ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Iste, Daniel Chlebík z výpočtu začal chodiť do Priehlbne, dvoriť Vydrínovej rodine, Katarínke, tetke Emílii Záhorkovej, dcéram, takže sa ani nevedelo, ktorej sestre väčšmi dvorí. Vedel, že za Vydrínom pôjdu radom „škrečkovia, sediaci na plných vreckách“, i chudáci, hotoví žertvovať na dobrú vec ešte ochotnejšie ako zámožní. Zle nešpekuloval. Vydrína znali ako tvrdého, temer tyranského človeka, no obozretného, rozvažitého, šťastného pri každom podniku. Za ním skočil rovnými nohami Smeťka, prihlásil sa s pomerne veľkou sumou, akú len ešte zniesť vládal už zadĺžený majetok a B-tabela jeho pozemkovej knihy. Panštenie Smeťkovo totiž hodne stenčilo zdedený majetok: okrem toho hádzala ním fantázia a kolosálne farbenie. Často cestoval a potom cigánil ani „odkrývateľ“ nových zemí okolo severnej točny. Pôžitkári využívali jeho slabosť a cicali ho ako pijavice. Rád dával hostinky, platil, čo mu naložili, keď len počúvali jeho rozprávku o poslednej parížskej výstave. Nota bene, ani neprišiel až do Paríža, na ceste mu vyfúkli železniční zlodeji všetky peniaze, takže sa s biedou dostal domov. Smeťka plával desne, neopúšťal pritom svoje drahé pasie, a tak chytil sa teda Daniela Chlebíka ako poslednej kotvy… Chválil ho, až sa hory zelenaly, chvastal sa, že ho on vynašiel, lebo jedným pozorom zbadal v ňom génia a „čestnú, priamu dušu, velikána, šľachetína, poctivca, dobrodincu“.

Irena Rutkovská, nastrašená nočným dobrodružstvom, dlho váhala. Ale keď prišiel o dva dni po Jáne, s grandézou, spojenou s najpokornejšou oddanosťou a tichým zvelebovaním en distance, keď jej Vydrín odpísal, že sám ide do toho, predala akcie a iné štátne papiere… A potom sa už sypalo ako z rohu hojnosti. Ani najlepšia anglická vyžla nevyňuchá tak iste, kde sadol kŕdeľ jarabíc, ako Chlebík vedel vysnoriť, kde sú mešce, v ktorých „peniaze podaromne hnily“, kde na nich sedeli „ako kvočky na vajciach“. Ako kaňúr vedel sa vrhnúť na miesta, kde „ležaly mŕtve, pochované groše“. Na katolíckych farárov prišiel formálny harač; ľudia viac citoví než prozreteľní ani sa nepýtali, čo a ako: raz bolo hodené heslo, zúčastnil sa tam prelát, tam prepošt, teda dávali. A Chlebík robil, robil… Nakúpil neužitočne, prázdno stojace grunty po okolitých dedinách a mestečkách, kupoval vodné práva, staré mlyny, nepracujúce píly na Múľave. Plány a výpočty rástly ako huby po daždi. Tam bude sa dorábať škrob, tam zas páliť tehla, škridla, drenážové rúry (celkom novým, patentovaným spôsobom, ktorý vynašiel chemik Luitpold Hasselbach z Hessen-Casselu a ktorého Chlebík angažoval s kontraktom a platom); inde zas bude stáť šaroveň na vlnu, inde zanedbaný prítok Muľavy bude kálať zanedbané drevo na drevený drót, šuchoriť na drevenú slamu, prerábať na lepenku, ba ešte horské prastaré lístie, hnijúce podaromne vo vlhkých úžľabinách Bradla a Ostrej, bude sa strojmi prešovať a chemikáliami prerábať na lacné umelé hnojivo, ktoré sa vyrovná guánu. Pri každom „podniku na vyrábanie surovín“ boly už vypočítané dôchodky, interesy, dividendy, a nezabudnuté ani na tantiémy, pri ktorých direktor nezabudol na seba. Chlebík sa postaral o výtečných agentov, miestne novinky zvelebovaly pána „Daniela Chlebíka, ktorý neprišiel k nám na brehy Muľavy plano politizovať, lietať na fantastickom Pegaze, spomínať historické eposy, spievať národnostné lyriky, hymny a trávnice, ale pracovať pre všeobecnosť, pre hmotné pozdvihnutie kraja a celej vlasti“. „Vykupiteľ, mesiáš“, písaly o ňom muchotrávky. Slovom, Chlebík plával na površí žitia ako fašiangová šiška na roztopenom voňavom masle.

V takom štádiu mohol dať padnúť priehlbnianskemu plánu a neviazať svoju slobodu s „dedinskou húskou“. Veď i sama Irena Rutkovská hodne zmäkla (tak sa mu zdalo, tak mu hovorila samoľúbosť), volávala ho s milým úsmevom na piatočné večery, keď sa u nej schádzavala neveľká, príjemná spoločnosť na čaj a zákusok. Ona, vidno, cele zabudla na všetko nepríjemné z cesty na Jána, na všetko príjemné a dôležité rozpamätala sa ako kniha. Nanajvýš poctený bol, keď mu Irena naložila priviesť raz v piatok Chorinu. Rozum teda mu kázal držať sa vdovy… Ktovie, ženské sú čudné: možno, ani svätojánske dobrodružstvo mu neškodilo… ktovie? Ale neočakávaná, vnútorná história razom rozptýlila každú neistotu.

