ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Duševný stav Elenin sa nenaprával, ale domáci ho menej badali, inu - privykli. Iba Bonin svojím ostrým a skúseným okom mohol zmerať veľké premeny a nebezpečenstvo, hroziace Ele, keď ostal s ňou sám pri klavíri. Prišiel na spev, ale Ele sa nežiadalo spievať.

„A veru by sme sa mali cvičiť. Vyjdeme z cviku. I virtuózi musia denne mlátiť do klávesov a škrípať na husliach, búriť pol ulice svojím spevom. Operným speváčkam ťažko je nájsť vo veľkých mestách byt. Ako nám to už krásne išlo! Mám nové noty. Niečo od talianskych hudobných realistov, od Leoncavalla…“

Položil biele, podlhovasté ruky na klávesy a začal ouverturu Bajazzo. Hral prekrásne. To už nebolo diletantstvo, nie habkanie, nie „shŕňanie“ klávesov, ale naozajstné umenie. Bola „duša“ v tomto piane, pod jeho elastickými prstami sa zobudila.

Ela položila šitie na lono, zahľadela sa oblokom na hrubinské vŕšky, osvietené poludným slnkom, a počúvala. Hudba tíši alebo rozčuľuje — to závisí od rozpoloženia duchovného. Elu nateraz tíšila. I divé zvuky náruživosti ju nerozčuľovaly, ale zaháňaly mútne a smutné myšlienky. Bonin svojou hrou miernil „realizmus“ komponistu a vkladal do hry prelesť melódie.

Razom prestal hrať, obrátil sa k deve.

„No? Zavolám slečnu Kornéliu. Som v duchu, túžim po vašich hláskoch, vy perly-blížence! I tak je nie ďaleko do lúčenia. Mám ísť s grófom Lojzom do Egypta, azda do Káhiry. A, možno, i ďalej, na africké levy a nosorožce. Viete, také sú grófske nálady. Europa mu je priúzka… Dobroty nevedia zniesť, hľadajú biedu po cudzích kontinentoch.“

Ela pozrela na peknú, zaujímavú tvár Bonina, na jeho čierne kučery a veľké, čierne oči.

„Vy ani neviete,“ začala svojím starým, obyčajným tónom, „že som vás použila za štít proti nápadom môjho… môjho ženícha, vtedy u Ireny Rutkovskej. Povedala som mu, že nemôžem ísť za neho, lebo milujem vás. Nemáte nič proti tomu?“

„Ach, áno,“ povedal smutne Viktor, „mám, mám! A to len, že to nebola, žiaľbohu, pravda. Kedy to bola pravda, už by ste boli slobodná, ako vtáčik - možno, za cenu môjho postavenia v Oskorušanoch, ktoré je skvelé, alebo i za cenu života. No i tak som vám vďačný, že moje meno vyšlo vám z úst v taký ťažký moment pokušenia. Ja vidím v tom istú dôveru a som šťastný. Slečna Elenka, vy ste nehovorili Chlebíkovi pravdu - ale pravda bola inde. U mňa…“

Elena vstala, priblížila sa k Viktorovi, sediacemu na taburete, pozrela mu hlboko do očú, pohladila ho po čiernych vlasoch a milo sa usmiala. Od dlhých čias bol to prvý úsmev. Prvý raz zo slobodnej vôle blížila sa k mužskému a dotkla sa ho bielou rúčkou.

„Ach, aká milá! Keby vás videli naši, Nela, mať, odľahlo by im na srdci. Vzmužte sa, slečna, odhoďte chmúrne myšlienky. Život je pred vami. My máme nielen právo, ale i povinnosť žiť a život si obľahčovať.“

„Predo mnou je púšť,“ hlbokým hlasom povedela Ela a úsmev jej zmizol s tváre. „Som v zakliatom kruhu, z ktorého niet východu.“

„To sa vám len tak zdá. Máte dva východy,“ povedal pevným hlasom Viktor, vstal, chytil devu za ruku a viedol na diván.

