ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dve náruživosti neopúšťaly Chlebíka, ba rástly: špekulácia s divým hladom zbohatnúť, imponovať, „slávstvovať“ a zúrivá túžba priviesť do svojho Tivoli Elenu Vydrínovú. Chodil s nervóznym chvatom krásne zariadenými izbami a predstavoval si, ako bude v nich kráľovať útla, čistá krásavica a hlavne, že bude jeho, jeho bez ohraničení a kontroly rodičov, jeho celkom a výlučne jeho. Bonin mu už ani na myseľ neprichodil. Už prešly mesiace: a v Priehlbni sa uspokojili, Vydrínom vyhnatý „vagabund“ blúdi niekde po Afrike s grófom Alojzom Oskorušianskym. Ela zatíchla, akiste sa i ona smierila so sudbou.

Obe náruživosti u Chlebíka sa miešaly, pretkávaly, lomcovaly celou jeho bytnosťou. Banka mu robila starosti, starosti a obavy robila mu i tichosť a chladnosť Elenina. No bol presvedčený, že všetko premôže. Videl to v zrkadle, ktoré odbleskovalo jeho tvár, videl na vlastných očiach, ktoré tak pevne a povedome hľadely. „Danko, ty musíš byť veľkým človekom!“

Pri banke a ostatných podnikoch už dávnejšie prestal sa mierniť: zprvu išlo o menšie sumy, menšie kredity, menšie riziká, ale čím ďalej, tým väčšmi rástly sumy, kredity i riziká. Povstaly diery — zapchával ich novými záplatami; prišly krachy dlžníkov — Kukučka ich vedel zamachľovať. Robil také súvahy, že vyšla pre účastinárov pomerne veľká dividenda a pre direktora, účtovníka, sekretára Hasselbacha, kasíra Smeťku a ešte pre dvoch-troch mastná tantiéma, ale nik nešípil, že sa vyplácajú už čiastočne z akciového kapitálu, z rezervy. No dividenda bola, ľudia sa uspokojili, vkladali, tešili sa. Chlebík rástol, dôvera rástla.

Pravda, industriálne podniky, okrem malých výnimiek, pracovaly so stratami, a banka žila vlastne len z drobných sedliackych pôžičiek, ktoré boly isté, i úroky od nich platil ľud akurátne, bojac sa protestu ako čerta a bankového fiškála a vyslanca Potfajčáka ako ohňa pekelného. (Potfajčák bol koncesiou pre vládnu stranu, asekuráciou, že Industriálna banka neurazí „vlastenecké“ záujmy, on bol istým štítom nahor a spolu agentom pre úradníkov, potrebujúcich peniaze.)

Zato veľkí dlžníci boli menej akurátni. Interesy rástly, prirážaly sa ku kapitálu, konečne museli mnohé kapitále aj interesy — odpísať. Súvaha držala sa nad vodou umele a bola prijatá radostne valným shromaždením. Veď to najpozitívnejšie na svete, číslo, môže sa stať najfantastickejším a matematická pravda najväčšou lžou — v rukách prefíkaných účtovníkov. So súvahami je to skoro tak ako s kladou karát v rukách prestigiátora a eskamotéra.

