ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Priehlbnianska blatnatá jar sa míňala s neprechodnými cestami, dažďami a tuhými vetrami od Buchlova. Prišiel máj, cesty i chodníky vysychaly, výmoľmi už prestala tiecť kalná voda do kalnej Muľavy. Borové háje medzi výmoľmi a okolo rozrumeného chrámu rozvoniavaly aromatickou vôňou smoly. Jarná práca kypela na poliach. Ján Vydrín bol celý v nej, zabúdajúc na trampoty mestské i rodinné. Jeho priehlbniansky majetok bol výnosný, málokedy sklamal, ale, pravda, len pri úsilnej a rozumnej práci. Jeho role pri Muľave rodily pšenicu do pása, raž nad chlapa, zemiaky po vŕškoch boly plodné a temer vždy sa vydarily, kapusta popri Muľave urodila sa znamenite, s tvrdými bielymi hlávkami, konope na dva metre; ešte i jačmene a ovsy po strážach dávaly hojnú úrodu. Príkladné hospodárenie Vydrínovo naučilo i gazdov chytať sa rozumu: ich stodoly razom videly nevídané a neslýchané veci — gazdovské stroje. Zadovážili si ich Priehlbnianci za príkladom Vydrínovým. Márne hovoriť — len príkladom sa učí náš konzervatívny sedliak, i to ťažko. Slová, články, brošúry nepomôžu.

Toho roku sa všetko krásne ukazovalo. V ozimine už nebolo vidno vrán, keď sa na ňu spustily z teplého májového vzduchu. Jariny vzchádzaly prekrásne, ovocné stromy v oboch záhradách, dolnej i hornej, začaly kvitnúť. Jablone sa belely a červenely. Tráva na muľavských lúkách rástla ako z vody — len ju kosiť. Ďateliny, ako husté koberce, pokrývaly pruhy zeme. Pravá rozkoš pre skutočného gazdu. Ani jedna rastlina okrem zemiakov tak nepremenila systém poľného gazdovania ako ďatelina.

Kiež by gazda nikdy neopúšťal svoje „zemské“ záujmy pre záujmy „nezemné“, záujmy dedinské pre záujmy mestské.

No starosti nezemné a mestské tisly sa samy do Vydrínovho domu. Tu bola Elina svadba — už sa nedala po tretí raz odložiť; tu bola banka, šaroveň, fabrika na umelé hnojivo, na vápno, na cement… Bolo počuť o nezdaroch, o stratách. Prišly zvesti, že Potfajčákova pôžička je v nebezpečenstve, posielali ad faciem loci advokátov, hľadali zábezpeku po pozemných knihách. Vyšlo, že žíro barónovo nemá nijakej hodnoty; Žid, ktorý bol tiež v obligu, padol a utiekol do Ameriky. Časti majetku boly už prv odpredané, iné stály v nekonečnom procese. Ostalo všetko na Potfajčákovi, o ktorom už vedeli, že okrem duše a veľmi krásnej a drahej metresy nemenuje nič svojím. Na také dobrá sa pôžičky nedávajú. Fabriky neprodukovaly, ale žraly peniaze. No Chlebík chodil pyšný, uverený, istý a trovil trojnásobne, Elu zavalil drahocennými darmi, Vydrína si už celkom podmanil a urgoval svadbu.

