ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Večer sa už vtieral do pitoresknej doliny Priehlbnianskej. Borinky stemnely, pruhy výmoľov, paralelne splývajúce dolu príkrymi vŕškami pomedzi pastviskami a nízkymi ovsami, svietily už len slabo svojimi žltkastými brehmi. V nižnej záhrade bolo ešte dusno — tu razom naskočil slabý, vlažný vetrík od Muľavy, lahodným dýchnutím potriasol lístím mladého orecha, prešumel hruškami a jabloňami, obťažkanými zrejúcim ovocím, poihral, pomrvil sa vo vysokom živom plote, oddeľujúcom nižnú záhradu od dedinskej cesty — a razom zatíchol, zamrel, zanechajúc po sebe mäkký letný chlad večerný.

Elena nevdojak počúvala na slovo Chlebíkovo, sadla si na lavičku, na samý, samučičký kraj proti Chlebíkovi, ktorého pokorná, prosebná a pritom žiaľno-stiesnená tvár musela budiť zľutovanie.

Elena len ľahunko opierala sa o lavicu, ako vtáčik na klátiacej sa vetrom peruťke, hotový v každej minútke brnknúť s radostným slobodným písknutím do potemnelého, slobodného vzduchu. A zas len bola práve taká krásna, ako keď stála. Zas zastydla, tichunko, nehybne sedela, ako skryštalizovaná, no pritom životom a teplom planúca. Mäkké letné šaty splývaly voľne nadol, nehatiac, neutajujúc krásy deviných údov. Pozrela na skľúčeného Chlebíka sústrastným, ženským pohľadom a vzdychla krátkym, no čujným vzdychom.

Daniel Chlebík celý ožil, zbodrel. Milá, nečakaná poslušnosť Elenina — ona na jeho prosbu si sadla — ľútosť prezradzujúci pohľad, krátke, letkom zachytené vzdychnutie (mal sluch ako jazvec) razom prebudilo v ňom sebadôveru, ktorá i tak bola v ňom rozvitá až po márnivosť a samoklam. Nikto nemohol sa tak chytro sobrať po nejakom údere… Gumová pružnosť bola v ňom. Z najväčšej malodušnosti mohol hupnúť do nadutého sebavedomia, zo zúfania do pohŕdlivej radosti. Keď sa topí, reve úzkosťou, hádže sa na všetky strany, lapá vzduch, prosí, unižuje sa, protivníka, ktorého pourážal, obchmatkáva trasúcimi sa ramenami: podaj mu pomocnú ruku, schváti ju kŕčovite, ale keď je už na brehu, istý, hľaď, aby ti ruky nepohrýzol, alebo aspoň nedoškriabal. V búrke, na vlniacej sa vode sľubuje sviečku na oltár — na brehu, v bezpečnosti, kamaráti sa s diablom…

Aký bol zlomený, až chabo ponížený, keď stonal pod ťarchou zúrivej náruživosti, v ohni túžby, nemajúc nádeje, že by jeho želanie, jeho vôľa mohly byť vyplnené, keď mu deva prosto prehradila k sebe prístup, a ako razom skočil do svojho manieru, keď spŕchol na neho čo len záblesk nádeje. Už nebol viac schúlený do klbôčka, vystrel sa, hlavu pošinul nazad, až valce, už trochu menej plastické, vystúpily na jeho mocnom zátylku, smelo rozšíril veľké, vypuklé oči. „Kuť železo, dokiaľ je žeravé,“ podumal podľa svojej ustálenej teórie. „Veď, hľa, neprístupná krásavica sa premenila,“ dumal — premenila sa jeho vplyvom, jeho mocou, jeho sugesciou! V tom je veľké posmelenie! Vrodená chytrosť a spôsobnosť vynájsť sa, zaintrigovať, zamachľovať dostala mocný náraz a víťazila i nad pravdivým citom. Jeho tvrdou, okrúhlou hlavou preletelo rýchlosťou blesku: „Topí sa ľad, možnosť je tu, len vydržať, úspech nevystane.“

„Áno, krásna ste, Elenka, pravý div boží na tomto svete… Hotový som, prisahám, oddať vám celý svoj mladý život, oddať vám všetko ovocie svojich obrovských námah. Hej, slečna, vy ste čistá rosná kvapôčka na čistom ružovom lístku: no ona sa až potom zaskvie briliantom (tu začalo sa už jeho chytráctvo, jeho manier), keď spŕchne na ňu slnečný lúč. Moja láska bude tým jasným, horúcim lúčom!“ a potom už Daniel Chlebík cele vjazdil do svojho „chlebíkovského“ manieru, do smelých slovných kaskád, často dosť nesmyselných, raz sentimentálnych, raz mocnou, mužnou odhodlanosťou zaváňajúcich.

