ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V priestrannej klavírovej izbe v dome Ireny Rutkovskej na Lipovej ulici hrala sama hospodárka s Ďurkom Chorinom dartl na stolíku pod veľkým zrkadlom. Za klavírom sedel Viktor Bonin a siahal po klávesoch tak ticho, že vyludzoval z nich ako by tieň melódie, časom zamierajúcej pianissimom; nevedel, či ešte hrá a či to len z drahého inštrumentu vinie sa ozvena zatíchnutých tónov. Veľký, bohate ornamentovaný kamín v rokokovom štýle, pozostalosť po prebohatej, no už dávno vymretej rodine vietorisovskej, dýchal lahodným teplom. Bol síce máj už pri konci, ale večerom prichádzal od Buchlova s vetrom citeľný chlad. Niekoľko bukových polienok v ohromnom kamíne zaháňalo iba vlhkosť z vysokej dvorany s kasetovanou dlážkou a spríjemňovalo pobyt. Akýsi pomýlený, hory pre stromy nevidiaci, falošný demokratizmus robí spisovateľom výčitky, keď do svojich kroník vkladajú nielen chalupy a búdy, ale i kaštiele a ich dvorany. Ako by ich bol autor iba vymyslel a nafantazoval. A veď sú ony tu. Ich rad ťahá sa od Prešporka po Košice po írečitej slovenskej zemi; temer v každej dedine svietia ich viac-menej vkusné frontony so stĺpmi i bez stĺpov, s vežami, vežičkami, baštami a širokými dvormi. Azda je to fantázia? Azda, keď je to nie fantázia, ale holá, triezva skutočnosť, poet ich nemá vidieť, poet, ktorý z nich poznal aspoň dva tucty a prechádzal sa po ich interiéroch v hlbokom zadumaní? Že už stratily blesk a bývalých vlastníkov, to nič nemení ani na ich reálnosti, ani na ich prešlosti.

„Zas ste zabudli povedať terc!“ smiala sa Irena Rutkovská Chorinovi, ktorý naozaj hral roztržite.

„Teda terc od dolníka,“ povedal trochu zahanbený.

„Oho! Janko Špalko! Už je pozde, milý drozde! Kvart od horníka a štyri krále. Dosť. Platiť!“

Chorina rád uznal a zaplatil. Ale mu už nijako nebolo do hry. Jeho šťastie bolo priveľké, prinové, nečakane sletevšie do jeho pustého, osamelého, bezvýhľadného života. Pri hre ho nezaujímal chod karát, nezaujímaly terce a kvarty, hľadel na podlhovasté prsty Irenine, vejárovite rozšírené, držiace karty, na jej hrou oživenú tvár; jeho elektrizovalo ľahunké dotknutie jej kolienka, keď sa nahla po štich; milo znel mu jej plný, prsný hlas pri opovedaní, jej smiech nad chybami hráča.

Pri veľkom, nenadálom šťastí musela sa u Chorinu dostaviť istá žiarlivosť na všetko, čo ju okružovalo: na dom, ktorý mala po mužovi, na solídne náradie, a trochu i postumná žiarlivosť na nebohého Karola Rutkovského, ktorý ju menoval svojou. No on by bol žiarlil i na jej matku, ktorá ju plekala, keby bola ešte žila.

Človek ani najmenej nie egoistický, možno povedať, ideálne altruistický, na seba málo mysliaci, oddaný úradu a povinnosti až s fanatickou vernosťou a akuratesou, v láske stal sa subtílnym egoistom. Irena s taktom jemnej, vysokej ženskosti znášala jeho egoizmus, plný lásky, no miernila jeho žiarlivosť, takže to ani nepozoroval. Spôsob života nepremenila, navštevovala i prijímala spoločnosti, bola pre všetkých jednako milá, zhovievavá, všetko, čo sa dalo, na dobré obracajúca. Chorina, vidiac jej spravodlivosť a hlbokú dobrotu srdca, dusil v sebe závisť a žiarlivosť, majúc taký skvostný výhľad na život povznesenejší, duchovnejší, naplnený dobrotou a láskou pri boku ženy umnej a nádhernej.