Artikulárny priehlbniansky chrám, postavený na ohromnom výmoli (cirkevnící museli výmoľ najprv zaplniť zemou, tak to žiadala vtedajšia tolerancia), priehlbnianske dievčatá okrášlily žltým záružlím a inými jarnými kvetmi. Do neho hore vŕškom uberal sa svadobný kondukt, neveľký, lebo Chlebík nechcel mať svadobnej pompy. Priviedol si Kukučku a Smeťku za svedkov. Smeťka bol pytačom, Pavol Vydrín z Turca oddavačom. Ceremónia v salóne pred sobášom bola priamo trápna. Smeťka rečnil vyše pol hodiny, rozplýval sa v oslavách „veľkomožného“ ženícha, v oslave domu Vydrínovbo, ktorý oddáva svoj najväčší poklad, ale oddáva rytierovi bezúhonnému, pod opateru mužovi silnému a veľkému. Pavol Vydrín sa škaredil, zajakal sa a konečne prestal prostred vety. Chlebík bol zamosúrený, ohromne rozčúlený, spodná čeľusť sa mu potriasala, oči mal zahmlené. Ela pri boku matkinom vo svojich bielych atlasových šatách, ako anjel pri hrobe Kristovom na obrazoch Fra Angela a vo Florencii. Dlhá vlečka jej zavadzala. Myrtový venček šteklil ju na čele. Závoj ju akosi tiesnil. Bola bledá, ale tichá — pravá ovečka.

Všetko sa pohlo z domu do chrámu. Hrubínsky farár sobášil mladý pár. Jeho prímluva bola akási suchá, prísna, čiastočne hroziaca a vystríhajúca. Neradostné perspektívy otváral!

Ela, v bielych šatách, bledá, schudnutá, kráčala nemo popri ženíchovi.

„Takej smutnej nevesty som v živote nevidela,“ poznamenala Priehlbnianka, zacláňajúc si oči pred tuhým májovým slnkom, „ako by ju do hrobu odprevádzali!“

„Eh, čo,“ riekla jej susedka, „múdri sa! To je tak u pánov. Ja som sa veru smiala! A do horkého jablka som hrýzla!“

Kornelke, jedinej družičke, bolo naozaj tak, ako by sestru odprevádzala na poslednej púti. S každým krokom, ktorý ju niesol bližšie k chrámu, ako by jej unikala navždy. Bolo jej už jasné, že sa Ela — žertvuje. Vydrín jej vysvetlil, ako celá rodina závisí od Daniela Chlebíka. Ako je v jeho moci ju zničiť. Ako má Chlebík celý majetok vydrínovský v rukách, ako by roztržka s ním viedla neomylne k ruine. Oh, úbohá sestra-blíženec! No ešte akosi celkom nezúfala Kornélia. Očakávala nejakého „deus ex machina“, nejakú katastrofu. Ale nádej mizla každým krokom k dverám chrámu. Sama Ela je taká skrúšená, zlomená, že sa od nej nič iného očakávať nedá ako poslušné položenie prekrásnej hlávky na obetný oltár.

Chrám bol nepomerne veľký, lebo bol stavaný v časoch náboženských rozbrojov nielen pre Priehlbniancov, ale pre pol stolice. Povaly nebolo; termín, povolený úradmi na stavbu, sa míňal, nebolo času na plafón. Nad oltárom a lavicami dvíhala sa šindľová strecha. Ale práve táto pustota, ohromné rozmery, holé, zle zavakované múry, vysoké obloky, ohromné drevené pavlače na pomerne slabých drevených stĺpoch, národné, v dreve vyrezávané okrasy, to všetko robilo čudný, sviatočný dojem. S chóru znely zvuky starého organa, znel diskantový spev mendíkov a bas pána rechtora Macha. Ľud zaplnil všetky lavice, tisol sa až pred samý oltár. Ela bola taká krásna, pritom slabušká, štíhla, akási nezemná, len vyletieť nahor a zmiznúť, že mnohé babky slzily a jedna sa dala do usedavéhor hysterického plaču. To urobilo na svadobníkov hlboký, nepríjemný dojem. „Zlý znak,“ hovorily babky v množstve.

Bolo po ceremónii. Zas zaznel organ. Všetko sa pohlo k východu. Ela, vychádzajúc z kostola, pozrela na ľud. Ponad čepce žien zazrela významnú kučeravú hlavu mladého človeka.

„Bonin!“ vyrvalo sa jej z úst.

