ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na poradách to išlo, Elena cítila sa istou, no nejde to tak ľahko zoči-voči, bez pomoci. Na poradách nad Krasnovom, pri rundele polozboreného chrámu, na brehu Muľavy stál pred ňou protivník len v obrazotvornosti, slová mu samy devy dávaly do úst, ľahko bolo vynájsť „zdvorilé, hladké, ale pritom určité a pevné riposty“. Teraz je nepriateľ tu, s celou váhou osobnosti, a ona je sama…

Elene krv udrela do podlhovastých zamatových líc, keď Chlebík riekol: „vec je jasná“. Ona sa bála práve jasnoty, vyhýbala jej od mesiaca, čo v Chlebíkovi sa stala čudná premena, odkedy prestal sa chovať zvysoka, blahosklonne, protektorsky k „čerešničke prvým slnkom opálenej“. Cítila páľu v sluchách, počula, zdalo sa, bitie vlastnej sluchovej tepny.

Vstala šibko s lavičky, ako by stojac cítila sa mocnejšou, hotovejšou do borby. Ach, aká to ťažká, hrozná borba!

Stála pred grotou. Posledné blesky zapadajúceho slnka predieraly sa lístím mladého orecha a pozlacovaly jej vlnisté popolavé vlasy nad čelom. Tvár bola v priezračnom tieni, mäkkom, oku lahodiacom; časom pri pohybe padly i na tvár zlatisté slnečné lúče, a vtedy bolo vidieť bledosť na líčkach. Stiahla pery, sobrala sily — na hlas pri prvých slovách sa jej lunil, zadŕhal. Pritom nerovno dýchala, robila prestávky nie na čase…

„Som rada, pán Chlebík, že ste sa konečne obrátili na pravú, priamu adresu… Ďakujem vám, že prišli ste bez okolkov (tu zastala)… že idete šetriť rodičov. Rodičov máme poslúchať bez všetkých ohľadov a vykrúcačiek — to je v mojom srdci hlboko vrezané. Ja to i robím do krajnosti, do samozaprenia.“ (Toto bolo všetko z Kornelkinho konceptu a išlo dosť hladko. Ako rada bola Elena, že si to tak znamenite zachovala.)

Chlebík sa trochu vytiahol zo svojho schúleného položenia a pootvoril pekne krojené, no trochu mäsité ústa.

„I to viem,“ pokračovala Ela, „že ste od otca vzali čestné slovo… netajte… čo by mať nevyzradila dcére? Viem, že i mať vám je naklonená, ona vás temer zbožňuje. Nemám práva súdiť rodičov, nesúdim otca, ktorý je prísny, neúprosný a vie byť i hrozný. Nesúdim; čo robí, čo uzaviera, musí mi byť zákonom. Teda vidíte, blahorodý pane, že som si načistom s ohľadom na moje položenie.“

Chlebík sa ešte lepšie vytiahol, hlava sa mu až vztýčila, prsia začal vypínať. Plesal nielen nad poslušnosťou dieťaťa, nielen nad citným, vlnistým, tu i tu milo pretrhávaným tokom jej reči, ale najviac nad krásou devinou, ktorá sa mu zjavila takou vysokou, nezemnou… Len vyletieť s oným svätokrážom zlatopopolastých, slnkom ožiarených, bujných vlasov. Viala z nej čistota, ktorá mohutne pôsobí na dušu natresnutú, na smysly, prešlé gehenou brutálneho opojenia; na chvíľu ich posvätí, pritiahne k sebe, do výše, aby tým hlbšie klesly do sebeckých, horúcich túžob. Chlebík otvoril naširoko vypuklé oči a kochal sa čistým, estetickým citom, duchovným nasladením.

„K otcovi ste šli priamo, ku mne idete okľukami, s istým popredku zadováženým zabezpečením vo vrecku. Nuž ja pôjdem rovno, bez okľuky, ako čestná dáma, ako dobrá, možno, nešťastná dcéra: ja vás, blahorodý pane, nemilujem, milovať nemôžem, nikdy milovať nebudem, ani nechcem. Poviem všetko: neráčte sa cítiť urazeným, vec je vážna, žiada pravdu, čo by bola i drsná: vy ste mi nemilý, odporný, protivný v najvyššom stupni. (Toto tiež bolo z textu Kornelkinho, ale potom už prišiel originál.) Vo mne sa čosi trhá a búri, keď sa mi blížite dôvernejšie, ako onehdy na prechádzke pri starom chráme, keď ste ma chytili okolo pása, že vraj pomôcť mi na hŕbu skália… Vtedy sa mi zvlnila všetka krv a každá kvapôčka naplnená bola odporom, až chorobným zhrozením. Nerobte to nikdy viacej… Vtedy som vám nič nepovedala, štítila som sa spoločnosti, nechcela som vás zahanbiť: lebo nie som z tých, čo v zahanbení iných majú radosť, ale ani z tých, ktoré voľno brať okolo pása. To všetko hovorím vám priamo do očú ako svätú pravdu, nezvratnú, zmeniť sa nedajúcu!“

Elena hlboko vzdychla a pomyslela na Kornelku, aká by asi bola spokojná, keby to počula, keby videla, ako smelo a verne koná spoločne ustanovené dielo. Bola spokojná sama so sebou a hľadela tichým, koncentrovaným pohľadom na Daniela Chlebíka. Ani mihalnicou nepohla. Stála, ruky bezpomocne ovesené, len rýchle dýchanie prezradzovalo, že je neobyčajne rozčúlená.

