ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ako prestala tlieskať Vydrínová, ozval sa za chrbtom spoločnosti jasný, mocný potlesk. Všetci sa obzreli. Na kraji boru stála majestátna figúra Ireny Rutkovskej v elegantných, čiernych, úzko priliehajúcich šatách, s veľkým, perami ozdobeným klobúkom. Prekvapenie, jasot! Dievčence vyskočily naraz, ako dve splašené srnky, a letely v ústrety Irene, pomaly spúšťajúcej sa dolu príkrym briežkom.

„Začula som na voze váš spev! Veru, Bože, zľakla som sa, azda zo starého kostola vyhnaní anjelici držia výročné spevné shromaždenie! To ste sa milo a šťastne ohlásili. Bola by som prišla v Priehlbni na prázdne hniezdo! Ach, aký vzduch, aký výhľad!“

Rutkovská utrela si batistovým ručníkom horúcu tvár. Od voza, zostavšieho na poľnej ceste, po kostol išla do vrchu. Celá sa udychčala.

„Ach, to je milo!“ povedala Katarínka, dávajúc Rutkovskej na hrdé plecia ručník. „Ste rozohriata chôdzou, — odpusťte!“

„Veru, nesadnem si. Navrhujem prechádzka borom. Ale diela sprostím sa hneď. Prosím na sobotu ku mne na čaj a zákusok — celú spoločnosť prosím. Už sme dávno neboli pospolu. Však dobre?“

Pani Vydrínová kývla hlavou:

„Ak náš starý dovolí — áno!“

Celá spoločnosť sa sobrala okrem Vydrínovej, ktorá sa žalovala na ustatosť. Chlebík chcel nasilu galantne zostať pri nej, no Rutkovská ho pojala. Usmiala sa na neho blahosklonným úsmevom, čo ho radostne rozjarilo, lebo bol počul, že mladá vdova vyslovila sa s pochybovaním o jeho veľkých podnikoch.

„Bude to klebeta, treba ju zaplašiť,“ podumal a pripojil sa k ostatným. Tamhore bor bol už rovný, pôda, vystlaná lanským ihličím, hladká ako parket, nohy sa kĺzaly po nej, podošvy sa skoro tak vyhladily, že sa človek nazdal stáť na korčuliach. Temnožlté, šupinaté stĺpy kmeňov vypínaly sa rovno, až tamhore krivolako rozkonárené, husté ihličie tvorilo strechu, cez ktorú sa len s času na čas kmitaly zdrapy belasého neba. Zápach zo smoly ako balzam lial sa do pľúc, voľne, ľahko dýchajúcich. Vtáctva nebolo, iba ďatel ťukal kdesi do starého pňa vysokej borice, zato veveričky maly tu pravý raj. Bolo ich hodne; rozpustile skákaly medzi haluzami, často na veľkú diaľku, rozpustiac vejárovite dlhé, ohnivočervené chvosty. To sú opice severných krajov.

„A kedy?“ pýtala sa Irena Chlebíka, keď zaostali za mládežou.

„Bohvie!“ to vzdychom povedal Chlebík a pozeral zpod obočia na dvíhajúce sa ňadrá krásavice, rozvinutej, sálajúcej životom a vnútorným ohňom. Nové krásy a pôvaby zbadal na Irene. Nemal o nich ani tušenia na Jána v Priehlbni, ani v salóne vdovinom na predvečernom čaji. Tu v hore, v slobodnom, ľahunkom vzduchu, rozjarená chôdzou, pod baldachýnom boríc, v pološedivom ich reflexe Irena naozaj bola neobyčajne krásna a zvodná. A divno, v Chlebíkovi jej krása stupňovala túžbu po Elene. Tu smel hľadieť smelým, slobodným zrakom na výkvet ženskosti — tam len ukradomky bľuskal, zarážaný akousi čudnou chúlostivosťou, nádychom niečoho vyššieho, posvätného, neprístupného. Ach, nedotknuteľnosť a sviežosť! Koľko múk pre sexuálne duše! Prečo ich práve ona tak dráždi?