No frázy žily a panovaly: „drobná práca“, „blahobyt ľudu“, „pomoc národu“, „najprv chlieb, potom ideále“, „kultúra“, „svojpomoc“, „pozitívne pracovanie“, „haleny, nie fraky“, „reálne podklady“, „odhodenie starého romantizmu do kamrlíka“, „odhodenie nádeje na katastrofu“, „altruizmus“ — to všetko sa len tak čmýrilo v časopise Zlatá niva ľudu, založenom Chlebíkom v posledné časy. Chlebík doňho písaval pod pseudonymom Mesiáš, Ján Kukučka pod pseudonymom Aristides; redaktorom, čiastočne len slameným, bol vyhodený, neskončený študent, ktorého nemohli upotrebiť pri banke, ani pri nijakom podniku, lebo bol prigeniálny pre suchú, prozaickú prácu, to jest lenivý do solídnej práce, no hotový k alotriám a „vytečníctvu“. A kdeže možno prísť lacnejšie k „výtečníctvu“ ako v novinách, kde sa jeho meno skveje ako „zodpovedného redaktora“ v každom čísle! Volal sa Gašpar Gašparides, poňuchal v troch fakultách školský prach, a ani v jednej sa nemohol zachytiť. Potom prešiel na techniku, a hneď v prvom semestri ostal dlžen všetky kresby. Bumloval, „ujčekoval“, t. j. chodil po farách a kanceláriách, dal sa hostiť a darebáčil. Konečne chytil sa Chlebíka, ktorému sa páčila jeho úslužná vrtkosť a lichotenie. Všetky novodobé frázy a heslá mal v malom prste, veď ich mal kedy nasbierať na troch fakultách, zaplnil číslo, a to bolo Chlebíkovi dosť. Okrem toho vedel všetko kritizovať a haniť, len Chlebíka a jeho národohospodárske diela vychvaľoval do nebies. V biede rukopisnej robil až desné plagiáty. Preložiť ruskú poviedku z nemeckého a podpísať ju: Gašpar Gašparides — bolo mu ľahko. Srbskú povesť „poslovenčiť“, t. j. ukradnúť, a predať za peniaze redaktorovi almanachu bolo mu žartom; ešte sa chlúbil, že dostal starého „somára“, „klerikála“ a „zpiatočníka“. Bol chudý, pchavý a mal ma pravom líci veľkú bradovicu. Volali ho i Škaredou stredou.

Pre Chlebíka človek neoceniteľný. Čo škrípalo a vrzúkalo na jeho složnej mašine, dostalo masť v Zlatej nive ľudu. Gašparovi Gašparidesovi bola dobrá každá lož, hoci len 24 hodiny verená a do povahy bratá. Postačila na najbližšie 24 hodiny, potom nájde sa nová, a tak do konca roku.

„Čujte, redaktor,“ povedal Daniel Chlebík Gašparovi Gašparidesovi. „Parcelovanie dolnozemského majetku vyslanca Potfajčáka musíme v novinách pochváliť a osláviť. Blýskavý obchod! Treba k tomu 300.000 korún, pravý bagateľ.“

Gašpar Gašparides, nelenivý, v najbližšom čísle Zlatej nivy ľudu zaspieval hymnickú pieseň na parcelovanie nikým nevideného dolnozemského latifundia, ktoré vyslanec Potfajčák kúpil od bankrotovaného baróna spolu so Židom, ktorý bol s barónom v tajnom obchodnom spojení.

I Ján Kukučka chválil obchod. Žid totiž prišiel do mesta a dlho konferoval s hlavným účtovníkom. Keď odchádzal, usmieval sa celou tvárou a na Kukučku pozrel ako triumfátor. Kukučka zamihal očami — ale sa nezačervenal. Nebolo to po prvý raz.

Smeťka vyplatil ľahkou rukou vyslancovi Potfajčákovi 300.000 korún ako jeden groš. Peniaze boly, vklady boly — nuž len ta do obchodu!

„Ach, aký génius!“ rozprával potom Smeťka v Hlavnom hostinci svojej každodennej kompánii. „Ja som ho odkryl! Čestná, priama duša, poctivec, velikán! Len tak hádže stotisícami. I dnes som vyplatil veľkú sumu. Vždy som hovorieval: dobrodinec, mecén nášho kraja.“

A pritom vypil na dúštek pohár vína. Kompánia použila dobrú vôľu Emanuela Smeťku, nahovorila ho veľmi ľahko na „oldomáš“, stôl sa pokryl najprv butelami, potom sa zjavily i šampanské fľaše. Cigáni hrali, spoločnosť Hlavného hostinca sa veselila, ujúkala, tancovala na široké konto kasíra Industriálnej banky, Emanuela Smeťku. Ján Kukučka, ako človek obozretný, málo pil, usmieval sa, robil sa opitým, ale pritom vedel strčiť do bočného vačku svojho „pluviála“ dve plné fľaše šampanského. Gašpar Gašparides to zbadal, a keď už išli nad ránom z Hlavného hostinca, pritrel sa k nemu a pošepol mu:

„Ale nie sami, nie sami ich vypijete. Odporúčam sa do kompánie. Na fruštik s kaviárom!“

Ján Kukučka sa zamračil, no predsa sa i usmial. Čo mal robiť, dolapený.