Daniel Chlebík bol razom vytrhnutý z plesania a obdivovania, sadol ohromený, ako by ho bol niekto obuchom do tyla udrel. Zabudol, že nesvedčno je sedieť pri stojacej dáme, on, ktorý tak mnoho videl a tak prísne držal sa spoločenských foriem, zvlášte v posledné časy, v ktorých často obcoval vo svete.

„Slečna Elenka — drahá slečna!“ začal hovoriť, zúfalo schúlený do klbka-klbôčka.

Tvár sa mu nadĺžila, oči potemnely, bol v ťažkých rozpakoch. Rozpaky Danielove Elenu posilnily, posmelily. Dosiaľ hovorila viac veci naučené, prichystané, hovorila viac so strachom divadelnej debutantky než prirodzene, z duše, z vlastného srdca. No vidiac dojem a zmätenie u Chlebíka, pokračovala už slobodne a hlasno:

„Vo vašej moci je, blahorodý pane, postaviť ma do strašného rozporu, do fatálnej dilemy. Toľko vlády už teraz máte, keď sme si cudzí, ďalekí. Na jednej strane železná vôľa otcova, ktorý ma má v moci ako svoje dieťa, závetné túžby matere, jej dobrota, slzy — na druhej moje všetko, moja mladosť, moje dievčenské city, moja osobná vôľa… Neposlúchnuť — preklínanie, rodinný rozpor, roztrhanie útlych sväzkov; poslúchnuť — s Bohom, mladosť, stroskotaný život, otroctvo… Kam sa vrhneš, priepasť a zahynutie… Áno, to je vo vašej moci… Ale či už v tom samom nebadáte falše, čuda a nešťastia, že mladé dievča musí takto hovoriť, takto napínať um, aby sa obránilo? Či sa tak robievajú ľúbostné návrhy, tak sa dobýva srdce?“

Z poschodového obloka zunely monotónne zvuky piana, poklepávanie kladivka. Daniela Chlebíka po nervoch bily neskladné tóny, zvlášte teraz, keď reč Eleny liala sa plavnou istotou z jej ružových úst.

„Áno,“ povedala Elena po malej prestávke, „obaja sme v ťažkom, výnimočnom položení. Uznávam, že i vám je ťažko. Ale u vás musí byť viacej sily. Ste mužský, a ako počúvam, ako viem, neobyčajný, vynikajúci.“

„Pre Boha, Elenka, slečna Elenka, nehovorte tak, pre Boha, pre Kristove rany! Mnohé chápem, nie som zručný dvoranín, ďaleké sú mi lichotivé spôsoby, som mužský tvrdej práce, mužský zožierajúcich starostí. Moje detstvo bolo nešťastné, ešte ako mladík, ba ako zelený chlapec začal som surovú borbu so životom. Potom som žil v chatrnom úrade, biedil som, koriť som sa musel, slúžiť… Nedivte sa, že som tak razom hupol pred vás, iste vás zastrašil, vaše mladé, azda i fantastické city pobúril… Vy ste taká mladá, čistá, nevinná; panenská ostýchavosť vami vládne. Vy ste dieťa, dieťa! Vy sami neviete, čo hovoríte, čo chcete vykonať. Vy nemôžete uvážiť strašnú silu, ktorou vládnete a ktorou môžete zničiť celý môj život, vám jedinej, len vám venovaný… Vy očakávate iné scény, rytierske dvorenie, citné výlevy, zaľúbené šepoty. Toho, pravda, nebolo. Ale ani svet vôbec nie je taký, akým si ho predstavujete vo svojej nevine, vo svojich krásnych, no nejestvujúcich predstavách. Nesúďte tak tvrdo nado mnou, nad rodičmi, nad sebou samou…“

Chlebík cítil, že hovorí nemiestne. Veď ona nesúdila ani nad ním, ani nad rodičmi, ani nad sebou. Uznával v sebe, že veru takým spôsobom neuchádzajú sa zaľúbenci o priazeň ľúbených diev, ani devy, chovajúce čo len mačný máčik náklonnosti, nevychádzajú na dostaveníčko s celým arzenálom dobre naštudovaných slov, popredku premyslených dôvodov. No najviac ľakol sa svojho vlastného, vibrujúceho, sonórneho a ako by z hlbokej jamy derúceho sa hlasu. Badal dávnejšie, ako sa mení, ako rastie v ňom cit, ktorý mohol byť nebezpečný pri jeho novom položení, vyžadujúcom stálu ostražitosť, chladnú rozvahu a vypočítavosť. I boril sa dlho, ale čím diaľ, tým viac podliehal. Nechodieval už do Priehlbne ako na začiatku svojej náhlej, všezdarnej kariéry, z číreho, dobre rozváženého, špekulatívneho záujmu, lebo čím viac sa mu darily plány, tým menej mal reálnej príčiny lámať sa na zlom voze, zlou cestou alebo pešo chodiť vŕškovitým, kratším chodníkom… A predsa chodil, chodil, v posledné časy skoro denne. Po nezdarenom pokuse smelým vztiahnutím ruky vydobyť bohatú vdovu, utiahnuť sa od rizika a starostí, Priehlbeň zostala mu zasa cenná, protektorát Vydrínov nevyhnutný… A tá pobočná vec, kurizovať Vydrínovej dcére, razom stala sa ohromnou dôležitosťou: hral sa s ohňom, a oheň zachvátil ho celého, šľahal mu okolo pŕs i hlavy.