ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hostia sa rozchádzali. Ján Vydrín už odprevadil väčšinu s namrzenou tvárou, ukonaný hostiteľskými povinnosťami, stolovaním, šumom mládeže, toastami. Katarínka, jeho žena, zato bola neúmorná, rozčúlená, živá a odberala sa od hostí milo, ďakovala, ako by bola od každého dostala aspoň briliantovú náramnicu.

„Čo tak skoro, drahí hostia?“ hovorila každému stereotypne, so staromódnym knixom. „Ešte luna nevyšla.“

A luna, totiž jasný polmesiac, od samého večera visel pokojne nad Priehlbňou.

V kútiku jedálne, pod ohromnou bronzovou lampou, obtiahnutou sitkom zo sklených farebných perličiek, sedela pani Irena Rutkovská, voľne opretá o mäkké operadlo divána, pokojne, ako by jej ani na um neprichodilo odísť. Jej pravidelne pekné, trochu veľké nohy v bielych atlasových črieviciach odrážaly sa určite od temného aksamietu podnožného stolčeka. Pravá ruka hrala sa s vejárom. Pred ňou na nízkom taburetíku, lakte na kolenách, sedel Daniel Chlebík. Jeho veľká, okrúhla hlava, mašinkou temer dohola ostrihaná, časom sa pozdvihla k dáme, hodne vyššie sediacej, pričom na jeho krátkom, robustnom zátylku navrely zakaždým dva valce mladého žíru, oddelené tenkou líniou.

„Dnes bolo zvláštne živo na Jána v Priehlbni,“ povedala Irena Rutkovská, „mnoho bolo mládeže, veselo bolo.“

„Inu, dve prepelice dorástly, dom opeknel, mladý svet sa rojí,“ odvetil Daniel Chlebík a pozrel svojimi vypuklými, ako by jemnučkou hmlou zastretými očami na nohy, potom na celú figúru dámy, v belasých, úzko priliehajúcich šatách „chic“ oblečenú. Dve malé iskierky zasvietily v jeho mútnych očiach.

„Naozaj prepelice! A smiem sa spýtať, za ktorou vlastne poľuje pán Daniel Chlebík? Počúvam, že asi od pol roka býva často hosťom v pustej Priehlbni.“

Rutkovská odsotila nohou aksamietový stolček, naklonila hlavu a zpod obočia hľadela kamsi do neista, do ďaleka.

Chlebík silne hodil hlavou nazad, takže valce jeho mocného zátylka rezaly sa do tvrdo naškrobeného stojaceho golierika, rukou urobil pohŕdlivý posunok, ale pritom pozorne zajastril dookola, či ho niekto nepovolaný nepočúva. Na strednom prste mal zlatý veľký pečatný prsteň s karneolom a fantastickým erbom. Rád si s času na čas zahrával na zemana.

„To len ľudia nahovorili. Veď mám vážnejšie dielo pred sebou, milostivá… azda viete. A potom, mladý človek musí medzi svet. Nemôže každý večer v diere trčať ako toť sudca Chorina, pravý jazvec!“

Daniel Chlebík „s dovolením Rutkovskej“ fajčil drahú cigaru s „podväzkom“, dym v ústach premával, ochutnával, púšťal i nosom, pričom oči blysly sa mu sladkosťou pôžitku opravdivého fajčiarskeho gourmanda.

„Vy ste iste v pomykove,“ povedala Rutkovská, nedávajúc sa mýliť, a jej jasné, čierne oči pozrely úporne na Chlebíka, „a nedivím sa! Devy sú ako dve rovné kvapky rannej rosy. Nedarmo sú dvojičky. Ale jednako takej podobnosti sotva kedy svet videl. Ako sa tu zaľúbiť? Ak do jednej, teda nevyhnutne i do druhej. Zaujímavý problém. Vy ich rozoznávate? Ja sa aspoň zavše pomýlim, a ony ma už ani nenaprávajú, keď zamením Elu na Nelu, Nelu na Elu.“

„Poviem viac,“ riekol Chlebík a mlzol na cigare, až mu na pere ostal mokrý tabakový lístok. „Hovoria, že po hlase ich ani vlastná mať nerozozná. Aspoň že ju neraz zo žartu zmätú.“

„Nuž teda len od kraja, pán sekretár, len od kraja. A pre vkus moja najúprimnejšia gratulácia! Nie každý ocení také intímne, nevšedné krásy!“

„Pah! Nezrelá ovocinka, čerešničky, prvým slnkom opálené! Predmety pre študentské rojčenie, alebo pre takého talianskeho dobrodruha Bonina, grófskeho potrimisku… Či ste, milostivá, nespozorovali, ako mu čierne okále behaly s jednej na druhú? A ony s ním ako s bratom!“

Chlebík vdýchol až do pľúc dym cigary a usmial sa polo zlobne, polo sladko. „Pôžitok“ miešal sa s hnevom. Nevedel ani prečo, no Bonina nenávidel.