Poniektorí obozretnejší a smelší ľudia upozorňovali Chlebíka na nedobrú manipuláciu s bankovým majetkom, keď dáva Potfajčákovi taký veľký kredit. Chlebík sa nadul, jeho oči, zastreté hmlou, sa zablýskaly, tvár nabehla purpurom a zachvátil ho strašný hnev. Sekal zubmi, už hodne porúchanými:

„Čo? Kto sa opováži? Kto je taký klebetár, naničhodník, luhár a podliak? So zemou ho smiesim, tak ho sotím, že sa bude celý deň vrtieť ako vrtielka okolo svojej vlastnej osi. Ja som to povolil! Ktože je zodpovedný? Ja som zodpovedný. Potfajčák je síce nie náš človek, ale čestný, bohatý. I on zbohatne, i banka pri ňom vyhrá, zabezpečí si mocných až po samé centrálne výšavy. Ja to hovorím. Ja, Daniel Chlebík, direktor Industriálnej banky — a basta.“

Napomínatelia sa utiahli, mlčali, alebo po stranách, kaviarňach a reštaurantoch šeptom vynášali svoje kritiky a pochybnosti. A pokútne šepoty sú nebezpečné.

Diela išly svojim behom nezastaviteľne. Sám Ján Vydrín, ohromený Chlebíkovou istotou a brutálnym imponovaním, prestal sa vo výboroch miešať do diel. Sterorizovaný, bojac sa o svoj majetok, silne angažovaný pri banke a industriálnych podnikoch, neopovážil sa vystúpiť energicky ani tam, kde, starý praktik, videl neroveň. I v rodinných dielach oslabol, večné vzdychy Katarínkine ho obmäkčily, na melanchóliu dcéry privykol. Konečne Chlebík, podporovaný Katarínkou, dobyl sa termínu svadby. Túto zimu ešte pozhovie, čas je najlepším lekárom. Čas a štedrota, vytrvalosť a vernosť. Tak sa dobývajú pevnosti.

Zima sa míňala, druhá neradostná zima v rodine Vydrínovej. Osudné sú pomery človeka k človeku! Tak zjavenie sa istej osoby, mimoletná známosť, zamiešanie sa ľudí postranných môže premeniť celý život rodiny, môže rodinu ošťastniť, priviesť na úslnie, alebo znešťastniť a vrhnúť v zápač. Nevinná vizita, bál, večierky môžu byť osudné pre celú rodinu.

Vydrínová rodina, taká malá, tesná, taká sporiadaná, spokojná, šťastná, ktorej jedinú ranu zavinil vydaj Emílie za Záhorku, čo sa stalo už dávno a rana zacelela, razom bola sotená do víru, do duševných potrasení.

Všetky radosti, ktoré na dedine prináša zima, ako by boly odviate jedovatým víchrom. Dcéry už nechodily často, ako v predošlé zimy, sánkovať sa do Krasnova, korčuľovať sa na vodou zaliate pasienky pri Muľave. A keď i vyšly, už nebolo pravej radosti v tom. Nebolo Bonina, nemal ich kto učiť terčetom, nebolo Macha.

Tetka Emília bývala s mužom v Dubovej, kde naozaj dostal od Chlebíka miesto magazínera a konal zpočiatku správne svoje dielo. Emília ho nepúšťala na dlhé opraty, peniaze, ktoré jej brat vyplatil, dala si do banky, skromný plat sama odoberala, muža šatila a predobre kŕmila. Ľudovít navidomoči ozdravieval, tučnel. S tváre mu začala miznúť medená červeň, oči boly jasné. Šťastie Emilie nemalo hraníc. Za dvadsať rokov pracovala, trápila sa pre iných, pre rodinu, pre deti Vydrínove, pre Katarínku, preto jej nebolo ťažko trápiť sa, pracovať pre muža, ako si myslela, naveky strateného, divom božím nájdeného. Prežívala, ako sa jej zdalo, nové leto, a nebadala, že je to už jeseň, pozdná, hrozná jeseň.