Chlebík zastal a hrozne pozrel na svoju mladú ženu a potom na nevolaného hosťa. Na tvári zjavil sa mu výraz hnevu i strachu.

„Ráčte sa spamätať, milostivá!“ prísne povedal Ele, stisnúc jej ramienko na hruď. „Sme v božom chráme.“

Kornélia všetko videla. Poznala Viktora Bonina, a srdce v nej zamrelo. Všetko šťastie minulých čias prišlo jej na um, všetky krásne chvíle, prežité s Andrejom Machom a Viktorom Boninom. Ale čo tu chce? Aký smysel má jeho príchod práve v tomto osudnom momente? Či nesmýsľa na nejaké dobrodružstvo? Znala jeho vnútorný oheň, jeho bohémsku prírodu, znala i jeho lásku k Ele. Ale načo ju už teraz nepokojí, načo ju upomína na stratené sny a nádeje? Začala sa hnevať na Bonina. Ešte chýbaly nejaké brutálne výstupy! Nela sa striasla a na obnažené hrdielko naskočila jej husia koža.

Svadobná hostina trvala len veľmi krátko. Daniel Chlebík vôbec nechcel hostiny a len na prosbu Katarínky sadol za stôl. Nejedol. Pozeral na ženu, ktorá sedela pri ňom ako z vosku, na otázky neodpovedala. Smeťka sa usiloval vohnať malú spoločnosť do svadobnej nálady, ale darmo. Kukučka bľuskal očami, počesával si holú, bielu, ako biliardová guľa, hlavu, vstával, aby niečo pošepkal principálovi, zas sadol, škňúril sa. Na spodnej čeľusti mal vrásky, ktoré sa pohybovaly pri jedení. Pavol Vydrín nevydržal.

„A za koho vydávaš Elu?“ spýtal sa brata. „Veď je to nie ani človek, to je stroj zle skombinovaný! Za koho predávaš nevinné dieťa? Vieš, ten človek je nie normálny! Škoda krásnej, dobrej Ely!“

Vydrín bol v zmätku.

„Ale daj pokoj, Pavol! Nepoznáš u nás ľudí, jeho nepoznáš. To je sila, sila, hovorím! Jeho láska nemá hraníc!“

„No, maj si svoju silu, Janko! Mne sa to všetko neľúbi. Veď ste všetci ako obarený! Či je to život, či je to svadba? Azda si nútil dievča? Veď farby na ňom niet. Ej, Ján, Ján! Tvoja hrabivosť ti bude hrobom.“

Pavol Vydrín sa stratil. Vstúpil do starého fiakerského koča, ktorý ho priviezol zo stanice.

„Na stanicu!“ zavolal na kočiša, celý v nedorozumení a ľútosti nad bratom a jeho domom.

Pavol bol tiež hrmotná, reálna príroda, mal rád groše, dobre gazdoval, ale mal dušu zjemnenú obcovaním s ľuďmi vyšších koncepcií. Kultúrne bol jemnejší a poetickejší ako jeho starší brat Ján.

Keď mladí vystupovali na pyšnú ekvipáž, na dvore pred letnou záhradou, odprevádzaní Vydrínom, Katarínkou a Nelou, zpoza plota vyrútila sa Emília Záhorková, bratom do domu nepripúšťaná po druhom úteku mužovom. Hodila sa k Ele, sovrela ju do svojich suchých, chudých ramien.

„Eluška moja!“ zavolala. „Odpusť starej tete, že ťa hatí na moment v tvojom svadobnom triumfe. Eluška, bola si mi vždy na srdci, od detstva som ťa chovala a milovala! Odpusť aspoň ty tete! Veď je nešťastná! Druhý raz sotená do priepasti. Eluška, s Bohom, dieťa moje úprimné, s Bohom, moja krásavica, moje milé, útle dieťa!“

Hojné, vrelé slzy Záhorkovej tiekly na kepienok Elin, Jej ramienka, suché a chudé, triasly sa, ale pevne držaly štíhlu hruď Elinu. Ela sa sklonila tvárou k tete a bozkávala jej studenú, vráskami posiatu tvár. Chlebík, jednou nohou na stupni ekvipáže, stál v nervóznom nedorozumení, netrpezlivý, v akomsi strachu. Hlavu vzpriamil, valce na tučnom hrdle mu navrely, oči sa pokryly tenunkou hmlou.

