ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Ja ťa milujem, Elenka, milujem, milujem!“ zrazu sa rozcítila Kornélia, dojatá krásou krajinky, lahodou letného večera a intímnym, tichým šumením prírody.

Možno, i nemier dnešného dňa, pozorovanie Chlebíka, tichá, majestátna Irena naplnily jej dušu citom a nežnosťou k sestre. Bozkávala Elenu na líce ticho, vrúcne.

„Duša!“ povedala Elena, bozkajúc sestru na ústa a potom odtiahnuc tvár. „My sme vlastne dve nešťastné stvory, hoci sme pritom veselé, bezstarostné, lebo nemyslíme na zajtra. Pomysli si, jedna alebo druhá odíde z domu! Ja si to ani myslieť nemôžem. A to príde… Čo potom?“

„Nemyslime na zajtra!“ zavolala Kornélia a pritisla sa tesno k sestre. „Pozri, otvor okále, dýchaj, požívaj… Ako milo stojí tam naša stará veža; ona sa, chudera, na starosť zelenie, možno, pred blízkou smrťou, lebo čosi mi hovoril Bonin, že patronát ide predávať vežu na stavebný materiál. No predbežne šumno hľadia jej obloky, v peknom, slobodnom oblúku. A čuješ! ,poďte žať!’ volá ospanlivá prepelička. A mesiačik, pozri, hľadí na nás jedným okom!“

„Prečože nás rodičia pomaly nenavykli na rozlúčku,“ nedala sa Elena mýliť vo svojich obavách, „ktorá predsa raz musí prísť, možno, dosť skoro! Ale takto ani na minútku neboly sme jedna bez druhej… Vieš, Nela, keď spomínaš ráno, že si mala ťažké sny, vždy sa zľaknem, lebo vždy som ich mala i ja. Ba raz si hovorila, že sa ti snívalo o požiari v Priehlbni: a mne sa skutočne snívalo tiež o požiari, lenže v Hrubine farárovcom som pomáhala vynášať periny. A žiť bez teba zdá sa mi nesmyslom… Čo tu pomôže?“

„Vieš, čo nám pomôže?“ riekla Kornélia a položila hlavu na útlu, tvrdú hruď sestry, ako by sa hanbila za svoju myšlienku. A skutočne cítila na líci pal krvi a počula bitie sestrinho srdca.

„Viem, čo myslíš — láska. Ale predbežne sa neboj, Kornelka. Nie preto som hovorila o rozlúčke. Ver mi, rodičia darmo špekulujú s Chlebíkom. Ale rovno im to povedať nemám srdca. Zarmútiť ich, keď ešte nehrozí blízke nebezpečenstvo? Ale čo! Konečne príde na lámanie chleba. Mne sa zdá, že sa katastrofa blíži. Ach, keby si vedela, ako ma striasa, keď sa blíži s vážnou tvárou. Ani ti nechcem povedať, lebo ti závidím…“

„Teda by ste mali urobiť pekne-rúče koniec,“ povedala vážne Kornélia a sadla si rovno. „Chodí, chodí, s otcom šachuje, dartluje, obedúva, večeriava, mame robí kúru, lichotí. Netreba ho zavádzať.“

„A či sa opýta? Ako ho vyhnať, keď chodí úctive, s otcom má akési vážne dielo peňažné, je skromný, beznáročný…“

„Skromný? Beznáročný? Už vidím, že ste slepí, zaslepení. I otec i mať — i ty, Ela. To ma bolí! Skromný? Reineke Fuchs, keď išiel na púť!“

„Naopak, on i otcovi ide pomáhať. Máme dlžobu na Priehlbni, idú ju sotrieť… A potom, Kornelka, sme dve v dome, osemnásť rokov nám minulo v zime…“

„Tak si ho ber, osemnásťročná stará panna, nerob komédie so striasaním. Ja vám dám svoje požehnanie…“

Elena sa odvrátila od sestry urazená, aspoň namrzená, že ju zle poňala.

„Alebo vieš čo, Elenka?“ udobrovala ju Nela, pevne ju berúc okolo štíhleho pása. „Zostaňme spolu starými pannami. Nemusí byť rozluky. Nakúpime mačiek, kanárikov, do oblokov postavíme masu hrnčekov s majeránom, fuchsiami — a budeme kukať až do smrti na hrubinské vŕšky…“

Tu sa sestry naraz rozosmialy chutným, hlasným smiechom. Myšlienka na ich staropanenstvo bola taká bizarne smiešna, že ich dôkladne pomerila. V oboch razom rozprúdila sa taká svieža, bušujúca životná sila, taká sladká rujnosť, že raz nevedely, čo s ňou. Všetky starosti a výhľady na smutné lúčenie, na nepríjemné scény, na chlebíkovské plány zmizly, a ony cítily iba túžbu pohuľať si po dievčensky, po detinsky.

Vyskočily s trávnika na rovné nohy, a jednou mysľou, jedným pudením zaujaté, spúšťaly sa príkrym trávnatým svahom Krasnova. Razom zachcelo sa im mocného fyzického pohybu — nevedely, kam s veľkým darom duchovnej i telesnej bodrosti, ako by sa bály, že vnútorná ich bodrosť vybúši v nich ako pušný prach. A k tomu neobmedzená sloboda, voľná, nikomu nič prezradiť nemohúca príroda, absolútna samota krásnej, mäkkej noci.

