ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prosba Elenina „odstúpiť“ bola dojemná preto, že bola dobrovoľná, hlboko precítená, povedaná s naivnou otvorenosťou a temer detinskou pravdivosťou. Neborká, pevne verila v úspech. Veď prosila bez prinútenia. Prosba ďaleko nebola jediným alebo posledným prostriedkom zachrániť si slobodu, ešte všeličo ostávalo: uprosenie rodičov, jednoduché „nie“, nejaký šťastný zvrat a napokon priame sprotivenie sa jemu i rodičom, hoc i za cenu rodinnej drámy, pri ktorej by mala verného spojenca Kornéliu a, možno, i tetu Emíliu, ktorá sa vôbec triasla pri myšlienke na vydaj Vydrínových dcér. Či je Záhorka len jeden na tomto svete? Kornélia s ňou vydrží, i keby bolo treba ujsť na Horniaky, k strýcovi Pavlovi.

Teda boly rezervy, a Elena bez ohľadu na ne odkryla dušu pred Danielom Chlebíkom, s detinskou pokorou a srdcovou dobrotou len prosila a prosila. V tom momente nebolo v nej dievčenskej pýchy, nebolo najmenšieho vzdoru. Na také prosby kamenné srdcia mäknú.

Čokoľvek mohla deva hovoriť, akékoľvek prosté, detinské krásy duše odkrývať, Chlebík videl už jedine jej veľké, lazúrnym leskom žiariace oči, jej tvár, planúcu rozčúlením, jej polootvorené ústa s radom vrchných drobných zúbkov. Jej slová, plné citu, pravdy a otvorenosti, zapadly kdesi nahlucho a nevyvolaly v jeho vnútri nijakej ozveny. On len žiadostive hľadel na jej driek s útlym, panenským živôtikom, na to, ako nedvižne stála pred grotou, ako nežne postavila úzke nôžky na drobný žltý piesok, ako sa ony milo odrážaly od neho s vysokými priehlavkami, s elegantným zašnurovaním, krásne, svižné, elastické — len poskočiť, pobehnúť a zmiznúť. Zimnica chorobnej túžby zalomcovala Chlebíkom, a shora, z oblokov, zunely odporné, monotónne zvuky, odporné, škrekľavé poklepávanie; zdalo sa mu, zvuky ryjú sa mu do mäsa a kladivko ťuká mu na mozog, na srdce… ťuk, ťuk! A práve odporné zvuky rozpaľovaly jeho fantáziu a zosilňovaly mu žravú túžbu, do prasknutia napätú smyselnosť.

„Elenka,“ začal príjemným, farbistým barytónom, vybrujúcim nie umelo ako v koči, ako to bývalo, keď opantával korisť, keď si chcel nakloniť umy a srdcia svojim cieľom, ale barytónom, trasúcim sa z vnútorného pohnutia a spolu z fyzickej príčiny, lebo jeho mocné mladé telo zachvievalo sa pod návalom náruživosti. „Elenka, ja bez vás žiť nemôžem, prisahám, žiť nemôžem. Vy sa, možno, vnútorne smejete, také slová čítali ste iste v románe, počuli s divadelných dosák. Ale nesmejte sa: čo tam bola hra fantázie, u mňa je teraz strašná, smrteľná pravda. Kajam sa pred vami: vo svojom živote, plnom borby a falše, neraz i sám som krivil dušou, pretvaroval sa, používal masky. Nechcel som zostať naspodku ľudskej spoločnosti, mal som ambíciu dostať sa navrch, byť silou, byť nejakým faktorom, i kladivom, nielen vždy nákovou. V surovej borbe neobídeš sa bez rán… I sem, k vášmu svetlému zjavu, prišiel som kosmo, zadným chodníčkom, za interesom, za spojenectvom. Vyznávam to, aby ste ma poznali i s nepeknej strany, kajam sa, slečna, úprimne, otvorene, tak dobrovoľne a slobodne, ako i vy ste sa vyslovili… Chcel som si vás vydobyť ako zlatý kľúč od dvorany pozemného šťastia… A teraz vidím: niet dvorany, vy nie ste prostriedok, ale cieľ, obsah, vy ste všetko, všetko, a bez vás niet ničoho, ničoho, iba tma a zahynutie!“

V duši Eleninej pomaly vznikala zvedavosť a začala rásť viera v nešťastie a duševnú iskrennosť tohto človeka… Jej plán, starostlive rozvrhnutý a pevne ustálený s pomocou Kornélie, akosi nepostačoval: nepriateľ napádal s druhej strany, kde nestály predné stráže dievčenskej, spoločne vyfundovanej taktiky. Nešťastie, strašná životná borba, bolesť, náruživá oddanosť, oheň lásky, spoveď — to nebolo v ich obrannej stratégii, to nepredvídaly.

Elena prestúpila s nôžky na nôžku v tuhom nepokoji, ako by sa hotovila odbehnúť po drobnom žltom piesku.

