ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Irenu Rutkovskú málo zabávaly Danielove vývody, ale začalo ju zabávať, ako vrečnil sa do horlenia, ako posunkoval oboma rukami. Podoprela hlavu rukou, lakeť položila na trasúce sa operadlo a pozorne počúvala. Dotkla sa jej najmä pripomienka o ľude a jeho biede. Veď sama poznala svierajúci účinok chudoby, v ktorej vyrástla.

„My musíme svoje nemnoho pospájať, krajciar ku krajciaru prikladať, mŕtve kapitále k životu vzkriesiť. My musíme sa už raz chytiť modernej národohospodárskej vedy, princípu hospodárskej asociácie, áno, asociácie. Natvoríme bohaté individuálnosti, majúce styk a živý interes s ľudom, ich bohatstvo bude pracovať, nové plodiť, a tak i náš úbohý ľud povznesieme, obšťastníme. Len silný môže pomáhať, povznášať. Ó, úbohý, bezpomocný ľud môj! Nehľaďte, milostivá pani, len na mastnú škvrnu tu okolo mestečka, v nížinách rakonosnej Muľavy, ale pozrite na naše horniacke folvarky — neraz precestoval som ich s paličkou pri boku — na neďaleké kopanice, na dedinky, zasotené do temných kútov! Koľko tam biedy, zaostalosti, povery a temnoty duchovnej! Učiteľ, soľ zeme, pestovateľ mladého pokolenia, záhradník budúcnosti: rúba drevo, ošípaným dáva, doskovú strechu pláta! Pomyslite si, doskovú strechu pláta a sošíva vlastnými učiteľskými rukami!“

Pán Daniel Chlebík mal v mladostí povrchnú výchovu, ešte povrchnejšiu výučbu. Máločomu sa učil dôkladne, ale po mnohom pohabkal, málo vedel, no v tuhej, vernej pamäti mal nahromadené rezultáty mnohých štúdií, ku ktorým prísť na riadnej ceste je pracno a ťažko. Mal šťastie svojou dotieravosťou popadnúť v spoločnosti naozaj umných ľudí a mal spôsobnosť mnohé letkom pochytiť od nich, mal toľko praktiky mnohé výroky a fakty zapisovať si do hrubej noticky. Potom už vedel zručne i nezručne narábať hotovými vývodmi, použiť cudzích myšlienok, dať im iba inú, hodne spletenú formu, takže sa sami autori k nim priznať nemohli. Vedel virtuózne mlčať o tom, čoho samé vývody zrejme neposkytovaly, čoho nebolo v hrubej noticke; podčiarknuť to, čo iní vyniesli na povrch, podčiarknuť ako plod vlastného ducha, a potom pomerne draho predávať. Mal dar duchovného prispôsobenia sa, čo mnohí pokladali za duchovnú samostatnosť a originálnosť. Či to boly stopy prvopočiatočnej obmedzenosti, hmotnej biedy, ťažkého boja a jestvovania a či už sama príroda, rasa mala v tom vinu, ťažko rozhodnúť. Natresnuté charaktery vychováva i bohatstvo, pohodlie a hojnosť, ako i bieda, obmedzenosť a borba za kúsok chleba.

Irena Rutkovská, ako žena, mala väčšiu schopnosť precítiť a pochopiť práve estetickú, formálnu stranu ľudí, dejov, ideí a rečí. I začala ináč hľadieť na Daniela Chlebíka. Predtým, na divániku pod bronzovou lampou, i v koči, keď už Chorina bol tak nečakane ufujazdil (hľa, pomyslela si, aký čudák, aký interesantný podivín!), u Daniela znepáčila sa jej rozčapírená, falošná grandeza, jeho veku neprimeraná dôležitosť. Teraz, po malej štvrťhodinke, zachvátila ju jeho ohromujúca výrečnosť, teplota citu, beznáročnosť a pevnota vôle slúžiť niečomu vyššiemu, povznesenejšiemu nad denné klebety malomestské, nad dedinskú strnulosť a zaostalosť.