Elena, padnúc v šere na kolienko, zachichotala sa, položila sa, ako kedysi v rujnom detstve, krížom na trávnatý svah a začala sa gúľať dolu briežkom. Belavopopolavé vrkoče sa jej odopäly a lietaly vzduchom, šaty šumely okolo údov, rukami zakrývala si tvár, aby si ju nedoškriabala. Zastala až v hustom tŕstí nad vodičkou pri žblnkotajúcom vodopádiku.

Kornélia, zručne hopkajúc, dohonila ju a sadla si k jej rozstrapatenej hlávke. Dobrú chvíľu, mocne dýchajúc, bavily sa pri ručajku, hľadely na šmanie, na lopúchy a brehy Krasnova. Zas boly jedna duša, jedno srdce.

„Ale sme my len bosorky!“ povedala Elena. „Keby nás tak tatko videl!“

„Ba pani Vaňová alebo doktorka z mesta!“

„Čo po nich!“ povedala veselo Elena a vstala, uväzujúc si vrkoče. „No, Neli, ktorá vyjde prvá zas na vrch… Hohó, počkaj, nie tak. Pekne naraz. Stoj! Raz, dva, tri!“

Obe devy sa rozbehly od ručajka hore strminou, s chichotom padaly na kolienka, štveraly sa štvornožky, chytajúc sa dŕňov. Obe naraz vystrčily svoje jednaké, belavopopolavé hlávky nad kraj výmoľa. Jasný polkruh mesiaca osvetľoval bledé, živé tváre, veľké temnobelasé oči. Devy pozrely na seba, a prudko dýchajúc, zasmialy sa.

„Rovno sme vyšly,“ povedaly obe, „to je už náš osud.“

A tak ležaly na prsiach, ruky pod briadkami, voľne oddychujúc od bystrého behu a samopašnej námahy. Sladko im bolo odpočívať bok o bok.

Kornélia si podoprela ľavou rukou svoju postrapatenú hlavu a zahľadela sa na sestru, na jej tuhé, tienisté obočie, na rovný noštek, ako by z mramoru kresaný, na útle, mladé hrdielce, skvejúce sa v mesačnom svetle matovým striebrom.

„A či som i ja taká pekná ako ty?“ spýtala sa Kornélia, opravdive zaľúbená do sestry, do jej milej, útlej, rozvíjajúcej sa krásy.

„Nie,“ zasmiala sa Elena, „ty máš na ľavom malíčku otlak, a ja nemám!“

A sestry zasa pocítily v sebe vyprobované sily zdravia, veselosti. Tak im bolo po tuhom, zjašenom, čisto detinskom pohybe, ako môže byť pstruhovi v bystrej vode, keď sa vyhodil hore vodopádom, ako vtáčikovi po veselom prelete, usadivšiemu sa na zelenú, elastickú ratoliestku. Devy sa oslobodily od spoločnosti, od tabakového dymu, od zápachu pečienok, vína, od zužujúcich moderných šiat, od korzetov, a zvlášte od neúprimnosti, falše, malichernosti všakových gratulantov, vôbec od celého spoločenského hurhaja. Pravda, ony tam boly krásavice, a bolo im milo, keď sa na ne priamo lepily zraky ľudí, zraky obdivujúce, závidiace, požadujúce alebo prosto radujúce sa z estetického pôžitku, ako napríklad zraky Chorinove a Boninove. Veď krása nemala by smyslu, keby sa mala zahrabávať. Ešte i svätojánska muška — hľa, práve dve preletely ponad výmoľ — rada svieti. Svieti, hoci by mala vedieť, že sa svetielkom prezradzuje svojim nepriateľom… Hocikedy môže priletieť mlsný netopier, a ham — už je muška v jeho zubatej hube.

To je všetko tak: ale veď dnes boly celkom svoje, požívaly diskrétne radosť samého prostého žitia, tešily sa, že žijú, dýchajú a svietia ako svätojánske mušky. V kúte zasotená Priehlbeň, tichá Múľava so zelenými ostrovkami a neromantický, fádny, polopustý Krasnov mohol skytať devám takéto momenty. Pravda, len momenty. Takáto polodivá, zvieratkám vlastná radosť z číreho jestvovania trvá len chvíľu, len šťastnú chvíľu. Život ide svojou mohutnou vlnou, valí sa a požaduje nielen idylu, ale i drámu, veselohru, frašku. Nielen rujnú vychádzku do rodného výmoľa, ale i cesty do Prešporka (posledný rok ich ta vodil otec), do Turca, požaduje nielen balzamický vzduch noci svätojánskej, no i tabakový dym, zápach pečienok, prach tanečnej dvorany, surmu hudby, divosť valčíka, falš na sebe i na druhých. Zunovala by sa, zunovala večná prekrásna idyla. Ona môže byť len zriedkavým sviatkom. Zary sa do nej schválne, nevychádzaj, z princípu staň sa eremitom prírody: odpadne s nej všetka poézia a ona sa ti ukáže so všetkými drsnosťami, dažďami, vetrami, mrazmi a nepriateľstvami. Dobre je chrániť sa sveta — ale neutekať z neho. Svetský život, spoločnosť je práve takým faktom, ako je ním príroda. Neviem, prečo práve v naše časy vydobyli si ľudia slávu a nasledovníkov, ktorí hodili sa na jednostranné, priamolinajné teórie, keď svet a život má tisícero strán a v samej prírode niet ani jednej priamej, rovnej línie? Ešte i lúč slnečný, myslený do nekonečna, nie je rovný, ale vlnami hádzaný do všehomíra.