„Viete čo,“ povedala Irena, „chcete, budem vám svatkou, pytačkou, čo? Ja viem, že rodičia si to želajú, tam nepotrebujete pytačov, ale ja chcem byť pytačkou u samej Eleny. Na sobotu povolávam celú rodinu, bude u mňa dosť hlučný čaj — tam vás svediem dohromady. Chcete? Viete, že v mojom dome od nejakého času shromažďujú a vyrovnávajú sa najkrajnejšie protivy! Tak vás spletiem hodvábom ako dve ľalie. Viete, staré baby rady kuplujú.“

„Ach, aká ste dobrá! Vidím, sám nemôžem kroka napred. Ona je tichá, pokorná, až pripokorná, ale v pokore ukazuje sa akýsi pasívny odpor. Neblíži sa. Počúva, neodpovedá. A keď prídem na osudnú otázku, pozrie na mňa takým úzkostlivým a pritom prísne zakazujúcim pohľadom, že sa zľaknem, rovno zmŕtviem. Nikdy som nezakúsil nič takého. Ja, seriózny mužský, ja, človek práce a prísnych reálnych výpočtov!“

„A či ste sa pokúsili - šturmom? Veď sa vyznáte v tom! Azda nie?“

Irena šibla okom na rozjarenú, pokornú tvár Daniela. Chlebík sa začervenal. Vdova ešte nikdy dosiaľ nenarážala na jeho hlúpy kúsok o Jáne v koči pred mestom. Vôbec sa mu zdala valne premenenou: život z nej sálal, akási ľahkosť v rečiach, rozviazanosť v pohyboch ho prekvapovala.

„Starý praktikus Goethe radí čosi podobného:

citovala s veľmi dobrým prízvukom. „Ale vy tu kurizujete mne, starej! Prečo nechávate pole Boninovi?“

„Opicu tak robiť, medveďa? Ja sa nemôžem pochabiť, vtipy strúhať, kavky plašiť, koncerty viesť.“

Irena postála.

„A ešte jedno: neotáľať. Pýtať si určitú odpoveď. Hoci hneď. Či mám?“

„Preboha, majte strpenie! Ja sa trasiem práve pred určitosťou odpovede. Čo, keď bude záporná?“

„Nuž čo bude? Jasno bude. Tu sú rodičia!“

„Smrť bude! Zalknem sa, zbláznim sa… Na hroznú hlúposť som hotový! Ach, vy ani nešípite hĺbku môjho nešťastia… Zmiznem svetu…“

„A naše peniaze?“ sucho sa spýtala Rutkovská.

Chlebík zbledol, že sa prenáhlil. Razom zmenil tón hlasu. Vypúlené oči mu navlhly, začaly oddane, prosebne žmurkať.

„Vec už nezávisí od jednotlivej osoby,“ povedal premeneným hlasom, „ona je na pevných základoch organizovaná, zariadená, matematicky vypočítaná. Už sama pôjde. Vložil som do nej celú sumu svojho talentu, svojej ohromnej práce… Iní budú požívať jej plody, ale ja, iniciátor, pracovník, človek idey i diela, svíjať sa budem v pekelných trapiech nedostihnuteľnej, boľavej výstrednosti!“

Chlebík upadal do svojho konfúzno-patetického štýlu — znak, že má niečo za lubom, že chce klamať. I začal hneď o zvestiach jemu neprajných, všetko zavrátil, vyšiel s istými sumami, dokázal ohromnú rentabilitu všetkých podnikov („už som zadal na burzu, aby naše papiere vradili“), o tom, že bude treba niektoré nové akcie vypustiť, lebo kapitál nestačí. Banku založiť.

„Ach, keby mal len duchovného pokoja, a ten mi môže dať iba Elena Vydrínová,“ skončil svoje výklady.

„Naozaj, postarám sa, aby ste dosiahli svoje ciele; spokojnému a oblaženému bude sa dariť naše spoločné dielo,“ povedala udobrená, pohnutá Irena.

Chlebík robil takú nešťastnú figúru, že pohol mäkkým vdoviným srdcom. Uverila mu, ako vtedy, keď jej nahovoril, že sa išla strmhlav vrhnúť na štrkovú pyramídu s koča. A keď Chlebík zastal, oprel lakeť o peň, svesil hlavu a zhlboka vzdychol, uzavrela Irena nevyhnutne pomáhať zaľúbencovi v nežných dielach.