„Poseďte chvíľku. Nemám okrem vašej dobroty a dobroty vašej celej rodiny nijakého práva a titulu miešať sa do vašich intímnych rodinných vecí. Som cudzinec, nestály, zpolovice som bohém a zpolovice suchý stroj pod cudzím komandom. Zato je duša moja slobodná, a keď udobrím pohnevaného strýca vo Florencii, budem i pánom svojej sudby. Nemá deti a je veľmi bohatý, a mňa miluje nadovšetko. Ja som vinovatý, že sa ma odriekol, ale už je shoda na ceste. Nuž čo som i taký ďaleký, predsa si teraz dovolím vám radiť. Máte dva východy.“

Bonin sedel tesno pri boku Elinom, chytiac jej malú rúčku. Ona ju neodtiahla. Prvý raz v živote.

„Prvý je: pozrieť sudbe strmo do očú, uspokojiť sa, vpraviť sa do okolností, v ktorých ste vy, a nielen vy, ale celá vaša rodina. Znám ich. Vy sa časom premôžete, dostanete nad Chlebíkom vládu (nad takým charakterom je žene ľahko víťaziť), povediete ho po dobrej, možno, i čestnej ceste (teraz silne blúdi), budete záchranou otca, sestry, matere i záchranou jeho samého. Ktovie, z inakších pomýlencov a podliakov vysoké, šľachetné a umné ženy urobily mužov znesiteľných, ba i užitočných. Táto rada, rozumná, pochádza z Bonina ako zo stroja.“

Ela pomaly vytiahla rúčku z ruky Boninovej a trochu si odsadla. Ťažká chmúra ležala jej na čele. Takú múdrosť i ona vedela. Oddať sa bez slova, stať sa obeťou. To sa stane i tak. Bez rady.

„A druhý východ?“ pýtala sa, ale akosi bez nejakej veľkej nádeje a zvedavosti.

„Druhý východ je arci heroický… Ale ja, ako bohém, mám právo radiť bohémske spôsoby. Koľko ráz ony daly šťastie v pomeroch bezvýchodných! Život je nielen prózou, niekedy je i poéziou. Moja druhá rada je: rovno ujsť. Ujsť tak, že ľudia o tom zahovoria, budú klebetiť, že on sám v mravnom rozhorčení odstúpi. Slečna, už ma dosť poznáte. K heroickému východu podávam vám ruku. Elenka, viete, že vás vzývam ako svätú, že som vám verný, že vás milujem vysokou láskou bez požadovania, láskou Danteho k Beatrici. Ani najsmelšou myšlienkou nejdem vás požadovať. To sú moje dve rady. Lebo viem, ak sa neodhodláte premôcť sa, hodiť rukou na všetko osobné šťastie a stať sa žertvou rodine, vtedy, zlomená diabolskou silou egoistu, zahyniete, i on pri vás zahynie. Prosím vás, rozhodnite sama.“

„A či nevidíte jeho lásku, jeho zožierajúcu náruživosť, jeho muky, jeho zlosť, jeho zúfalstvo? Nevidíte, že bezo mňa zahynie a za sebou strhne celú rodinu? Obetovať sa! Ako to pekne zuní! Ale bôľno je to, bôľno! A hrať komédiu s útekom? Aká rana pre mať, pre otca, pre úbohú Kornéliu? A na mňa pritom nemyslíte? Či som si nie dlžna, aby som stála pred svetom jasná a čistá, bez úhony a škvrny?! To je spôsob ľahtikárskych diev, zabudnuvších na Boha i rodinu. To je arci dnes moderné. Ale ja to neurobím nikdy. Aká rana by to bola pre rodinu, hrdú na svoju čistotu!“

„Cez tieto ťažkosti pomohol by iba opravdivý cit, nie komédia úteku, ale skutočný útek,“ povedal Bonin a oči sa mu zajasaly ohňom a silou rozhodnosti.