„Nože, už sadaj!“ povedal, obzerajúc sa, či sa niekde neukáže zas Boninova odporná postava.

Ján Vydrín pristúpil k sestre.

„No, Emília, už prestaň! Dobre si urobila. Pekne od teba. Prijímam ťa zas. Ostaň už u nás, všetko je zabudnuté. Emília, veď vieš, že ťa milujem. Ale už prestaň!“

Chytil sestru za ruku a pritiahol ju k sebe.

Daniel Chlebík temer násilne pchal Elu do hintova a skočil za ňou. Hlboko vydýchol, keď sa našiel sám s Elou v krytom pohodlnom koči.

Kornélia stála na výklenku pred vchodom a kynula sestre šatôčkou. Potom sa obrátila a ako srnka vybehla schodmi, prešla klavírnu izbu i salón, vošla do svojej izbietky a hodila sa na posteľ. Napravo stála prázdna postieľka jej sestry. Hrozne jej bolo na ňu pozrieť. Bolo jej, ako by z nej boli vyniesli sestru-blíženca mŕtvu. V jej duši niečo sa trhalo, niečo mizlo naveky. Už sa ani celkom indivíduom necítila. Jej polovica, polovica duše, polovica srdca, zamrela, atrofovala. Nepochopiteľný, nevysvetliteľný je duševný sväzok blíženiec. Telom nie sú srastené ako nešťastné dvojičky siamské, ale áno, sú srastené dušou, mysľou, srdcom. Neobyčajný duševný a srdcový život. To už nebola prirodzená láska súrodencov, rozličných a oddelených vekom, medzi nimi bola nerozryvná jednota, ony boly vlastne jednou bytnosťou v dvoch osobách. Ona by bola pomýlená, z koľaje vyrazená, i keby Ela letela v ústrety životu blaženému a spokojnému. Bola by jej i vtedy závidela, závisťou nie sebeckou, ale preplnenou láskou a túžbou po večnom spojení. Odtrhnutím sa Eliným povstala v Nele rana ako po vivesikcii.

Kornélia hlboko cítila rozryv, tým hlbšie, že bola presvedčená o diabolizme Daniela Chlebíka, o tom, že ho neženie prirodzená láska, ale pomiešaná s inými, heterogénnymi zámyslami a neskrotenými, nešľachetnými túžbami. Naozaj, iba smrť sestry-blíženca mohla byť hádam ešte bolestnejšia. I to sotva.

Kornélia shádzala so seba ľahunké svadobné rúcho a vkĺzla do svojho chalátika. Nemala trpezlivosti v chyži. Otvorila oblok, vyskočila do hornej záhrady a stúpala k bránke. Dunaj sa k nej pripojil a radostne zabrechal.

Bol krásny, teplý máj, chýlil sa už ku koncu. Otvorila bránku a stúpala, ako kedysi s Elou, ku Krasnovu. Sama! Bez sestry! Slniečko svietilo a už i hodne hrialo. Veselo zelenely sa oziminy s oboch strán chodníčka, ktorý bol už suchý a vyšliapaný bosými nohami. Raž už začala ísť do klasov. Krasnov sa tiež začal obliekať do jarného rúcha. Trávniček po svahoch dosť hodný, len potôčik ešte bol kalný a väčší ako na Jána. Veža rozrumeného chrámu lisla sa svojou zelenou patinou, ako by i ona išla do kvetu s májovou prírodou. Kornélia si postlala pod seba ťažký pléd a sadla na kraj Krasnova. Nôžky, obuté ešte v bielych atlasových topánkach, svesila nadol. Pozrela na útle, krásne formy svojich nôh, a zas myslela na Elu. Ach, tu videla dva páry takých nožičiek pred časom. Už je tu len jeden pár! Bôľno, smutne!