K opravdivej náruživosti pripojila sa špekulatívnosť a chytráckosť nevolane, nežiadane - obe vlastnosti boly v jeho prírode, s nimi sa narodil. Vlastne duchovne málo rozvitý, s úzkym rozhľadom, s nedostatočnou erudíciou, mal v sebe nahromadenú elektrickú batériu rozumovej chytrosti, vynaliezavosti, lišacej úskočnosti. Vedel, že nimi často víťazí, že na tomto jeho „talente“ spočíva celý jeho nevídaný úspech v kraji. Kaskáda slov, čo i s vytknutou logikou, s poprekrúcanými, prekrivenými sadami, sto ráz pobila rozumnú, prostú logiku, lebo ohromná väčšina ľudí nemyslí, ale každý človek má dve uši, každý počuje. Mnoho ľudí získal si nie rozumnými dôvodmi (hoci i také mal vo svojom systéme), ale ohromením, ohúrením sluchových orgánov. Živé, bystré slovo, povedané pekným, zvučným hlasom, preskočí ako arabský skokan cez každú logickú hrádzu. Napíš, čo pohovoril vrtký, zvučný besedník, zhrozíš sa nad nesrovnalosťami a nad vlastnou ľahkovernosťou.

V záplave slov, ktorú kaskádami vylial na úbohú, naivne mysliacu devu, bolo ešte i to, že ju sprevádza naozajstná, nevyumelkovaná náruživosť, naozajstný cit a pevná vôľa ovládať túto krásavicu, že hovoril z neho nielen intrigantský rozum, neúčinkovala len elektrická bateria vrodeného chytráctva, pretvárky a úskočného talentu, ale hovorila i pravda, mužná rozhodnosť a hovorila mužskosť, prirodzená prevaha mužského elementu nad ženským. Jemná, prostá devuška, s ktorou po prvý raz hovoril mužský v takomto tóne, takýmito ohromujúcimi výrazmi, o takomto do živého zadierajúcom predmete, so zážehom slabo zaokrytej smyselnosti, s takýmto vyvyšovaním, oslavovaním, lichotením, obdivom, nemohla rozlíšiť chytráctvo od pravdivého citu, zvlášte nemohla mať pochopu o prírode a mravnej hodnote náruživého ohňa. Videla len opravdivosť, nelíčenosť jeho vystúpenia. Videla silu, nezlomnosť a pri skromnom, nenadväzujúcom sa správaní Chlebíka cez celé dva mesiace razom, elementárnou silou na površie prebivšiu sa veľkú lásku.

Elena pozrela letkom, bojazlive na jeho tvár; v nastupujúcom šere črty jeho tváre opeknely, zmäkly, zduchovnely; jasne vyrážaly sa stopy muky, dlhšieho utrpenia, horúcej túžby. Odpor, ktorý cítila proti tomuto človeku, značne sa zmiernil. Bola by mu poželala všetko dobré, skvelé, veľké — len aby už nikdy nestál takto pred ňou!

„Aké je to hrozné!“ doložil konečne zvučným, hlbokým basom, ukonaný, vyčerpaný svojou vlastnou dlhou rečou, no, ako bolo vidno, pri všetkej sile a razom vzbudenej sebadôvere, nešťastný, boriaci sa so svojou sudbou. „Áno, hrozné pomyslieť: tu si konečne na oáze, našla ju tvoja bludná noha na Sahare pustého žitia! Pred tebou v tieni krásnej, štíhlej palmy blyskla sa prameň vody živej pre tvoje smädom vysušené ústa! Napiješ sa plným, dlhým dúškom kryštalovej vlahy, upokojíš dušu, túžiacu po vysokom, v tieni neviny a čistoty staneš sa iným človekom, obnoveným, činným, šťastným… A tu razom oáza bledne, palma, krásna, štíhla palma, tratí sa, rozplýva v horúcu hmlu, prameň obracia sa v suchý piesok. Bože večný… to bola iba fatamorgána, prelud horúceho vzduchu! Umieraj, pútniče, na rozpálenom, suchom piesku. Príde vražedná piesková meteľ, zasype tvoju mŕtvolu. Aspoň dravý sup púšte zakráka hladno nad korisťou, pieskom dobre pochovanou!“

Elene bolo do mdloby nevoľno. Jej prostý, zdravý smysel ťažko mohol sa srovnať so všetkým, čo počula, ale dojem polorozumeného bol ťažký, srdce bilo, hlava hučala. Šibla s lavice, naozaj ako vtáčatko s knísajúcej sa peruťky, no neušla razom, postála pred grotou, nevediac, čo povedať, ešte menej, čo urobiť, či ujsť bez slova, či opätovať to isté, či niečo nového vymyslieť, oddialiť ho, vykrútiť sa aspoň na čas. V trápnej nerozhodnosti stála, len stála pred grotou. V miernom šere pomaly zhasínajúceho letného večera zazdala sa Chlebíkovi ešte krajšou, ešte vzdušnejšou, a pritom tratiacou sa, uchádzajúcou naveky. Takýto moment sa už nevráti, on vydal celú svoju silu! Zúfanie, jed — a túžba, túžba!