„No, ešte jednu partiu,“ povedala Irena, skloniac hlavu; „tak dobre sa hrá pri sladkom pianissime Bonina.“ Potom, priblížiac ústa až k uchu Chorinovmu, šeptom doložila: „Čujte, veď hrá z duše! Vlieva do tónov bolesť svojho raneného srdca. A tichá, intímna hra je asi dôkazom, že sa upokojil, že sa smieril s odriekaním. Také duše oheň utrpenia zošľachtí a vyvýši. Bohatá duša, bohaté srdce!“

Chorinu až zamrzela chvála Irenina. Vzdychol a hľadel potlačiť v sebe nedobrý cit.

Bonin, ako by bol šípil, čo hovorí Irena Rutkovská, celou silou svojich dlhých, mocných prstov siahal do klávesov a začal Mozartovu sonátu s takým ohňom, s takým hlbokým citom, že i laik Chorina pustil z rúk kladku karát, ktoré začal miešať k novej partii, aj Irena sa obrátila od Chorinu ku klavíru. Nemo, s pravým úžasom počúvali divocitné pasáže, nenadále prechody, rozorvané, až temer chorobné vrenie citov raz vysokej radosti, mužnej energie, raz smrteľného smútku a beznádejnej rezignácie. Bonin bol sám rozčúlený, nervno potriasal čiernymi kučerami, blýskal čiernymi očami, bledý, rozvlnený, veru ďaleko nie upokojený a smierený so sudbou odriekania, ako si myslela Irena.

Razom pretrhol sonátu a začal hrať Beethovenov slávny smútočný marš. Do strašne smutnej, až nekresťansky zúfajúcej, dušu rozrývajúcej, známej, ale vždy účinnej melódie vkladal toľko osobného citu a individuálneho ponímania, že sa cudzia skladba menila na jeho osobnú tvorbu, na zúfalý ston umierajúcich duchov, umierajúcich na večnosť…

Irena Rutkovská chápala umelca i jeho bolesť.

Z Priehlbne od sobáša Elinho prišiel rovno k nej.

„Milostivá, šťastná,“ povedal na prahu, „buďte i veľkodušná vo svojom šťastí! Nalejte hoci len kvapku balzamu do mojej duše. Dnes som videl v pazúroch šarkana bielu holubicu.“

Irena mu podala ruku a viedla k divánu, sama zvedavá na priehlbnianske deje. Bonin jej krátko, ale s reliéfnou dôkladnosťou opísal, čo videl.

„A teraz sa vám musím i spovedať. Prišiel som do vášho kraja s pevným úmyslom oslobodiť zajatú princeznú z jaskyne drakovej. Búšil do môjho plánu Andrej Mach. Viete, že sme boli jedna duša, keď som ešte slúžil u grófov v Oskorušanoch. Znáte jeho mäkkú, šľachetnú, naozaj slovenskú dušu. Práve ho čert doniesol do mesta na Hlavný hostinec, kde som sa usalašil. Zmiatol ma. Ale, verte, ani rozumné dôvody Machove, ani nie prosby Neline — ale pohľad na Elu, ako kráčala z priehlbnianskeho veľkého chrámu, ma odzbrojil. Čistá svätica, už nie zemná, ale vznášajúca sa k nebesám, s čudnou divináciou na bledej, anjelskej, zduchovnenej tvári. S jej štíhlej bielej postavy už spadlo všetko, čo na nej bolo ešte telesného — ostal iba výraz nevinnosti a túžby niekam ďaleko, do sfér nadzemských. Niečo podobného zrkadlí sa na tvári Tizianovej Assunty. A to všetko nesrovnávalo sa s brutálnym skutkom, ktorý som chcel vykonať. Tak Chlebíka vlastne ona zachránila, zachránila človeka, ktorý siaha po jej tele i duši. Bežal som, ako divý, bez umu, ku Krasnovu, až k rumom zboreného chrámu, pri ktorom sa had prvý raz hodil na králika. Vítaly ma iba kavky z románskej veže. Hodil som sa na rozrumený oltár. Tam je otvor do sosutej krypty. Ta som hodil svoj krásne cizelovaný revolver. Nikdy, nikdy, ty biedny Viktor, nepošpiníš čistý obraz svätice čiernou krvou piráta! Tu môže byť sudcom iba Boh.“

Bonin si položil hlavu na ruky, sopäté na stole ako k modlitbe.