„Nedivím sa, Elena zaslúži veľký cit — ale si ho ešte vie vážiť… Inu, mladušká je, skromná je. Len guráž, pán Chlebík!“

Pošli a dohonili spoločnosť.

„Vidíte tamtú machnatú skalu?“ volal Bonin. „Eratický balvan — pred stotisíc rokmi ho ľady sem došutrovaly… Hollá! Kto prvý dobehne? Raz, dva, tri!“

Bonin sa rozbehol, ale s nim skákal iba Dunaj, pletúc sa mu medzi nohy.

„Uvidíme, či Dunaj, či Bonin!“ veselo zvolala Kornélia a skúmavým okom pozrela na blížiaceho sa Chlebíka a Irenu.

„Tých dvoch dohromady,“ prvý raz blyslo jej hlavou, „bolo by po našich bolestiach. A, hľa, ako by im pristalo! Čo chce viac, medveď… Bohatá je, krásna je. Obaja sú robustné nátury… Ale moja nežná, útla Ela! Nie, to byť nemôže. Už je koniec! Tak sa do toho hodím ako orkán! Darmo sa vzďaľuješ odo mňa, milá Ela! Nás Boh spojil. Ale mne dal viac sily. Vďaka ti, Hospodine!“

Kornélia stála naboku pri veľkom šípovom kre. Šípky na ňom boly zväčša ešte zelené; kde-tu červenela sa neskorá, zaostalá, zakrpatená prázdna ružička. Mach pristúpil ku kríčku.

„Čo tak horíte?“ spýtal sa devy, divne posmelený jej úprimným chovaním sa. „Líca vám len tak planú! Či ste sa prílišne neuhriali? Bolo by vziať ručníček…“ a podával jej pestrú hodvábnu šatku, ktorú jej niesol ešte z domu.

„Obdivujem tamten párik,“ ukázala očami na Chlebíka a Irenu.

Daniel bol tuho naklonený k vdove a ticho hovoril.

„Nemám práva súdiť… Ale, mne sa zdá, bolo by škoda Rutkovskej…“

„A Ely vám je nie škoda?“ razom náružive prehovorila Kornélia.

Čosi v nej búrilo — hnev, bôľ, neistota - nevedela, ale vedela, že je rozčúlená. Vzňala sa ako horiaci biblický kríček.

„Ela nikdy nebude jeho!“ živo povedal Mach, nevdojak vtiahnutý Korneliným rozochvením do nevšedného rozčúlenia a rozcítenia.

Celý sa premenil, jeho bledisté pery zrudly, veľké temnobelasé oči zasvietily. Nela hľadela na neho ako na nového človeka, s otázkou na jemno rozčúlenej tvári.

„Áno, prisahám Bohu, nikdy jeho nebude!“ opätoval Andrej.

Prečo nebude, prečo to tvrdí on, ako mu to mohlo prísť na um — sám nevedel.

„Ale, ale! Aký oheň vyšľahol razom z tohto studeného vrchu! Ja som nevedela, že je to skrytý vulkán. A čo urobíte, aby to nebolo, zkadiaľ viete, že to nebude?“

Kornélia pošla bočným chodníkom, lebo zbadala, že Chlebík za nimi sliedi a ako by pol uchom počúval. Mach kráčal za ňou.

„Už sa skoro vrátime!“ zavolala Ela na sestru. „Nechoďte ďaleko!“

Kornélia kývla jej rukou a pošla.

„Povedzte, zkadiaľ to viete?“ s náruživou zvedavosťou pýtala sa Macha, ktorého ešte nikdy nepočula hovoriť takým tónom.

Poznali sa od detstva, rástli temer na jednom dvore. Rechtorov Ondrej patril silne do inventára detských zábav a myšlienok, šialil sa so sestrami, a keď už bol gymnazistom, vymýšľal im zábavky, reparoval bábiky, kolísky a dostával za to „bieleho“ chleba alebo torty a iné maškrty. A práve táto známosť od útleho detstva nedala vyvinúť sa u sestár nejakému nežnejšiemu citu, nejakej náklonnosti. „Rechtorov Ondriš“ bol najprv predmetom, ako bábika, ako kolíska, kočík, koník, potom bol umným, zábavným polobratom, pohodlným obsluhovateľom a trochu učiteľom - a toľko.