„Darila sa falš, darilo sa krivenie dušou,“ pokračoval Daniel Chlebík, a hlas už nielen že sa mu triasol, ale dostal náruživú, temer zlostnú intonáciu; „bol som spokojný, zdanlive šťastný nad úspechom. No tu predstala predo mňa opravdivá udalosť, bez falše a krivkania, poznal som vás… Viete, kedy sa stala so mnou tá udalosť? Na prechádzke, v pustom chráme, keď som vám podal ruku, pomáhajúc vám na hŕbu skália! Odvtedy mi je už znesvätený chrám svätyňou! Moje sanctissimum! Tak, hľa, prišla na mňa krutka osudu a priprela ma navždy; prostred ľahkej hry, medzi špekuláciami, prácami, starosťami prišla muka ako čierna žena, ako nejaká sudička Klotho, ako sama sudba; muka, slečna, nie radostný ľúbostný záchvev. Prestala každá pretvárka, ako u toho, ktorého na škripec ťahajú. Hrdosť, dôvera v seba a v dielo, spokojnosť, radosť nad úspechom, istý výhľad dosiahnuť to, po čom niesly sa moje najvyššie túžby: zavládnuť majetkom i ľuďmi - to, čo bolo mojím blahom, nebom, razom premenilo sa v prach a puch, a vy, Elena, stali ste sa mi všetkým na svete!“

Pomlčal, no v prsiach mu čosi ďalej zunelo ako ozvena pravdivých, precítených slov.

„Nikomu na šírom svete, ani otcovi, ani matke, nemohol by som tak odkryť svoju hruď, neskryjúc ani špatností a hriechov… pred vami, Elena, otvorená je dokorán… Pýtajte sa, spytujte ma, prisahám, že len pravdu počujete! Rozkážte — počúvnem, naložte — urobím. Nechcem mať pred vami ani tiene tajnosti, skrytosti… Podliačil som, slečna, nízko som smýšľal, farbu menil, luhal… Sám sebe som sa k tomu nepriznal… Vy máte právo všetko znať! Vy ma vytrhnete, uspokojíte, zjasníte! Oh, slečna, veľkú moc majú vaše malé krásne rúčky.“

Chlebík šiel hlboko psychologicky, odkrytím starej podlosti istotne a neomylne umožniť si novú podlosť…

„Nela moja, kde si?“ podumala Elena, zas stojac bez pohybu, potrasená, naľakaná ako kuriatko, razom pristihnuté tuhým letným dažďom. Stála ticho, takže sa na nej nič nepohlo, ako zakopaná. Zdalo sa jej, že keby i chcela, nemohla by odbehnúť. Nevedela, aký oheň búri a zúri v útrobách Chlebíkových, len vedela, že stojí pod cudzou mocou, horiacou náruživosťou. Vo svojej duševnej čistote, hoci žila a smýšľala prosto, prirodzene, bez pruderie, nemohla vedieť o pravých pohnútkach uchádzača, nemohla mať ani len pochopu o jeho dravej prírode. Na jej strane prostá prirodzenosť, jasná, ani pavučinovou nitôčkou neskalená telesná a srdcová čistota, nedotknutá ani len tušením o niečom zakalenom, na jeho strane horúci var duševnej i sexuálnej žiadostivosti, vycibrenej pôžitkárskej túžby.

„Pozrite na mňa, vy dobrá duša,“ neúprosne pokračoval Daniel Chlebík, pokorne svesiac hlavu, „pozrite čo len okom milosrdenstva, ľúbosti, dobroty, a bohdá, uveríte.“

Elene blyslo umom, že ani „milosrdenstvo“ nebolo v arzenále radiacich sa blíženiec.

„Mne sa zdá, nie, ja pevne verím, že nemožno vám ostávať pri svojich prvých slovách, tvrdých, neženských, nevlastných vášmu dobrému srdcu, ktoré je čisté ako kryštal, drahocenné ako diamant, ale mäkké ako hodváb. Neverím vo vaše antipatie, vo vaše zhrozenie; viem, že taká útla mladosť nafantazuje, namyslí si všeličo, nastavia si vzdušných zámkov, a dá si konečne od iných sugerovať (veď mám dosť nepriateľov), ale keď vidí a pozná horúcu lásku, nekonečnú oddanosť, sama zahorí citom — čo len z ľútosti, z milosrdenstva. Keď na vás takto pozerám, nemožno mi nevidieť, že rodí sa vo vás zmilovanie, najkrajší, najčistejší cit, ktorý vzplanúť môže v ľudskom srdci. Prosím vás o jedno; sadnite si ešte na chvíľku — možno, ona rozhodne nad celým mojím žitím… i vaším. Pre Boha vás prosím, prisadnite ešte, nestojte takto predo mnou ako skryštalizovaná… tak ste prikrásna, vražedne krásna, a ja sa bojím o svoje smysly, o svoj zdravý rozum. Prosím vás, sadnite si na chvíľočku!“