Irena bola hlboko dojatá.

„Bonin, vy ste šľachetný človek, lebo ste premohli sám seba, premohli diabla vo vnútornostiach. Ostaňte u mňa. Večer príde Ďurko Chorina, a ak chcete, zavolám aj iných. Rozveselíme vás, potešíme… Ach, Bonin, mám pred vami istý hriech! Prišli ste neskoro, nezdôverili ste sa mi, ja sama som svatala Elu za Chlebíka. Moja vina je pritom iste veľká. Moja krátkozrakosť sa i na mne pomstila, a tuším, ešte i pomstí. Draho platím za svoj hriech. Ale vás mi je srdečne ľúto.“

„A Ely vám je nie ľúto?“ spýtal sa Bonin a veľké čierne oči zahorely mu ohňom. „Lenže žena málokedy opravdive ľutuje svoju sestru. No ďakujem vám, že ma v tento osudný večer u seba podržíte. Ale nevolajte viac nikoho, nechcem nikoho vidieť, nikoho počuť. Azda pohľad na vás dvoch šťastných a šľachetných ľudí zmierni môj bôľ. Chorina ma neuráža, ale každý iný by mi bol odporný, ušiel by som. Chorinovi nezávidím, teším sa jeho sudbe, ktorá ho vyniesla z temnoty na také široké, teplé svetlo. Hľa, ako ľahko nájdu sa súrodé duše, keď sa do nich nebúcha sebeckosť, intriga, hmotná špina…“

A Bonin ostal.

„Prestaňte už!“ prosebne povedala Irena Rutkovská, a keď Bonin, zahĺbený do svojej muzikálnej fantázie, len ďalej vyludzoval z klavíra tóny zúfalstva, Irena priskočila k nemu a schytila mu obe ruky. Klavír vydal tuhé disharmonické tóny a zamĺkol.

„Aby sa len i môj životný marš neskončil takou disharmóniou,“ s horkým úsmevom povedal Bonin a pobozkal obe ruky, ktoré ho pretrhly v hre.

Chorina nepocítil najmenšej žiarlivosti, hoci sa jej rúk dotýkaly cudzie ústa. Sudba Bonina ho hlboko dojala. Videl, že Bonin je vďačný Irene za sústrasť, a Irena v očiach Chorinových ešte narástla zbožňovaním umelcovým.

Vstali k stolu pod veľkou lampou; tam šumel strieborný tulský samovar, pamiatka z cesty Karola Rutkovského na nižnonovgorodský jarmok. Mal vtedy plány zaviesť obchodné spojenie s Ruskom, čo sa nepodarilo.

Evka bola postavila samovar a ušla. Hoci bola dôverníčkou Ireninou, nikdy sa nemiešala medzi hostí, čo ju Irena i volávala. Jesto v duši našich prostých žien istá skromnosť, ktorá im nedovolí vynášať sa, i keď sa pomery premenily a im je otvorená cesta na vyšší stupeň spoločenského postavenia. Pred touto skromnosťou klobúk dolu. Je ona reliéfnym výrazom ženskosti, A v pravej ženskosti je nádej národov.

Irena sama nalievala z čajníka a točila zo samovaru kryštalovo jasnú, dymiacu sa vodu. Chorina hľadel s úľubou na jej pekné veľké ruky, tak zručne a elegantne narábajúce točkou i pohármi. Bonin prisadol k samému stolu na kožený fotel. Traja ľudia, tak rozdielne a odchodne naladení, no sudbami, vzdelanosťou a citmi sblížení, tvorili ideálny malý krúžok. Tres faciunt collegium.

Ďurko Chorina v najvyššom empyreu osobného šťastia — ako jeho kontrast Viktor Bonin, s krvavými slzami pochovávajúci svoju lásku k Ele; Irena Rutkovská, prebrodivšia sa cez temné údolie bôľov, nerestí i smrti, duševnej depresie, ktorá hrozila zmiasť jej hlavu a zdravé myslenie, teraz už ustálená, sústredená, duchovne zjasnená, ponímajúca hlboko i jedného i druhého, vyrovnávala medzi nimi kontrasty v záduševnom, citnom a pritom blahorozumnom rozhovore. Ideálny mladý krúžok, peknoduchý, živý, harmonický.

