ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Andrej Mach zabudol na cudzie nešťastie; bol priveľmi zaujatý sám so sebou a s Kornéliou, ktorá po Eleniných sľuboch sblížila sa k nemu ešte užšie ako po rozhovore v borovom lese. No chvíľami ešte vždy myslel rozbiť zasnúbenie, hoci s Katarínkou, šťastím už celkom pomätenou, nebolo nijakej reči.

„Áno, má mnoho nepriateľov,“ odvrkla na chúlostivé poznámky Andrejove, „a vy ste tiež jeden z nich. A to preto, že pracuje, že nefantazuje, že sa nevyzná v Heglovi a Voltairovi.“

Vydrín bol ešte nedostupnejší. On síce žene hovorieval: „Nože, či ste sa neprenáhlily? Ela je nie ako nejaká oblažená nevesta,“ ale proti iným bol zamknutý a hneval sa sám na seba:

„Aký je človek bezvládny tam, kde je najväčším pánom! Že vraj pánom! Veci bežia samy!“

„Len svadbu oddialiť,“ riekol Andrej Kornélii v bočnej izbe, kam si išla oddýchnuť po tuhom valčíku.

Kornélia si sadla na fotel pri španielskej stene. Útla, no plastická mladá hruď sa jej vlnila, polootvorené ústa mocne dýchaly.

„Chlebík, a čakať?“ horko sa usmiala. „Už včera sa netrpezlive domáhal termínu! Ach, ako ste sa mýlili za Krasnovom! Ako ste blčali, horlili, a ja som vám sama verila. Vidíte, akí sme všetci slabí! Mala som s Elou horkú chvíľu, dva dni sme chodily vedľa seba ako nemé. Na otázky mi neodvetila. Konečne ani ja som sa nemohla večne podkladať. A teraz sme len tak-tak. O Chlebíkovi nehovoríme, a odvtedy je medzi nami mier… Ale otupný, bolestný mier!“

„Ticho! Idú!“

Chlebík viedol na ramene Elenu. Nezbadali Kornéliu s Machom, sediacich v tieni.

„Nie, vy by ste nemali tancovať, slečna Elena,“ zdržanlivým hlasom hovoril Daniel. „Ja sám netancujem, a vás vidieť v cudzích ramenách, v cudzom objatí… to je neznesiteľné. Vo mne búri sa krv, som nešťastný… Prvá moja prosba: netancujte viac… dnes, aspoň dnes nie!“

„Nebudem,“ ticho odvetila Elena, a zbadajúc sestru, pošla k nej.

„Naprav mi vlasy,“ prosila, „vrkoč sa mi odopäl.“

Spustila sa na kolená a snížila hlavu k lonu Kornélie.

Kornélia svojimi tenkými bielymi prstočkami majstrovsky sa hrala vo vlasoch sestriných. Bavila sa vyše potreby, mysliac si, že Chlebík odíde. Ale on stál nad sestrami ako socha.

„Začula som prvý rozkaz,“ šepla Nela do uška Elene, nakloniac sa jej nad hlavu.

„Dámy si poprávajú toalety,“ povedal Mach Chlebíkovi a odviedol ho do hosťovskej izby.

Chlebík dal sa viesť, ale vo dverách obzrel sa nedôverčive na sestry. Bál sa Kornélie a nemal ju rád. Bál sa, lebo zbadal pri nej väčšiu odvahu a prenikavosť, a nemal ju rád, lebo šípil, že ona tak dlho podporovala Elenu proti nemu, a ktovie, čo môže ešte vykutiť.

„Naša aliancia prestala teda,“ povedala Kornélia, keď ostaly samy. Usadily sa do kútika a predtiahly pred seba španielsku stienku s kytajskými ornamentmi. „Ale zato nemala by prestať dôvera!“

„Nela!“ citným prsným hlasom povedala Elena, pritúliac sa k sestre. „Odpusť… ja som vinná pred tebou. Ja sa sama nerozumiem. Ja sama neviem, čo chcem, čo nechcem. Som v akomsi kráži…“

„A Chlebík je jeho centrum!“

„Iste príčinou…“

„Povedz, máš ho rada?“

„Rada… rada! Tak ako teba, nie, ani ako mať, ani ako Macha alebo strýca Pavla… Ale som pod jeho vplyvom, som v jeho sfére… A potom — mať! Veď ona horí netrpezlivosťou…“

„Elenka, o jedno ťa prosím: oddiaľ svadbu, daj si času… Ktovie, či je to u teba nie prvá životná mýlka, ktorú potom nenapravíš…“

„Ach, on hrozne súri! A mať mu pomáha… Už na pondelok preplní sa dom ševkyňami… Ale ešte posledný pokus!“ povedala, keď videla Chlebíka kuknúť dverami. „Odíď, Kornelka, zabav i Macha…“

Kornélia vstala a šuchla cez Irenin kabinet do veľkej dvorany. Bonin ju hneď vzal do kadrily.