„Viem!“ krátko odvetil Mach.

„Ťažko vám vedieť… Veď ja som bližšia, interesovaná v najvyššom stupni. Ela mi je sestra, družka, duša — my máme obe len jednu dušu, jeden život. Bez slov sa rozumieme. A vy by ste mali viac vedieť? Vidíte, ja sama neviem, či nebude jeho. Ona mu síce nedávala nijakého zovňajšieho znaku, je tá istá, ako bola pred grotou, keď ste nás videli v takom rozčúlení. Ona rada uteká z jeho spoločnosti, zvlášte keď cíti, že ju mať chce s ním sviesť. Ale sa mení, poznenáhla, no mení sa. Chlebík svojou úrečitosťou, neodbytnosťou, pevnosťou, svojím úctivým zbožňovaním en distance valí sa na jej dušu neodvratiteľnou ťarchou, a privalí ju konečne ako hora, ako glečer podhorskú lúku. Verte mi. Nedarmo sme blížence. Ja dušou, nervami, tak povediac, celým telom čujem, čo sa deje v útrobách Eleniných. Darmo, že mlčí, že sa stala nesdielnou, darmo tajnostkári, píše tajne denník a skrýva ho v našej spálni pod kľúčom. A predtým nebolo medzi nami ani myšlienočky skrytej. Ach, odvtedy som sama nešťastná, často si zaplačem, tiež skryte!“

Kornélia razom hlasno zaplakala, ale len na pol sekundy, ako keď ranné vtáča piskne zo sna. No dve veľké slzy stačily vyskočiť jej z očú a tiekly po rozpálených lícach. Ona ich chytro utrela ručníkom a hneď ukázala usmiatu, dobrú tváričku. Ach, či bola detsky milá!

„A predsa jeho nebude!“ vykríkol Mach, zatnúc zuby.

On akosi narástol, zosilnel v očiach Neliných. Chudá tvár mu neobyčajne opeknela, zmužnela. Nela, ako by chcela ujsť, zbystrila kroky. Išli hlbokou horskou cestou, úvozom. Na svahoch úvozu zelenal sa zimozeleň, kvitly divé astry, slamené klinčeky a divá ďatelina.

V rozčúlenosti ani nezbadali, že sa už hodne oddialili od spoločnosti, hoc ich Elena napomenula neutekať. Až razom prítma boru neočakávane zmenila sa na jasnotu. Došli na kraj hory. Pred nimi zajagalo sa slnko, kloniac sa nad ďalekým pohorím, osvecujúce miernymi lúčmi hrubinské kopce i rovinu Múľavy, ktorá sa miestami, slobodnými od jelšia a vrbičia, lisla kovovým leskom, hoci bola temer vždy kalná. Kraj lesa končil sa nad hlbokým, ale úzkym výmoľom. Jeho hlinasté, žlté brehy zorané boly malými jarkami od dažďov.

No mladým ľuďom nebolo do krás krajinky, ani do miernych, ako by zahmlených lúčov zapadajúceho slnka.

„Nebude, nebude! Uši počúvajú, srdce neverí… Ale povedzte, pán kandidát, tak úprimne, ako som sa ja vám teraz vyspovedala, prečo sa tak rozhorčujete, zuby zatínate, celý rudnete a blednete? Prečože vás tak veľmi rozčuľuje srdcová vec mojej sestry? Vy ste boli vždy skromný, nikdy netýkali ste sa našich rodinných pomerov. Čo vám je do Ely?“

„Lebo od nej závisí môj život, moje všetko!“ povedal Mach, dohnaný do úzkosti.

Nerozmyslel si, čo hovorí. Chcel povedať niečo silného. A povedal…

Kornélia zbledla. Zastala si na pokraj výmoľa, na drobušký hustý trávniček. Slniečko západnými, ochabujúcimi už bleskmi osvietilo jej tvár, jej oči, jej útlu, štíhlu postavu. Ihralo v belavopopolavých vlasoch a sfarbilo ich do zlatočervena. Robily kráž okolo jej hlavy.