„Všetko sa zmenilo,“ dumala ďalej, „všetko! I Krasnov, hoci celý v slnku, prichodí mi mračný, studený a cudzí! Ľa, iba Dunaj sa nepremenil!“ Dunaj, ako by cítil žiale a dumy svojej veliteľky, položil na jej lono svoju veľkú, huňatú, krásnu hlavu a obracal veľké čierne okále k jej tvári, po ktorej sa lialy tiché, bolestné slzy. Vtom sa pes striasol, hlavu ramenito zdvihol s devinho lona, zakresal iskrami očú, až i bielo ukázaly, a hromovým hlasom zabrechal. Kornélia vedela, že umný Dunaj má príčinu nepokojiť sa. Od dediny stúpal ku Krasnovu človek. No Dunaj už hnevno nebrechal, skočil na rovné nohy a s radostným vyskotom bežal oproti prichádzajúcemu.

Kornélia vstala so svojho plédu. Jej srdce začalo nepokojne biť; pevne myslela, že Bonin prichádza k nej o radu, a to jej bolo nemilé: čože má ešte i on prispieť ku katastrofálnym zápletkám: i bez neho je ich dosť! No prichodiaci strhol klobúk a veselo zatrepal ním vo vzduchu.

Bol to Andrej Mach. Len náhodou vrátil sa do rodnej viesky v deň Elinej svadby.

Kornélia sa zapálila. Jej srdce, také trápené, rozdvojené, temer krvácajúce, začalo biť až chorobnou silou. Schvátila Dunaja za obojok a čakala príchodiaceho. Rukou prešla si tvár, ako by chcela odohnať s nej pal a purpur. Ale neodohnala. Mach videl pred sebou čudný obraz prekvapenej, zapálenej, do najvnútornejších útrob rozochvenej devy. Až mu bolo ľúto, že ju tak nenadále vzbúril a znepokojil.

„Slečna Neluška, neráčte sa nepokojiť. Viem, aké udalosti sa odohraly u vás, počul som o triumfe Chlebíkovom. Ach, aký chvastoš som bol, tam pod rozrumeným chrámom a v hôrke vášho otca! Hanbím sa. Nemal by som prísť pred vašu tvár. Ja vás nejdem rozčuľovať, možno, upokojiť. Ako bývalý kamarát a hračkár z detských čias prišiel som vám oznámiť, že som už doktorom a hneď i docentom východných jazykov na univerzite. Možno, vám, Neluška, zvesť nebude nepríjemná, ktorá dokazuje, že váš spoluhračkár nestal sa vagabundom, nedokončeným študentom. Tak ma pomenovala vaša sestra Eluška — odpúšťam jej rád, odpustil by som jej v tento deň, i keby mi bola dýku do srdca vrazila. Vás prosím, slečna Nela, berte to v známosť a neodťahujte mi svoju priazeň.“

Nela sa sobrala duchom. Vypustila Dunaja a stala si pred Andreja Macha.

„Hovoríte ako Polonius v Hamletovi. Aké ceremónie, pán Mach! Aké odpúšťanie mojej sestre! Viete dobre, že nebola normálna, že bola vyrazená z tichej našej životnej dráhy. A môžbyť, i dnes je nie normálna. Možno, je nešťastná ,v deň svojej slávy a šťastia’, ako sa hovorí o svadobnom dni.“