Vzplanul v ňom taký cit lásky k Elene, pred ktorým bledne každá rozvaha, každé rozumné uvažovanie. Ako tak sedela pri jeho boku, bledá, biedna, sužovaná, temer potrativšia jasné povedomie, hádzaná rozpormi a slabosťou vôle, taká bezpomocná, slabá a pritom krásna ako víla, ako bohyňa nevinnosti — Bonina opanovala taká túžba, proti ktorej všetky rozumné dôvody boly slabé. Videl, že jeho prvá rada bola vlastne falš. Vedel, že by sa tak stal — vrahom.

Ale čo robiť? Alebo sa odtrhnúť naveky, hoci pred zuby nosorožca v temnej Afrike, alebo…

Bonin nedomyslel. Nekonečná ľútosť v ňom skrsla nad tou bledou, ako by pomaly topiacou sa, no ešte prekrásnou devou. Ona, vidno, zas upadla do svojej melanchólie.

„Zo mňa nehovorí egoistická náruživosť, slečna Ela, hoci smelo vyznávam, že vás milujem. To ste iste dávno zbadali a boli ste mi milosrdná, dobrá, ale odťahujúca sa. Pravda, proletár, cudzinec, zkaderuka-zkadendha, ako o mne hovorieva váš Chlebík. No môžem sa vám zísť. Vyžeňte čerta belzebubom. To, čo ste mu povedali u Ireny, čomu neveril, ukážte mu na diele. Postavím sa medzi neho a vás — ešte raz tvrdím, bez najmenších osobných výpočtov. Keď vás oslobodím, ste slobodná i vzhľadom na mňa — ako len zachcete. Na také tvrdé zaľúbené čelo, ako má Chlebík, treba vždy kyjak. Vaše letmé slovo ho neodstrašilo a neodstraší. I okrem divej náruživosti má on svoje bočné plány. Počúvam u grófov, že sa mu začínajú výpočty trhať. Jeho kotvou je Vydrín.“

Ela ani dobre nerozumela slovám Viktorovým, len cítila v nich akúsi oporu, útechu. Ach, taký blízky jej bol tento slobodný, umelecky erudovaný cudzinec! No klamať protivilo sa jej čistej duši. Zavrela oči. Razom zmizol z jej povedomia skutočný svet. Hlávka sa nachýlila. Divé fantázie rojily sa jej hlávkou. Divé, neskladné.

Až keď pocítila na tvári horúce bozky Boninove, striasla sa a vyskočila s divána. Bonin, zarazený, zahanbený, stál jej pri boku. Hlavu sklopil a triasol sa rozčúlením.

Vbehla Nela. Videla oboch v akomsi omámení, šípila, že sa medzi sestrou a Viktorom muselo stať niečo osudného. V hlávke sa jej razom rozbresklo.

„Ela, duša, sestra, zlato moje! Hodina slobody udrela! Neobzeraj sa ani napravo, ani naľavo. Poslúchni srdce. Len srdce poslúchni!“

Bonin pozrel jasným, fanaticky rozohneným okom na Nelu a bol by ju chcel sovrieť na svojej hrudi. Prichodila mu ako anjel-osloboditeľ, anjel-pomocník. Už neľutoval, že sa dal uniesť citu. Áno, len srdce treba poslúchať. Na perách pálilo ho dotknutie devinej tváre.

Vtom bolo počuť živý rozhovor v bočnej izbe. Vydrín šiel hrmotným krokom k dverám klavírovej izby. Pri boku strmo, hrdo a povedome kráčal mu Daniel Chlebík.