Naozaj, niet takého temného, od sveta odtrhnutého zátišia, v ktorom by sa nemohly nájsť duše súrodé, mysle duchaplné, srdcia bohaté citmi. Vnútorné nasladenie, vysoký let mysle nie je privilégiom veľkých centier a hlučného veľkomestského života. Koľko ráz boly blýskavé metropoly mĺkve, duté, na povrchnostiach ľpiace, a v malých enklávach horely plamene weimarské, fernarské a michajlovské.

Trojčlenná spoločnosť vo vietorisovskej kúrii na Lipovej ulici ako by ani nebola v malichernom, tupým, všedným životom prežívajúcom malokarpatskom slovenskom mestečku.

Ticho tiekol nenútený slobodný rozhovor, už oddialený od denných bied, ticho šumel, svietil a hrial ako tam ohník v rokokovom kamíne, živený bielymi bukovými polienkami, ktoré Chorina s času na čas prikladal. Príjemne blykotal ohník, osvecujúc živé farby perského koberca a bronzové prúty kartónového zábradlia.

Viktor Bonin rozprával o svojej jednoročnej ceste s grófom Alojzom Oskorušianskym. Rozprával prosto, bez fantastického prifarbenia — nectnosť temer všetkých globtrotterov — bez úmyslu udiviť poslucháčov a samému sa pochvastať. Hovoril jasne, verne, opisoval egyptské krajinky so subjektívneho stanoviska; on a gróf Alojz boli ako by zrkadlá, odbleskujúce krajinky i deje. Z opisov Bonina bolo vidno, že bol umelec poeta.

Chorina, suchý, pedantný jurista, zachoval si toľko duchovnej slobody, že mohol obdivovať sýtu, hlbokú, umeleckú formu podávaného. Temer mu závidel, no závisťou šľachetnou, nesebeckou, ktorá bola iba otvoreným uznaním prednosti a talentov človeka, ktorý videl veľký kus sveta, a čo videl, čo do seba nabral, vedel i znázorniť a podeliť sa s dojmami a skúsenosťami. Chorinovi, ktorý nebol ďalej od Pešti, bolo to už novotou zaujímavé.

Irena Rutkovská bola vzrušená. Veď i ona bola s mužom na ceste Európou, postavila sa v centrách Talianska, no centrá a ich poklady až ústami Boninovými dostávaly farby a významu. Bola temer nešťastná, že takýto človek, duchaplný, vysoko nadaný a teraz už, po smrti strýcovej, i bohatý, nezávislý, v širokom smysle slobodný, nedosiahol to, čo tak ľahko dosiahly mamon a intriga ľudí raz krátkozrakých, raz zlých. Myšlienka na Elu neschodila jej s umu. Veď práve dnes začína život manželský. Jej nijako sa nerýmovalo v duši: Ela, a drabálny Chlebík. No naschvál zaháňala myšlienky o tom. Vec bola nezmeniteľná.

Bonin sa vrečnil do tichej nálady. Bolo mu tak dobre sedieť v širokom remennom foteli s vysokým operadlom a pohodlnými ramenami, medzi Irenou a Ďurkom, nábožne načúvajúcimi. Ich poznámky boly umné, oživujúce jeho monolog. Jasne, ticho horela nad nimi lampa, temperovaná strieškou, jasne, ticho blýskaly sa v kamíne jasné uhlíky bukového dreva. Polootvoreným oblokom vnikal do izby svieži večerný vzduch.

Mier, harmónia, sympatia, duchovný pôžitok vznášaly sa nad trojlístkom. Tres faciunt collegium. Toho by nebolo, keby čo len jedna osoba chýbala, tak ako z dvoch línii, čo ako dlhých, neutvorí sa geometrická figúra. Najjednoduchšia je triangel, a triangel má tri línie. Manželstvo pozostáva z dvoch línií, a dobre je, keď sa do neho nezamieša niečo tretie. Ale ak je zdravé, prirodzené, Bohom požehnané, skoro príde i línia tretia, dietky, a triangel je hotový. Tres faciunt collegium.