„Možno, i dnes som jej bol osožný svojím príchodom. V meste som sa sišiel v Hlavnom hostinci s Boninom. Bol priamo strašný. Zúfanie mu svietilo z čiernych očú. Na tvári mal výraz odhodlanosti, až surovosti. Talianska beštia sa v ňom vzbudila. Vyznal mi, že ide zastreliť Chlebíka. Škrípal bielymi mocnými zubmi ako tiger. ,Nože, nerob hlúposti’, povedal som mu, ,Nad nami sa nevypína lazúrne nebo Sicílie. Ani len tvojej patrie Florencie. Chlebíka neľutujem — ale ľutujem teba, dobrého, čestného druha! Chceš hniť po maďarských väzeniach? Chceš zahubiť i Elu?“

Kornélia sa zhrozila na zvesť Andreja Macha; rozpomenula sa na tvár Boninovu v priehlbnianskom chráme, keď sa ukázala nad bielymi čepcami žien a vrkočmi diev. Rozpamätala sa na jeho bledú tvár, na oheň čiernych ako žúžoľ očú, na jeho trasúcu sa spodnú škraňu. Zvesti uverila.

„Ach, ako blízko bolo nešťastie!“ povedala Nela.

„Už ho neopustím, dokiaľ bude v našom kraji. Je to, Neluška (slečinka, doložil), človek veľmi dobrý, šľachetný. Poslednú košeľu dá so seba, brániť bude druha, čo by ho život stálo. Je v ňom kus renesančného človeka: citný, dobrý, ale časom tvrdý a hotový na zločin, keď myslí, že na jeho strane je pravda. K nám priľnul láskou nevšednou, našich básnikov prekladá do jazyka Danteho, a ako prekladá! Náš biedny národ vychvaľuje v talianskych vydaniach! Ale za jeho taliansku krv nemožno ručiť. Ľuďom zo zlatej Ausónie je dýka a revolver vždy pri ruke. Oni majú celkom iný temperament. Ó, kiež by sme i my z neho mali istú časť! S našou mäkkosťou a pobožnosťou ďaleko neprídeme!“

„Ani s Boninovým revolverom!“ povedala Nela, celkom dojatá zprávou Macha.

Jej nežnej, krotkej prírode bolo hrozné len pomyslieť na krvavé diela.

„Čo by mu pomohlo, keby i zastrelil Daniela Chlebíka, a pritom možno i Elu? Všetkých podliakov nevystrieľa! A Ely by bolo škoda. Ak ma len trochu máte radi, znemožnite Boninovi násilné skutky.“

Nela razom videla v Machovi skutočnú podporu a pomoc.

„Slečna Nela, už dosť sme hovorili o cudzích veciach a bolestiach — hovorme už raz i o sebe. Tak pekne, citne sme sa lúčili pred dvoma rokmi, tak po kamarátsky. Ale…“

„Zas ale… áno, pred dvoma rokmi bolo ale…“ usmiala sa Kornelka a cítila akúsi istotu pod sebou pri boku mladého človeka.

On ako by razom strhol s jej srdca obavy, smútky, neresti prežitých hodín, a pritom ožily rozpomienky dávno prežitých časov detstva a prvej mladosti, ožily krátke, nežné rozhovory v oboch záhradných búdkach, na brehu Muľavy pri rybačke a rakačke, hry a zábavy tu v Krasnove i pri polozborenom chráme.

„Ale…“ opakoval Andrej Mach a zapálil sa ako pivónia. Bol hodne premenený, zmužnel, opeknel, čo ho nevidela.

„Sadnime si na chvíľu,“ povedala Nela, spúšťajúc sa na pléd; rozšírila ho, aby bolo i pre Macha miesta.