„Nespozorovala. Ale počula som jeho hru. To je radosť. Čo Bonin nevylúdi zo starého a už hodne rozladeného piana! Ostatne, hovoríte, že nezrelá ovocinka. To je nie tak. V krásnom, pravom kvete sú naše priehlbnianske ruže. A veď vtedy ruže trhajú, keď sú v prvom rozpuku!“

„Krása nedá sa myslieť bez plného rozvitia,“ dôležite, významne povedal Chlebík a uprel mútne oči na pyšnú hruď Rutkovskej, olemovanú drobulinkými čipôčkami.

Belosť jej plného, prekrásneho hrdla zápolila s belosťou jemných čipiek. Irena nevdojak zakryla si hrdlo vejárom.

„Milostivá, ľahko pochopíte. Polovičatosť nerozvitých zárodkov krásy trasie sa nad priepasťou budúceho sklamania. Čo len šípime, toho nepožívame… Ideálom krásy nebola mladušká, drobná, nerozvitá Psycha, ale rozvitá Afrodita Anadyomena.“

Irena sa usmiala letkom, až veľmi čudne jej znely hľadané, vykrivené sady, no hneď stala sa vážnou, ba až smutnou. Divno jej prišlo prostredné lichotenie, či už i dvorenie Chlebíkovo, divno, ale nie nepríjemne.

Irena Rutkovská ovdovela v dvadsiatom treťom roku života. Karol Rutkovský, jej muž, možno povedať, formálne sa zodral prácou. Mal veľký sklep, viedol veľký obilný obchod so zdarom, takže v krátkom čase odložil vyše tristotisíc zlatých a kúpil v Lipovej ulici mesta široký kuriálny dom so záhradou a pekným poľom — no tuhý hlad za mamonou nedal mu odpočinúť… Irena milovala muža, ktorý ju v útlom veku z chudoby presadil do blahobytu, hoci bola často od neho odlúčená večným pohonom za výhrou, za rozmnožením majetku. Po jeho smrti na dva roky sa utiahla, temer nikoho neprijímala, nikam nechodila. Bola duševne natresnutá, a už sa myslelo, že musí do sanatória… No mladosť je mocnou oporou doktorov. Vyliečili ju. Jej choroba bola, že cez celé dni mlčala, niekedy celé dni plakala, málo jedla, málo spala, prenasledovaná fantáziami, a najmä strachom pred nevedomým nešťastím. Zdalo sa, že s kupeckým domom a sklepom leží na nej ťarcha; len tak napolo zotavená predala veľmi výhodne sklep i obilný obchod a prešla do domu v Lipovej ulici. Tam bola už cele sama, bezstarostná — no duševne ešte trpela. V doktorovi, v noci zavolanom, videla zbojníka, v slabom buchnutí dverí počula hrmenie hromu alebo streľbu kanónov. Pomaly tratila povedomie toho, čo je skutočné a čo plod fantázie… Už temer cele zdravej, pri zdravých smysloch prichodily momenty fantastické, vlastne polofantastické, akési reflexy prestátej duševnej choroby. Sediacej pokojne na foteli razom sa jej zdalo, že na stole, zakladenom albumami, stojí veľký čierny kríž. „Hľa, kríž!“ povedala staruškej Eve, vernej opatrovnici svojej, „čierny kríž — nevidíš, Evka?“ Evka nevidela kríž, ale videla naširoko roztvorené oči Irenine, z ktorých sršal nedobrý oheň. A o chvíľu sama Irena videla, že to bola ťažká obločná záclona. No život sa hlásil, duševná depresia mizla… V dvadsiatom šiestom roku začala vychádzať, ožila, omladla. V širokom dome v Lipovej ulici schádzali sa jej známi, cítievali sa veľmi dobre a voľne. Sama sa tiež začala zjavovať na súkromných i verejných schôdzkach, imponujúc pomerne veľkým majetkom, veličenstvennou, dozretou krásou a dobrotou srdca.