„To je už priveľa, pán Chlebík, čo odo mňa žiadate!“

„Ináč byť nemôže,“ odpovedal hlbokým basom Chlebík, otvárajúc dvere. „Dvesto tisíc musíme mať dopozajtra. Od toho mnoho závisí. Je to len momentánna neshoda. Je v tom i mýlka… Ale keď nám teraz vypovedia, pôjdu i druhí; mladý ústav to neznesie. A veď ide o mesiac-dva.“

Chlebík pristúpil k Elene a dával jej ruku.

„Á môj krásny nepriateľ,“ žartovne sa obrátil ku Kornélii. Bonina ako by ani nevidel.

„A tu stojí váš nekrásny, ale tvrdý nepriateľ,“ ozval sa Bonin a predstúpil pred Chlebíka, odhodlaný na najkrajnejšie. Fumigovanie Chlebíkovo ho rozzúrilo.

„Á, tak! Ty trpíš v dome všakové záhadné existencie?“ obrátil sa Chlebík k Vydrínovi. „Preto hádam odkladanie. Ďakujem pekne…“

Vtom pozrel na rozčúlenú tvár Elinu, na jej štíhlu, súmernú postavu, na rumeň prekvapenia, ktorá sa ešte neuspela stratiť s jej oblých líc, a zahorel v ňom celým zožierajúcim ohňom cit neukrotiteľnej žiadosti. Celým telom zabúrila v ňom triaška, všetky jeho pomysly a plány sa sosypaly na hromadu. Mocným pohybom dobre vyplekaného tela pohol sa k neveste. Chytil ju za ruku, otočil pravé rameno okolo jej pása a priklonil hlavu k jej hlávke.

„Otec! Tu je moja nevesta! Pred Bohom i ľuďmi!“

Do Ely razom vstúpila neobyčajná energická vôľa. Vytrhla sa z rúk Chlebíkových a rovným, pevným krokom pristúpila k Boninovi.

„A tu môj ženích!“ strašným, trasúcim sa hlasom zvolala a klesla na kolená pred otcom.

Katarínka vbehla do salónu a videla pred sebou scénu nepochopiteľnú. Chlebíkovi sa triasla spodná čeľusť ako v najväčšej zimnici. Vydrín bol červený ako rak a nemohol zo seba vydať hlas. Viktor Bonin stál pri diváne ako socha, nebolo v ňom badať pohybu, ani života. Ela objímala kolená otcove. Kornélia, bledá, zmučená, hodila sa matke na prsia.

„Mama,“ riekla plačúc, „povedala som to, že z toho nič nebude. Ela Chlebíkovi vypovedala. Nenúťte ju! Zmilujte sa!“

„Tu máte svoje dary!“ zakričala Ela, snímuc s hrude obrázok madony na veneciánskej retiazke, a hodila ho Chlebíkovi pod nohy.

Chlebík v nedorozumení pozrel na Vydrína, ako by u neho hľadal oporu i pomstu i zadosťučinenie. No nezabudol zdvihnúť medailón.

„Čo to stvárate, dievčiská?“ zvolal Vydrín, ktorému ani do umu nemohlo sa zmestiť, že razom jeho tichý, pevný, na skale postavený dom môže byť podvrhnutý takýmto nesmyselným potraseniam, takýmto „romantickým“ scénam.

„Ty, Ela, si nevestou môjho priateľa Daniela Chlebíka, on má moje i matkino i tvoje slovo. Kornelka, von — ty sa nepleť do vecí svojej sestry. A vy, pán Bonin, ktorého som rád videl ako statočného mladého človeka, ráčite hrať rolu málo dôstojnú hosťa — preto vám vypovedám pohostinstvo, ktoré ste zneužili. Na moje decko ste hodili pažravé oko. Na moju nádhernú Elu. Máte hladkú cestu ako obrus, A teraz dosť. Ďalšej scény neznesiem!“

„Len smelo!“ bolo počuť z druhej izby hlas Emílie Záhorkovej, „Vec sa musí riešiť. Tak alebo tak. Veď je môj brat. Veď si ty môj zákonný muž.“

Dvere sa silne roztvorily a na prahu, postrkovaný ženou, zjavil sa Ľudovít Záhorka. Bol už celkom slušne odetý, na nohách mal nové topánky, čierny čistý kabát stál na ňom trochu nedobre — vidno, bol s cudzích pliec — v rukách držal celkom nový klobúk, biela košeľa svietila sa zpod novej vesty, biely golierik až tlačil mu čeľusť.