Už išlo k jari, keď čakala muža na večeru. Dlho nechodil. Ovládal ju nepokoj. Robotníci, zunovaní dennou prácou, išli domov, pozdravovali ju, hľadiacu oblokom. Už boly hotové droby, ktoré on tak rád jedával.

„Nevideli ste môjho muža?“ pýtala sa robotníka, kráčajúceho ukonaným krokom vedľa domčeka, najatého Záhorkovcami.

Robotník postál… začal si škrabať zátylok. Nechcel akosi s odpoveďou. Bolo badať, že si čosi vypil, ako v sobotu.

Emília stŕpla. Robotník azda nechce von s pravdou. Pribehla k nemu a chytila ho za rukáv.

„Janíčko, povedzte, netajte…“

Robotník sa trochu potočil:

„Ale, nuž, prosím ponížene… videl, videl… Veď oni prídu, prosím ponížene, prídu. Oni sú dobrý, dobrý pán, prosím ponížene.“

Emília stŕpla ešte väčšmi. Nedobrá predtucha ju schytila.

„Nuž ale kde sú, zkadiaľ majú prísť! Už dávno trúbila fabrika. Všetci prešli. Vy ste posledný.“

„Ale, prosím ponížene,“ neistým jazykom hovoril robotník: „nuž sobota, prosím ponížene. Kantína vrie životom, robotníci sa posilňujú, prosím ponížene. Po týždni, ťažkom týždni! Ach keby vedeli, ako ťažko je robiť, deň za dňom, deň za dňom. A keď príde sobotička, nedeľa, nuž čože, nemá si robotník oddýchnuť, prosím ponížene? A či div, keď si i trochu prihnú?“

Emília už vedela všetko. Jej muž ostal v kantíne. Jej muž pil, čo nerobil odvtedy, ako ho vyrvala z bludného života.

Strašný nepokoj sa jej zmocnil. Piť, piť, ale za čo? Dala mu len na tabak niekoľko krajciarov.

Vbehla do chyže, otvorila kasničku, kde mávala peniaze. Prázdna! Dobre sa pamätá, že mala ešte dvadsať zlatých a drobné. Nebolo ani veľkých, ani drobných. Hrôza ju pojala. S rozhorčením pomyslela na brata Jána, ktorý jej to prorokoval. Nie tak na muža, ako na Vydrína sa nahnevala, ako by zlé proroctvo bolo pritiahlo zlú skutočnosť. No ešte nezúfala. Pomýlil sa, pokaja sa…

Vtom sa dvere otvorily s buchotom a šumotom.

„Už sú doma, pán urodzený,“ bolo počut hlas, „už nech ostanú.“

„Nie, nie,“ počula mužov hlas, zlomený a zachrípnutý, „ešte poďme k Izákovi na slivovicu — má výbornú. Veď žena počká. Som taký šťastný, veselý…“

Emília rozžala sviecu a zasvietila mužovi do tváre. Tvár bola hrozná. Medená červeň vystúpila na ňu znova, veľké čierne oči boly podbehnuté krvou. Rukáv mal na dve polovice rozdrapený, klobúk zablatený. Na líci mal červenú škvrnu ako od úderu.

„Preboha, čo sa s tebou stalo?“ s plačom zvolala Emília, spľasnúc chudými rukami. „Kde si bol, čo si robil?“

„Ty si to, Emília?“ ťažkým jazykom, ale cele jasne hovoril Ľudko Záhorka. „Všetko dobre a v poriadku, ale vieš — nudno je, nevýnosne — slúžiť takému lotrovi! Nudno, nevýnosne… Pobili sme sa trochu. Nemôžem cítiť nepravdy! Sveta chcem, sveta! Veľmesto, ale nie všivavé Dubovo! Pravdu chcem, nie Chlebíkovu milosť!“

„Ľudko, ty si opitý, ľahneš si, vyspíš sa… Všetko bude dobre.“

„Čo bude dobre? Nič nebude dobre! Ukradol som ti groše, tu máš vydané.“

Strčil ruku do vrecka, vyňal hrsť peňazí a hodil pod stôl.