Dvere sa náhle otvorily. Evka pribehla s akousi pojašenou tvárou, takže Irena pomyslela na požiar. No Evka oddala jej lístok.

Irena, zadivená nad takým pozdným posolstvom, netrpezlive roztrhla obálku.

„Milosťpani,“ povedala Evka, „v sieni čaká sluha na odpoveď. Ekvipáž stojí pred naším domom.“

Irene Rutkovskej sa potriasal list v ruke.

„Hneď,“ povedala Evke, čítajúc, „nech počká.“

„Pomyslite si!“ trasúc sa na celom tele, povedala Irena Rutkovská. „Aké veľké prekvapenie!“

A podala list Chorinovi.

„Môžete čítať nahlas. Bonin to môže vedieť. Aký div, aký div!“

Chorina čítal:

„Milostivá pani! Odpusťte, že sa tak neskoro v noci na vás obraciam, ale nemám v meste živej duše, ktorej by som sa mohol zdôveriť. Vy ste priateľka Vydrínovcov, a ako sa nazdávam, i mne ste dobrá. Ela leží na diváne v čudnom stave, mlčí alebo hovorí neskladné veci, trasie sa, keď sa jej prihovorím, zúri. Poslal som po doktora — nevyzná sa, odporúča len pokoj, prášky predpísal. No Ela neprestajne volá Nelu a vás. Nela je ďaleko. Teda prosím vás, príďte bezodkladne, nie pre mňa, ale pre Elu. Váš oddaný sluha — Daniel Chlebík.“

Viktor vyskočil z fotela na rovné nohy a rukami vošiel si do čiernych kučeravých vlasov — znak najvyššieho rozčúlenia. Nevedel, čo ho viacej opanúva: či nepekná radosť z akéhosi Chlebíkovho nezdaru, či bolesť nad chorobou Elinou, Tretí cit bol slabunký záblesk čohosi ako nádej.

„Čo robiť?“ pýtala sa Irena, zalomiac rukami a obrátiac sa k Chorinovi, ktorý stál s listom v ruke pod lampou, v nedorozumení, nerozhodný, prekvapený.

„Ísť, ísť,“ zavolal Viktor Bonin, „ale nie sama, ja tomu lišiakovi nedôverujem! Hovoria, že sa jeho skvelá budova akosi striasa. Pán sudca má prednosť — ináč i ja som hotový.“

Irena Rutkovská sa sobrala. Prehodila cez plece plášť, Chorinovi dobre známy, s kapucňou. Bonin pomáhal obom do elegantného, krytého koča Chlebíkovho. Na Irenino lono hodil pléd.

„Pán sudca, ak sa skorej vrátite, ja budem u Martina Turka. Tam je pokojne, môžeme sa ešte poshovárať.“

Zachlopil dvercia.

„Hio!“ zvolal na kočiša.

Koč letel po hrboľatej dlažbe, ani jeho perá nepomáhaly valne od trasenia. Na hradskej k Runovu stretali spolky a masy národa, po nevydarenej ovácii v Runove idúce k mestu.

„Ľaľa!“ zavolal niekto z masy. „Bankový koč! Pán Chlebík teda neboli doma. Počkaj, Smeťka! Vymetieme ťa!“

Ďurko Chorina prvý raz v živote bol tak sám s Irenou Rutkovskou, zavretý v úzkom mieste, bez bázne, že ich niekto vidí alebo prekvapí. On sa i teraz ešte utiahol do kútika koča, skromne, s istým trasením a nejasným povedomím, ako by bol nejaký bezprávny votrelec. Už priveľmi mu imponovala Irena s celým svojím charakterom, ženskou pravdivosťou, duchom i telesnou silou.

„Hľa, nás naozaj sama sudba spája, pán sudca. Vy ste nehľadali mňa, ja som nehľadala vás. A či som mohla šípiť, že ešte dnes budeme tak tesno vedľa seba sedieť?“

Ďurko Chorina, obodrený milým prívetom, ľahunko položil ruku na jej plece. Ona na ňu priľnula lícom.

