ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Daniel Chlebík bol dojatý. Ani v najfantastickejšom sne sa mu nesnívalo, že raz príde moment, v ktorom s dojmom bude myslieť o nesvojom záujme, o nesvojom bôli, o nesvojom zúfalstve. A takéto čosi brieždilo sa v ňom. Elena, ako by svojou jemnou dušou a čulým tušením bola zbadala v Chlebíkovi ďaleké, slabé brieždenie citu šľachetnejšieho, brieždenie mužnej vôle premôcť egoizmus, povedala živo:

„Veď i tak bola by to iba muka, bieda, zúfanie… Ale vy ste pilný, šľachetný človek, veľké, vážne veci podujímajúci. Hrubinský farár, starec, človek ctený po širokom kraji, pýtal sa na vás a tatuškovi povedal, že sa teší vášmu zjaveniu sa v kraji ako Simeon. Sám, vraj, nemôže ničím prispieť, má štyri nezaopatrené dcéry, ale vás požehnáva. Prišli ste, sklátená dôvera sa obnovila. Predstavujete istú moc. Sám hovoríte, že boli u vás vizitou naše najvyššie úrady. Vám nemožno žiadať obete od slabej, prostej devy — ona vám je nie pára. Buďte taký veľkodušný, aký ste silný — veď veľkodušnosť so silou kráča! Snímte s mojich slabých pliec túto ťarchu, osloboďte moju biednu hruď od tlaku, zadúšajúceho moju mladosť. Odstúpte!“

Chlebíkova veľká náruživosť, ktorá ním vrtela od chlapčenských liet, bola neskrotená ctibažnosť, spojená s hladnou túžbou po hmotnom blahobyte, po bohatstve, pohodlnom živote s komfortom a čím väčším „pôžitkom“. Toto spojenie nebolo práve šťastné. Ak ctibažnosť prevažovala, miatly sa hmotárske rozpočty, ak prevládala „sacra auri fames“, s milou ctibažnosťou stálo to po kebsky. No i jeho hmotárstvo bolo celkom iné ako u nebohého Karola Rutkovského alebo Jána Vydrína. Karol zveleboval bohatstvo ideálne, bohatstvo pre bohatstvo, on mal rád kopenie groší, ako sbierkár kopenie motýľov, známok. Ján bol hmotárom z ohľadov rodinných, z osobnej hrdosti, panovačnosti. Chlebík hnal sa za peniazmi reálne, ako za prostriedkom, ktorý mu umožňuje hlavne najrozmanitejšie pôžitky, a potom i zadovažuje meno, slávu, obdiv, závisť iných. Zkadiaľ by pochodilo, bolo by jedno.

Apostrofou Eleny na veľkodušnosť cítil sa až chorobne polichoteným, to bol lakôtkársky kúsoček pre ctibažnosť. Z takých úst, od takej bytnosti, s takou vrelou úprimnosťou zuní oslava jeho osoby, jeho „ja“. Mrzelo ho, že to nepočuje celé mesto, celý kraj, že to nezazunelo na kongregáciách, pri katolíckych farárskych účtoch (tam býval riadnym hosťom), na stoličnom shromaždení, na evanjelických konventoch. Ako to lahodí, krášli život, pozdvihuje srdce! Smäd za zlatom už-už sa ukája, on je už pánom nad „tisíckami“. Ctibažnosť víťazí! Skvieť sa v altruistických krážoch veľkodušnosti! Práve i tam vyniknúť, čo mu je také ďaleké, čomu je sám diametrálnou protivou. Veď v kontrastoch pohybuje sa život a svet. Už-už chcel sa s veličestveným gestom, s dôstojnosťou a nemou rezignáciou hlboko pokloniť a povedať: „Nešťastník som, a vy ste voľná!“

Ale vtom pozrel na Elenu, stojacu pred grotou; všetky veľkodušné pomysly, ledva skrsnuté, zrútily sa na hromadu. Stála tam v mäkkom predvečernom osvetlení, štíhla, vysoká; mäkko objímaly jednoduché, priliehajúce, jasné šaty mladú, strunistú, útlu postavu, panenskú, rozčúlením mierne vlniacu sa hruď. Chlebík na smrť zbledol, naklonil sa trochu, chrbtovou kosťou prebehla mu raz páľa, raz mrazný pocit, ale i mráz pálil. Všetky umné, srdečné, úprimné slová devine vyšumely z jeho hlavy i srdca, všetky nároky na ctibažnosť a veľkodušnosť stratily cenu a smysel. Jediný smysel pre neho malo: stať sa vládcom a vlastníkom tohto stvorenia, do poslednej kvapky vypiť sladký, omamujúci tok tejto zlatej čaše. Elena so svojou skromnou, intímnou krásou, so svojím neumelkovaným, prostým správaním, so svojou úprimnosťou bola si sama najväčším nepriateľom, a plán, ukovaný s Kornelkou na samotných prechádzkach nad Krasnovom, pri Muľave, okolo starého chrámu a pod borom, nad ním dumne rozloženým, bol síce šľachetný, šetriaci rodičov, ale nedosiahol cieľa, lebo zlomil sa na prevládajúcom „ja“ Daniela Chlebíka.