ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bol teplý augustový večer, z tých pekných večerov nášho kraja, keď slnku sa akosi ťaží odísť: ono ako by čím viacej sa kloní, tým väčšmi zdržovalo tempo. Pravda, príroda mnoho už utratila na sviežosti, na pyle a nedotknuteľnosti svätojánskych dní a večerov. Všetko sa snaží dosiva, i tráva, i lístie stromov, i nebo je nie už také priehľadnobelasé, i hviezdy tak živo neposkakujú. Je to čas robotný, plný potu, námahy a netrpezlivého shonu na lúkach i roliach, čas nepríležitý oddať sa lieni, pozorovaniu a požívaniu. Ale zato je radosť pozrieť do sadu, ako rastie ovocie, ako pomaly skláňajú sa vetvy jabloní, obťažené úrodou, ako idú zapavúzené vozy dedinou, ako temno zelenie sa druhá tráva na žírnych priehlbnianskych lučinách.

Katarínka s blaženým, dobrotivým úsmevom pozrela na Elenu, zahĺbenú do malinkej knižočky, vstala od stola, vzala košík s pletením a vyšla z groty. Tak zvali záhradnú besiedku v dolnej záhradke; besiedka v hornej nazývala sa zimnou, hádam preto, že bola solídne stavaná, na liatinových stĺpoch, možno ju bolo v nepohode pouzavierať vetrilovými plachtami. Pohľad Katarínky na dcéru bol šťastný, prosebný, až poníženo-prosebný. Oproti Elene sedel Daniel Chlebík, nepokojný, rozčúlený. Za posledné dva mesiace stala sa s ním veľká premena, vnútorná i zovnútorná. Zdalo sa, trochu schudol, vybledol, zduchovnel. Oči mu boly zamútenejšie, zato bolo v nich akési nové svetielko, pritlmené, melancholické. Jeho oblek bol elegantný, veľkomestský, na veste zjavila sa ťažká zlatá reťaz. K pečatnému prsteňu pridružil sa menší, ale jagajúci sa zafírom, okolo ktorého v dvoch radoch tisly sa drobné brilianty. No veď i narástol za krátky čas! Išla mu povesť široko-ďaleko. Pohýbal naozaj kaprami! Už mal i sekretára, Jána Kukučku, človeka, ktorý všetko vedel, a to všetko vždy a všade vykrámoval vyberanou frazeológiou. Okrem toho mal Chlebík zvláštneho sluhu. Chlebík chodil hrdo, s pozdvihnutou hlavou, klaňal sa blahosklonnou grandézou. No teraz na lavičke celkom odložil i blahosklonnosť i grandézu a tvárou upomínal na niekdajšieho malého úradníka…

Z Vydrínovho domu, z prvého poschodia, snášaly sa jednotlivé tóny klavíra, desať ráz jeden za druhým, potom viacej tónov v akorde, tiež veľa ráz jedny za druhými. Tu i tu bolo počuť poklepkávanie kladivka.

„Mohli by ste už odložiť knižku, slečna Elena. Slnko už sadá za hrubinský hrebeň. Minútka čítania vo večernom pološere viac namáha a kazí oči ako celé roky v dennom svetle.“

„Veď je ešte dosť jasno, a vec je veľmi zaujímavá. Nemôžem sa odtrhnúť od novely. Znáte Jarné vody od Turgeneva? Frühlingswogen? Zaľúbená som do Džemy! Či jestvujú také poetické, mignonské duše v skutočnosti? Nikde, nikde. Preto je to poézia. Mne ona prichádza ako rúcho sviatočné, bálové, ako sviatok, ako celkovité vytrhnutie sa z dočasného žitia… Teraz je iná móda. Čím frivolnejšie, tým vraj pravdivejšie… Ako by nebolo dosť v biednom živote toho obyčajného, frivolného.“

Elena odložila malú nemeckú knižku Reklamovho vydania.

„Písmo je drobné, máte pravdu, kazí oči. Nemci úžasne skrblia papierom.“

Teplý augustový večer neprinášal občerstvenia po celodennom kánikulovom sparne. Nebo bolo pokryté priezračnými, popretrhávanými oblakmi, nedvižnými, ako by prilepenými na oblohe. Možno, ony udržovaly sparu a neprepúšťaly chlad z vyšsích regii. V grote bolo ešte najpríjemnejšie; poskladaná bola zo samých malebne rozpukaných, kvapkami vyhlodaných vápenákov a mäkkých pieskovcov, nasnášaných z úzkej dolinky pod okorušianskou hradnou ruinou. V medzerách a rozpuklinach zelenal sa bujný mach, s mušlí, s dubových, umele urezaných sukov, s obrovských húb visely kvety a vinúce sa rastliny: zimozeleň, brečtan, sláčik.

Elena šuchla knižtičku do kapseľky a sberala sa za matkou.

„Nechoďte, slečna, ostaňte. Tak málo chvíľ mi dovoľujete. Stránite sa. Na prechádzkach nás je vždy celý roj. V dome vždy hlučno, mnohoľudno. A keby nebolo nikoho, Kornelka od vás ani na krok. Ona vás, tuším, tútoruje. Po iné dni som zapriahnutý s vaším otcom: rátame, píšeme; keď to nie, nedá pokoja, musím hrať v šachy alebo piket. A verte mi, môj stav sa zhoršuje so dňa na deň. Tratím sa celkom i stratím všetko, ak sa nedomôžem istoty v jednej životnej otázke.“

Elena pozrela ustrašeno na Daniela Chlebíka; tak pozerá dieťa na učiteľa, keď otvoril ústa a ide prísne karhať. Zkadiaľ taká bázeň, taká tréma, taký rešpekt?