„Viem o mnohom. Kapitola o chudobe a biede nie je mi neznáma — sama som prešla školou nedostatku… Ale učiteľ ošípaným dávať…“

„A demikát pokladať za najvyššie hmotné blaho, zriedkavé, sviatočné! Ach, milostivá pani, biedny, chorý je organizmus spoločenského ústroja,“ pokračoval Chlebík ,crescendo con fuoco’ a položil pravú ruku s pečatným prsteňom na srdce. „Už v zime u Kŕdľoviec sto párov prenajalo sa na výžinky do Rakús, druhých do Žabiny na Dolniaky. Úbohý, biedou preháňaný ľud, bieli otroci! Ó, ľud môj, ako ťa milujem, ako ťa ľúbim všetkými záhybmi duše, celou krvou srdca! Tys’ môj ideál, moje božstvo, moja modla! Ako rád by som ťa vykúpiť najhorúcejšou krvou svojich útrob! Ach, milostivá, plačem, horké slzy roním vo svojom pustom mládeneckom byte na rínku, tam, viete, oproti mariánskemu posvätnému stĺpu. Nik ma nečuje, nik nevidí, len svetielko večnej lampy pri nohách Bohorodičky leje mi útechu do rozhorčenej duše… Volám, ale hlas môj je hlasom volajúceho na púšti! Oh, ľud môj drahý, zanechaný, i od svojich zaznávaný, vedený po bezplodných stepiach… Smutný som, smutný!“

Irene Rutkovskej zasa nevdojak prišiel na um vejár, skrsly v jej pamäti čudné dve iskierky v jeho očiach, a zas nemohla to nijako dovedna zrýmovať s jeho terajším vysokým, nad všetku pochybnosť čisto morálnym nastrojením, s jeho nesebeckými, žertvohojnými nameraniami, plánmi a úmyslami… V mesačnom svetle dosť dobre videla jeho naozaj smutné, vypuklé oči, nadĺženú tvár. Sňal s ubolenej, ako guľa okrúhlej hlavy klobúk: mašinkou na krátko-kratučko skosené vlasy, husté a tenunké, striebrily sa v mesačnom svetle, koža pod nimi svietila ako plech. Veľké, azda slzami navlhnuté, zafáteľované oči podňal k nebu. V blesku matového mesačného osvetlenia zduchovnely, skrásnely. Jeho celá tvár, obrúbená krátko strihanou, plnou bradou, netratila pritom nádych sily a mužnosti.

Irenu mocne dojala skrúšenosť a citnosť človeka, takého mohutného, silného, na veľké veci sa podberajúceho. Dojala ju nielen jeho skrúšená rozcítenosť, ale i sila a pevnota predsavzatia. Konečne slabochovi ľahko sa rozcítiť, ale táto pevná, povedomá, zhustnutá príroda, tento mladý dubec, kypiaci zdravím, smelým duchom, siahajúcim po palme Gracchov, obľúbený, prijímaný v dome Vydrínovom, oskorušianskymi grófmi, biskupom a kapitulníkmi, tak rozplynie sa citom pred slabou, osamelou sirotou a vdovou! A začo, prečo? Za vysoké, nezištné veci, za ideále, možno nedosiahnuteľné, ale krásnoduché, na históriu hovoriace. Irena bola dojatá a sama seba hrešila pre svoje hrdé a odstrkujúce chovanie sa. Ona ešte nikdy nepočula tak hovoriť, nikdy nepocítila takého blahodarného plameňa presvedčenia a závanu otvorenej po najvyššom túžiacej duše.

Daniel Chlebík zhlboka vzdychol, že až pocítila trochu vínom raziaci zápach jeho dýchania, položil si klobúk na svoj glóbus a obrátil sa chytro na druhú stranu. Dobre, že nik nevidel, akú grimasu urobil, obrátený k vysokej, ticho v bezvetrí stojacej raži.