna lož leta. Ach, príde, príde zima! Ale dokiaľ dáva Boh levnú jeseň, treba žiť a jemu slúžiť.