Vedela, že už skoro príde k takémuto momentu, a odďaľovala ho zo všetkých síl, s celým taktom, s celou chytrosťou dievčenského umu. Vedela, že „katastrofa“, ako sa vyslovila nad Krasnovom, pred sestrou, nevystane. A katastrofa sa blížila: bolo to znať z premeneného chovania Chlebíkovho, ktorý začal z výpočtu a rozumu, a vplietal sa nechtiac do osídel. Bolo to poznať z matkiných poznámok, z jej blaženej tváre, keď pozerala na statnú figúru mladého človeka a počula o ňom chvály a obdiv. A najmä to bolo poznať z tvrdej, mrzutej nálady Vydrínovej, z jeho častých poučovaní o poslušnosti, o tom, že len rodič vie, čo ide decku k duhu, a z preklínania rozpustenosti, samopaše, samovôle detí. Až tŕpla pri takých slovách.

„Vaša milá mamuška vie, že sme sami v grote,“ pokračoval Chlebík a odhodil cigaru, len dopoly vyfajčenú. „Odišla, lebo chápe moje osudné položenie. Šľachetná, vysoká duša. Ona vie najlepšie na celom svete okrem Boha, čo je prospešné milému dieťaťu, v čom je jeho šťastie, jeho budúcnosť. Ona je anjelom-strážcom tohto pekného domu, jeho géniom! Hlboko vniká do pomerov… Ale vy, slečna, nechápete, nechcete pochopiť. A vec je jasná!“

Daniel Chlebík schúlil sa pri týchto slovách do klbka-klbôčka, bol taký pokorný, zostrašený, len z veľkých tmavých očú, potiahnutých slabunkou mizinou, sálalo ono nové, pritlmené svetlo, nová, do veľkých proporcií narastená túžba, mocná náruživosť a vnútorný žiadostivý nemier. Nesvietily už vo vypuklých zahmlených zrakoch prosto iskierky ľahkého pôžitkárstva, ale bol tam oheň, idúci z hĺbky. I neskúsenej, prostodušnej Elene nemohla ujsť pravdivosť, ktorá sa drala z celého bytu Chlebíkovho.

Elena nebola deva, spôsobná čo len na chvíľku hrať sa s citmi človeka, hoci by taká hra i lichotila jej samoľúbosti. I mušiek jej bolo ľúto, keď v zimnej, kde čajúvali večer, letely do smrtonosnej lampy; oslobodila ich prstočkami, utierala zamastené krídelká… Okrem toho bola fantastická, ľahkoverná, všetko brala hneď naozajstne, prečo sa jej i často posmievali. Nuž ale veď to ináč byť nemohlo: jej tichý život nezavadil ani o jednu priehradu, o sklamanie, nuž prečo neveriť, prečo úzkostne ísť po hladkom chodníku?

Ani nepripravená nebola na katastrofu.

Čo sa naradily sestry tu nad brehom Muľavy, posedajúc do sena, tu zas nad Krasnovom, na rumoch starého kostola, i pred snom vo svojej príjemnej, i cez deň potemnistej izbuške. Ony boly jedna na druhú také privyknuté, tak strástly dušami, že Elena ani o samej sebe, o svojom srdci, o svojich želaniach nemohla myslieť bez sestry, a ani neusilovala sa myslieť bez nej o nejakej dôležitosti životnej. Kornélia podobne, hoci teraz myslela predsa chladnejšie, smelšie, múdrejšie. Konečne jej bolo ľahšie objektívne uvažovať, nie sama má prejsť „po horúcom železe“, ako kedysi ženské, upodozrievané z bosoráctva.

Devy pekne-rúče ustanovily: za každú cenu odraziť nápad neželaného, no nebezpečného záletníka, poradily sa o každom slove, usniesly na celej taktike. Elene treba vyhrať času, to je hlavné; možno, sám čas a nejaká udalosť príde na pomoc. Zatiaľ bude vyhýbať, kvôli rodičom bude zdvorilá s Chlebíkom. Len, preboha, nie scény, nie príležitosť, aby otec vzplanul hnevom, aby raz dal nejaký určitý výraz svojej vôli.

„Buď hladká, Eluška, ale buď mu zlá, zlá! Nie vzdorovitá, kapriciózna, to dráždi, ale chladná a pri katastrofe určitá, pevná!“ Tak zakončievala svoje rady Kornélia s tvárou rozčúlenou, s lisnúcimi sa očami. Oči jej svietily rodiacou sa slzou, len takou tenunkou, kryštalovojasnou vlahou. Po takýchto poradách sestry prichádzaly domov uspokojené, ale seriózne, nežartovaly, matke nelichotily.

„Čo ste také zamosúrené ako Sibyly?“ hovorieval otec, a mať zavzdychala a bez potreby začala utierať prachovkou skriňu, len sa tak lisnúcu čistotou po pilnej ruke pani Záhorkovej.