Vydrín zrazu zatíchol.

„Môj muž, Ľudovít Záhorka,“ začala Emília hlasom nikdy od nej Vydrínom nepočutým, „tvoj švagor, Janíčko. Vrátil sa z Ameriky. Všetko, čo sa stalo, je zastarané, ani súdy nemajú do neho práva. On prišiel ako človek čistý, bezúhonný. Prosím mu odpustiť a jeho pomilovať. Prosím povážiť, že je môj zákonný muž.“

Pre Vydrína nemohlo byť väčšieho prekvapenia. Pozrel na švagra; oko ho neklamalo, že kostým prišelca nie je americký, že Ľudovíta priviedla žena, jeho umná i verne milovaná a protežovaná sestra. Jeho láska k sestre bola naozaj neobyčajná, až divná pri egoistickom charaktere Vydrínovom.

„Ešte len to chýbalo!“ zavolal Vydrín a klesol do fotela. „Pekné nadelenie! Ženích, ktorého nevesta nechce; nevesta, ktorá tratí rozum; vagabund, ktorý sa do rodiny vtiera; sestra, ktorá mi do domu vedie svetáckeho pobehaja, možno, ožrana! Nádejný zať, ktorý prišiel po nové žíra! Žena, ktorá nemá kus rozumu! Druhá dcéra, ktorá buntuje proti rodičom! Už som na dobrej ceste! Priehlbeň sa váľa do naozajstnej priehlbne, do priepasti!“

„Nič sa neváľa!“ zvolala Emília. „Prišiel mi muž, so mnou sobášený, zákonný. Žena opustí rodičov i bratom a ide za mužom. Či je to nie božie prikázanie? Ja ho nemôžem odsotiť. Ani od teba nič nežiadam. Vydaj mi môj kapitálik, a ja pôjdem s mužom hľadať si chlieb. Aby si nemyslel, že činím neprávosť, priviedla som ho, aby ťa odprosil a sľúbil, že bude poctive žiť… Ľudo môj, nože povedz! Veď i oni, tí pravedníci, majú za sebou hriechy a hriechy.“

Záhorka, bledý, lebo ho Emília držala dva dni pod zátvorom v izbe bývalého gazdu, predstúpil neistým krokom pred Jána Vydrína.

„Švagre, odpusť! Staly sa veci nedobré. Spreneveril som obecné peniaze, za ktoré iní odniesli pokuty a žaláre, potratili majetky. Zle som žil, márnil som. Ženu, tvoju milú sestru, vernú a dobrú, som opustil! Šiel som svetom, kajal som sa, mnoho som pretrpel, mnoho! Odpusť mi, pomiluj!“

Z reči bolo mu vidno, že nie celkom svoje slová hovorí, ale naučené.

Vydrín, ako pozrel na bledú, zjavne prepitú tvár švagra, zahorel starou zášťou. Odvrátil sa od prosiaceho a zamrmlal:

„Raz som povedal, aby si mi nechodil na oči, ešte vtedy, keď si sa skamarátil s celou stolicou, keď si poľovačky vystrájal, hostiny dával tým darmožráčom, peciválom a lumpom stoličným z groší svojej ženy, mojej sestry. Keď si zradil i svoj národ, našich ľudí preháňal, denuncoval u politického úradu. Keď si priniesol šľachetného Slavoša o úrad a strčil ho do väzenia vo Vacove. Medzi nami je všetko skončené! S tejto strany hrobu nemáme spoločného diela. Čo ako milujem sestru, teba pomilovať nemôžem. Ani to nezaslúžiš.“

Emília vzala pod ruku Ľudovíta.