Pred jej veľké, temnobelasé oči predstala nová istota, nové, zdalo sa jej, neomylné odkrytie. Poznala, zkadiaľ Machov náruživý tón, prečo sa stráni Eleny v posledné časy, prečo nenávidí Daniela Chlebíka… On miluje Elenu! Miluje, hotový je na všetko… Preto tak tvrdí, že „nebude“ a „nebude“. Ale čo vlastne chce?

No s týmto odkrytím prišlo i niečo celkom nového, o čom sa jej nesnívalo. Ako by niečo zapráskalo v jej hrudi… Krv sa valila horúcim prúdom k srdcu a ono začalo hlasno, nepravidelne biť. Strunisté, mocné nôžky ako by sa jej boly podkosily, a ona úzkostlive pozrela do hĺbky výmoľa, ktorý sa na tom mieste spúšťal nadol kolmou stenou.

„Blesk z čista jasna!“ podumala Kornélia a pozrela na Macha. V tej chvíli, ako Andrej zavolal trasľavým hlasom: „Lebo od nej závisí môj život, moje všetko!“, bola si povedomá, že Mach sa sblížil k ich rodine, k Elene, k mame, ale i k nej samej. On hupkom vydobyl si akési právo obrancu, druha, rytiera. Obrancu Eleninho, ktorá sa vznáša nad priepasťou, nad výmoľom celého žitia. Možno, tu je kotva, v tomto chudobnom, slabom, ešte nič nedokázavšom mládencovi. A sblížil sa i k nej samej — ako nebezpečne sa sblížil! Zahorela v nej silná túžba po osobnom šťastí, a to šťastie predstavilo sa jej možným iba v blízkosti tohto mladého človeka. No on miluje Elenu! Jej drahú, neoceniteľnú Elenu, miláčika, sestru… Beda šťastiu!

Vidno, ona, Nela, patrí k ženským dušiam, ktorým je súdené odriekať sa. Áno, to je vyvýšenejšia, šľachetnejšia časť ženského sveta… Blažené ženské duše, ktoré zavčasu pochopia svoj údel, vžijú sa do neho. Ale je to predsa bôľno! Krv sa prúdi, smäd po šťastí horí na mladých ústach, horúce želanie kypí v plnom, bohatom srdci! A odriekať sa, byť Martou, byť tešiteľkou taktiež vydedených!

Mach nemo hľadel na Kornéliu, diskrétne ožiarenú zapadajúcim slnkom. Stojac na kraji výmoľa na drobunkom, trochu už zažltlom trávničku, nebola podobná mramorovej skulptúre, ako vtedy pred grotou v osvietení mesačnom, ale akémusi vzdušnému, s nebies slietlemu zjavu, víle. Pozeral na ňu krotko, oduševneno ako na hviezdu, ktorú síce obdivujeme, ale neželáme si ju, ako na obraz, ktorý nás síce vzrušuje, ale nenaplňuje radosťou vlastníckeho práva, lebo je pridrahý, nepredateľný a okrem toho stojí vysoko na oltári. Hľadel ako umelec, chápajúci krásu predmetu, ale nevediaci zachytiť ho aktívne, reprodukovať a zvečniť pre seba aj iných. Chvíľka uletí!

„Poďme k našim,“ povedala ticho Kornélia, „touto hlbokou cestičkou sme tam za tri minútky. Bor je tatuškov, vyznám sa v ňom ako v našej záhrade!“

Nútila sa hovoriť sucho, ale hlas jej znel sviatočne, hlboko, vážne.

Mach šiel pomaly. Zaostával. Ona sa obrátila k nemu, keď boli v úzkom záreze, vo večernom šere hustého boru. Slabo, mdlo sa červenela kôra rovných borových pňov.

„A ako chcete prekaziť to, čo hrozí a je také blízke?“ riekla Nela, keď ju Mach dohonil a zastal v úvoze. „Nepustím vás, kým sa mi nevyspovedáte,“ doložila a složený tenký slnečník zatkla si do príkreho svahu horskej cestičky.