Daniel Chlebík s radosťou videl zmiznúť Kornéliu. Na palcoch sa blížil k španielskej stene…

Elenu našiel za ňou, voľne sediacu na neveľkom divániku. Ona sa pomkla, dávajúc mu miesto, položiac krížom nôžky na malý podnožný stolček.

„Ach, po prvý raz ma sama víta!“ podumal Chlebík, a ako to u neho ani ináč byť nemohlo, cítil sa hneď víťazom. Nebolo mu treba ani len prst podať, aby celú ruku schvátil, dosť bolo prstom pohnúť, dosť bolo pomknúť sa na divániku.

„Bože môj,“ povedal svojím hlbokým barytónom, „po druhý raz sme spolu bez svedkov! A veru, mňa už večné kontroly domrzely. Keď nie mať, vtedy Kornélia; keď nie ona, vtedy Mach, Bonin, tetka Emília… a sme tak blízko pred svadbou… Kedy sa máme poznať a duševne rozhovoriť?“

Tesne prisadol k deve, ale ramená mal na lone, celkom skromne a zdržanlive. No nižná čeľusť sa mu slabunko potriasala a vypuklé oči, jemne navlhnuté, blyšťaly sa v intímnom pološere kútika.

„Sama som rada…“ povedala Elena, ale smelosť ju začala opúšťať. No sľúbila sestre riskovať posledný pokus — trasúcim hlasom, bledá, vnútorne zahanbená povedala: „Vy musíte vedieť o všetkom… Ja som slabá, hriešna deva, ale šudiť a zavádzať nemôžem, nechcem… Vy ste ma vypýtali od rodičov po veľmi prekvapujúcej scéne… Ale vy ste mňa vlastne nechali naboku… Vy ste ma ani neprosili o svolenie, vám postačila šťastná tvár mojej úbohej matere. Či ste pomysleli na to, že som neodvolala ani slova z toho, čo som vám povedala v grote, onoho strašného, čudného večera?“

„Ach, to je prekonané stanovisko, odvtedy, čo som pocítil vaše sladké ústa na mojich…“

„Neodvolala ani slova, nepovedala som, že sa moje vnútorné city premenily, že som premohla v sebe odpor…“

„Bože, Panna Mária, buď milostivá!“ pretrhol ju Daniel. „Nedajte na ľudské rečí! Viem, že mi Kornélia nežičí — ja sa jej za zlé dobrým odmením — že mi je Mach, váš rodinný druh a sekretár, nepriateľom, že pani Záhorková, sklamaná v živote, bojí sa každého manželstva… Ale nedajte na seba vplývať — veď sme už prekonali najhoršie… Moja muka dosiahla najvyššieho bodu, už iba samovražda mi ostávala, a vtedy razom sama Bohorodička vaše nežné srdce obmäkčila — nedarmo som bol u nej na púti… Hľa, tuto je v jej mene malý darček.“

A vytiahol etui so zlatým, drahokameňmi bohato vyzdobeným, miniatúrnym obrázkom Panny Márie. Bol to naozajstný vysoko umelecký kúsok miniatúrneho umenia. Obrázok taký malý, že sa mohol nosiť na hrdle, ale pritom sama Mária, Jezuliatko na jej rukách, jej čudno-belasý plášť, rubínovo-červená suknica boly majstrovským dielom. A obrázok bol starý, iba zlatý rámik zdal sa novo prirobený. Jagal sa v šere čistým, zlatým leskom novoty.

„A tu k obrázku retiazočka,“ doložil Chlebík a pripäl veneciánsku, zo samých maličkých očiek pozostávajúcu retiazku, vo štvoro spojenú zlatou karikou, k ušku zlatého rámika.

Chcel jej dar zavesiť na beloskvúce, mierne obnažené hrdlo. Ona ho jemne rukou odklonila.