„Kamenné srdce, ohlušené svedomie!“ povedala. „Tu nepanuje Spasiteľ, ktorý káže odpúšťať, ale Mamon! Poď, Ľudko, Boh nám bude ešte milostivý. Len ostaň mi už verný. Ja cítim v sebe silu. I ty sa vzmužíš, a my sa dožijeme ešte tichých dní!“

Daniel Chlebík razom videl, že vysťahovalec môže byť pre neho akousi kotvou.

„Ale, pán Vydrín,“ povedal dôležite, hodil hlavou nazad, takže mu škrobený golierik rezal do valcov mocného, tučného hrdla, „nebuďte taký tvrdý. Rodina je rodina. Ja mám miesto magazinéra vo fabrike — prijmem vášho pomýleného švagra. Možno, bude z neho človek. Je nestarý a mocný človek. Hľa, tak sa veci vyrovnávajú!“

Emília bola dojatá. Hľa, ako naraz našiel sa východ z bludišťa, Ľudko bude mať zamestnanie, ona mu bude anjelom-strážcom, a všetko sa napraví. Pre Emíliu bol Chlebík razom Spasiteľom a dobrým človekom.

Vydrín si zhlboka vzdychol. Premýšľať o záhadách životných nebolo jeho vecou. Jeho pozitivizmus bol ďaleký od citu a citných reflexií.

Viktor, formálne vyhodený z domu, pristúpil pred neho a podával mu ruku.

„Teda s Bohom, pán Vydrín. Odpusťte, že som bol svedkom rodinnej scény. Ďakujem vám za vaše mnohoročné pohostinstvo, ale verte, že som ho nezneužil. Čo sa týka vašej dcéry, necítim najmenšieho previnenia. Ba naopak. Hoci viem, že som nevinnou príčinou možnej katastrofy, do svojej smrti budem ďakovať Bohu, ak som vás a váš dom oslobodil od tohto — podliaka!“

I ukázal rukou na Chlebíka.

Daniel Chlebík zbledol a šiel sa rútiť so zaťatými päsťami na Bonina. Pred neho zastala si Kornélia. Ach, bola taká mocná, vysoká, imponujúca!

„Ani na krok!“ zvolala britkým, až nepríjemne ostrým hlasom. „V dome môjho dobrého otca nebudú bitky a nápady. To nech si páni inde vybavia. Eluška, poď do našej izby. Je tu horúce, je tu neznesiteľne! Otec i mňa vyhadzuje. Poďme! Sme blížence.“

Chytila Elu pod rameno a odviedla ju.

Záhorka sa poklonil nezručnou poklonou Vydrínovi i Chlebíkovi a šiel za ňou.

Ostali manželia s Chlebíkom. Vydrín ešte vždy sedel na foteli a fučal ako kováčsky mech. Katarínka hľadela polo zaľúbene, polo so strachom na nádejného zaťa. Daniel sa neobyčajne skoro uspokojil. Ako by sa osvedčenie Ely za Bonina jeho ani netýkalo, ako by ho ani nebol počul. Bol si istý svojej nadvlády nad rodičmi i posledne nad devou. Vydrína mal vo vačku.

„Poďme sa zahrať po tejto patálii,“ povedal Daniel Chlebík a sadol za šachový stolík, ktorý bol Vydrínovi daroval na narodeniny.

Hrali. Katarínka im posielala poháre čaju.

„Prosím i rum,“ povedal Chlebík Betuške, ktorá sa krútila, šumiac sukienkami.

Chlebík hral ticho a pozorne, ako by sa nič nebolo stalo. Bol si istý. Vydrín sa rozpaľoval, nadával sám sebe do hlupákov pre chybné kroky. Tri partie prehral. Zlé omen prehrať s Chlebíkom.