„Tu máš, aby si nehovorila, že som ti niečo zadržal. Vypiť si, potraktovať dobrých priateľov som musel. Veď si ma držala ako alumnistu! Preborila sa sila. Povedal som beštiám pravdu! Že vraj pre ľud! Čo by ich čert bral! Pre seba, pre svoje hnusné brucho! Roztrhol som reťaze nevole, Emilka moja! Som šťastný, slobodný — a ty si pri mne!“

Chcel ju objať, ale Emília zhrozená sa odvrátila. Zápach, ako z pálenčeného suda, vial z neho.

„Ani ty ma už nechceš, ani kantinerkina šubra ma nechcela! Pijan, korheľ! Nie, to je nie pravda! Tu vo vnútri som čistý, len akýsi červiak tam rýpe, ryje, klopká ako chrobák v stene. Hnusný je svet! Nenávidím ho, nenávidím tvojho brata Vydrína i jeho smokľu, aj ich cintľavú perepúť. Farizeji, mýtnici, pravdy v nich niet. Sebci, pijavice ľudu! Nenávidím i toho lotra, ktorý mi vraj chleba dáva! Bagáž! Smilníci a kmíni! Zlodeji a krvopijci! Nenávidím!“

„Aké to reči!“ povedala Emília. „Dobre, že ťa nik nečuje. Ľahni si, Ľudko. zabudol si sa, ja ti to ešte teraz prepáčim. Diabol ťa opantal.“

„Čo prepáčiš? Že som sa stal slobodným, že smiem muknúť! Čo mi máš prepáčiť? Ja som slobodný človek, som rovný s rovnými! Bratstvo, rovnosť a sloboda! Som Amerikán! Slobodný občan. Mne nesmie ublížiť ani váš kráľ! Prezident pošle flotu, keby sa mi vlas skrivil. Vieš? som človek — to je moja hodnosť, môj úrad, som americký občan.“

Záhorka sa zvalil na diván. Tvár mu horela meďovopurpurom, pery mal skrivené, oči mu blúdily ako šialenému. Alkohol ho už začal premáhať. Klesal.

„Sobleč sa, ľahni si, Ľudko!“ prosila muža Emília a slabými rukami chcela s neho stiahnuť roztrhaný zablatený kabát.

Ale on ju odsotil svojím mohutným ramenom. Skoro spadla na dlážku.

Záhorka zažmúril oči, chrchlal, hádzal sa nepokojne na diváne, vzdychal, mrmlal ako medveď. Alkohol ho premáhal a halil do tmy zabudnutia. Niekoľko ráz sa strhol, chcel niečo povedať, ale hlava bezvládne odkvicla.

Emília, smutná v duši a beznádejná v mysli, vidiac, že ona slabá jeho mocného a ťažkého do postele nedostane, priniesla z úzunkej spálne podušku, s námahou vtisla mu ju pod opitú, ťažkú hlavu. Zamrmlal, no sám si popravil podušku pod hlavu. Priniesla paplón, pozostalosť z dobrých, mladých čias, ktorý chránila a opatrovala ako rozpomienku na sladké časy, prikryla ním muža, k divánu pristavila stoličky, aby sa paplón a azda i sám muž s neho neskĺzol. Svetlo vyhasila a sadla si k divánu na jednu zo stoličiek. Sedela potme, počúvajúc na každý dych a vzdych mužov. Už cítila, že je na dne priepasti životnej: no ešte nezúfala, podopierala ju láska, všetko odpúšťajúca, so všetkým sa smierujúca, nič nepožadujúca, všetko obetujúca. A len to je pravá láska, len taká má zasľúbenie. Nie láska, ktorá sa živí z reciprocity a slabosti.

Veď čože mohla očakávať od takej ruiny života, i keby sa obrátil a dal na riadnu cestu životnú? Smysly už nehraly, mladosť spŕchla, deti už mať nemôžu, k majetku neprídu, k rodinnému životu, k bratovi a jeho deťom je on vlastne haťou, jedinou prekážkou. On ju strhol do svojej vlastnej samoty a odlúčenosti. A ona predsa išla za ním a sviazala svoj dosť znesiteľný osud s jeho dobrodružným a bohémskym. To je láska.

Ešte dlho sedela Emília na stolci pri diváne, Záhorka vše niečo zamrmlal, vykríkol neskladné slová, prevracal sa, až slabý diván pod jeho mocným telom sprašťal; konečne začal chrápať a hlboko, pravidelne dýchať. Tuho zaspal.