Jeho to zarazilo i potešilo: tak ešte nikdy s ním nežartovala, odkedy vyrástli z detských črievic a stali sa veľkými. Bola to naozaj prvá stopa „bleskového sblíženia“. A jej bolo tak ľahko, tak samozrejmo, ako by nikdy ani ináč nebola sa chovala.

„Odpusťte!“ povedal Mach. „Keď už stojím pred mýtom, zaplatím statočne mýtne!“ Sňal klobúk a vrtel ho rozpačite v rukách. „Prenáhlil som sa, nie tak som sa smel vysloviť. Akéže mám právo mieša sa… dáte mi vysvedčenie, že som to nikdy nerobil… z úcty, z vďaky k vašej rodine… Ale… psychologicky si neviem nijako zladiť - nezabúdajte, že som filozof-nešťastník - nijako sharmonizovať: Chlebík a Elena Vydrínová… On surový materialista, pretvárkár, rabulista, bonvivant — a vaša sestra… Ona pravdivá ako prostoreké dieťa - on lhár; ona mladá, on v rokoch; ona krásna, on, odpusťte, satyr, gnóm. Naša Elena — dovoľte mi ju tak nazvať - prvá nevesta na široko-ďaleko, dcéra človeka zaslúženého, on — sám Boh vie, čo a kto… Nič neskončil… z mizerného subalterníka skočil medzi túzov — aké je to dobrodružné! Hrá sa na výtečníka, vodcu, naduté články píše, kritizuje hore-dolu, robí sa dôležitým, a vlastne hádankou je celá jeho existencia. Kto ho tam pozná; možno, že sa volá nie Chlebík, ale Postruheň alebo Koláč!“

Kornélia sa usmiala, odtiahla slnečník a obaja mladí ľudia kráčali bystrým tempom z pochmúrneho boru. „Naša, povedal,“ myslela Nela, „i to je ,sblíženie’.“

„Už čujem vravu… Bonin čosi deklamuje, hneď sme na čistinke. Postojte ešte, sadnime si na svah. Milo je tu. Šedivo, spokojne. Neoslepuje slnko - a sme sami!“

Sadla pohodlne, oprela chrbát o drnový briežok. Okolo hlavy vinul sa jej drobnolistý zimozeleň. Mach sa oprel nesmelo o svah v úctivej vzdialenosti.

Milý obrázok bol pred ním. Nela skrížila nôžky, hlávku oprela na lakeť. Cez riedke už borice na samom kraji boru padal pruh svetla na jej šatočky, tvár bola v tieni. Ale z toho „jasna-temna“ vidná bola rembrandtovsky krásna, vzdušná tvár, svietily veľké, hlboké, temnobelasé úprimné oči, a oči boly nehybne upreté na neho… Andrejovi bolo horúco pod ich prenikavými lúčmi.

„Povedzte bez mýta“, povedala Kornélia tichým, ale pevným hlasom, oddeľujúc slovo od slova, „čo je väčšie; či vaša nenávisť k Chlebíkovi, či vaša láska k Elene?“

„Bože môj!“ zaupel Mach. „Vy mi neveríte, že nemám nijakých egoistických motívov, že som sa preriekol len v ohni vernej oddanosti… Slečna Kornélia, vy ma už nepoznáte… Nepoznáte moju skromnosť, môj jasný náhľad na vec! Nie, ja nie som fantast kojiť sa nemožnými predstavami. Ja len vidím nešťastie, ktoré sa blíži k vašej Bohom dosiaľ chránenej rodine. Predo mnou je iba práca za kus chleba. Nie som bez ambície, mám ideál, a ten je: vyniknúť vo vede, poslúžiť nejakou väčšou-menšou hrivnou môjmu úbohému národu!“

Kornélia počúvala. Vzchopila sa ako srnka, nôžky zmizly pod šatami.

„Bože môj,“ zvolala, už kráčajúc po boku Andrejovom, „na akú novú strunu ste udreli, pán Mach, na akú strunu! Naozaj ste inakší, ako som vás dosiaľ poznala. A dobrý ste!“

Podala mu ruku a stisla jeho chudú, úzku pravicu mocne, a jednako v tom mocnom stisnutí bola mäkkosť a ženská nežnosť.