„Však mám rozpálenú tvár?“ spýtala sa, neodmímajúc líca od jeho ruky.

Neodvetil, ale druhou rukou našiel druhé líce, celú hlavu, a obrátiac sa k nej, tisol jej hlávku mocne na svoju hruď. Neprotivila sa. Neprotivila sa ani vtedy, keď Chorina, divnou smelosťou nadchnutý, našiel jej ústa a bozkal prvým dlhým, vrelým bozkom. Na tento prvý bozk v Chlebíkovej karose nezabudol až do smrti.

„No, dosť!“ povedala Irena, sadnúc si zas rovno na sedisko. „Azda sme zaľúbený párik holubov, Janko Špalko? Ej, ej! Aký smelý! Blížime sa k Runovu. Možno, mňa očakáva nejaká ťažká, potriasujúca úloha. Treba byť serióznou. Ale všetko darmo: si milý vo svojej nesmelostí i smelosti. Ja ťa rada! Môj, môj!“

Tisla mu ruku a odvrátila tvár od neho k obloku hintova.

„Nikdy som ani vo sne nemyslela, že sa niečo takého môže stať so mnou — starou vdovou! Či sa nesmejete nado mnou, pán sudca?“

Miešala raz ty, raz vy.

Ďurko Chorina sa iste nesmial, ale ďakoval Bohu za divný, ohnivý, svietiaci lúč, ktorý náhle padol do jeho smutného, temného života.

Keď koč prešiel s hradskej na mäkkú pieskovú cestu k vile, obaja sa uspokojili, Irena vypustila jeho ruku a pohrúžila sa do starostí, obáv a hádania, čo mohlo prinútiť Chlebíka volať ju do Runova už po desiatej hodine, v deň svojej svadby!?

„Ty ostaň,“ povedala Chorinovi, vystupujúc z koča; „možno, skoro sa vrátim. Jožko, prevez pána Runovom, potom sa po mňa vráťte. S Bohom!“

Sluha skočil s kozlíka a viedol Irenu k vile.

Daniel Chlebík začul rachot svojho koča, bežal a stretol ju v parádnom koridore. Vrhol sa jej k ruke.

„Ach, milostivá, odpusťte, že vás v noci búrim. Veď je to niečo hrozného!“

A Chlebík začal rozprávať, ako nechcel Elu, i tak zmučenú obradmi doma i v chráme, ešte mučiť i svadobnou hostinou. Preto pred večerom viezol si ženu do vily, na pokoj, ktorý tak súrne potrebovala. Prišli pred Tivoli. Ela nikam z koča. Ona chce ďalej, ďalej, do šíreho sveta, kde ju nik nezná. K moru, k moru! Na vrchy, na Tatry!

„Na rukách sme ju vyniesli z koča do domu. A odvtedy nehovorí ani slova. Usadili sme ju k večeri — neje, nepije, usmieva sa, a hneď zatým zaplače takým silným, usedavým plačom, že v človeku srdce krváca. ,Ustatá si? Môžeš si ľahnúť.’ Najal som jej chyžnú, zručnú, z Viedne. Chyžná sa jej prihovára, hotová jej slúžiť. Zavedie ju do spálne. No nikam uložiť sa. Sedí, sedí, hľadí do lampy. Vtom sa ozvaly zvonku hlasy, hudba a, spev. ,Čo je to?’ skríkla, až steny prenikalo. ,Už je tu nepriateľ! Už ma hľadá, už šturmuje dom! Otče, otče, Nela, matka! Pomáhajte úbohému decku!’ Kázal som pozahášať svetlá v predných izbách. Veď chcela len utekať a utekať. Skákala z fotela, hádzala sa k obloku, počúvala, a na tvári taká úzkosť, taký strach! Až prestaly zvuky nemiestnej ovácie a bolo ticho, upokojila sa. ,Irena Rutkovská! Teta drahá! Kde ste? Prečo ste ma opustili? Nela, Nela!’ Chyžná ju nahovorila, aby sa sobliekla v spálni z úzkych svadobných šiat. Poslúchla. Ale ako zazrela ešte jednu odostlatú posteľ, vykríkla, zakryla si dlaňami tvár a klesla na diván. Tam leží dosiaľ. Prosím vás, milostivá pani, poďte k nej, poraďte, pomôžte!“