Na Priehlbni totiž zahrával sa s ohňom a náležite sa popálil. Každým dňom, stráveným v Priehlbni, rástla v ňom zožierajúca, do bolesti pálčivá náruživosť. Láska? Nie, to nebola láska, to bol hlad, trýzniaci, páliaci hlad ako šelma, revúca za nasýtením. Čím lepšie sa mu darily plány — a už mohol si dožičiť i to, o čom sa mu len snívalo, keď bol podriadeným, slabo plateným, čestným úradníkom — tým divšie rástol jeho hlad. Premáhal sa, prestal chodiť. No dlho nevydržal, darmo Kornelka tlieskala rukami, keď sa sestry utiahly do izbušky, tešiac sa, že im cez deň neprišiel na oči. Na druhý, tretí deň bol už tu. Po pauze, ktorú si násilne uložil, len ešte vzrástla jeho túžba. Vnoril sa do diel, dopisoval, rátal, cestoval, ale prvá slobodná hodina našla ho už v Priehlbni.

Neblížil sa ostentatívne k Elene, čo veľmi imponovalo Katarínke, vediacej o jeho rastúcej náklonnosti: veď sa jej vyspovedal. „Hľa,“ dumala radostne, „aký je zdržanlivý, delikátny; on vie, že je Elenka ešte taká mladá, nič netušiaca, útla, detsky naivná. Nežný, delikátny gavalier!“ S Vydrínom trpezlive sa hral v šachy celé hodiny, s tetou Záhorkovou ľúbezne hovoril o uhorkových hriadkach, o prekrásnom sene, s Machom mierne politizoval, o hudbe dotazoval sa a Boninom, žartoval s Kornelkou. K Elene sa zriedka obracal, ako by ju ani nepozoroval, keď ona tichým, plavným krokom zjavila sa v spoločnosti.

Úplne mu stačilo, keď prišla do zimnej besiedky na čaj, keď ticho kládla pred neho porcelánovú čašu, pýtajúc sa, či s rumom alebo limonom. Všetko ho rozčuľovalo: jej podlhovasté biele ruky, milo narábajúce kohútikom na samovare, čipkový úzky golierik okolo hrdla, tenunká zlatá náramnica na ruke, šum sukničky, tiché, obyčajné, bezvýznamné slovo.

To postačilo na postupné rozpaľovanie jeho náruživosti. Ničím ju neukazoval, ale ona ležala olovenou ťarchou na spoločnosti ako sparné dusno: všetkým bolo nevoľno v jeho prítomnosti. Bonin robil za jeho chrbtom grimasy, napodobnil tu i tu jeho grandézu, ale nenachádzal vďačného publika. Andrej Mach, keď sa zjavil Chlebík, zakrýval knihu, z ktorej svojím príjemným hlasom recitoval. Kornelka začala vykladať tete pacians. Len Katarínka pozerala s tichým šťastím na mladého „interesantného“ človeka. Matky bývajú štedrými práve s najdrahšími pokladmi srdca.

Chlebík na spiatočnej ceste (ak šiel pešo, skráteným chodníkom) vliezol do rumov chrámu, tisol hlavu do rozpukaných stien, hlasno mrmlal svojím krásnym, hlbokým basom, takže kavky kŕdľami vylietaly z vysokej románskej veže. Steny boly chladné a nemé. Vystrel sa na hŕbu štrku a skália, na mieste niekdajšieho oltára, a hľadel do roztrhanej strechy. Dverami videl belasé nebo a poletujúce vtáky.

„Bolo by rozbiť hlavu o tieto skaly, po ktorých skackala jej noha,“ podumal a len že nezaplakal. Ľutoval sám seba a jed v ňom sa varil klokočom, že sa neplní chytro jeho želanie. Jeho želanie! Jeho vlastné, úpenlivé želanie!

Inokedy, keď bol v Priehlbni vozmo, dlhou okľukou pre hatiace výmole a strmé vŕšky, dovezúc sa k Múľave, poslal koč popredku, aby ho čakal na hradskej. Sám blúdil po trávnatých brehoch, razil si cestu vrbinou a jelšinou, zasedal nad plesom, kalným, pomaly tečúcim, a hľadel do vody, ako by tam hľadal odvetu na ťažkú životnú otázku, radu v bezvýchodnom položení. Hlbina bola chladná a nemá.

„Bolo by sa utopiť v tomto plese, v ktorom ona udicou lovila malé rybky,“ a zaplakal jedom a ľútosťou nad sebou.

Doma sa prehadzoval celú noc, čítal do tisíc (beztoho „tisícka“ bola jeho milým slovom), potom zapaľoval sviecu, bral účty, čítal peniaze, otváral skrinku pre koňaček. Posledné remédium! Ultima ratio! A keď už s pomocou kalíškov upadol do sna, v poloomámení zasa len videl pružný, tichý krok Elenin, jej temnobelasé oči, jej do popolava prechádzajúce vlasy, videl oblé, podlhovasté líce — celú útlu, pritom mocnú, svižnú jej postavu. „Čože sa ľudia toľko čudujú podobnosti oboch sestár?“ dumal, keď sa už prebúdzal nad ránom. Pre neho už nebolo podobnosti, Elena líšila sa v jeho očiach a cite od Nelky ako cudzia, ani nie sestra… Zameniť ich pre neho nebolo možné. Zďaleka už cítil, ktorá sa blíži ku grote chodníkom, posypaným pieskom, hoci bol zahĺbený do nejakého gambitu a sedel chrbtom. Rozoznal i hlas, a ako rozoznal! Súčasne boly obe pod jedným materinským srdcom, ale pre neho to boly dve rozdielne duše, dve odchodné bytnosti, dve osobitné, hoci jednako krásne devušky, z ktorých jednu zbožňoval, požadoval, a druhú temer nenávidel, cítiac inštinktívne v nej nepriateľa.