„Buďme zas kamaráti!“ doložila, keď sa už pripájali k ostatnej spoločnosti.

Kornélia videla, ako Chlebík stojí opodiaľ s Elenou, hľadí na ňu a hovorí jej ustavične; ona mlčí a časom pozrie na jeho rozčúlenú, srditú tvár.

„Pozrite,“ šepol Bonin Kornelke, „had a králik… Had opiera magnetické okále na králika, a králik stŕpol, zmŕtvel, nemôže sa hnúť!“

„Slniečko zašlo… Fébus Apolón sklonil voz,“ riekla pani Vydrínová. „Betuška, sberaj!“

Spoločnosť sa pohla. Chlebík s Elenou zaostávali. Vydrínová naschvál poháňala ostatných. Triasla sa netrpezlivosťou a strachom zamierala, že Chlebík zunuje večné odstrkovanie. A čo sa i naplakávala, sediac na Eleninej postieľke, objímajúc neposlušnú, zaťatú dcéru!

„Ty i sestre kazíš šťastie. Ktože sa opováži k nám, keď je nám Chlebík primálo! Na princov čakajú, posmievala sa Vaňová, a za ňou celé mesto!“

Keď spoločnosť zmizla za múrmi, Chlebík postál pri apside bez strechy, dopoly rozrumenej… Oblokom bolo vidno na dno: tam medzi pŕhľavou, rumom a maltou belely sa lebky… Apsida slúžila neskôr za kostnicu.

„Slečna Elena, postojte máličko! Ďalej nemožno. Vy ste nerozhodná, musím sám konať. Zajtra ráno prídem k vašim veľacteným rodičom prosiť o vašu ruku.“

Hľadel svojimi vypúlenými, mierne navlhnutými očami na mladuškú devu. Zmeravela, stŕpla. Srdce jej bilo rovno, ale duša kamsi uletela…

Priblížil sa k nej tesno a schvátil jej útle rameno takou silou, až jej bolo trochu bôľno. Oči sa mu sblížily k jej tvári, na lícach cítila vrelý dych.

„Dovolíte prosiť?“ spýtal sa, nevypúšťajúc ramienka.

V jeho náruživej otázke zvučal generálny tón mocnej vôle, rozkazu, premáhajúcej, neodvratnej sily.

„Dovolím,“ povedala pokorne, a vtom sa jej hlava zakrútila, našla sa v stave polopovedomého, bôľno-sladkého zabudnutia.

„Kráľovná moja, božstvo moje!“ zasipel Chlebík rozjareným, lichotivým a pritom pokornou oddanosťou, nekonečným šťastím zvlneným pološeptom. „Môj svet, moja spása, moje blaženstvo!“

Pritom stačil sa dobre obzrieť, či ich nevidia zpoza okrúhlej kostnice.

Elena nevedela, ako sa stalo, keď razom bola v jeho mocných, masívnych ramenách — taká jemná, útla, slabušká! Pocítila tlak na mladej hrudi, akého nikdy nepocítila, na lícach čosi vrelého, robustného… To boly jeho bozky, ktorými obsypal jej tvár.

Z bočného obloka chrámu vykukla kučeravá hlava Bonina, ale hneď sa skryla.

„Had už skočil na králika… Ba či ho razom zhltne?“ pomyslel si a sadol v kostole na kopeň z rozrumeného oltára, podoprel lakte o kolená a hlavu položil do dlaní. Spoločnosť už dávno prešla Krasnov. Stmilo sa. Bonin sa nepohol. Začal sa zosilňovať vetrík. Šumel, spieval i rozrážal sa na ostrých hranách ruiny. Boninovi bolo prismutno a divno: razom pocítil až chorobnú túžbu po domove. Vyjdúc z chrámu do temného večera, do samoty, zanôtil pieseň Mignony. V Priehlbni stavil sa pod školským oblokom, za ktorým trudieval sa Mach svojím sanskritom. Andreja nebolo. I Andrej blúdil, ale rozjarený, unesený do výšavy nadľudského šťastia! Blúdil nie kostolnou, starou ruinou, ale mäkkými lúkami okolo Múľavy, novým svetom citov.