Irena Rutkovská prešla cez rad izieb. V jedálni s dubovými tapetami, na veľkom dubovom stole bolo prikryté na dva úbory, ale taniere stály netknuté, fľaša šampanského zlatou hlávkou svietila neodkorkovaná. Irena prešla do spálne. Pod vysokým baldachýnom v pološere svietily dve odostlaté postele, jedna pri druhej. Na veľkom koženom diváne zazrela Elu v ľahkých bielych nočných šatách.

Ako ju Ela zbadala, vyskočila, prísnym posunkom vyhnala chyžnú, hodila sa na hruď Ireny, stisla ju vychudnutými ramienkami a začala plakať, až sa jej nežná hruď triasla a vlnila na pyšnej hrudi Rutkovskej.

Irena sama zaplakala.

„Utíš sa, dieťa, utíš!“ povedala Irena, posbierajúc sa s duchom.

Veď neprišla plakať, ale pomáhať, utíšiť. Sadla si na diván a vzala trasúcu sa Elu na lono, ako malé dievčatko. Obsypávala ju bozkmi na líce, hlavu, na útle, tvrdé prsia.

„Utíš sa, holúbok. Všetci sme pod božou mocou, všetci musíme žiť a konať svoje povinnosti. Čože sa s tebou robí? Sver sa mi, dieťa, obľahči si dušu. Mysli na rodičov, na sestru. Všetci ťa milujú a želajú ti šťastia.“

Ela mlčala a tisla sa celou silou do náručia Ireny. Bozkávala ju na plece i hruď. Irena cítila na lone i hrudi, že je Ela rozpálená. Jej bozky prosto pálily; najprv boly silné, náruživé, potom pomaly slably. Hlávka Elina bezvládne padla na mocné rameno Ireny a Ela začala silne dýchať. Azda zaspala. Irena objala devu svojimi mocnými ramenami, vstala a niesla k posteli pod baldachýn. Položila jej pozorne hlávku na vysoko ustlatú podušku, nôžky jej zdvihla a položila na posteľ. Sobula jej atlasové črievičky, sňala blúzku i spodnicu. Ela sa neprebudila. Irena ju prikryla hodvábnym paplónom, sklonila sa jej k hlave, či hádam nezamdlela, keď je taká poddajná. Nie, dýchala hlbokým, keď i trochu prerývaným dychom.

„Bože môj,“ pomyslela si Irena Rutkovská, keď stála nad ňou, slabo osvetlenou nočnou lampou s mliečnym ornamentovaným sklom, „aké sú divné osudy ľudské! Mne prišlo do postele klásť nevestu Chlebíkovú! Až hrozné pomyslieť! Že vraj sme pánmi svojej vôle, svojho osudu! A ja by som jej azda lepšiu službu konala, keby som ju kládla do rakvi… Bože, zmiluj sa!“

Vyšla do jedálne, po ktorej Chlebík chodil dlhými krokmi a mrmlal svojím najhlbším basom. Oči mal zahmlené, ruky na chrbte.

„Ela tíško zaspala,“ povedala Chlebíkovi, ktorý robil dojem človeka menej zarmúteného, ako viac nahnevaného, sklamaného, urazeného vo svojich najosobnejších právach.

Obrátil sa k Irene, ale už nie viacej s tvárou prosebnou a naplašenou. Bola v nej tvrdosť.

„Zaspala? V posteli zaspala?“

„Áno, zaspala. Ale mne sa zdá, že je veľmi rozpálená, potrebuje absolútny pokoj. Ktovie, čo je s ňou. Pošlite ešte raz po doktora. To je moja rada. Poslali ste po mňa o radu, pán Chlebík, teda mám právo požadovať poslušnosť. Absolútny pokoj! Rozumeli ste? Som skúsená ženská…“