Kornélia spustila nôžky, ešte obuté v bielych atlasových sobášnych črievičkách, nadol k výmoľu, takže bolo vidno i jej bielunké pančušky, jemné, priesvitavé, takže cez ne svietil inkarnát jej ružového tela. Mach nesmelo prisadol na pléd, stiahnuc nohy pod seba. Slniečko, veselé, jarné, chýliac sa na západnú stranu, hrialo príjemne s neba holubieho, rozrumený chrám šerel sa v diaľke, jeho veža len sa tak jagala svojou zelenkastou farbou, zem, sviežo zoraná, voňala z úhorov pri výmoli. A nad výmoľom, dlho bez slova a pohybu, sedeli dvaja šťastní ľudia. Šťastní mladosťou, zdravím, duševnou krásou, a ako bolo už zrejmé, šťastní i láskou. Oči mladého Macha padly na milé, krásne nôžky Neline. Len ťažko premáhal sám seba, že sa k nim nesošuchol a nezačal ich celovať. Dlho mlčali, dlho váhal — no Eva, ako oná v raji, bola prvá.

„Pán doktor, pán profesor, preč učenosti a teórie! Preč sanskrit a hieroglyfy. Viete, že im nerozumiem, hoci si vašu učenosť vážim. Ale hovorme raz neučene — no rozumne. Viete, moja sestra sa dnes vydala za muža proti vôli. Ona mi sobrala polovicu duše. Treba ju niečím zaplniť! Ja sa nechcem tak vydať ako Ela, rozumiete?“

Mach už vedel dosť. Spadla s neho bázeň. Milá naivnosť devina ho až posmelila. Cítil, že rozhodný moment nastal. Bez slova, pomaly, ako by ešte váhajúc, položil ľavé rameno na pás sediacej devy. Jej hlávka, ešte parádne česaná a kvietím okrášlená, znenáhla klesala na jeho prsia. Nežne ju pritúlil.

A tak sedeli dlho. Bol to moment, keď duša s dušou hrá veľkú harmóniu bytia a lásky.

Nela zdvihla hlávku a pozrela na Andreja. Oči jej boly plné slz — slzy, ako hrachy, stekaly po jej rozpálených lícach. Ale v očiach nebolo smútku, bola veľká radosť, oddanosť a umilenie. Až si potom neskôr robila výčitky, že mohla tak na všetko zlé a smutné zabudnúť, na rozpor v rodine, na sestru-blíženca, na jej melanchóliu, na jej nešťastie. Sestra ako by šarkanom vlečená do nevole, a ona tu nad rodným Krasnovom zažíva tíchú, šťastnú idylu lásky. Zabudla na otcove starosti, na hrozný osud úbohej, ju tak verne milujúcej tetky Emílie, na rozpaky a žertvu Elinu. Okolo nej toľko nerestí — a ona taká šťastná, nekonečne šťastná… Striasla sa a vyskočila s pléda. Podala Machovi ruku.

„Tak by sme boli načistom — no nie sme sami, nerozhodujeme sami. Možno, prehrešila som sa, Andrej! I vy ste sa prehrešili. Dverami, dverami treba vchádzať do čestného domu!“

Mach vstal. Vyskočil i Dunaj, ktorý ležal vedľa nich a časom pozeral veľkými okáľami na Macha. Vyskočil a zabrechal takým hlbokým, mocným brechotom, až sa ozývaly ozvenou stráne Krasnova. Ba či umná beštia mala nejaké tušenie o šťastí svojej krásnej veliteľky?

Pomaly, tesno jeden vedľa druhého kráčali mladí ľudia úzkym chodníkom k dedine. Okolo nich zelenela sa bujná ozimina, vily sa koberce mäkkej ďateliny, voňala vlhká oráčina. Z nej, ako rakety, dvíhaly sa škovránky a sypaly zo vzduchu perly svojich čistých, jasných piesní. I v dušiach sa rodila čistá, jasná pieseň lásky.

Pri bránke vyšnej záhrady stál Bonin. Pozdravil prichodiacich, zdvihnúc klobúk. Šípil, čo sa mohlo udať medzi mladými ľuďmi. Šťastie blízkych známych rozvlnilo jeho vlastný bôľ. Tak pohľad na hojnosť a prepych sýteho rozvlní srdce hladného a zosilní povedomie vlastnej biedy.