ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Devy prešly záhradou, otvorily záhradnú bránku na háčik a zamierily k hlbokému, najväčšiemu výmoľu, Krasnovu. Bol zo starších útvarov, ťahal sa zďaleka, na začiatku hneď hlboký, strmý; ďalej mal už boky zarastené drobunkou hustou trávou, ovčími chodníčkami nalinajovanou; len miestami ukazoval holé, žlté stráne, steny a kde-tu i mäkké pieskové skálie, to isté, ktorým bol vydláždený chodník vo vyšnej záhrade Vydrínovej. Dno výmoľa miestami bolo zarastené vrbinou, jelšinou, tŕstím, lopúším a iným bujným vodným rastlinstvom, lebo potôčik Krasnova nikdy nevysychal, tiekol ručajkami, tvoril malé vodopády, plesá a svojou vlahou obživoval pustotu tohto čudného kútika.

„Pozri, i taký pustý kraj má svoje krásy!“ povedala Kornélia, keď zastaly nad trávnatým krajom Krasnova.

Pred nimi naľavo ťahala sa široká Priehlbnianska dolina, matovo osvetlená poldiskom mesiaca. To, čo bolo vo dne na nej pusté, triezve, suchopárne, chudobné borinky, úzke úhory, suché, žlté výmole, pod pokrovom noci, mäkkým, polopriehľadným, stalo sa malebným, fantastickým. To, čo bolo za dňa sýte zeleňou, lúkami, nivami vysokej raži, zlatožltej pšenice, vrbinami a jelším okolo Muľavy, stalo sa priamo úchvatným, hlbokým, tajomným, ľahunko postriebreným obrazom. Kde-tu blysly sa sivasté plesá Muľavy, nad dlhým, suchým hrubinským návrším svietily hviezdičky, s neba vialo ľavným chladom, so strán, z rolí, od zeme šlo prijemné teplo horúcim dňom zohriatej pôdy. Z chudého, riedkeho ovsa nad výmoľom ohlasovaly sa už prepelice svojím „poďte žať“; nesčíselné svrčky v trávnatých brehoch výmoľa spievaly svoju fádnu nočnú melódiu. Zdalo sa, jeden druhého chcel prekričať. Sám Krasnov sa tu černel trávnatým svahom, tu svietil holým brehom, hlinistým úšustom, a potôčik na jeho úzkom dne šumel malým vodopádikom mäkko, ako mäkká bola i jeho sporná vodička. Časom preletel netopier ponad výmoľ; keď za ním bol breh temný, trávnatý, zmizol, a keď bol hlinastý, razom ho bolo dobre vidno, lebo jeho sivé krídla lisly sa v mesačnom svetle. A tam, kdesi ďaleko, v nevedomom, ani hore, ani dolu, ale nad celým krajom, nad dolinou i v Krasnovom, v doline i v Krasnove, stál tichunký, unylý šum, ako by dýchanie celej blízkej prírody — na znak, že, hoci je tichá, predsa je nie mŕtva, hoci spí, ale v sne sa jej čosi sníva. Tichý, tajný šum bol tlkotom jej živého pulzu. No počuje ho nie každý. Počuje ho len, kto má v sebe eolovský, naladený, vanutie verne zachytávajúci nástroj, kto má v duši čujnú rezonančnú pôdu. Rezonančnú pôdu, ako maly vraj Stradivariho husle, ktoré nebeským, tichunkým echom odpovedaly na tlkot slávika.

Obe devy počuly tichunký, unylý šum, počuly jedným citom, poňaly jedným hlbokým ponimaním, zachytily ho jednou eolskou strunou, jednou rezonančnou duševnou dutinou. Nepovedaly si slovami, čo počuly, čo poňaly, ale jedna i druhá vedela, že to isté ozýva sa a veje v duši družky. Rozumely si bez slov, preto tak zbožne zamĺkly, preto tak napäte počúvaly a bály sa pretrhnúť zvučiace tajomné ticho.

No krv prúdila mladými žilami, ona požaduje hru myslí, pohyb a menisté výlevy. Na peknom trávničku usadily sa sestry, spustily nôžky nad okraj výmoľa. Objaly sa, priložiac líčko k líčku. Pred nimi, za niekoľkými susednými výmoľmi, na osamelom malom návrší, šerel sa starý kostol, žiaľne rozrumený, dávno opustený od všetkých, okrem kaviek, ktoré v celých kŕdľoch obývaly vysokú románsku vežu s dvojitými oblokmi, predelenými kamennými stĺpikmi. Veža ucelela, lebo bola krytá meďou. Medi chytila sa patina, takzvaná „šľachetná hrdza“; jej zelenkastý svit ešte i v mesačnom svetle lahodil očiam a dosť značne svietil vo všeobecnom šere. Strecha kopuly bola deravá, viac dier než škridly, povala naprostriedku prelomená, na mieste oltára stála hŕbka kamenia a tehál. Pod chórom trčaly brvná a oblomky, ktoré priahlbnianski Cigáni ešte nestačili popáliť: klince z nich už dávno povyťahovali. Zvonku opustený kostol robil dojem zámockej ruiny, malta vakovky dávno odpadla a ukázalo sa sivé skálie, miešané s tehlou. Pôvodne bol chrám dookola ohradený múrom, no teraz už boly tam široké trhliny a prielomy. Medzi chrámom a múrom bol kedysi cintorín, ale po hroboch už nebolo stopy — čas všetko vyrovnal, drobnou trávou posial, štrkom a drobnou maltou posypal. Len pri chrámovej rondele, opretá o múr, ležala veľká, ťažká kamenná doska. Na nej boly stopy nápisu, ale prečítať ho nemohol ani kandidát Andrej Mach, ktorý sa takým veciam rozumel, ešte i klinopisy lúštil a egyptské hieroglyfy slabikoval.