Do Chlebíka ako by bol strelil dum-dum guľkou, ktorá celú krv otrávi. Celá jeho egoistická náruživosť vzbúrila sa v ňom, všetok pal neskrotiteľnej túžby začal plameňom blčať v jeho hrudi. Tvár mu horela, oči sa tuho zahmlily, červeň vystúpila na tvár a nakrátko ostrihanú okrúhlu hlavu. Len tiché, určité chovanie sa Ireny zdržiavalo ho od nejakého výbuchu. Jednako nemohol sa zdržať a povedal:

„Svatali ste ma s priehlbnianskou prepeličkou, milostivá. Moja úprimná vďaka! Dožil som sa šťastia!“

Irena Rutkovská sa zhrozila nad Chlebíkovým cynizmom. Už chcela i ona vybúšiť v hnev, no keď si pomyslela na obraz zmorenej, nezdravým snom premoženej, fantazujúcej Ely, ako ležala bezpomocne, v zabudnutí na posteli, keď si pomyslela na jej útle, nevinné údy, rozpálené, nepokojne sa trhajúce, premohla hnev a len poznamenala:

„Volali ste ma o radu a pomoc. Radu som vám udelila, a pomoc vyproste si u Boha! Po doktora pošlite.“

I odišla. Daniel Chlebík ju vyprevádzal, idúc krokom za ňou. V salóne urobil takú grimasu, za ktorú by sa nezahanbil ani najlepší herec, hrajúc Mefista v Goetheho tragédii.

„Aký zákonodarca v jupke,“ pomyslel si, „aký cenzor v svadobnej noci! Rozkazuj si ty svojmu zoschnutému pedantovi Jankovi Špalkovi!“

Všetok strach o Elu zmizol. On už videl iba kapricu, znežnenosť a neprirodzenú cintľavosť. Uznáva sa oklamaným, posmievaným. Jemu, jemu niečo takého urobili! Už priložil čašu k ústam, a vtom mu ju odtrhli! Jemu, jemu!

Na palcoch sa vrátil do spálne. Chyžná mu kynula rukou, nevedel prečo. Videl malú, milú hlávku na bielej poduške, videl belavopopolavé vrkoče, ležiace na paplóne, temer až k jej nohám siahajúce, silné. Strašná náruživosť sa ho zmocnila, tvár mu zas nabehla krvou, oči blýskaly cez hmlu. Ťažko dýchal. Silou sa odtrhol; v jedálni stretol doktora, ktorý prišiel bez zavolania. Irena ho stretla a vrátila sa s ním.

Doktor bez slova šiel prosto do spálne. Chlebík s Irenou stáli v jedálni. O chvíľu vyšiel doktor.

„Týfus,“ povedal ticho doktor a sadol za písací stolík písať recept. „Telegrafujte pre milosrdnú sestru.“

Irena v úžase a bôli klesla na fotel. Chlebíkovi tvár zbledla. Divá náruživosť spľasla.

Keď odišli hostia, Chlebík šiel do spálne.

„Buďte pri nej cez noc,“ povedal Nemke a vzdialil sa.

Na Elu už ani nepozrel.

Nemka, úbohé, životom surovo prehnaté stvorenie, ale, ako sa ukázalo, srdcom dobré, sobliekla svoje chatrné šatočky a ľahla si na Chlebíkovu posteľ, tesno k Ele. Pozorovala jej dýchanie. Priľnula k jej rozpálenému telu, hoci vedela, aký nákazlivý je týfus. Celú noc oka nezavrela. Keď prišly z mesta medicíny, dávala jej akurátne, hoci to nebolo ľahko. Ela jej vyrážala z rúk lyžicu, nechcela otvoriť ústa. No Nemka nepustila, zručne premáhala odpor chorej.

Nad ránom Nemka trochu zdriemla, držiac vo svojej ruke Elinu ruku, horúcu, časom sa trasúcu. Keď sa zobudila, s úžasom videla, že Ela sedí na posteli a zalamuje rukami. V očiach jej horel nezdravistý oheň.

Chyžná ju násilne uložila a zaplakala. Ľúto jej bolo krásneho mladého stvorenia. Tak, hľa, nájdu sa medzi uníženými, vydedenými, životom krotko povláčenými ľuďmi srdcia citné a šľachetné. Daniel Chlebík spal vo svojom kabinete tuhým, pokojným snom.