„Počkajte… vy ešte všetko neviete… Či si môžete predstaviť život pri boku ženy, ktorá vás nemiluje?“

„Neverím, neverím! Vy by ste sa neoddávali… vy by ste neboli tu so mnou za touto španielskou stenou! Vy by ste neboli klesli na moju hruď… A veď sa náklonnosť zosilní…“

„Počkajte, ani to je nie ešte všetko. Či si môžete predstaviť život pri boku ženy, ktorá miluje iného?“

Elene sa temer hlava zakrútila. Nikdy v živote neluhala, nikdy jej na um neprišlo vymýšľať a fantazovať, a ešte s intrigantským cieľom… Cez dlhé, bezosné noci, blenom preplnené, so sestrou kovala Elena na svojom pláne, na svojom poslednom pokuse.

Chlebík sa zarazil. Obrázok s retiazkou, chomútom vyzdvihnutý, klesal mu na lono… No Chlebík nebol človek, ktorý sa dá ľahko pomýliť. Možno, Kornélia tu hrá svoj vražedný zástoj — tá mladá ľstivá lasica…

„Neverím… všetkému uverím, ale tomu neverím… Vnikol som do vašej duše, znám každý váš krok, všetkých ľudí, s ktorými sa stýkate, poznám… Načo ma takto trápiť? Či je to skúška, akú dávaly stredoveké dámy svojim rytierom? Ony ich posielaly až do Svätej zeme, proti moslimom, drakom, zbojníkom, a až po prestátej avantúre oblažily ich milostivým pohľadom lásky. No ja som, Elena, viac pretrpel ako križiak, ako rytiersky avanturista. Už si zaslúžim aspoň milostivý pohľad lásky…“

„Ja milujem Viktora Bonina,“ povedala Elena neprirodzeným, tupým hlasom, „a budem milovať do hrobu, do skonania!“

Chlebíkovi vysadol pot na čelo. Cítil v celom tele triašku, v hlave ešte k tomu bolesť a závrat. Spodná čeľusť sa mu už mocne potriasala, zuby mu zhrkotaly, až ich divo zatisol. Videl, že v tomto momente zrúti sa celé jeho umele, pracne, bolestne sostrojené stavisko, alebo zostane už celkom víťazom… Kadrila už bola v šiestej figúre. Národ po tanci rozletí sa po izbách starého zemianskeho kaštieľa… Prídu i sem… Doletí Kornélia, priplichtí sa Mach, možno, i Bonin…

Natiahol ramená, držiac zasa chomútom veneciánsku retiazku, ako blesk prehodil ju cez hlávku voľne sediacej devy a v tom momente kľakol na malý podnožný stolček pri diváne, schvátil mohutnými ramenami devu k sebe, takže padla na jeho širokú hruď. Svieral ju mocne, s trasením, s buchotom srdca… Ela cítila tlak malého miniatúrneho obrázka na svojom obnaženom hrdle, cítila mocnú, nepremožiteľnú obruč jeho ramien, cítila na lícach, hrdle i prsiach dážď silných, páliacich bozkov…

A bola zlomená… Keď prestal klavír s hrmotným akordom a všetko na chvíľku zatíchlo, Elena počula trepotne búchať i svoje vlastné srdce… S rýchlosťou a strachom poprávala si zmäté šatočky, vlasy, kládla dlane na rozpálené líce — slzy, ktoré sa jej tisly z očú, mocným trením ručníka zamedzila. Stála pred zrkadlom, poprávajúc si účes, a zbadala v čistom skle červený fliačik na svojom krásnom hrdle, vyvolaný pritisnutím malého miniatúrneho obrázka pri mocnom objatí Chlebíkovom; stála vedľa Chlebíkovho boku ako nejaká spoluvinníčka, majúca s ním veľký, tajný hriech… Odporu, sily, vôle v sebe necítila, cítila iba spoluvinu, hriech proti Kornélii, proti sebe. Ale proti tomu hriechu boriť sa už nevládala. Nepovstala z toho všetkého láska, ale povstalo úplné podmanenie. Vôľa devina prestala samostatne jestvovať a sila vôle tohto človeka, ktorý pri nej teraz stál tak pokorne, s poniknutou nadol hlavou, stala sa jej jedinou oporou. A v tomto bezpečnom oddaní sa silnej vôli bolo kus čudného, jemne ženského šťastia. Bolo opojenie.