Ešte dlho sedela Emília na stolci pri diváne, stoličke z ohýbaného dreva, počúvala mužov chrapot, chtiac uhádnuť jeho neartikulované slová a vzdychy. Bolo jej strašno, bolestne a ľúto, nad pomyslenie ľúto. A veď už prestala myslieť na seba, na svoj stratený život, na svoje osobné záujmy, na svoju takú neistú budúcnosť. Na to všetko hodila milujúcou rukou a premýšľala, ako zachrániť muža od hroziacej, ba istej záhuby.

Tak blízko bola záchrana, bolo útočište, istá samostatnosť, bola svoja chalupa, hoci len najatá, bol príjem, malý, ale istý, päťdesiat zlatých na mesiac. Všetko to môže sa zrútiť na hromadu. No, ako povedané, nezúfala. Vedela, že len násilím zdržovala muža od pijatyky kvartálnej, najhoršej na svete. Vedela, že hoci ho udrží týždeň, mesiac, keď príde kvartál — niet sily pod nebom, ktorá by hriešnika udržala. A najmä jar! To vedela, že je pre neho jar to isté ako pre ťažného vtáka. Opanúva ho túžba po lete. Už od týždňa pozorovala u neho akýsi čudný nepokoj. Nemal posedenia, ani trpezlivosti, najmä večerom. Drankal peniaze na to alebo ono, pýtal sa do susedov, do mesta. Emília vedela ho upokojiť. Videla, že upokojenie nie je nič stáleho — nervózne metanie sa opakovalo každý večer. A skutočne, čert, hniezdiaci sa v ňom, vyšiel na povrch!

No Emília dúfala a dúfala. Zajtra sa zobudí, bude ho bolieť hlava, bude sa hanbiť, odprosí ju, pokaja sa. Ona dá ešte väčší pozor, ešte viac lásky a trpezlivosti preukáže, bude krotká, oddaná, večne prosiaca. Boh je milostivý. Ľudko má dobré srdce, šľachetné zámery, má i lásku k nej, býva nežný. Zlej vôle u neho niet, lenže niet ani pevnej vôle, niet sily charakteru. Slabosť, nie zlosť. Zlé skúsenosti, bieda, nešťastie. I teraz ho iste zviedli: chodil sem Smeťka dozerať na magazín, a on je tiež pijan a veselý kompan. Iste ho zviedli. Nemal pri boku anjela-strážcu. Pomýlil sa. Chlebík sa len hádam nedozvie. Robotníka Janka uprosí, aby bol ticho, neroznášal zvesti. To ešte nebol prečin, bola slabosť.

Ale slabosť napadla i Emíliu Záhorkovú. Duša žila, trepotala sa, smútila i pozdvihovala — no telo premáhalo dušu. Ľudko už spal tichšie, menej chrápal, už sa nehádzal, nemrmlal. Vstala, naklonila sa mu nad hlavu. Už z neho tak tuho ani nepáchlo. Mal svoj obyčajný, hlboký dych, znak silných, zdravých pľúc.

A ona sa už ani na nohách udržať nevládala. Tak túžila po svojej postieľke. Žiaľ, úžas, telesná únava braly svoju daň. Shodila sukienku, kabátik, zobula topánky a ľahla do postele. Už svitalo. Pomaly zaspávala, ale i v sne počula každý pohyb, každý vzdych mužov. Cítila vo vzduchu zápach alkoholu. No konečne i to zmizlo.

Až jasný lúč jarného slnka ju zobudil. Zprvu, omámená snom, nevedela, kde je, čo je s ňou, čo sa stalo. Vtom, ako blesk, priletela spomienka na včerajší, taký nešťastný večer. Tažko dvíhala ubolenú hlavu, v ktorej hučalo ako šum vodopádu. Poduška bola mokrá od sĺz. V sne plakala, v tuhom spánku. No vzmužila sa, napäla všetky sily a vstala. S hrôzou pozrela na diván…

Diván bol prázdny, stolce poprevracané, paplón sa váľal na zemi. Po mužovi ani stopy.